Pravidlá určovania výšky trov zastúpenia advokátom v súdnom spore

I. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

II. Účelom advokátskej tarify je umožňovať na jednej strane úspešnému účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov v primeranej sadzobníkom vopred určenej výške, ale súčasne na druhej strane aj poskytnúť ochranu neúspešnému účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania voči nemu.

III. Zásadná (nie bezvýnimočná) irelevantnosť dohody medzi klientom a advokátom teda nie je samoúčelná. Má chrániť pred neprimeranosťou obe sporové strany. Výnimka bezpochyby prichádza do úvahy práve vtedy, keď je dohoda klienta a advokáta dôkazom, že vyčíslené trovy úspešnej sporovej strany sú neprimerané. Nemožno uprednostniť v právnych predpisoch (sadzobník) vyjadrenú predstavu normotvorcu o sume účelných trov za jeden úkon právnej služby, ak predložené dôkazy vedú k zisteniu, že úspešný účastník vynaložil na účel právneho zastupovania podstatne nižšiu sumu. Striktné zotrvávanie na aplikácii § 151 ods. 5 OSP by v takom prípade malo za následok, že suma uložená súdom neúspešnému účastníkovi konania na zaplatenie v prospech úspešného účastníka by už ani nebola náhradou, ale inštitútom, ktorý by sa svojou podstatou približoval bezdôvodnému obohateniu.

(nález Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, č. k.: III. ÚS 114/2017-87)

piggy-bank-2889046_640.jpgzdroj: pixabay.com

Z odôvodnenia rozhodnutia:

67. V sťažnostnej námietke vecne atakujúcej náhradu trov konania prisúdenú všeobecnými súdmi konajúcimi v sťažovateľovej veci sa spája kritika rozhodnutia krajského súdu vo výroku jeho rozsudku, ktorým bol potvrdený výrok prvostupňového rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrad trov konania, ako aj vo výroku, ktorým krajský súd úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Napokon sťažovateľ kritizuje aj druhý výrok dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento znovu úspešnému odporcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania.

68. Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

69. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997 vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo)

70. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).

71. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

72. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon; tieto sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP [(teraz § 257 Civilného sporového poriadku) porovnaj 26 napr. II. ÚS 31/04; uznesenie najvyššieho súdu z 23. februára 2011 vo veci sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, 18/2010].

73. Podľa sťažovateľa v konaní „bolo... preukázané, že skutočné trovy právneho zastúpenia štátu boli približne desaťnásobne nižšie ako náhrada priznaná prvostupňovým súdom“, ktorú následne krajský súd potvrdil a aj o sume náhrady trov odvolacieho konania rozhodol použitím rovnakého spôsobu výpočtu. Napokon aj dovolací súd v uznesení o odmietnutí sťažovateľovho dovolania priznal odporcovi náhradu trov konania vypočítanú podľa žalovanej sumy.

74. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že tento postupoval pri výpočte náhrady trov konania úspešného odporcu podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky. Sťažovateľ v odvolaní namietal s poukazom na zmluvu o právno-poradenských službách uzavretú medzi odporcom a jeho právnym zástupcom na účel zastupovania v spore vyvolanom sťažovateľom. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplývalo, že odmena pre právneho zástupcu bola dohodnutá na báze hodinovej odmeny, a to v sume 165,97 €. K tomu sťažovateľ v odvolaní zdôraznil, že „na to, aby žalovaný bol povinný zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi sumu 1 818 503,89 eur podľa Zmluvy o právnych službách, by právny zástupca žalovaného musel stráviť poskytovaním právnych služieb žalovaného vyše 9 130 hodín“. K odvolaniu sťažovateľ pripojil aj text predmetnej zmluvy uverejnený v Centrálnom registri zmlúv (č. l. 245 – 249).

75. K predmetnej odvolacej námietke krajský súd uviedol, že pri určovaní náhrady trov právneho zastúpenia súd postupuje „nezávisle od... dohodnutej odmeny“ medzi právnym zástupcom a klientom.

76. Krajský súd teda potvrdil sumu náhrady trov konania za jeden úkon právnej služby určenú okresným súdom a aj sám pri výpočte sumy náhrady trov odvolacieho konania postupoval podľa tzv. advokátskej tarify, ktorá náhradu trov konania zvyšuje s rastom hodnoty sporu. K tomuto postoju krajský súd pristúpil napriek skutočnosti, že sťažovateľ v odvolaní tvrdil a fotokópiou zmluvy medzi odporcom a jeho právnym zástupcom aj preukazoval, že skutočná odmena právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby musela byť nevyhnutne nižšia.

