Výber z diskusie

Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na zásadu „Ius ex iniuria non orfitur“, t.j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku, spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly. Za tohto stavu, t.j. keď správca dane napriek prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie o vyrubení dane, dopustil sa závažného procesného pochybenia, majúceho za následok nezákonnosť rozhodnutia správcu dane ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf/46/2016 z 13. decembra 2017)
21.07.2020 o 15:19:57
Na rozdiel od všeobecne mýlneho názoru v SR Nemci priznávajú, že nemecké súdnictvo sa nielenže nepodarilo denacifikovať, ale sa o to ani nikto nepokúsilo, pretože bolo zrajmé, že by by nebolo kde vziať potrebný počet odborníkov s potrebným právnickým vzdelaním. Čo sa týka Honeckera, ten zomrel 29.V.1994 následkom rakoviny pečene. Súdiť Honeckera za streľbu na hraniciach je asi dosť nemyslené, keďže DDR mala svoj pralament a v podstate demokratickú deľbu moci. Na rozdiel od USA akurát nemala dve reálne politické strany, ale len jednu. Je nepochybné, že aj v DDR vnucovala hyperaktívna menšina svoju vôľu mlčiacej väčšine - tak ako v každom demokratickom štáte (čo hociktorom inom známom a funkčnom spoločenskom usporiadaní) - ak by ale boli bývali občania fakt až tak extrémne proti - mohli si urobiť vlastnú VOSR - keďže to, ako ju urobiť sa učilo na každej škole od 6 do 25 rokov života a prakticky od rána do večera :) Lenže ľuďom to vyhovovalo - tak ako Afgáncom dodnes vyhovuje otrokársky systém, ktorý v skutočnosti funguje v tejto krajine.
21.06.2020 o 16:36:20
Takto prezentovaná história bohužiaľ vytvára u mládeže klamný dojem, že voľakedy tu bola divoká džungľa, ale dnes už nezakryte svieti jasné svetlo spravodlivosti :( Aká je však realita ? Na lipskom procese sa komunista Georgi Dimitrov (Bulhar) dokázal obhájiť aj bez obhájcu - hoci bol konfrontovaný osobne druhým najmocnejším mužom NSDAP - v tom čase ríšskym ministrom vnútra. Na druhej strane dnes stačí povedať, že Bin Ladin je terorista a možno ho nechať beztrestne zavraždiť na území cudzieho suverénneho štátu bez akýchkoľvek medzinárodných sankcií - ako to nedávno urobil demokratický prezident pán Barack Obama (pričom je vcelku jasné, že by neuniesol dôkazné bremeno ani súde prvej inštancie). Rozsekanie nepohodlného návštevníka na saudsko-arabskom konzuláte (a desiatky iných aktuálnych prípadov - napríklad Ruskove podpisy - radšej ani nebudem spomínať ...
21.06.2020 o 16:22:31
Ten súd bol založený asi pred 3500 rokmi a s prestávkami funguje dodnes. Nikdy sa však nevolal "Areopag", ale "Areios Pagos Parliament", resp. "Άρειος Πάγος" - čo sú dve slová a nie jedno. Dnes je jeho plný názov "Supreme Civil and Criminal Court of Greece". Praktický problém gréckych sudcov je, že všetky jeho nenapadnuté - alebo zákonom nezrušené - rozhodnutia sú platné dodnes - čo občas robí problémy aj súdom na nadnárodnej úrovni ...
21.06.2020 o 15:02:22
Tvrdím, že je dokázateľné, že táto právna fikcia (ustanovenie § 15 zákona č. 400/2015 Z.z.: "O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.") je neudržateľná, pretože neexistuje fyzická osoba, ktorá by ovládala kompletnu Z.z. v znení neskorších predpisov v jej konsolidovanom znení. Takýto dôkaz sa dá veľmi jednoducho uskutočniť tak, že súd by neuniesol dôkazné bremeno nájdenia takejto fyzickej osoby.
21.06.2020 o 14:42:59
V prípade opakovanej ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní vysloví ústavný súd porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k obdobiu po predchádzajúcom náleze, pričom pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom ostáva však pre ústavný súd aj naďalej relevantnou celková dĺžka konania, preto je potrebné na túto skutočnosť poukázať v odôvodnení sťažnosti. (IV. ÚS 21/2018).
