Výber z diskusie

Ďalšie podrobnosti o počítaní času podľa lex corona, ako aj o jeho zásahoch do civilného procesu môžete nájsť v príspevku K. Geškovej "Civilné právo procesné v čase koronakrízy", v Súkromnom práve č. 2/2020
17.05.2020 o 16:16:56
Pripájam v rámci diskusie judikát Ústavného súdu SR, ktorý sa vyjadril k tejto otázke a plne s tým stotožňujem: Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania podľa lex fori concursus (prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii) prostredníctvom elektronického formulára, ktorý bol vytvorený portálom, a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a následne doručený správcovi, tak potom túto prihlášku podľa názoru ústavného súdu nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad formulára vyplneného sťažovateľkami (zahraničnými veriteľmi) na portáli sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 141/2019 zo dňa 16. apríla 2020).
12.05.2020 o 16:52:10
I. Lehota na vyjadrenie sa spoločníka k predloženému návrhu uznesenia, prijímanému mimo valného zhromaždenia (§ 130 Obchodného zákonníka), musí byť primeraná s prihliadnutím na obsah návrhu uznesenia, jeho závažnosť a naliehavosť jeho prijatia tak, aby poskytovala spoločníkovi primeraný časový priestor na vyjadrenie sa k návrhu uznesenia prijímaného mimo valného zhromaždenia. II. Nevyvrátiteľná zákonná domnienka, že spoločník, ktorý sa v stanovenej lehote k predloženému návrhu uznesenia nevyjadrí, s ním nesúhlasí sa neaplikuje v prípade, ak poskytnutá lehota na vyjadrenie je neprimerane krátka na to, aby spoločníkovi umožňovala vyjadriť sa k návrhu uznesenia, a to bez ohľadu na to, akým počtom hlasov spoločník v spoločnosti disponuje. III. Za dodržanie zákonom vyžadovanej písomnej formy vyjadrenia spoločníka k návrhu uznesenia (§ 130 Obchodného zákonníka) sa - okrem písomného vyjadrenia - považuje aj vyjadrenie urobené telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. februára 2019, sp. zn. 1Obdo/22/2018 - publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 40/2019)
07.05.2020 o 10:13:27
Takže opätovne potvrdené Najvyšším súdom SR, že ak jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným zo spoločných prostriedkov, stáva sa tento obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/196/2018 zo dňa 28. januára 2020 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/88945_subor.pdf). NS SR si priklonil nielen k časti svojej predošlej rozhodovacej praxe, ale osvojil si aj niektoré úvahy, ktoré sme prezentovali v článku - ČENTÍK, T.: Obchodný podiel a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov; Ars notaria, ročník 22, 2018, č. 2, str. 4 – 8, ISSN: 1335-2229.
05.05.2020 o 13:22:54
Opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia v napadnutom uznesení, zakladá danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 218/2019 zo dňa 19. novembra 2019)
26.04.2020 o 19:58:07
Pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť. Je preto povinnosťou krajského súdu rozhodnúť vo veci samej. Opačný postup krajského súdu má za následok porušenie práva na na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 282/2019 zo dňa 17. decembra 2019)
26.04.2020 o 19:54:03
Prieskum exekučného titulu exekučným súdom sa v zásade obmedzuje len na skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu. Právna úprava oprávňuje exekučné súdy na preskúmanie tých skutočností, ktoré boli rozhodné pre právne posúdenie vymáhaného (judikovaného) nároku ešte v štádiu pred vydaním exekučného titulu, len vo výslovne ustanovených prípadoch, a to predovšetkým pri osobitných kategóriách exekučných titulov, akými sú práve rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 160/2019 zo dňa 11. decembra 2019)
26.04.2020 o 19:50:46
1. Ak zmluva o výkone správy neupravuje inak, je forma predloženia správy o činnosti správcu na úvahe správcu, t. j. na jeho slobodnom rozhodnutí, aký spôsob jej predloženia zvolí. Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust. § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, nie je toto ustanovenie možné vykladať tak, že správca má povinnosť doručiť správu vlastníkovi do vlastných rúk. Predloženie správy o činnosti správcu na schôdzi vlastníkov a súčasné odovzdanie jej písomného vyhotovenia zástupcom vlastníkov v potrebnom počte neodporuje ustanoveniu § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, keď podstatné je to, aby sa táto správa ocitla (bola predložená) vo sfére, kde sa má vlastník možnosť s touto správou reálne oboznámiť (na schôdzi, u správcu, resp. prostredníctvom zástupcom vlastníkov). 2. V tomto smere dáva kasačný súd do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. Poškodený spotrebiteľ sa schôdze napriek tomu, že na ňu bol riadne predvolaný, nedostavil a nenechal sa ani zastúpiť. Zákon o vlastníctve bytov priznáva vlastníkom nielen práva, ale zároveň ukladá aj povinnosti, o. i. zúčastňovať sa na správe domu a na schôdzi vlastníkov hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o všetkých veciach, ktoré sa týkajú správy domu, spoločných častí a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku (§ 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov). (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Asan/21/2019 zo dňa 20. februára 2020)
23.04.2020 o 11:21:27
Ďakujem za pozitívny feedback aj upozornenie na nezrovnalosť - v podstate ten príklad splnil ilustračný účel hoci v tom konkrétnom prípade to bolo chronologicky inak.
