Je generálna plná moc absolútne neplatná?

Právnu istotu pri v praxi veľmi často používanej generálnej či všeobecnej plnej moci mierne nalomil slovenský ústavný súd – jedná sa o rozhodnutie už z roku 2012 (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 1. augusta 2012, č.k.: III. ÚS 353/2012-17 – text rozhodnutia TU), ktorým bola odmietnutá sťažnosť právnickej osoby, z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Z odôvodenia rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ - právnická osoba udelil generálne plnomocenstvo splnomocnencovi, ktorý následne splnomocnil na podanie ústavnej sťažnosti advokáta.

Pri generálnej plnej moci mal ústavný súd pochybnosť či je udelená priamo spoločnosťou alebo konateľom spoločnosti – text predmetnej plnej moci nám pochopiteľne nie je k dispozícii, zrejme išlo o nie až tak zriedkavý prípad, kedy je záhlavie plnej moci formulované tak, že ju udeľuje priamo konateľ a nie obchodná spoločnosť.

Rozhodujúcim dôvodom pre odmietajúce uznesenie však bolo, že vo všeobecnej plnej moci udelenej splnomocnencovi chýbalo výslovné splnomocnenie na podanie ústavnej sťažnosti, tak ako to požaduje § 20 odsek 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. 

Odložme úplne na bok diskusiu o tom, do akej miery má ústavný súd v takýchto prípadoch interpretovať plnú moc pomocou pravidiel pre výklad súkromnoprávnych úkonov (a zisťovať, kým bolo udelené resp. či sa dá vykladať tak, že generálna plná moc sa vzťahuje aj na prípady, kedy je potrebné osobitné plnomocenstvo)  a či má vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania resp. jeho príloh – dostali by sme sa len k večnej dileme, či má byť ústavný súd aj v procesnom postupe etalónom prirodzenoprávnych postupov, alebo práve naopak, ako najvyššej právnej autorite mu prináleží právo (a to najmä v konaniach s povinným zastúpením advokátom) vyžadovať od účastníkov a zástupcov predkladanie bezchybných podaní.

Z hľadiska skúmanej témy je oveľa dôležitejšie, že ústavný súd v závere rozhodnutia poznamenáva: „V prvom prípade, ak by sa predmetné splnomocnenie malo interpretovať tak, že je udelené spoločnosťou a v rozsahu oprávnenia robiť právne úkony spoločnosti vo všetkých veciach, ústavný súd považuje za potrebné ako obiter dictum vysloviť názor, že by išlo o právny úkon absolútne neplatný podľa (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože zo zákona (§ 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka) patrí tento rozsah právomoci výlučne iba konateľom. S tým úzko súvisí otázka princípu publicity (do obchodného registra sa zapisujú iba konatelia, prípadne prokuristi) a na to nadväzujúca požiadavka právnej istoty najmä u tretích osôb, ale aj spoločnosti samotnej, keďže nie je zrejmé, či by v týchto prípadoch robili právne úkony spoločnosti po udelení plnej moci konateľ a splnomocnenec popri sebe alebo iba splnomocnenec a pod.“

Žiada sa uviesť, že odôvodnenie je v tejto časti veľmi stručné a citovaný záver je  formulovaný bez hlbšej argumentácie -  evidentne však rozhodujúcim kritériom nebolo to, kto plnú moc udelil (či štatutárny orgán vo svojom mene alebo právnická osoba), pretože z textu vyplýva záver o absolútnej neplatnosti bez ohľadu na túto skutočnosť s dôvodom, že „tento rozsah právomoci (rozumej uskutočňovať všetky úkony v mene spoločnosti - pozn. autora)  patrí výlučne iba konateľom“.

