ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale druhej strane ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 336/2019 zo dňa 9. júna 2020)

Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.: I. ÚS 56/2017-12 zo dňa 8. februára 2017)

Skutočnosť, že valné zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným rozhodlo o vylúčení spoločníka zo spoločnosti, hoci v písomnej pozvánke takýto bod programu nebol uvedený a nebol ani dodatočne zaradený do programu so súhlasom všetkých spoločníkov, zakladá bez ďalšieho dôvod na určenie neplatnosti takéhoto rozhodnutia súdom.

Pozvánka musí obsahovať návrh programu konania valného zhromaždenia. Z uvedeného je zrejmé, že program valného zhromaždenia musí byť spoločníkom oznámený vopred, a to v rovnakej lehote, aká sa vyžaduje na zvolanie valného zhromaždenia. To znamená, že zaradiť nový bod programu nemožno bez súhlasu všetkých spoločníkov. Pokiaľ k takejto zmene programu valného zhromaždenia dôjde a valné zhromaždenie napriek tomu prijme v tomto bode rozhodnutie, sú dané zákonné predpoklady pre postup podľa § 131 ods. 1 OBZ.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. januára 2002, sp. zn. 1 Obo 154/02 - in: Zo súdnej praxe 4/2003, str. 116)

Zmyslu a účelu právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii preto zodpovedá iba taký výklad citovaných ustanovení tohto zákona, ktorý vylučuje v prípade, ak by obsah konkurzného spisu ako celok nepotvrdzoval existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom, ktorého obsahom je pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi, vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Nemožno totiž pripustiť, aby bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby, ktorá nie je veriteľom dlžníka. Rovnako v tomto štádiu konkurzného konania je z rovnakého dôvodu vylúčené, aby za tejto situácie pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka postačovala existencia iných veriteľov (hoc aj s nespornou pohľadávkou voči dlžníkovi), z ktorých však žiaden návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi so zákonom predpísanými náležitosťami nepodal.

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. júna 2014, sp. zn. II. ÚS 300/2014)

Dôvodom zrušenia predbežného opatrenia podľa ustanovenia § 77 ods. 2 OSP (pozn. teraz § 334 CSP) je, že pominú dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené. Táto formulácia postihuje predovšetkým tie prípady, kedy došlo k zmene pomerov, čo má za následok, že predbežné opatrenie už nie je nutné ani účelné. K zmene pomerov súd musí prihliadnuť a vyvodiť potrebný záver. Predbežné opatrenie možno však zrušiť aj vtedy ak sa dodatočne zistí, že predpokladané dôvody dané nie sú. Nie je totiž vylúčené, že neskôr, alebo tiež pri vykonávaní dôkazov vo veci samej súd zistí, že predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia neboli dané.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp. zn. 4 M Cdo 5/2011)

Dovolanie nie je podľa § 420 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého, bola podaná nadväzujúca žaloba.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Cdo/157/2017 – publikované v Zbierka stanovísk NS a súdov SR pod R 21/2018)

Žalobcovi bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2018, sp. zn. 3 Cdo/80/2017)

Pokiaľ navrhovateľ v prejednávanej veci z dôvodu nezhotovenia diela odporcom v dohodnutom čase účinne odstúpil od nimi uzavretej zmluvy o dielo, zmluva sa od začiatku zrušila. Ak už navrhovateľ na základe tejto zmluvy poskytol odporcovi ako preddavok peňažné plnenie, došlo u odporcu k majetkovému prospechu, ktorý je povinný vydať (vrátiť) navrhovateľovi, na úkor ktorého ho získal. V takom prípade ale právo domáhať sa zaplatenia sumy zodpovedajúcej tomuto peňažnému plneniu nevyplýva zo (zrušenej) zmluvy, ale z toho, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v konaní o návrhu na vrátenie preddavku zaplateného navrhovateľom (ako objednávateľom) odporcovi (ako zhotoviteľovi) na základe zmluvy o dielo, od ktorej navrhovateľ z dôvodu nezhotovenia diela v dohodnutom čase účinne odstúpil (čím došlo k zrušeniu tejto zmluvy od začiatku), sa na navrhovateľa nevzťahuje oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch, lebo v takom konaní navrhovateľ nie je „spotrebiteľom domáhajúcim sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu“, ale je osobou, ktorá sa domáha vydania na jej úkor získaného bezdôvodného obohatenia.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. júna 2010, sp. zn. 3 Cdo/108/2010)

