ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Pri rozhodnutí o tom, či pojednávanie odročí, súd zváži, či nedodržanie päťdňovej lehoty mohlo negatívne ovplyvniť prípravu strany na pojednávanie. Dôvod na odročenie pojednávania v takomto prípade nebude daný najmä v tých prípadoch, v ktorých súd dospeje k záveru, že príprava na pojednávanie pre stranu nemohla byť spojená s vykonaním žiadnych osobitne náročných činností ako napríklad ďalšia porada zástupcu strany so stranou a pod. Pôjde najmä o prípady skutkovo jednoduchých vecí, konaní, v ktorých skutkové tvrdenia strany, najmä žalobcu, neboli druhou stranou spochybnené, alebo prípady pojednávaní odročených len z dôvodu vykonania stranami už skôr navrhnutých dôkazov. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie, podľa ktorého majú mať strany spravidla najmenej päť dní na prípravu na pojednávanie, treba vyložiť v každom jednotlivom prípade s ohľadom na osobitosť procesnej situácie. Pritom možno dospieť nielen k záveru, že dostatočnou bude lehota kratšia ako päť dní, ale i lehota dlhšia. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/126/2022 z 31.8.2023)

Žalobca v čase, keď pôsobil ako vysokoškolský učiteľ kontaktoval žalovanú, vtedy študentku, pričom obsah ich vzájomnej komunikácie mal prekračovať formu štandardnej komunikácie medzi vysokoškolským pedagógom a študentom. Táto komunikácia bola neskôr žalovanou odovzdaná rektorovi, a to bez súhlasu žalobcu po tom, čo žalobca mal žalovanú neustále kontaktovať a vyhľadávať jej osobu proti jej vôli, pričom túto situáciu sa snažila riešiť ako so žalobcom samotným, tak aj so sestrou žalobcu, avšak neúspešne. Preto sa žalovaná obrátil na rektora, ktorému predmetnú komunikáciu so žalobcom odovzdala a žiadala o pomoc pri riešení vzniknutej situácie. Odvolací súd podrobiac testu proporcionality uplatňovania práva žalobcu a ním tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, v kontexte s právami žalovanej, dospel na základe konkrétnych okolností prípadu v zhode s názorom súdu prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že nemožno konštatovať zásah do práv žalobcu chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a tento vyhodnotiť ako neoprávnený. (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/45/2022 z 1. februára 2023)

Odklon od záverov, prijatých v totožnej veci, nie je síce javom bežným, ale na druhej strane ho nemožno ani vylúčiť. Rozdielna rozhodovacia prax súdu o totožných, respektíve obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane je potrebné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Vec je možné rozhodnúť aj inak, než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (článok 2 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. v spojení s § 5 ods. 1 SSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal. Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. Požiadavka právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní (predvídateľnosť rozhodnutia) nezahŕňa právo na jednotnosť judikatúry, avšak prihliadanie na ustálenú judikatúru má význam z hľadiska práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí v prípade odklonu obsahovať aj dostatočné vysporiadanie sa s konštantnou judikatúrou. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 27.10.2021, sp. zn. 10Sžsk/7/2019)

Odvolací súd môže (napríklad, ale nie výlučne, aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) svoj skorší právny názor zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí rozhodnutie nerešpektujúce skorší právny názor odvolacieho súdu. Aj keď zmena skoršieho právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/40/2021 z 24. novembra 2022)

V rozhodnutí o náhrade trov konania v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je nevyhnutné zvážiť výsledok sporu z toho pohľadu, čo strany svojimi návrhmi obsiahnutými nielen v žalobe a vo vyjadrení, ale aj v ich ďalších podaniach vrátane odvolaní žiadali. Pomer úspechu strán vo veci podľa § 255 Civilného sporového poriadku so záverom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nemožno zdôvodniť všeobecnými východiskami, podľa ktorých strany mali vo veci nešpecifikovaný čiastočný úspech, ich podiely na spoločnom majetku sú rovnaké, spor neskončil podľa predstáv ani jednej strany a vyporiadanie bolo v záujme oboch strán. Takáto argumentácia je mimo rámca zákonnej úpravy § 255 Civilného sporového poriadku, keďže nevyjadruje pomer úspechu strán vo veci, a preto je porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 266/2022 z 23. júna 2022)

Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a žalovanej, ktorá na výzvy sťažovateľov pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a na pojednávania sa bez ospravedlnenia nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že pravidlom v obdobnom spore je to, že každý zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady sporu znášať sám a náhradu trov konania strane možno priznať, len ak by boli dané „zvláštne dôvody“, je mimo rámca úpravy v § 255 Civilného sporového poriadku, čo zakladá porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 138/2022 z 23. júna 2022)

Právna úvaha o odmietnutí dovolania, ktorá nadväzuje na § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, musí byť nevyhnutne zdôvodnená dôslednou analýzou toho, či skôr prijaté právne závery v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu možno vztiahnuť na dovolaním nastolenú právnu otázku. To vyžaduje porovnanie skutkových okolností, na základe ktorých došlo k prijatiu skorších právnych záverov, pričom len také právne závery, ktoré boli prijaté na základe obdobných skutkových okolností, môžu viesť k záveru o tom, že právna otázka už bola vyriešená. Ak sa najvyšší súd o takúto analýzu nielenže nepokúsil, ale na vec sťažovateľa schematicky vztiahol rozhodnutia, ktorých právne závery vychádzajú z celkom odlišných skutkových okolností, jeho záver o tom, že dovolateľom nastolená právna otázka už bola vyriešená, je nesprávny a zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 207/2022 z 2. júna 2022)

Všeobecne koncipovaný § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ktorého centrálnym pojmom je v podústavnom práve bližšie nedefinované právo na spravodlivý proces, najvyššiemu súdu dáva v konaní o dovolaní právomoc prieskumu námietky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí okresného a krajského súdu prinajmenšom v miere, ako je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vnímané v rovine základných práv. Ak sa okresný súd so skutkovými argumentmi strany vôbec nevysporiadal a krajský súd tento postup okresného súdu aproboval bez toho, aby sa vysporiadal s rovnakou argumentáciou strany v odvolaní, bolo strane odopreté právo, aby rozhodujúca skutková otázka bola prejednaná v dvoch inštanciách všeobecného súdnictva. Ak najvyšší súd dovolanie strany odmietol s tým, že námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí nespadá pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ide o zjavne mylnú právnu úvahu a porušenie základného práva strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 177/2021 z 27. januára 2022)

Dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 274 CSP má svojou formou kogentný charakter a ustanovenia § 172 ods. 1 a ods. 2 a § 273 CSP majú dispozitívny charakter. Dovolací súd však uvádza, že príliš formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie“, skutočne nie je žiaduci. A to najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru dovolacieho súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej). Uvedený záver uviedol v obdobnom prípade aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí I. ÚS 233/2019. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/10/2021 z 29. septembra 2022)

Ústavný súd zastáva názor, že v rámci civilného konania platí pravidlo, že ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je súd povinný doručovať písomnosti tomuto zástupcovi, a preto ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je doručovanie iba účastníkovi neúčinné. Ústavný súd na záver konštatuje, že s ohľadom na subsidiárne použitie ustanovení Civilného sporového poriadku v konkurznom konaní platí, že ak je dlžník v konkurznom konaní pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu zastúpený advokátom, okresný súd je povinný doručovať výzvu na odstránenie vád návrhu na vyhlásenie konkurzu advokátovi dlžníka. V prípade doručenia tejto výzvy výlučne dlžníkovi je toto doručenie neúčinné. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 53/2023 z 9. mája 2023)

Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho zákonnú správnosť a spravodlivosť), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech. Dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 8Cdo/90/2019, sp.zn. 4Cdo/40/2019, sp.zn. 4Cdo/167/2019, sp.zn. 4Cdo/110/2018).

Súd pri rozhodovaní rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 CSP, okrem splnenia formálnych predpokladov uvedených v § 273 CSP zváži aj to, či tvrdenia žalobcu sú dostatočne presvedčivé, prípadne, či nie sú rozporné. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. decembra 2022 sp. zn. 2Obdo/54/2022 - publikované pod R 2/2023)

I. Keďže ustanovenie § 11 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 1 písm. c) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov viaže podanie odporu žalovaným v ním zvolenej elektronickej forme na predpísaný formulár, potom pre akceptovanie odporu by jeho obsah mal byť zahrnutý do tohto predpísaného formulára (elektronickej podoby). II. Ak aj súčasťou tohto formulára priamo textovo vyjadrené vecné odôvodnenie odporu nebolo, postačoval odkaz v príslušnej rubrike formulára na jeho prílohu obsahujúcu celý text odporu vrátane jeho vecného odôvodnenia. Takto podaný odpor, z ktorého sú zrejmé jeho náležitosti, vrátane stanovených v § 11 ods. 1 zákona o upomínacom konaní, je potrebné považovať za odpor podaný s vecným odôvodnením. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. januára 2022 sp. zn. 5Ndob/1/2022 - publikované ako R 7/2023)