12.06.2020 o 09:34:33
Ďalšie podrobnosti o počítaní času podľa lex corona, ako aj o jeho zásahoch do civilného procesu môžete nájsť v príspevku K. Geškovej "Civilné právo procesné v čase koronakrízy", v Súkromnom práve č. 2/2020
17.05.2020 o 16:16:56
Pripájam v rámci diskusie judikát Ústavného súdu SR, ktorý sa vyjadril k tejto otázke a plne s tým stotožňujem: Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania podľa lex fori concursus (prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii) prostredníctvom elektronického formulára, ktorý bol vytvorený portálom, a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a následne doručený správcovi, tak potom túto prihlášku podľa názoru ústavného súdu nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad formulára vyplneného sťažovateľkami (zahraničnými veriteľmi) na portáli sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 141/2019 zo dňa 16. apríla 2020).
12.05.2020 o 16:52:10
I. Lehota na vyjadrenie sa spoločníka k predloženému návrhu uznesenia, prijímanému mimo valného zhromaždenia (§ 130 Obchodného zákonníka), musí byť primeraná s prihliadnutím na obsah návrhu uznesenia, jeho závažnosť a naliehavosť jeho prijatia tak, aby poskytovala spoločníkovi primeraný časový priestor na vyjadrenie sa k návrhu uznesenia prijímaného mimo valného zhromaždenia. II. Nevyvrátiteľná zákonná domnienka, že spoločník, ktorý sa v stanovenej lehote k predloženému návrhu uznesenia nevyjadrí, s ním nesúhlasí sa neaplikuje v prípade, ak poskytnutá lehota na vyjadrenie je neprimerane krátka na to, aby spoločníkovi umožňovala vyjadriť sa k návrhu uznesenia, a to bez ohľadu na to, akým počtom hlasov spoločník v spoločnosti disponuje. III. Za dodržanie zákonom vyžadovanej písomnej formy vyjadrenia spoločníka k návrhu uznesenia (§ 130 Obchodného zákonníka) sa - okrem písomného vyjadrenia - považuje aj vyjadrenie urobené telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. februára 2019, sp. zn. 1Obdo/22/2018 - publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 40/2019)
07.05.2020 o 10:13:27
Takže opätovne potvrdené Najvyšším súdom SR, že ak jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným zo spoločných prostriedkov, stáva sa tento obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/196/2018 zo dňa 28. januára 2020 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/88945_subor.pdf). NS SR si priklonil nielen k časti svojej predošlej rozhodovacej praxe, ale osvojil si aj niektoré úvahy, ktoré sme prezentovali v článku - ČENTÍK, T.: Obchodný podiel a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov; Ars notaria, ročník 22, 2018, č. 2, str. 4 – 8, ISSN: 1335-2229.
05.05.2020 o 13:22:54
Opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia v napadnutom uznesení, zakladá danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 218/2019 zo dňa 19. novembra 2019)
26.04.2020 o 19:58:07
Pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť. Je preto povinnosťou krajského súdu rozhodnúť vo veci samej. Opačný postup krajského súdu má za následok porušenie práva na na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 282/2019 zo dňa 17. decembra 2019)
26.04.2020 o 19:54:03
Prieskum exekučného titulu exekučným súdom sa v zásade obmedzuje len na skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu. Právna úprava oprávňuje exekučné súdy na preskúmanie tých skutočností, ktoré boli rozhodné pre právne posúdenie vymáhaného (judikovaného) nároku ešte v štádiu pred vydaním exekučného titulu, len vo výslovne ustanovených prípadoch, a to predovšetkým pri osobitných kategóriách exekučných titulov, akými sú práve rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 160/2019 zo dňa 11. decembra 2019)
26.04.2020 o 19:50:46
1. Ak zmluva o výkone správy neupravuje inak, je forma predloženia správy o činnosti správcu na úvahe správcu, t. j. na jeho slobodnom rozhodnutí, aký spôsob jej predloženia zvolí. Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust. § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, nie je toto ustanovenie možné vykladať tak, že správca má povinnosť doručiť správu vlastníkovi do vlastných rúk. Predloženie správy o činnosti správcu na schôdzi vlastníkov a súčasné odovzdanie jej písomného vyhotovenia zástupcom vlastníkov v potrebnom počte neodporuje ustanoveniu § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, keď podstatné je to, aby sa táto správa ocitla (bola predložená) vo sfére, kde sa má vlastník možnosť s touto správou reálne oboznámiť (na schôdzi, u správcu, resp. prostredníctvom zástupcom vlastníkov). 2. V tomto smere dáva kasačný súd do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. Poškodený spotrebiteľ sa schôdze napriek tomu, že na ňu bol riadne predvolaný, nedostavil a nenechal sa ani zastúpiť. Zákon o vlastníctve bytov priznáva vlastníkom nielen práva, ale zároveň ukladá aj povinnosti, o. i. zúčastňovať sa na správe domu a na schôdzi vlastníkov hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o všetkých veciach, ktoré sa týkajú správy domu, spoločných častí a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku (§ 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov). (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Asan/21/2019 zo dňa 20. februára 2020)
23.04.2020 o 11:21:27
Ďakujem za pozitívny feedback aj upozornenie na nezrovnalosť - v podstate ten príklad splnil ilustračný účel hoci v tom konkrétnom prípade to bolo chronologicky inak.
