Vyčísľovať alebo nevyčísľovať trovy konania?

V konaniach podľa Civilného sporového poriadku sme sa od nadobudnutia účinnosti procesného kódexu začíname pomerne často stretávať s výzvou súdu, aby strana konania vyčíslila trovy konania v súdom určenej lehote. Takýto procesný postup súdu podľa nášho názoru nie je v súlade so zákonom, pretože rozhodnutie o výške trov konania je ponechané na súdneho úradníka, pričom toto rozhodnutie zahŕňa automaticky aj proces vyčíslenia trov konania zo strany súdneho úradníka bez povinnosti procesnej aktivity strany konania.

Rozhodovanie o náhrade trov konania sa člení na dve samostatné fázy. Tou prvou je rozhodovanie o samotnom nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). V druhej fáze dochádza k rozhodnutiu súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci (§ 262 ods. 2 CSP).

Predchádzajúca procesná úprava na rozdiel od súčasnej vyslovene upravovala povinnosť účastníka konania, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia o ich priznaní (151 ods. 1 druhá veta OSP). Zároveň bolo upravené, že: „Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“ (151 ods. 2 OSP).

Z predošlej právnej úpravy teda jednoznačne vyplývalo, že účastník konania je povinný vyčísliť trovy konania, pričom následkom ich nevyčíslenia v zákonom stanovenej lehote bolo (i) priznanie náhrady trov konania ako vyplývala zo súdneho spisu a (ii) nepriznanie náhrady trov pokiaľ išlo o trovy právneho zastúpenia.

Civilný sporový poriadok už neobsahuje ustanovenie o povinnosti vyčísliť trovy konania ako ani právne následky spojené s ich nevyčíslením. Z tohto možno usudzovať zámer, že nový procesný kódex upustil od tejto povinnosti a určovanie výšky náhrady trov konania ponechal vo výsostnej ingerencii súdu. Rovnako tento záver podľa nášho názoru vyplýva aj z textácie ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, ktoré ustanovuje, že o výške náhrady trov konania rozhoduje súdny úradník – pod rozhodovaním o výške náhrady trov konania je totiž potrebné rozumieť postup zahŕňajúci aj proces vyčísľovania trov konania.

Tento názor považujeme navyše za ústavne konformný, pretože v našom právnom poriadku platí základné pravidlo, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Z tohto dôvodu nemožno strane konanie ukladať mimo rámec zákona povinnosť vyčísľovať trovy konania a nieto ešte ich nevyčíslenie sankcionovať ich nepriznaním. Rovnaký záver možno oprieť aj o ďalšie pravidlo, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Keďže CSP neupravuje možnosť súdu vyzývať strany konania, resp. im ukladať povinnosť vyčíslenia trov konania pod následkom ich nepriznania sme toho názoru, že súd je povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania aj bez povinnej ingerencie strany konania. Zodpovedá to aj ústavnej norme, podľa ktorej povinnosti možno ukladať iba zákonom alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR).

Samozrejme súd nemôže objektívne určiť výšku náhrady trov konania, o ktorých nemá vedomosť. V takom prípade je na procesnej aktivite strany konania, aby v priebehu konania predložila súdu všetky potrebné doklady, z ktorých vyplýva aké trovy konania v zmysle § 251 CSP vznikli a v akej výške. V tejto súvislosti je však potrebné podotknúť, že sa jedná o procesné právo strany konania, aby tieto doklady a písomnosti včas predložila súdu. Súdu ale nič nebráni v tom, aby rozhodol o výške náhrady trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo, t. j. ktoré sú súčasťou súdneho spisu.

Z uvedeného vyplýva, že súd bez akejkoľvek procesnej aktivity strany konania môže rozhodnúť napr. o náhrade za zaplatený súdny poplatok a o výške trov  právneho zastúpenia, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu (žaloba, vyjadrenie, účasť na pojednávaní a pod.). Platí teda pravidlo, že súd môže rozhodovať len o výške náhrady tých trov konania, ktoré boli v konaní preukázané a teda sú z konania pre súd známe.

Čo sa týka náhrady trov konania, o ktorých súd nemá vedomosť, pretože nevyplývajú zo súdneho spisu, tieto bude musieť strana konania iniciatívne preukazovať – nejde však o povinnosť, ale o právo strany konania, ktoré môže, ale nemusí využiť. Od realizácie tohto právo bude závisieť v akej výške budú strane konania priznaná náhrada trov. Uplatní sa pravidlo, čo nie je v spise sa nepriznáva. Čo sa týka trov konania, ktoré z obsahu spisu nemusia vyplývať, pôjde predovšetkým o ďalšie porady s klientom, náhrada hotových výdavkov ako cestovné, platenie DPH v prípade advokáta. V týchto prípadoch bude strana konania musieť na účely rozhodovania o výške náhrady trov konania predložiť súdu záznam o porade s klientom; cestovný lístok/technický preukaz od motorového vozidla, z ktorého vyplýva údaj o spotrebe vozidla; doklad o tom, že advokát je platiteľom DPH a pod.