Doručením neúplného rozsudku strane sporu alebo účastníkovi konania nezačne plynúť odvolacia lehota, a to bez ohľadu na to, aká časť textu a s akým významom v rozsudku chýba. Doručenie rovnopisu rozhodnutia v neúplnej podobe tak, že v ňom chýba ktorákoľvek časť jeho textu, znamená vadu v postupe súdu, ktorú je potrebné napraviť doručením nového, kompletného rovnopisu rozhodnutia, a to so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane nového začiatku plynutia lehoty k podaniu opravného prostriedku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2019, sp. zn. 3Cdo/58/2019, zdroj: nsud.sk; právna veta: najprávo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované)

Pokiaľ ide o oblasť procesného práva, platí, že nová právna úprava sa uplatní na všetky prebiehajúce konania, ak zákon neustanovuje inak. Pre procesné právo vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanoví výnimky. II. ÚS 451/2022

S prihliadnutím na obsah ústavnej sťažnosti, ako aj vyjadrenia okresného súdu je spornou otázkou interpretácia a aplikácia zákonného ustanovenia § 262 ods. 2 CSP; kým sťažovateľka je presvedčená o povinnosti okresného súdu po právoplatnom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, vyčísliť všetky trovy vyplývajúce zo spisu, okresný súd zotrváva na názore, že povinnosť vyčísľovať okresnému súdu bez aktivity strany sporu priamo zo znenia zákona nevyplýva. Ústavný súd sa už vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril k rozhodovaniu o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP, keď konštatoval, že z predmetného ustanovenia súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania či predloženie pokladov preukazujúcich ich výšku. Okresný súd má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, o ktorých objektívne vie, resp. má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, ktorých existencia a výška bola zo spisu v čase rozhodovania jednoznačne zistiteľná (m. m. I. ÚS 483/2022, III. ÚS 191/2020). Ústavný súd dopĺňa, že už samotný gramatický výklad § 262 ods. 2 CSP by mal okresný súd viesť k záveru, že je povinnosťou súdu prvej inštancie vyčísliť trovy konania. Inými slovami, má o výške náhrady rozhodnúť ex offo bez toho, aby bola ustanovená zákonná povinnosť sporových strán vyčísliť trovy konania. Keďže poznať zákony neznamená rozumieť len ich slovám, ale predovšetkým ich účelu či zmyslu, možno na účel objasnenia obsahu predmetnej právnej normy doplniť o výklad teleologický, v zmysle ktorého strane konania nemožno uprieť nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že si ich neuplatnila. Samotný zákonný koncept rozhodovania o výške náhrady trov konania, tak ako je zakotvený v § 262 ods. 2 CSP, nepochybne predstavuje inštitút, v rámci ktorého môže súd efektívne smerovať konanie k rýchlemu a pritom spravodlivému rozhodnutiu vo veci vyčíslenia trov konania bez neprimeraného zaťažovania strán sporu (čl. 17 CSP). Hoci je ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcich sa náhrady trov konania zdržanlivý (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011), konkrétne právne okolnosti sťažovateľkinej veci napokon priviedli ústavný súd k záveru, že ústavne neudržateľná interpretácia § 262 ods. 2 CSP okresným súdom spojená suložením povinnosti sťažovateľke (ako strane konania), ktorá jej zo zákona nevyplýva, a sankcionovaním nesplnenia tejto povinnosti predstavuje extrémne vybočenie z pravidiel civilného súdneho konania ( § 262 ods. 2 CSP), čo predstavuje porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie okresného súdu predstavuje zásah do majetkovej sféry sťažovateľky, ktorý má za následok porušenie práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. (I. ÚS 624/2022)

Účinky řádného doručení písemnosti soudem nastávají i v případě, kdy je písemnost doručována prostřednictvím provozovatele poštovních služeb a adresát tuto písemnost převezme, ač správně má být písemnost doručována do datové schránky adresáta. (rozsudok NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 2425/2011 z 27. marca 2013)