22.04.2020 o 16:19:05
Veľmi pekný príspevok. Dovolím si len upozorniť na chronologický nesúlad záverečného príkladu. Druhé rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia vo veci kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania je zo dňa 21. marca 2018, t.j. bolo vydané skôr ako uznesenie pléna ústavného súdu (25. apríl 2018). Dôvodom zmeny bol skôr názorový nesúlad na túto otázku vo vnútri kolégia a "vďaka" inému obsadeniu veľkého senátu, bolo možné rozhodnúť takýmto spôsobom (viď. k tomu odlišné stanovisku sudcu Šikutu).
22.04.2020 o 14:35:04
Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z. o o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov: "Cestujúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy o zájazde pred začatím zájazdu bez zaplatenia odstupného, ak v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie zájazdu alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta; pri odstúpení od zmluvy o zájazde má cestujúci nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd zaplatil." Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu v prípade, ak poskytovanie zájazdu výrazne ovplyvnia neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, cestujúci majú právo odstúpiť od zmluvy o zájazde bez povinnosti zaplatiť odstupné. Mimoriadne a neodvrátiteľné okolnosti môžu zahŕňať napríklad vojnu, iné vážne bezpečnostné problémy, akými sú napríklad terorizmus, významné riziká pre ľudské zdravie, ako sú napríklad prepuknutie vážnej choroby v cestovnej destinácii, prírodné katastrofy, ako napríklad záplavy alebo zemetrasenia, alebo poveternostné podmienky, ktoré znemožňujú bezpečne cestovať do destinácie, tak ako bolo dohodnuté v zmluve o zájazde. Príkladom neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti, predstavujúcej významné riziko pre ľudské zdravie, môže byť napríklad aj vypuknutie vírusu zika v cieľovom mieste po uzatvorení zmluvy, ak je cestujúca tehotná.
03.04.2020 o 13:13:48
Ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú odlišné názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08). (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017)
20.03.2020 o 10:58:45
Vo všeobecnej rovine treba vychádzať z toho, že rozdielna judikatúra všeobecných súdov práve s ohľadom na princíp rovnosti v právach (konkrétne v podobe zásady rovnakého použitia práva), na ktorý poukázala aj sťažovateľka, nesmie byť pravidlom, ale býva prirodzenou súčasťou každého súdneho systému (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BEIAN v. Rumusko zo 6. 12. 2007), navyše, v tomto prípade k rozdielnej judikatúre nedošlo na úrovni najvyššieho súdu, ale na úrovni krajského súdu, ktorú následne posudzoval najvyšší súd. Ak najvyšší súd ako najvyššia súdna inštitúcia všeobecných súdov a regulátor konfliktov ich judikatúry cez mechanizmus § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nezjednotil rozdielne právne názory krajského súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach, neznamená to, že by bol v tejto konkrétnej veci popretý princíp spravodlivosti. Zjednocovanie judikatúry vo všeobecnosti však nie je úlohou ústavného súdu, pretože tá prislúcha najvyššiemu súdu... (uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 404/2016 z 15.6.2016)
18.03.2020 o 19:18:02
Pokiaľ sa okresný súd s námietkami sťažovateľky vo svojom rozhodnutí o návrhu na odklad exekúcie nevysporiadal, pričom sťažovateľka namietala skutočnosti, ktoré vyvracajú prezumpciu správnosti vyznačených doložiek právoplatnosti a spochybňujú právoplatnosť a vykonateľnosť dvoch exekučných titulov, bolo povinnosťou okresného súdu posúdiť a náležite zdôvodniť, kedy namietané rozhodnutia ako exekučné tituly mali nadobudnúť právoplatnosť a prečo výsledok namietaných prebiehajúcich konaní o opravných prostriedkoch nemohol viesť k zastaveniu exekúcie. Ak tak okresný súd neurobil, zaťažil svoje rozhodnutie arbitrárnosťou. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/2018 zo 7. augusta 2018)
17.03.2020 o 13:20:37