Presnejšie povedané, strana konania nemá povinnosť trovy konania vyčísľovať, ale je povinná (ak chce, aby jej boli trovy priznané v celkovej oprávnenej výške) predložiť relevantné podklady, na základe ktorých súd (súdny úradník) urči výšku jednotlivých trov konania. Inak je súdny úradník povinný určiť výšku len tých trov konania, ktoré môže zistiť z obsahu spisu, resp. ktoré vyšli najavo v konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom (čl. 11 ods. 4 CSP).

Záver z vyššie uvedeného možno formulovať v jednotlivých bodoch nasledovne: (i) strana konania nemá povinnosť vyčísľovať trovy konania a súd nemá právo splnenie tejto povinnosti požadovať, (ii) strana konania má právo predložiť špecifikáciu trov a doklady, ktoré sú potrebné pre rozhodovanie súdneho úradníka, aby tento vedel aké konkrétne trovy vznikli a v akej výške, (iii) čo sa nenachádza v spise, resp. nevyšlo v konaní najavo, o tom súd pri určení výšky náhrady trov konania nerozhoduje – rozhodnúť možno objektívne len o preukázaných výdavkoch, a (iv) súdny úradník musí vždy (aj bez aktivity strany v podobe vyčíslenia) rozhodnúť o výške náhrady tých trov konania, ktoré boli preukázané a teda sú súčasťou súdneho spisu.

Z hľadiska dikcie zákona je preto ponechané na procesnej aktivite a iniciatívy strany konania, aby si ustriehla, ktoré trovy vyplývajú zo spisu, t. j. ktoré trovy boli stranou do rozhodnutia súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP preukázané, inak musí počítať s tým, že jej budú priznané trovy konania vo výške vyplývajúcej zo súdneho spisu. Výzvu súdu, ktorou súd vyzýva na vyčíslenie trov konania, považujeme za nekorešpondujúcu s aktuálnym znením zákona a tiež nám momentálne nie je známe ako by súd postupoval v prípade nevyčíslenie trov konania v ním určenej lehote – máme za to, že prípadné nepriznanie trov v takomto prípade by bolo nezákonné. Keďže CSP neupravuje lehotu, v rámci ktorej by mala úspešná strana preukázať svoje výdavky, postup súdneho úradníka by mal byť taký, že v zmysle čl. 10 CSP v spojení s § 118 CSP urči lehotu na predloženie dokladov preukazujúcich vynaložené výdavky (nie však lehotu na vyčíslenie trov).

 