22.04.2020 o 16:19:05
Veľmi pekný príspevok. Dovolím si len upozorniť na chronologický nesúlad záverečného príkladu. Druhé rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia vo veci kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania je zo dňa 21. marca 2018, t.j. bolo vydané skôr ako uznesenie pléna ústavného súdu (25. apríl 2018). Dôvodom zmeny bol skôr názorový nesúlad na túto otázku vo vnútri kolégia a "vďaka" inému obsadeniu veľkého senátu, bolo možné rozhodnúť takýmto spôsobom (viď. k tomu odlišné stanovisku sudcu Šikutu).
22.04.2020 o 14:35:04
Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z. o o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov: "Cestujúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy o zájazde pred začatím zájazdu bez zaplatenia odstupného, ak v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie zájazdu alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta; pri odstúpení od zmluvy o zájazde má cestujúci nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd zaplatil." Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu v prípade, ak poskytovanie zájazdu výrazne ovplyvnia neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, cestujúci majú právo odstúpiť od zmluvy o zájazde bez povinnosti zaplatiť odstupné. Mimoriadne a neodvrátiteľné okolnosti môžu zahŕňať napríklad vojnu, iné vážne bezpečnostné problémy, akými sú napríklad terorizmus, významné riziká pre ľudské zdravie, ako sú napríklad prepuknutie vážnej choroby v cestovnej destinácii, prírodné katastrofy, ako napríklad záplavy alebo zemetrasenia, alebo poveternostné podmienky, ktoré znemožňujú bezpečne cestovať do destinácie, tak ako bolo dohodnuté v zmluve o zájazde. Príkladom neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti, predstavujúcej významné riziko pre ľudské zdravie, môže byť napríklad aj vypuknutie vírusu zika v cieľovom mieste po uzatvorení zmluvy, ak je cestujúca tehotná.
03.04.2020 o 13:13:48
Ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú odlišné názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08). (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017)
20.03.2020 o 10:58:45
Vo všeobecnej rovine treba vychádzať z toho, že rozdielna judikatúra všeobecných súdov práve s ohľadom na princíp rovnosti v právach (konkrétne v podobe zásady rovnakého použitia práva), na ktorý poukázala aj sťažovateľka, nesmie byť pravidlom, ale býva prirodzenou súčasťou každého súdneho systému (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BEIAN v. Rumusko zo 6. 12. 2007), navyše, v tomto prípade k rozdielnej judikatúre nedošlo na úrovni najvyššieho súdu, ale na úrovni krajského súdu, ktorú následne posudzoval najvyšší súd. Ak najvyšší súd ako najvyššia súdna inštitúcia všeobecných súdov a regulátor konfliktov ich judikatúry cez mechanizmus § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nezjednotil rozdielne právne názory krajského súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach, neznamená to, že by bol v tejto konkrétnej veci popretý princíp spravodlivosti. Zjednocovanie judikatúry vo všeobecnosti však nie je úlohou ústavného súdu, pretože tá prislúcha najvyššiemu súdu... (uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 404/2016 z 15.6.2016)
18.03.2020 o 19:18:02
Pokiaľ sa okresný súd s námietkami sťažovateľky vo svojom rozhodnutí o návrhu na odklad exekúcie nevysporiadal, pričom sťažovateľka namietala skutočnosti, ktoré vyvracajú prezumpciu správnosti vyznačených doložiek právoplatnosti a spochybňujú právoplatnosť a vykonateľnosť dvoch exekučných titulov, bolo povinnosťou okresného súdu posúdiť a náležite zdôvodniť, kedy namietané rozhodnutia ako exekučné tituly mali nadobudnúť právoplatnosť a prečo výsledok namietaných prebiehajúcich konaní o opravných prostriedkoch nemohol viesť k zastaveniu exekúcie. Ak tak okresný súd neurobil, zaťažil svoje rozhodnutie arbitrárnosťou. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/2018 zo 7. augusta 2018)