Rozhodovací praxe dovolacího soudu je dlouhodobě ustálena v závěru, že při zkoumání, zda bylo adresátu účinně doručeno, je významné, je-li naplněna materiální funkce doručení, tj. seznámení se s obsahem písemnosti; pokud se účastník řízení s obsahem doručované písemnosti seznámil, potom otázka, zda bylo doručení vykonáno předepsaným způsobem, ztrácí význam. (uznesenie NS ČR, sp. zn. 29 Cdo 119/2017 z 30.05.2019)

Správca konkurznej podstaty je oprávnený zapísať majetok tretej osoby do súpisu len vtedy, ak tretia osoba na základe výzvy správcu nesplní za úpadcu záväzok (pohľadávku veriteľa) zabezpečený jej majetkom do 30 dní od doručenia výzvy. Doručenie výzvy tretej osobe je nevyhnutnou podmienkou, aby správcovi vzniklo právo zapísať majetok tretej osoby do oddelenej podstaty toho zabezpečeného veriteľa, ktorého pohľadávku zabezpečuje. Pri doručovaní výzvy v zmysle § 79 ods. 1 ZKR nie je možné primerane aplikovať príslušné ustanovenia CSP, v danom prípade § 106 v spojení s § 111 CSP. Ustanovenia CSP o doručovaní je možné aplikovať len na doručovanie súdom, bez toho, aby rovnaké procesné pravidlá platili pre doručovanie písomnosti správcom konkurznej podstaty. Správca je osobou odlišnou od súdu, je osobou zúčastnenou na konaní, subjektom, prostredníctvom ktorého konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Na doručovanie výzvy správcom adresovanej tretej osobe, zabezpečujúcej záväzok úpadcu podľa § 79 ods. 1 ZKR nie je možné aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujúce doručovanie, a teda ani úpravu náhradného doručenia, tzv. fikciu doručenia, jedná sa totiž o výzvu obdobnú ako oznámenie záložného veriteľa o začatí výkonu záložného práva podľa § 151l Občianskeho zákonníka, ktorej funkciou je poskytnúť tretej osobe možnosť chrániť svoj majetok. Výzva je jednostranným právnym úkonom správcu konkurznej podstaty, ktorý nadobudne právne účinky vtedy, keď sa dostane do dispozičnej sféry osoby, ktorej je určený (teória dôjdenia), pod ktorým spojením je potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom (viď napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15. decembra 2020, sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28. januára 2011 publikované pod R 27/2011, Komentár prof. JUDr. Milana Ďuricu PhD. k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii, Vydavateľstvo Beck štvrté vydanie, napr. strana 568, 650). Ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom právneho úkonu, stačí ak mal objektívne príležitosť tak urobiť. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/1/2022 25. januára 2023)

Zmyslu a účelu ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá taký výklad, podľa ktorého zmluva o prevode obchodného podielu, ktorou jeden z manželov ako nadobúdateľ na seba prevzal záväzok k úhrade kúpnej ceny za obchodný podiel, ktorý sa ešte len má nadobudnúť, sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. nejedná sa o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, čo vylučuje aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak má byť na základe právneho úkonu nejaká vec, v širšom zmysle majetok (vrátane majetkových hodnôt akou je i obchodný podiel v obchodnej spoločnosti) ešte len do bezpodielového spoluvlastníctva manželov získaná, nejde o právny úkon týkajúci sa spoločnej veci, vzhľadom k čomu manžel k takémuto právnemu úkonu nebude potrebovať súhlas druhého manžela ani vtedy, ak pôjde o inú než bežnú záležitosť. Z existencie § 147 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zákonodarca prípadnú nespravodlivosť (a to aj extrémnu) na strane manželov nedlžníkov nepovažoval za natoľko dostatočnú, aby prevážila nad negatívnymi dopadmi na strane veriteľov a rozhodol sa uprednostniť záujmy veriteľov. Taká súdna prax, ktorá by zaviedla výklad zákona smerujúci k možnosti zneplatňovania prevodov obchodných podielov z dôvodu neexistencie súhlasu zo strany manžela (manželky) nadobúdateľa obchodného podielu, by fakticky znamenala ochromenie praktického fungovania obchodných spoločností a vniesla by neprimeranú mieru neistoty do obchodnoprávnych vzťahov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/316/2020 z 26. januára 2023)