ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

I. Zo skutočnosti, že sú obchodná spoločnosť alebo jej štatutárny orgán v istom (budúcom) okamihu nekontaktné, nemožno automaticky vyvodzovať, že nedošlo (v minulom období) k realizácii zdaniteľného obchodu za jej účasti, resp. že došlo k podvodnému konaniu. To, že sa v reťazci obchodujúcich spoločností nachádzajú subjekty, ktoré so správcom dane v čase daňovej kontroly nedostatočne komunikujú, nemôže byť bez ďalšieho na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu, ktorý túto skutočnosť nevie ovplyvniť. Na strane kontrolovaného daňového subjektu nemožno mechanicky vyvodzovať zodpovednosť za nekontaktnosť deklarovaného dodávateľa alebo odberateľa a za prípadné neplnenie jeho účtovných a daňových povinností. Samotná nekontaktnosť subjektu a s tým súvisiace nepredloženie daňových a účtovných dokladov, ktorými 7 má tento subjekt disponovať, nepostačujú na vyvodenie záveru, že dotknutý dodávateľ tovar alebo služby nedodal.

II. Nekontaktnosť dodávateľa znamená v procesnej rovine iba toľko, že nemožno na účely procesov v správe daní zadovážiť a vykonať zodpovedajúci dôkaz (výsluch svedka, vyžiadanie účtovníctva atď.). To znamená, že určitá sporná skutočnosť nemôže byť potvrdená, ale ani vyvrátená týmto konkrétnym dôkazným prostriedkom. V žiadnom prípade však z toho nemožno mechanicky vyvodzovať záver o nepreukázaní určitej skutočnosti, ktorá môže byť preukázaná aj prostredníctvom iných dostupných dôkazných prostriedkov. Nekontaktnosť dodávateľa môže znamenať pre správcu dane operatívnu informáciu, ktorá ho bude viesť k ďalšiemu preverovaniu oprávnenosti nároku daňového subjektu.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 627/2022 z 27. apríla 2023)

I. Až preukázateľným spochybnením založeným na relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru. Kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane založené na indíciách a domnienkach. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných daňovým subjektom.

II. Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko-odberateľskom vzťahu. Tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 259/2022 z 12. októbra 2022 – zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 42/2022)

V zásade platí, že nezákonne získaný dôkaz - nahrávka, či fotografia je neprípustná. Ak však nastane situácia, kedy strana sporu nemá k dispozícii iný dôkaz, ktorým by mohla účinne chrániť svoje práva a dosiahnuť tak spravodlivosť, môže súd prihliadať aj na takýto dôkaz. V takom prípade musí posúdiť, ktoré ústavné právo je pri vzájomnej kolízii silnejšie a preváži. Takýto dôkaz sa pripustí najmä v prípade, ak ho predloží tzv. slabšia strana, teda spotrebiteľ, zamestnanec, osoba, ktorá bola diskriminovaná a pod. Aj tu však musí súd zistiť to, či bol zásah do súkromia osoby legitímny a nevyhnutný, teda, či slabšia strana nemala k dispozícii iný dôkaz. Je dôležité dodať, že ide o procesnú rovinu. Porušenie práva na ochranu súkromia a právo žiadať zadosťučinenie sa pripustením nezákonného dôkazu nekonvaliduje. Inak povedané, z hmotnoprávneho hľadiska pôjde stále o porušenie práva na ochranu súkromia dotyčnej osoby a tá môže od osoby, ktorá záznam osobnej povahy vyhotovila, žiadať primerané zadosťučinenie.

(rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9CoPr/7/2022 z 24. novembra 2022)

Odvolací súd nemá ambíciu úplne presne vyhodnocovať množstvo chovanej hydiny, ktoré je primerané pomerom. Vyslovuje však, že bežným množstvom chovanej hydiny si predstavuje do 10, maximálne 20 kusov hydiny (sliepok a k tomu primeraný počet kohútov). Samozrejme, už vôbec nemožno bez ďalšieho na účely neodkladného opatrenia stanovovať primerané množstvo hydiny v miestnych a konkrétnych pomeroch bez ďalších zistení. Možno ale povedať, že množstvo hydiny nad 30 kusov by v očiach odvolacieho súdu predstavoval, v podmienkach dediny, chov „väčšieho rozsahu“ bez ohľadu na to, či išlo o chov pre domáce alebo komerčné potreby. Z toho by zároveň plynul amplifikovaný (znásobený, zosilnený) hluk, ktorý by za situácie nedostatočného tlmenia situačnými podmienkami bolo možné označiť za hluk nad mieru primeranú pomerom. To všetko za situácie primeranej rozlohy parciel, na ktorých je hydina chovaná. Z osvedčovania v tomto konaní nevyplynulo, že by sa rozmery pozemkov žalovaných zjavne z pohľadu veľkosti vymykali bežnej „dedinskej“ výmere pozemku v jeho dĺžke alebo (hlavne) šírke, čo má vplyv na vzdialenosť zdroja hluku.

(uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/25/2022 z 21. apríla 2022)

I. Každý sa môže slobodne kdekoľvek na území Slovenskej republiky prihlásiť na trvalý pobyt. Realizácia práva prihlásiť sa na trvalý pobyt kdekoľvek na území Slovenska však nie je bez následkov a za určitých podmienok môže viesť k zisteniu neplatnosti volieb. Tá môže nastať, ak dôjde k negácii ústavnej koncepcie, podľa ktorej zloženie orgánov samosprávy obce má vyjadrovať vôľu obyvateľov obce majúcich úmysel tvoriť integrálnu súčasť personálneho substrátu územnej samosprávy

II. Na prijatie záveru, že prihlasovaním sa na trvalý pobyt nastala neplatnosť volieb, je potrebné overiť testom účelovosti prihlasovania sa na trvalý pobyt s vplyvom na výsledok volieb. Tento test pozostáva z troch krokov. Volebný súd môže pristúpiť k vyhláseniu volieb za neplatné, ak dôjde v zákonne bezchybnom (t. j. pri neporušení zákona) procese (i) k prihláseniu sa na trvalý pobyt značného počtu obyvateľov, (ii) u ktorých nie je preukázaná žiadna väzba na dané miesto (obec), a (iii) k prihláseniu na trvalý pobyt týchto obyvateľov dôjde bezprostredne pred uskutočnením volieb. Tieto 3 podmienky musia byť splnené súčasne.

(rozsudok Najbyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 12Svp/17/2022 z 30. januára 2023)

Podstatou objektívnej stránky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov je, aby prevádzkovateľ vozidla pri užívaní vymedzeného úseku ciest uhradil diaľničnú známku. Táto skutková podstata je určená celkom jednoznačne a to tak, že pre jej naplnenie je podstatná absencia úhrady diaľničnej známky v čase užívania diaľnice. Jej súčasťou však nie je povinnosť týkajúca sa akceptácie Všeobecných podmienok, ktorými si správca výberu úhrady diaľničnej známky svojvoľne upraví dobu, od kedy stanoví platnosť diaľničnej známky. To znamená, že zákon sankcionuje, resp. považuje za správny delikt také omisívne konanie, akým je neuhradenie diaľničnej známky prevádzkovateľom vozidla pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom a teda nie určenie, od kedy považuje diaľničnú známku za riadne uhradenú.

(rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Sa/38/2020 z 17. júna 2021)

Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko-odberateľskom vzťahu. Tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.: I. ÚS 259/2022-37 z 12. októbra 2022)

Zmluva nemusí zakladať práva a povinnosti len medzi zmluvnými stranami, ale na základe zmluvy v prospech tretej osoby môže nadobudnúť práva aj osoba, ktorá nie je zmluvnou stranou. Preto pri poistnej zmluve a nárokoch z nej vyplývajúcich je potrebné prihliadať nielen na charakter účastníkov zmluvy, ale aj na to, v prospech koho bola uzatváraná, komu z nej vyplývali povinnosti a patrili práva. Až v kontexte odpovedí na tieto kľúčové otázky, ako aj v kontexte zmyslu a účelu poistnej zmluvy je možné následne skúmať, či je alebo nie je namieste extenzívnejší výklad pojmu spotrebiteľa pre účely stanovenia poplatkovej povinnosti.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 546/2020 z 25. mája 2021)

Uloženie povinnosti žalovanému spôsobom nie závislým výlučne na jeho vôli, ale vyžadujúcom súčinnosť tretích subjektov (napr. vydavateľa tlače, prevádzkovateľa rozhlasu, obecného úradu pri vyvesení na úradnú tabuľu a pod.), nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za nedostatok materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Pokiaľ takto uložená povinnosť spĺňa požiadavku obsahovej určitosti, zrozumiteľnosti a jasnosti, rozhodnutie nie je možné považovať za materiálne nevykonateľné len z toho dôvodu, že žalovaný musí splniť uloženú povinnosť v súčinnosti s tretím subjektom.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9 Cdo 265/2021 z 17. augusta 2022 – publikované v Zbierke pod R 55/2022)

I. Odplatné zabezpečenie mediálneho priestoru dodávateľom pre sťažovateľa ako reklamného partnera koncertného podujatia a prezentácia sťažovateľovho loga a predmetu jeho činnosti na propagačných materiáloch a na samotných koncertoch, je na účely zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty ekonomickou činnosťou (podnikaním) dodávateľa, z ktorej bol dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom na svoje špecifiká reklamou, sponzoringom, alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu dane z pridanej hodnoty môže ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku dodávateľom, ktorý konal v postavení zdaniteľnej osoby.