Nevybavenie reklamácie v zákonnej 30 dňovej lehote nezakladá spotrebiteľovi bez ďalšieho vznik práva na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; odstúpenie od zmluvy prichádza do úvahy len vtedy, ak namietaná vada skutočne existuje a je takej povahy, ktorá umožňuje spotrebiteľovi od zmluvy odstúpiť.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2018, sp. zn. 3 Cdo/220/2017)

Nemožno súhlasiť s právnym názorom odvolacieho súdu, že sporná pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu. Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Predsa záväzok (záväzkový vzťah spravidla) nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie (pohľadávka) vzniká spravidla z právnych úkonov (§ 488, § 489 Občianskeho zákonníka), a to objektívne a súdne rozhodnutie až následne deklaruje existenciu (ale nezakladá vznik) príslušného právneho úkonu a deklaruje už existujúcu povinnosť (napr. povinnosť zaplatiť) plniť, a to aj s príslušenstvom (úroky sa prisudzujú nie odo dňa vydania súdneho rozhodnutia, ale odo dňa, keď je dlžník v omeškaní).

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006, sp. zn. 1Obdo V 13/2005)

Pri posudzovaní trvania práva na odstúpenie od zmluvy pre omeškanie dlžníka so zaplatením kúpnej ceny je potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu inštitútu odstúpenia od zmluvy, ktorým je zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny, a nemožno ho považovať za sankciu za jej zaplatenie po dojednanej lehote. Právo predávajúceho na odstúpenie od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote preto zaniká v momente, keď kupujúci uhradí predávajúcemu celú dohodnutú kúpnu cenu, a to aj v prípade, ak ju uhradí po uplynutí dohodnutej lehoty splatnosti, avšak v čase, keď ešte predávajúci od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny neodstúpil.

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júla 2017, sp. zn. I. ÚS 350/2017)

V dôsledku vzájomnej viazanosti a podmienenosti práv a povinností účastníkov zo zrušenej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka) je aj procesné uplatnenie a uspokojenie práva jednej zmluvnej strany (na vrátenie ceny diela) viazané na uspokojenie obdobného práva druhej zmluvnej strany (na vrátenie predmetu diela) a že povinnosť jednej z nich plniť je viazaná na rovnakú povinnosť druhej. Žiadna z nich teda nemôže samostatne uplatniť svoje právo na plnenie, poskytnuté podľa zrušenej zmluvy, lebo § 457 Občianskeho zákonníka upravuje nielen spôsob, ale aj rozsah vzájomného plnenia.

So zreteľom na uvedené sa žalobcovia v prejednávanej veci mohli domáhať na súde vrátenia svojho plnenia bez toho, aby v žalobe vyjadrili podmienenosť tohto plnenia nárokom druhej strany, len ak by sami neboli povinní vrátiť plnenie žalovanému (teda len ak by podľa zrušenej zmluvy plnil výlučne on alebo ak by do vyhlásenia rozsudku splnili svoju povinnosť vrátiť žalovanému jeho plnenie). Zo spisu ale vyplýva, že o tieto prípady v danej veci nešlo. Vzhľadom na to sa žalobcovia nemohli domáhať samostatného plnenia, ale mali vyššie uvedenú vzájomnosť a podmienenosť práv a povinností účastníkov primerane vyjadriť v petite žaloby. Keďže žalobcovia v petite žaloby túto vzájomnú viazanosť reštitučných povinností účastníkov nevyjadrili a súd bol viazaný ich žalobným návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.), nemohla byť ich žaloba už z tohto dôvodu úspešná. Za daného skutkového stavu nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorá nezodpovedala § 457 Občianskeho zákonníka a ani prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2009, sp. zn. 3Cdo/115/2008)

Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná v § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z tohto zákonného ustanovenia je bez pochýb zrejmé, že na konanie vedené podľa stavebného zákona sa použijú pravidlá ustanovené správnym poriadkom len vtedy, ak sám stavebný zákon neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Vzhľadom na to, že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v danej veci vylúčená aplikácia ustanovenia § 14 správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený okruh účastníkov správneho konania. Účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. novembra 2011, sp. zn. 2Sžp/7/2011)

Spoluvlastník, ktorý je oprávnený z predkupného práva (§ 140 Občianskeho zákonníka), má pri porušení povinností zo strany spoluvlastníka, ktorý je povinný z predkupného práva, na výber, či: a/ sa bude žalobou domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a Občianskeho zákonníka); jeho žaloba musí v takomto prípade smerovať voči všetkým účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu, pri ktorej bolo porušené jeho predkupné právo, lebo tí sú pasívne legitimovaní, b/ sa bude domáhať voči nadobúdateľovi (tretej osobe ako singulárnemu právnemu nástupcovi pôvodného podielového spoluvlastníka), aby mu nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka; ak nadobúdateľ jeho výzve nevyhovie, má oprávnený spoluvlastník právo domáhať sa na súde žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený prejav vôle nadobúdateľa; žalobe vyhovujúce rozhodnutie súdu nahradí v tomto prípade chýbajúci zmluvný prejav nadobúdateľa (§ 161 ods. 3 O.s.p.), c/ sa uspokojí s tým, že mu zostáva predkupné právo, avšak už voči nadobúdateľovi. Zákon v uvedených ustanoveniach ponecháva oprávnenému spoluvlastníkovi voľbu, či vôbec, prípadne ktoré z týchto riešení zvolí.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. septembra 2010, sp. zn. 3Cdo/122/2009)

Z hľadiska ustanovenia § 430 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka k naplneniu podmienky nedbanlivosti stačí nedbanlivosť nevedomá, ktorá predstavuje psychický stav prevádzateľa k zákonom predvídanému následku, ktorým je možnosť zneužitia jeho dopravného prostriedku, a ktorá je charakteristická tým, že prevádzateľ nechcel, aby dopravný prostriedok bol zneužitý, a ani nevedel, že spôsob jeho zabezpečenia, ktorý zvolil, nie je dostatočný a umožňuje zneužitie dopravného prostriedku v čase jeho neprítomnosti, hoci vzhľadom na okolnosti a svoje postavenie či osobné pomery vedieť mal a mohol.

V žiadnom právnom predpise nie je stanovená povinnosť prevádzateľovi motorového vozidla, ako majú byť kľúče od vozidla zabezpečené, preto je treba vychádzať z požiadavky rozumného prístupu k zabezpečeniu kľúčov od vozidla. V bežných rodinných vzťahoch, kde nie sú dané okolnosti svedčiace o tom, že by k zneužitiu vozidla rodinným príslušníkom mohlo dôjsť, nie je potrebné kľúče od vozidla osobitne zabezpečovať.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. apríla 2016, sp.zn. 3Cdo/313/2013)

Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013 – publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR  pod R 1/2015)

Pri realizácii práva na zrušenie zmluvy môže dôjsť k situácii, že predaná vec je kupujúcim vrátená v opotrebenom stave. Ak vracia kupujúci po účinnom uplatnení práva na zrušenie zmluvy alebo práva na výmenu veci obchodnej organizácii vec už používanú, nemá obchodná organizácia právo na náhradu za znehodnotenie tejto veci vzniknutej jej užívaním a opotrebením od okamžiku zrušenia zmluvy alebo výmeny veci. Tento právny názor vychádza z toho, že kupujúci užíval vec až do zrušenia zmluvy (výmeny veci) v dobrej viere ako vlastník, takže voči nemu nemožno požadovať vydanie úžitkov za túto dobu (§ 458 ods. 2 OZ), ktorých výška býva posudzovaná podľa miery vzniknutého opotrebenia veci. Z toho vyplýva, že ak vracia kupujúci predávajúcemu vec, pretože kúpna zmluva bola účinne zrušená, nemá predávajúci právo na náhradu za zníženie hodnoty veci, ktorá je dôsledkom jej bežného (obvyklého) užívania a s tým súvisiaceho opotrebenia do okamžiku zrušenia zmluvy, ak kupujúci do tej doby vec užíval v dobrej viere.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2008, sp.zn. 3 Cdo 113/2007)