Vyznieva to preto tak, že ústavný súd prijal záver, že generálne oprávnenie konať v mene právnickej osoby patrí výlučne jej štatutárnemu orgánu a to najmä  s odvolaním sa na § 20 odsek 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).“

Nie veľmi zrozumiteľná je pre nás aj zmienka o princípe publicity ako ďalšom dôvode pre neplatnosť generálneho plnomocenstva – ústavný súd ako keby naznačoval, že pri právnických osobách musí byť pre tretie osoby dostatočným spôsobom zrejmé (verejným registrom), kto je oprávnený za právnickú osobu konať. Podľa ústavného súdu sa tak má predísť právnej neistote u tretích osôb napríklad v prípadoch,  kedy by mi mohli popri sebe konať štatutárny orgán a splnomocniteľ.

Žiaden z uvedených dôvodov nás nijako nepresvedčil o absolútnej neplatnosti generálnej plnej moci – samotný Občiansky zákonník uvádza, že v plnej moci musí byť vymedzený jej rozsah, no nijakým spôsobom nedefinuje hranicu tohto rozsahu, ani spôsob  ako má byť rozsah vymedzený, predovšetkým však rozsah plnej moci nijakým spôsobom nelimituje.  

Nevidíme preto žiadne právne obmedzenie, ktoré by štatutárnemu orgánu právnickej osoby (ktorý si musí byť vedomý, že tak robí s plnou zodpovednosťou) malo brániť v tom, že udelí plnú moc na „všetky úkony“- nemôže ním byť ani ústavným súdom citované ustanovenie § 20 odsek 1 Občianskeho zákonníka, ktoré slovíčko „všetky“ používa pre zdôraznenie postavenia štatutárneho orgánu (ako orgánu ktorému patrí univerzálna právomoc) a nie ako obmedzenie pre prenesenie hoci aj všetkých právomocí na tretie osoby všeobecným plnomocenstvom.  Mimochodom, existuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré generálnu plnú moc označuje ako jednu z možných druhov plnomocenstva (uznesenie NS SR zo dňa 30. júna 2008, č.k. 1 Obo 37/2008,  text rozhodnutia TU).

Nesedí nám ani poznámka ústavného súdu ohľadne princípu publicity –  za dôležité považujeme, aby tretia osoba, ktorá koná so splnomocnencom mala nejakým spôsobom preukázané (spravidla to bude písomné plnomocenstvo), že je splnomocniteľom splnomocnený, nevidíme však žiadny dôvod pre to, aby to muselo byť publikované v akomkoľvek verejnom registri. Prípadné problémy pri súčasnom konaní štatutárneho orgánu a splnomocnenca, ako to uvádza súd, bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom pre neplatnosť generálneho plnomocenstva  – z právnej úpravy vyplýva rovnocennosť konania právnickej osoby a jej splnomocnenca a jediným kritériom preto bude len časové hľadisko (vo všeobecnosti bude platiť, že ak by obaja uskutočnili protichodný právny úkon rozhodujúce bude, kto ho uskutočnil skôr). Navyše týmto „problémom“ by bolo možné argumentovať aj pri pluralite osôb oprávnených konať v mene štatutárneho orgánu (napríklad viacero konateľov), ako aj pri konkurencii konania štatutárneho orgánu a prokuristu.

Správnemu pochopeniu ústavným súdom naznačenej argumentácie by určite pomohlo rozsiahlejšie zdôvodnenie  - tak zásadný právny názor (generálna plná moc je úplne bežnou súčasťou každodennej právnej praxe) by si ho skutočne zaslúžil. Pre nás sú závery ústavného súdu málo presvedčivé a argumentačne len veľmi slabo podopreté.

 

Šaňo Bröstl ml.

 

 

 