77. Obdobne najvyšší súd odporcovi „priznal... náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárie za jeden úkon právnej služby... a to vypracovanie vyjadrenia... k dovolaniu navrhovateľa... Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky...“.

78. Právny názor krajského súdu (a obsahovo aj najvyššieho súdu), podľa ktorého v takomto prípade nie je podstatný obsah zmluvných dojednaní medzi klientom a právnym zástupcom, ale vyhláškou stanovená odmena, na ktorú odkazoval aj v tom čase účinný § 151 ods. 5 OSP, je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach súdenej veci ústavne nekonformný.

79. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznával náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

80. Podľa § 151 ods. 5 OSP trovy konania určoval súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

81. Krajský súd i najvyšší súd opomenuli konfrontovať § 151 ods. 5 OSP s právnou normou priznávajúcou plne úspešnému účastníkovi náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi neúspešnému, teda s § 142 ods. 1 OSP. V prejednávanej veci sa totiž kľúčová požiadavka účelnosti trov úspešnej sporovej strany zjavne dostávala do konfliktu s formálnym príkazom, aby konajúci súd určoval trovy konania podľa sadzobníkov. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v súčasnosti (s účinnosťou od 1. júla 2016) už civilná procesnoprávna úprava rozhodovania súdu o trovách konania (§ 262 až 264 Civilného sporového poriadku) výslovne nenormuje povinnosť súdu vychádzať pri určovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia zo sadzobníkov. Samozrejme, naďalej (popri úspechu v konaní – § 255 Civilného sporového poriadku) ústredným kritériom náhrady trov konania zostáva preukázanosť, odôvodnenosť a účelnosť ich vynaloženia (§ 251 Civilného sporového poriadku).

82. Účelnosť ako zásadné kritérium rozhodovania o náhrade trov konania bola skutkovo determinovaná dôkazom predloženým sťažovateľom o podstatne nižšej sume skutočne vynaložených výdavkov odporcu za jeden úkon právnej služby poskytovanej právnym zástupcom.

83. Krajský súd k tomu uviedol, že za rozhodujúci nemožno považovať obsah dohody medzi klientom a právnym zástupcom, ale predvídateľnú sumu plynúcu z advokátskej tarify (sadzobníka).

84. Ústavný súd neopomína, že sám v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 435/2013 konštatoval, že „pre rozhodovanie o náhrade trov konania je zásadne bez významu obsah dohody medzi advokátom a klientom o výške odmeny advokáta či o spôsobe náhrady jeho hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej tarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre vzťah medzi advokátom a jeho klientom.“, avšak tento právny názor bol vyslovený v súvislosti s identifikovaným účelom advokátskej tarify, ktorým je „umožňovať na jednej strane úspešnému účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov v primeranej sadzobníkom vopred určenej výške, ale súčasne na druhej strane aj poskytnúť ochranu neúspešnému účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania voči nemu“.

85. Zásadná (nie bezvýnimočná) irelevantnosť dohody medzi klientom a advokátom teda nie je samoúčelná. Má chrániť pred neprimeranosťou obe sporové strany. Výnimka bezpochyby prichádza do úvahy práve vtedy, keď je dohoda klienta a advokáta dôkazom, že vyčíslené trovy úspešnej sporovej strany sú neprimerané. Nemožno uprednostniť v právnych predpisoch (sadzobník) vyjadrenú predstavu normotvorcu o sume účelných trov za jeden úkon právnej služby, ak predložené dôkazy vedú k zisteniu, že úspešný účastník vynaložil na účel právneho zastupovania podstatne nižšiu sumu. Striktné zotrvávanie na aplikácii § 151 ods. 5 OSP by v takom prípade malo za následok, že suma uložená súdom neúspešnému účastníkovi konania na zaplatenie v prospech úspešného účastníka by už ani nebola náhradou, ale inštitútom, ktorý by sa svojou podstatou približoval bezdôvodnému obohateniu.

86. Citovaný nález ústavného súdu (II. ÚS 453/2013) zamýšľal položiť účinnú zábranu prípadom, keď by si úspešná sporová strana v snahe obohatiť sa na úkor neúspešného účastníka konania uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume neprimerane prevyšujúcej hodnoty plynúce zo sadzobníka. V takej situácii právne predpisy nepovažujú za spravodlivé nadmerne zaťažovať neúspešnú sporovú stranu. Prejednávaná vec má však inú skutkovú podobu: úspešná sporová strana vyčíslila náhradu trov právneho zastúpenia podľa sadzobníka, hoci protistrana predložila dôkaz, ktorý má preukazovať podstatne nižšie reálne výdavky odporcu na účel úspešného právneho zastúpenia.