Obchodný podiel nie je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa stane napr: podiel na zisku, ak zanikne účasť manžela - spoločníka v spoločnosti za trvania manželov, tak je to vyporiadací podiel a pri prevode obchodného podielu je to vyplatená cena obchodného podielu. Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka obchodnej spoločnosti a tieto jeho práva sú obmedzené len zákonom a spoločenskou zmluvou. Všetky práva a povinnosti spoločníka sú upravené Obchodným zákonníkom ako lex speciális. Preto nikto iný ako spoločník, ani manžel spoločníka nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj obchodný podiel na tretiu osobu za podmienok stanovených § 115 Obchodného zákonníka a spoločenskou zmluvou spoločnosti, ktorej podiel je predmetom prevodu.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp.zn. 6 Obdo 30/2009)

Za nesprávny je potrebné považovať názor, že v prípade ak spoluvlastník, ktorý svoj nárok z porušenia predkupného práva neuplatnil, tak ďalší dotknutý spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené sa môže domáhať uplatnenia svojho predkupného práva aj nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t. j. celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu. Správnym je názor, podľa ktorého môže tento ďalší spoluvlastník uplatňovať nárok len na pomernú časť podielov podľa veľkosti svojho vlastného spoluvlastníckeho podielu. Tento spoluvlastník sa v prípade porušenia predkupného práva, nemôže bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi o výkone predkupného práva domáhať prevodu celého podielu, pokiaľ ostatní spoluvlastníci zostávajú pasívni v obrane svojich práv. Mlčanie a pasivita nemôže v žiadnom prípade znamenať súhlas, preto má spoluvlastník, ktorý sa domáha svojho nároku, právo len na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by inak patril tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu nedomáhali. Z toho vyplýva, že tento aktívny spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda z každého predaného spoluvlastníckeho podielu len jeho časť pripadajúcu na jeho podiel v pomere k podielom ostatných spoluvlastníkov.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2009, sp.zn. 2Cdo/91/2008)

Z us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 10 Tr. zák. vy­plý­va, že za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin mô­že byť po­sú­de­né len ta­ké ko­na­nie pá­cha­te­ľa, pri kto­rom bo­li kaž­dým čias­tko­vým úto­kom napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Us­ta­no­ve­nie § 122 ods. 10 Tr. zák. ne­mož­no pri tres­tnom či­ne krá­de­že vy­kla­dať tak, že za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin krá­de­že by bo­lo mož­né po­sú­diť aj ta­ké via­ce­ré čias­tko­vé úto­ky, kto­rý­mi si pá­cha­teľ pris­vo­jil cu­dziu vec jej zmoc­ne­ním, ale hod­no­ta tej­to ve­ci ne­do­siah­la as­poň ško­du ma­lú (266 euro). Spo­čí­ta­ním škôd spô­so­be­ných pá­cha­te­ľom pris­vo­je­ním si cu­dzej ve­ci jej zmoc­ne­ním nep­re­sa­hu­jú­cich ško­du ma­lú, kto­rý­mi útok­mi sa pá­cha­teľ do­pus­til via­ce­rých pries­tup­kov pro­ti ma­jet­ku ne­mož­no vy­vo­diť vo­či ne­mu tres­tnú zod­po­ved­nosť za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin krá­de­že, pre­to­že jed­not­li­vý­mi čias­tko­vý­mi útok­mi ne­bo­li napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu krá­de­že (ab­sen­tu­je ob­jek­tív­na strán­ka a jej sú­časť nás­le­dok) tak ako to pred­pok­la­dá § 122 ods. 10 Tr. zák.. Iný, roz­ši­ru­jú­ci vý­klad ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia by zna­me­nal vý­raz­né zhor­še­nie pos­ta­ve­nia pá­cha­te­ľa via­ce­rých pries­tup­kov a je­ho kri­mi­na­li­zá­ciu bez zá­kon­né­ho pod­kla­du.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. Septembra 2015, sp.zn. 2 Urto 5/2015)