17.03.2020 o 13:20:37
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. I. ÚS 592/2012). Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu sú aj názory (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, I. ÚS 562/2015), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosti zásadne nevyhovie. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na nevyhovenie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. (NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 410/2017 z 17. januára 2017)
20.02.2020 o 14:10:24
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej má byť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v rozpore s iným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017 z 27. februára 2018, ktoré pripúšťa tzv. blanketové odvolanie, ústavný súd zhodne s doterajšou judikatúrou pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom a rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd zároveň dodáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, sa týka procesnej situácie, keď odvolateľ podá blanketové odvolanie, t. j. odvolanie bez toho, aby v ňom uviedol akýkoľvek odvolací dôvod – ide teda o situáciu odlišnú od situácie sťažovateľa, ktorý v odvolaní podanom v zákonom stanovenej lehote všeobecne uviedol odvolacie dôvody, avšak bez bližšej špecifikácie konkrétnych skutkových okolností prípadu. Z uvedeného dôvodu je záver vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017 z 27. februára 2018, na ktorý sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje, pre sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu irelevantný. Iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019)
06.02.2020 o 14:49:06
K použitiu nezákonne získaných nahrávok ako dôkazu v trestnom konaní http://www.pravnelisty.sk/clanky/a736-skutocne-mozno-pouzit-ako-dokaz-v-trestnom-konani-nezakonne-ziskane-sukromne-nahravky
06.02.2020 o 13:18:17
Samotná nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného. Jej negatívne následky môžu ovplyvňovať napríklad česť, vážnosť, povesť, súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie poškodeného. Pokiaľ je poškodený subjekt právnickou osobou, ktorá svoje konanie uskutočňuje prostredníctvom orgánov tvorených fyzickými osobami, je potrebné negatívne následky do osobného života spoločníkov a členov štatutárnych orgánov posudzovať ako jedno z kritérií, ktoré má vplyv na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže v danej veci bol žalobca právnickou osobou, ktorá bola tvorená jediným spoločníkom a mala jediného konateľa, pričom išlo o totožnú osobu, bolo správne, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal na pocity dlhoročného stresu, depresie, frustrácie a neistoty a straty dôvery, že obchodná kauza bude pred súdom dovedená k spravodlivému koncu, tejto osoby. (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/23/2019 zo dňa 11. 12. 2019)
06.02.2020 o 13:12:02
§ 90 (Zastúpenie advokátom)
V prípade neodstránenia nedostatku povinného právneho zastúpenia podľa § 90 ods. 1 C. s. p. po výzve súdu (§ 90 ods. 2 C. s. p.), súd neprihliada na úkony vykonané bez právneho zastúpenia. Ak súd neprihliada na žalobu, konanie je potrebné zastaviť. Ak však žalobca podal žalobu za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a povinnosť právneho zastúpenia mu vznikla účinnosťou Civilného sporového poriadku, zastavenie konania je v rozpore s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 C. s. p. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2019, sp. zn. 4Obo/8/2018 - R 39/2019)
13.12.2019 o 10:42:00
§ 230 (Prekážka res iudicata)
Rozhodnutie súdu o dovolaní (mimoriadnom dovolaní, dovolaní generálneho prokurátora), v ktorom vyslovil právny názor na určitú právnu otázku, nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre ďalšie konanie v tejto právnej veci. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. decembra 2018, sp. zn. 2ObdoV/20/2017 - R 37/2019)
13.12.2019 o 10:40:11