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201110.08.2020 o 12:05:36Reagovať
Potom aj interpretácia a aplikácia ustanovenia § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka zo strany nižších súdov (..), s ohľadom na princíp autonómie vôle zmluvných strán, nebola správna,lebo z neho nebolo možné vyvodiť neplatnosť generálnej plnej moci udelenej právnickou osobou fyzickej osobe (porov. aj 2MCdo/12/2007); ich odkaz na uznesenie ústavného súduz 1. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 353/2012 bol chybný, lebo toto uznesenie neriešilo zastúpenie podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale procesné zastúpenie pre konanie pred ústavným súdom podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktorého nedostatok viedol k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, lebo bola podaná neoprávnenou osobou. (uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/95/2019 zo dňa 29. januára 2020)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201123.03.2015 o 10:15:36Reagovať
Takisto sa prikláňam k názoru o tom, že udelenie generálneho plnomocenstva právnickou osobou je platným právnym úkonom. Z § 31 odsek 1 OZ vyplýva, že pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou - citované ustanovenie nerozlišuje či je osobou splnomocniteľa fyzická alebo právnická osoba, t.j. rovnaké zákonné podmienky pri udeľovaní plnej moci sa vzťahujú tak na právnickú ako aj fyzickú osobu. Z pohľadu osoby splnomocniteľa sú fyzické a právnické osoby rovnocenné, preto nie dôvod rozlišovať medzi týmito osobami. Všeobecnú plnú moc môže preto udeliť nielen fyzická osoba ale aj právnická osoba. Je potrebné vychádzať z premisy, že každá osoba (či už právnická alebo fyzická) je oprávnená sa nechať zastúpiť inou osobou, pričom toto oprávnenie zahŕňa aj slobodné rozhodnutie v akom rozsahu sa bude toto zastúpenie realizovať. Vychádzať z premisy, že právnická osoba nemôže udeliť generálnu plnú moc , pretože konanie vo všetkých veciach je vyhradené štatutárnemu orgánu je nesprávne - potom by sme mohli tvrdiť tiež to, že fyzická osoba, ktorá je plne spôsobilá na všetky právne úkony nemôže takisto preniesť oprávnenie konať v jej mene v celom rozsahu na tretí subjekt. Rovnako § 13 odsek 1 Obchodného zákonníka predpokladá samotné konanie štatutárnym orgánom alebo konanie prostredníctvom zástupcu, pričom nerozlišuje rozsah udeleného plnomocenstva - ak by bolo úmyslom zákonodarcu vylúčiť všeobecnú plnú moc pri právnických osobách, tak by túto limitáciu jednoznačným spôsobom vyjadril v normatívnom texte. V tomto smere je potrebné sa riadiť článkom 2 odsek 3 Ústavy SR, podľa ktorého "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá". Jediným do úvahy prichádzajúcim argumentom proti udeleniu generálneho plnomocenstva právnickou osobou je existencia inštitútu prokúry ako tzv. "obchodnej generálnej plnej moci". V tejto súvislosti si možno predstaviť argumentáciu, že udelenie všeobecného plnomocenstva je obchádzaním zákonných ustanovení o prokúre, ktorej úpravu sleduje naplnenie formálnej publicity obchodného registra ako zvýšenej ochrany tretích osôb. Tento argument by však prichádzal ako plnohodnotný do úvahy len v tom prípade, že by všeobecné plnomocenstvo bolo identické s prokúrou, čomu však celkom nie. Medzi prokúrou a generálnou plnou mocou sú určité odlišnosti napr. prokúru možno udeliť výlučne fyzickej osobe, prokúru možno udeliť v rozsahu "na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku" (t.j. nie všetky úkony v mene právnickej osoby, ale iba tie ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku), v zásade v prokúre nie je zahrnuté oprávnenie scudzovať nehnuteľnosti a zaťažovať ich a pod.
Andrej KelemenPrávnik od roku 029.06.2017 o 11:06:13Reagovať
Mne z toho argumentu prokúrou v poslednom odseku vyplýva opačný záver, ak je hodnotiacim kritériom ochrana tretích osôb. Ak sú na prokúru (teda užší rozsah úkonov) kladené za účelom ochrany určité obmedzenia (FO, zápis v OR), tak na širší rozsah úkonov (zahrňujúci súčasne aj všetky úkony v rámci prokúry) by mali byť a minore ad maius kladené obmedzenia väčšie, nie menšie. Z toho mi plynie, že ak môžem na základe generálnej plnej moci legálne vykonať všetky úkony prokuristu a nejaké naviac, tak inštitút prokúry nikoho a nič nechráni, lebo je jednoducho obídený.
Právnik od roku Reagovať