II. Pre vznik práva na odpočítanie dane je rozhodujúce, či táto služba priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou ako súčasť všeobecných ekonomických nákladov podniku.

(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžfk 31/2019 z 31. januára 2022 - publikované v ZNSS pod č. 17/2022)

Na účely preskúmania žiadosti o odstránenie odkazu, ktorá je adresovaná poskytovateľovi vyhľadávača a v ktorej sa žiada, aby sa zo zoznamu výsledkov vyhľadávania odstránil odkaz vedúci k obsahu zahŕňajúcemu tvrdenia, ktoré osoba, ktorá žiadosť podala, považuje za nesprávne, toto odstránenie odkazu nepodlieha podmienke, aby otázka správnosti obsahu, na ktorý je zriadený odkaz, bola vyriešená aspoň predbežne v rámci žaloby podanej touto osobou proti poskytovateľovi obsahu.

(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C‑460/20 z 8. decembra 2022)

Splnomocnenie udelené advokátskemu koncipientovi elektronicky prostredníctvom funkcie portálu slovensko.sk na účely vstupu a disponovania s elektronickou schránkou advokáta pokrýva aj úkon podpísania elektronickej správy kvalifikovaným elektronickým podpisom, podpísania dovolania kvalifikovaným elektronickým podpisom a úkon ich odoslania súdu.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 269/2022-30 z 12.01.2023)

I. Z dokazovania nie sú vylúčené dôkazné prostriedky v režime utajovaných skutočností. Nepostačuje, že zákonodarca v daňovom poriadku výslovne neupravil tento spôsob dokazovania, vedenie spisu a pod., ale postačuje, že tento spôsob dokazovania nevylúčil.

II. Isté praktické „nepohodlie“ či vybočenie z doteraz zavedenej praxe nemôže predstavovať prekážku pre realizáciu zákonných procesných práv daňového subjektu na riadny a spravodlivý proces, konkrétne na predkladanie všetkých relevantných a zákonných dôkazných prostriedkov pre svoju obranu.

(rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 3 Afs 202/2021 z 13. decembra 2022)

I. Podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá stanovuje cenu týchto služieb podľa zásady hodinovej sadzby bez toho, aby boli spotrebiteľovi pred uzatvorením zmluvy oznámené informácie, ktoré mu umožnia prijať jeho rozhodnutie s obozretnosťou a úplnou znalosťou finančných dôsledkov, ktoré uzatvorenie tejto zmluvy prinesie, nespĺňa požiadavku jasnosti a zrozumiteľnosti.

II. Ak zmluva o poskytovaní právnych služieb uzavretá medzi advokátom a spotrebiteľom nemôže naďalej existovať po odstránení podmienky vyhlásenej za nekalú, ktorá stanovuje cenu služieb podľa zásady hodinovej sadzby, a ak tieto služby boli poskytnuté, tieto ustanovenia nebránia tomu, aby vnútroštátny súd rozhodol o obnovení situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie tejto podmienky, aj keby to viedlo k tomu, že poskytovateľ nedostane žiadnu odmenu za svoje služby. Za predpokladu, že by vyhlásenie neplatnosti zmluvy v celom jej rozsahu vystavilo spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, tieto ustanovenia nebránia tomu, aby vnútroštátny súd napravil neplatnosť uvedenej podmienky tým, že ju nahradí dispozitívnym, alebo v prípade dohody zmluvných strán uvedenej zmluvy, uplatniteľným ustanovením vnútroštátneho práva.

(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C‑395/21 z 12. januára 2023)

I. Skutočnosti, ktoré sa obvinenému z priestupku kladú za vinu musia byť sformulované v skutku. Správny orgán vykonávajúci priestupkové konanie musí preto skutok sformulovať presne a úplne. Pokiaľ v ďalších štádiách skutok rozšíri alebo doplní, alebo spresní, musí umožniť obvinenému z priestupku sa k novo sformulovanému resp. doplnenému skutku vyjadriť.

II. Výrok o treste má akcesorickú povahu k výroku o vine z priestupku. Akákoľvek formálna zmena vo výroku o vine má za dôsledok povinnosť správneho orgánu nanovo rozhodnúť i o uložení trestu.