Tomáš Čentík, 17. augusta 2017

Ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201120.04.2023 o 14:07:53Reagovať
S prihliadnutím na obsah ústavnej sťažnosti, ako aj vyjadrenia okresného súdu je spornou otázkou interpretácia a aplikácia zákonného ustanovenia § 262 ods. 2 CSP; kým sťažovateľka je presvedčená o povinnosti okresného súdu po právoplatnom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, vyčísliť všetky trovy vyplývajúce zo spisu, okresný súd zotrváva na názore, že povinnosť vyčísľovať okresnému súdu bez aktivity strany sporu priamo zo znenia zákona nevyplýva. Ústavný súd sa už vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril k rozhodovaniu o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP, keď konštatoval, že z predmetného ustanovenia súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania či predloženie pokladov preukazujúcich ich výšku. Okresný súd má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, o ktorých objektívne vie, resp. má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, ktorých existencia a výška bola zo spisu v čase rozhodovania jednoznačne zistiteľná (m. m. I. ÚS 483/2022, III. ÚS 191/2020). Ústavný súd dopĺňa, že už samotný gramatický výklad § 262 ods. 2 CSP by mal okresný súd viesť k záveru, že je povinnosťou súdu prvej inštancie vyčísliť trovy konania. Inými slovami, má o výške náhrady rozhodnúť ex offo bez toho, aby bola ustanovená zákonná povinnosť sporových strán vyčísliť trovy konania. Keďže poznať zákony neznamená rozumieť len ich slovám, ale predovšetkým ich účelu či zmyslu, možno na účel objasnenia obsahu predmetnej právnej normy doplniť o výklad teleologický, v zmysle ktorého strane konania nemožno uprieť nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že si ich neuplatnila. Samotný zákonný koncept rozhodovania o výške náhrady trov konania, tak ako je zakotvený v § 262 ods. 2 CSP, nepochybne predstavuje inštitút, v rámci ktorého môže súd efektívne smerovať konanie k rýchlemu a pritom spravodlivému rozhodnutiu vo veci vyčíslenia trov konania bez neprimeraného zaťažovania strán sporu (čl. 17 CSP). Hoci je ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcich sa náhrady trov konania zdržanlivý (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011), konkrétne právne okolnosti sťažovateľkinej veci napokon priviedli ústavný súd k záveru, že ústavne neudržateľná interpretácia § 262 ods. 2 CSP okresným súdom spojená suložením povinnosti sťažovateľke (ako strane konania), ktorá jej zo zákona nevyplýva, a sankcionovaním nesplnenia tejto povinnosti predstavuje extrémne vybočenie z pravidiel civilného súdneho konania ( § 262 ods. 2 CSP), čo predstavuje porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie okresného súdu predstavuje zásah do majetkovej sféry sťažovateľky, ktorý má za následok porušenie práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. (I. ÚS 624/2022)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201125.01.2023 o 11:58:07Reagovať
Z ustanovenia § 262 ods. 2 CSP nemožno vyvodiť záver o tom, že súd má rozhodovať len o náhrade tých trov konania, ktoré boli vyčíslené po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ak už boli riadne uplatnené pred právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej a s tým spojeného rozhodnutia o základe náhrady trov konania. (III. ÚS 535/2022)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.07.2022 o 13:56:15Reagovať
Pri vyčíslení trov konania je pri určovacích sporoch potrebné rozlišovať dve kategórie. Do prvej kategórie patria spory, ktorých predmetom je definitívne určenie práva a výsledkom je rozsudok, ktorého účinkom je nadobudnutie konkrétnej majetkovej (peniazmi oceniteľnej) hodnoty. Ak napríklad žalobca uspeje v spore o určenie vlastníckeho práva, nehnuteľnosť je definitívne katastrálne zaevidovaná ako jeho majetok, a preto je úplne opodstatnené, aby sa za tarifnú hodnotu veci považovala cena, resp. hodnota nehnuteľnosti. Druhú kategóriu tvoria spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie „kvázi prejudiciálne“ – na účely vysporiadania iného právneho vzťahu. Pôjde o určovacie spory, ktorých výsledkom nebude konečná súdna ochrana, ale na účel dosiahnutia jej definitívneho hmatateľného účinku sa nárok musí žalovať samostatne zo zákonných dôvodov. V týchto prípadoch nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 58/2021 z 5. mája 2021)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.06.2022 o 15:22:34Reagovať
Trovy konania nie je nevyhnutné vyčísliť ihneď pri každom procesnom úkone, ktorý predchádzal vyhláseniu, resp. vydaniu rozhodnutia, avšak špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov, najmä tých, ktoré nevyplývajú zo spisu, je potrebné z vlastnej iniciatívy predložiť pred vydaním uznesenia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Pokiaľ strana v priebehu sporu ešte neuplatnila svoje trovy alebo ich nepreukázala, pri určení ich výšky súd prihliada len na údaje známe z konania; dodatočné účtovanie nie je prípustné. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 563/2020 z 25. februára 2021)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201109.02.2021 o 13:42:08Reagovať
Ak strana sporu nevyužije svoje právo včas sa vyjadriť k podanému dovolaniu a dovolací súd na vyjadrenie z tohto dôvodu neprihliadol (§ 436 ods. 3 druhej vety CSP), nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania za tento úkon právnej služby. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 12. 2020, sp. zn. 2Obdo/56/2020, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201102.09.2020 o 17:34:43Reagovať
1. Z ustanovení Civilného sporového poriadku súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku. 2. Sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej procesnej pasivity strany sporu. (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 191/2020 z 27. mája 2020, zdroj a 1. analytická právna veta: ustavnysud.sk; 2. analytická právna veta: najpravo.sk)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201126.01.2018 o 10:36:38Reagovať
I. Percentuálne vyjadrenie pomeru úspechu strany sporu na predmete sporu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemožno automaticky stotožňovať s percentuálnym vyjadrením konkrétnej výšky priznaného nároku. II. Z odôvodnenia rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musí byť zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri vyhodnocovaní ním proklamovaného percenta úspešnosti, osobitne ak sporným bolo len ustálenie sumy náhrady. (nález Ústavného súdu SR z 8. novembra 2017, sp. zn. I. ÚS 457/2017)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201118.09.2017 o 22:00:39Reagovať
Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. 6 Cdo 222/2016)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.08.2017 o 08:37:25Reagovať
V širšej súvislosti s témou poukazujeme na nasledovný judikát: "Podľa § 262 ods. 1 CSP, ktoré sa v zmysle § 453 ods. 1 CSP primerane použije aj na dovolacie konanie, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Rozhodnutím, ktorým sa končí konanie u odvolacieho alebo dovolacieho súdu, sa rozumie len také rozhodnutie, ktorým sa končí konanie vo veci samej. Rovnako ako dovolací súd nerozhoduje o trovách dovolacieho konania v prípade, ak zruší rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne aj rozhodnutie prvoinštančného súdu) a vec vracia na ďalšie konanie (§ 453 ods. 3 CSP), tak nerozhoduje o trovách dovolacieho konania ani v prípade, ak dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí (a ak konanie nebolo už skôr skončené). Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí." (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2017, sp. zn. 6 Cdo 105/2017)
Alexander Bröstl ml.Právnik od roku 200628.09.2017 o 20:57:28Reagovať
Btw. sranda je to, ze teraz vznikol stav, ked sa clovek vzda trov alebo z nejakeho ineho dovodu nemaju byt priznane, sudy davaju vyrok, ze XY ma narok na nahradu trov vo vyske 0,- eur... mierne absurdne
Právnik od roku Reagovať