Ústavnoprávne aspekty zásady „jedenkrát a dosť“ v civilnom procese

V rámci reformy civilného procesu možno hodnotiť ako jednu z najpozitívnejších zmien smerujúcich k zrýchleniu súdneho konania prijatie zásady „jedenkrát a dosť“ v odvolacom konaní. Táto zásada sa pre jej nerešpektovanie odvolacími súdmi stala v poslednom čase predmetom rozhodovania Ústavného súdu SR o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb a to hneď v dvoch rovinách – vo vzťahu k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Formujúca sa judikatúra k zásade „jedenkrát a dosť“ dala k jej aplikácii jednoznačnú odpoveď.

Podľa ustanovenia § 390 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (ii) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu vyplýva, že cieľom zmeny je zrýchlenie konania v prípade, že odvolací súd rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a následne je po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie podané odvolanie. O tomto odvolaní nesmie odvolací súd rozhodnúť tak, že vec opätovne zruší a vráti súdu prvej inštancie, ale musí rozhodnutie potvrdiť alebo zmeniť, teda vo veci rozhodnúť.

Premietnutie zásady jedenkrát a dosť v odvolacom konaní je pravdepodobne reakciou na prípady tzv. ping-pongu medzi súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, čo bolo neformálne pomenovanie pre, bohužiaľ, v praxi pomerne často sa vyskytujúce viacnásobné zrušovanie meritórneho rozhodnutia v tej istej veci za účinnosti predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy (DUDITŠ, L. in: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M., a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1306).

Účelom zásady jedenkrát a dosť je zabrániť cirkulácii rozhodnutí v konkrétnom súdnom spore a dosiahnuť právoplatné skončenie sporu v primeranej lehote. Neustále zrušovanie rozhodnutí súdu prvej inštancie totiž výrazne ovplyvňuje dĺžku súdneho konania, pričom zásada jedenkrát a dosť efektívnym spôsobom limituje kolobeh zrušovania prvoinštančných rozhodnutí s cieľom zabezpečiť zrýchlenie konania dosiahnutím právoplatného rozhodnutia v merite veci. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia súdu a dochádza k naplneniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na súdnu ochranu (bližšie k tejto problematike pozri ČENTÍK, T.: Je právoplatné skončenie veci prekážkou pre úspešné uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na ÚS SR? 16.05.2016 – dostupné TU).

V prípade neprimerane dlho trvajúcich konaní môže dôjsť v prípade porušenia § 390 CSP k duplicite porušovateľov základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednak môže byť porušovateľom príslušný okresný súd ako súd prvej inštancie (ak sú prieťahy aj na jeho strane), ale zároveň môže byť porušovateľom aj krajský súd ako súd odvolací, ktorý konal v rozpore s § 390 CSP, t. j. neriadil sa týmto ustanovením hoci na jeho aplikáciu boli splnené všetky procesné predpoklady. Nerešpektovaním § 390 CSP sa totiž odvolací súd taktiež pričiňuje o zbytočné prieťahy v konaní a prehlbuje stav právnej neistoty. Inak povedané, ak by sa odvolací súd dôsledne riadil zákonným imperatívom obsiahnutým v § 390 CSP, spor by mohol byť už právoplatne skončený aj napriek prieťahom okresného súdu.

Aplikáciou § 390 CSP sa už vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal aj Ústavný súd SR (III. ÚS 379/2017), ktorý judikoval, že: "Ústavný súd za zásadné pochybenie krajského súdu v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci nepostupoval v zmysle § 390 CSP a nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil.

V ďalšom rozhodnutí Ústavný súd SR (I. ÚS 227/2018) uviedol: „"Ústavný súd vo vzťahu k dôvodom, ktoré krajský súd viedli k nerešpektovaniu ustanovenia § 390 CSP, považuje za potrebné zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť." Ústavný súd (I. ÚS 227/2018) v prípade ignorovania § 390 CSP posudzuje aj postup samotného krajského súdu. Ústavný súd považuje postup krajského súdu, ktorý nerešpektuje § 390 CSP za neefektívny a nesústredený, ktorý vo významnej miere ovplyvňuje celkovú dĺžku konania.