(rozsudok Najvyššieho správneho súdu, sp. zn. 1Asan/30/2020 z 16. decembra 2021)

I. Žalobca sa domáhal uloženia úrokov z omeškania žalovanému „do zaplatenia“ jeho dlhu. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by úroky z omeškania patrili veriteľovi až do zaplatenia jeho pohľadávky dlžníkom. Podľa § 365 ods. 1 v spojení s § 369 Obchodného zákonníka (keďže v prerokúvanej veci ide o obchodný vzťah dvoch podnikateľov) má veriteľ právo na úroky z omeškania len po dobu omeškania dlžníka. Koniec omeškania dlžníka však nenastáva len zaplatením dlhu, ale môže nastať aj z rôznych iných dôvodov a to napr. každým zánikom dlhu inak než zaplatením (započítanie, splynutie, odpustenie, dohodou o zmene alebo zrušení záväzku, zánikom dlžníka, ak dlh neprechádza na právneho nástupcu). Koniec omeškania dlžníka môže nastať napríklad aj vznikom omeškania veriteľa v zmysle § 365 ods. 4 Obch. zák. (odmietnutím prijatia ponúknutého plnenia alebo neposkytnutím spolupôsobenia).

II. Formulácia „až do zaplatenia“ pri výrokoch rozsudkov o plnení v peniazoch je v praxi súdov bežná, to však nič nemení na tom, že takéto určenie úroku z omeškania nezodpovedá zákonu. Naopak, zákonu zodpovedá taký spôsob, že sa ohraničí len okamih vzniku nároku na úrok z omeškania a okamih konca tohto nároku sa neurčí. Pre formuláciu výroku bol rozhodný stav v čase vyhlásenia rozsudku (porov. § 217 ods. 1 C. s. p.). V tom čase však nie je zrejmé, ktorým zo spôsobov zánikov záväzku nárok na úrok z omeškania zanikne. Zánik nároku je potom možné uplatniť napr. v exekúcii vo forme námietok alebo návrhu na jej zastavenie z dôvodu, že zaniklo (resp. od určitého momentu zaniklo) právo priznané exekučným titulom.

III. Nárok na úrok z omeškania v zmysle § 365 ods. 1 a § 369 Obchodného zákonníka - patrí žalobcovi ako opakujúce sa plnenie od určeného dátumu na (zatiaľ) neurčitý čas, a to až do nastania takej právnej skutočnosti, s ktorou zákon spája skončenie omeškania dlžníka. To však vo výroku rozsudku nie je potrebné uvádzať, pretože to vyplýva zo zákona a bolo by nadbytočné v rozsudku (okrem výnimočných prípadov) vymedzovať všetky dôvody, kedy uložená povinnosť zaniká, stáva sa nevymáhateľnou a pod. Na to slúžia iné postupy a prostriedky (námietky proti exekúcii a návrh na jej zastavenie).

IV. Takáto formulácia výroku nespôsobuje ani jeho nevykonateľnosť alebo neurčitosť. V rozsudku sa nevymedzujú ani všetky dôvody zániku nároku na samotnú istinu, napriek tomu nie je vôbec sporné, že nárok môže zaniknúť zo všetkých zákonných dôvodov. Takisto je zrejmé, že ak úroky z omeškania plynú od určitého dňa a nie sú ohraničené, plynú dovtedy, kým nárok na ne nezanikne z dôvodov ustanovených zákonom.

(uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 31Cob/55/2019 z 30. júna 2020)

Ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.

(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie  vo veci C‑370/21 z 1. decembra 2022)

I. Len použitím postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže dôjsť v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt.

II. Výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne o jeho priebehu a obsahu spíše zápisnicu.

III. Povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu ukončenia daňovej kontroly, a nie až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak sa tak nestalo, k prenosu dôkazného bremena nedochádza.

(roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho správneho sú­du Slovenskej republiky, sp. zn.1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022)

Na jednej strane možno súhlasiť s tým, že právnici ako nezávislí odborníci zohrávajú kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní dôvery verejnosti voči súdom. Táto osobitná úloha právnikov pri výkone spravodlivosti zahŕňa množstvo povinností, najmä ich profesionálne správanie musí byť diskrétne, čestné a dôstojné. Aby však verejnosť mohla dôverovať výkonu spravodlivosti, musí mať dôveru v schopnosť právnickej profesie poskytovať efektívne zastupovanie. Kritické vyjadrenia advokáta na adresu súdu treba posudzovať z hľadiska kontextu, cieľa a miesta, v ktorom boli prednesené. Ak kritika súdu nepredstavuje bezdôvodný osobný útok s úmyslom uraziť členov súdu a bola uskutočnená výlučne v súdnej sieni s cieľom účinne obhajovať klienta, možno ju považovať za súladnú s výkonom slobody prejavu.

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci SIMIĆ v. BOSNIA AND HERZEGOVINA, sťažnosť č. 39764/20 z 17. mája 2022)

V prípade webového portálu nejde o periodickú tlač. Periodickou tlačovou sú vydania (výtlačky), a nie obsah internetových informačných serverov.

(rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/162/2019 z 17. decembra 2020)