Aplikačné problémy § 390 CSP vznikali spravidla v intertemporálnych súvislostiach, t. j. ak k prvému zrušeniu rozhodnutia došlo za účinnosti OSP, pričom o ďalšom odvolaní rozhoduje odvolací súd za účinnosti CSP, resp. ak v poradí druhé odvolanie bolo podané za účinnosti OSP, avšak odvolací súd o ňom rozhoduje za účinnosti CSP.

Obrana odvolacích súdov v týchto prípadoch pred Ústavným súdom SR spočívala napríklad v tom, že tieto vychádzali z názoru, že iba v prípade, ak došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie za účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) by bol na mieste postup podľa ustanovenia § 390 CSP, aj to iba v prípade, ak by tým nebolo zasiahnuté do práva na spravodlivý proces strán sporu.

Takýto názor však nemá žiadnu oporu v procesnej úprave. Z intertemporálneho hľadiska je tento názor niektorých odvolacích súdov neakceptovateľný, pretože z ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku jasne vyplýva princíp okamžitej aplikability, podľa ktorého: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti“. Na žiadnom mieste CSP nie je ustanovené, aby sa § 390 CSP nemal použiť aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Takýto výklad potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 570/2017, II. ÚS 531/2018), v ktorej označil výklad krajského súdu ako vybočujúci z rámca ústavne konformného výkladu.

Je pritom právne irelevantné, či prvé zrušujúce rozhodnutie bolo vydané za účinnosti predošlej procesnej úpravy (Občianskeho súdneho poriadku), resp. či bolo podané odvolanie podľa tejto právnej úpravy. Rozhodujúce je iba to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie už bola raz odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie (bez ohľadu na skutočnosť či to bolo podľa CSP alebo OSP) a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie za účinnosti CSP.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzatvára, že opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým je porušené namietané základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 5/2018).

Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR nerešpektovanie § 390 CSP môže zakladať nielen porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), ale aj porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).

V prípade porušenia § 390 CSP je jediným právnym prostriedkom nápravy podanie ústavnej sťažnosti, keďže proti zrušujúcemu rozhodnutiu nie je prípustné dovolanie (bližšie pozri ČENTÍK, T.: Prípustnosť dovolania a neodkladné opatrenia. 12.11.2019. Dostupné na http://www.ulpianus.sk/judikatura-s-komentarom/pripustnost-dovolania-a-neodkladne-zabezpecovacie-opatrenia/. ISSN:2644-528X.


 

Tomáš Čentík, 15. novembra 2019

Vzor citácie: ČENTÍK, T.: Ústavnoprávne aspekty zásady „jedenkrát a dosť“ v civilnom procese. 15.11.2019. Dostupné na http://www.ulpianus.sk/blog/ustavnopravne-aspekty-zasady-jedenkrat-a-dost-v-civilnom-procese/. ISSN: 2644-528X

ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201104.08.2022 o 12:13:52Reagovať
V prerokúvanej veci krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil, prečo neaplikoval § 390 CSP, pričom v bode 8 odôvodnenia osobitne zdôraznil odlišnosť individuálnych okolností ním prejednávanej veci od okolností tých vecí, v ktorých ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľov nerešpektovaním § 390 CSP (III. ÚS 379/2018, III. ÚS 5/2018). Ústavný súd rovnako identifikoval, že okolnosti, za ktorých došlo v posudzovanej veci k druhému zrušeniu rozsudku, sa odlišujú od prípadov, ktorých sa dotýka skoršia rozhodovacia činnosť ústavného súdu. V prerokúvanej veci v prvom odvolacom konaní krajský súd posudzoval výlučne splnenie procesných podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného so záverom, že tieto podmienky splnené neboli, a preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil späť okresnému súdu na ďalšie konanie. V poradí druhom odvolacom konaní krajský súd vykonal meritórny odvolací prieskum napadnutého rozsudku okresného súdu a opätovne zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd tak musí zaujať stanovisko k otázke, či postup krajského súdu, ktorý nerešpektovanie zákonného príkazu nezrušiť nové rozhodnutie súdu prvej inštancie po zrušení skoršieho rozsudku odôvodnil odlišným rozsahom a povahou oboch odvolacích prieskumov, je v súlade s ústavnými požiadavkami základného práva na súdnu ochranu a obsahom práva na spravodlivý proces, teda či zvolený výklad procesnej normy porušuje sťažovateľkou označené práva. Odborná literatúra k § 390 CSP uvádza, že povinnosť jeho aplikácie sa vyžaduje, ak obidve odvolaním preskúmavané rozhodnutia okresného súdu boli meritórnej povahy, t. j. rozsudky (porov. ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1306 a nasl.). V prejednávanej veci možno konštatovať, že táto podmienka bola z pohľadu formy rozhodnutia splnená, pretože krajský súd už aj v prvom prípade zrušil rozsudok okresného súdu. Z pohľadu zmyslu a účelu § 390 CSP nemožno opomenúť, že prvý rozsudok okresného súdu bol rozsudkom pre zmeškanie, čo je osobitná procesná forma rozhodnutia vydaného v osobitom procesnom postupe skráteného konania. Tomu zodpovedá aj obsah odvolania, v ktorom žalovaná sťažovateľka namietala nesplnenie podmienok vydania kontumačného rozsudku, rovnako aj rozsah prieskumu odvolacieho súdu, ktorý neposudzoval meritórne predmet sporu, zistený skutkový stav ani jeho právne posúdenie, ale výlučne otázku splnenia hypotézy § 274 CSP. Až v druhom rozsudku súd prvej inštancie poskytol sporovým stranám rozsudok v merite veci s úplným odôvodnením (s opačným výrokom ako pri rozsudku pre zmeškanie), proti ktorému sa žalobkyňa bránila vecnými námietkami. Tie krajský súd posudzoval v druhom odvolacom konaní, v ktorom dospel k záveru o potrebe zrušenia rozsudku pre nedostatok odôvodnenia a neúplnosť právnej argumentácie. Krajský súd v tomto rozhodnutí vyslovil aj záväzný právny názor. Ústavný súd preto nepovažuje odôvodnený záver krajského súdu o neaplikovaní § 390 CSP v individuálnych okolnostiach sporu za arbitrárny, svojvoľný či popierajúci zmysel aplikovaného ustanovenia. Úvahu krajského súdu o potrebe rozlišovať medzi meritórnym a nemeritórnym odvolacím prieskumom považuje za logickú, rešpektujúcu účel § 390 CSP, a to aj s ohľadom na právo na rovný prístup sporových strán k odvolaciemu konaniu. (nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 215/2022 z 26. apríla 2022)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201112.08.2020 o 13:09:07Reagovať
Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, nemá sama osebe vplyv na jeho zákonnú povinnosť aplikovať ustanovenie § 390 CSP a vec sám rozhodnúť. Z objektívnych dôvodov nie je možné bezvýhradné uplatňovanie zásady dvojinštančnosti, ktorá ani v Civilnom sporovom poriadku nie je formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 52/2020 z 16. apríla 2020)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201126.04.2020 o 19:58:07Reagovať
Opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia v napadnutom uznesení, zakladá danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 218/2019 zo dňa 19. novembra 2019)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201126.04.2020 o 19:54:03Reagovať
Pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť. Je preto povinnosťou krajského súdu rozhodnúť vo veci samej. Opačný postup krajského súdu má za následok porušenie práva na na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 282/2019 zo dňa 17. decembra 2019)
Právnik od roku Reagovať