87. Z citovaných odôvodnení rozhodnutí krajského súdu i najvyššieho súdu vyplýva, že nepovažovali za potrebné sa argumentáciou sťažovateľa podrobnejšie zaoberať. Priklonili sa k jednoduchšiemu riešeniu, spočívajúcemu vo výpočte podľa advokátskej tarify. S dôkazom predloženým sťažovateľom sa vysporiadali použitím právneho názoru, ktorý v okolnostiach rozhodovanej veci odporoval jednej zo základných zásad rozhodovania o náhrade trov konania, a to zásade účelnosti. V dôsledku toho došlo podľa názoru ústavného súdu k takému vybočeniu všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľovej veci z ustálených a právnou úpravou artikulovaných zásad rozhodovania o náhrade trov konania, ktoré možno charakterizovať ako extrémne, majúce za následok nielen porušenie zákona, ale aj základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd pritom prihliadol aj na kvantifikáciu trov, na ktorých náhradu v prospech odporcu bol sťažovateľ zaviazaný.

88. Výrok rozsudku krajského súdu potvrdzujúci rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania, výrok rozsudku krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania, ako aj výrok uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov dovolacieho konania z uvedených dôvodov porušujú základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jeho právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

89. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) výrokmi rozhodnutí krajského súdu i najvyššieho súdu o trovách konania. Ústavný súd však vzhľadom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o trovách konania je toho názoru, že prípadným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu nie je potrebné sa na účel účinnej ochrany sťažovateľovej ústavno-právnej pozície osobitne zaoberať. Preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).

90. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

91. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušiť sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku vo vzťahu k náhrade trov prvostupňového konania, a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania (bod 3 výroku tohto nálezu).

92. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania, preto v tejto časti bolo podľa čl. 127 ods. 2 ústavy potrebné uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto nálezu).

93. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

94. V rovine rozhodovania o nároku na náhradu trov konania (právneho zastúpenia) bude povinnosťou krajského súdu i najvyššieho súdu dôsledne vyhodnotiť sťažovateľom predložený dôkaz o dohodnutej odmene právneho zástupcu odporcu za jeden úkon právnej služby z pohľadu účelnosti ako zásady ovládajúcej rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania. V kombinácii s počtom odporcom uplatnených úkonov právnej služby potom bude potrebné o náhrade trov prvostupňového konania, odvolacieho konania i dovolacieho konania opätovne rozhodnúť.


Celý text rozhodnutia je dostupný TU.

Spracovanie právnej vety a výňatok z odôvodnenia: Tomáš Čentík

Ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201108.10.2020 o 20:17:05Reagovať
Zopár poznámok k téme v nadväznosti na rozhodnutie ÚS SR, ktorého úvahy mimochodom považujem za správne a rozumné, avšak potrebné je poukázať na isté úskalia, ktoré v praxi môžu nastať a rozhodnutie na nich nedáva odpoveď. Ústavný súd v podstate povedal, že tarifa by mala byť brzda pred nepredvídateľnosťou, že si niekto dohodne príliš vysokú odmenu, ale zároveň by malo platiť, že keď niekoho náklady na advokáta sú v skutočnosti nižšie ako je tarifa, tak by sa nemal obohatiť, ale mal by reálne dostať to čo vynaložil. Advokátsku tarifu považujem za vhodnú korekciu v tom zmysle, že sa tým zásadne neobmedzuje prístup k súdu – ak by sa totiž vychádzalo z dohody medzi klientom a advokátom, tak to je nepredvídateľné pre druhú stranu, čo ju z dôvodu obavy z vysokej a neodhadnuteľnej odmeny môže potenciálne odradiť od domáhania sa svojho práva. Čo ale v rozhodnutí povedané nie je (v danom konaní však ani nebolo úlohou ÚS sa tým v metite veci zaoberať), ale ostáva v kontexte problematiky nezodpovedané sú napr. nasledovné okruhy otázok: 1. V prípade zisťovania odmeny medzi advokátom a klientom vzniká určitá disproporcia a nerovnosť, keďže nie všetky zmluvy o poskytovaní právnych služieb sú zverejňované, teda k tejto dohode je v prípade nezverejnených zmlúv takmer nemožné sa dopátrať, príp. môžu byť prispôsobované podľa výsledky sporu 2. Ďalší problém vidím aj v tom, že pri paušálnych klientoch je problematické určiť aká je odmena za konkrétne zastupovanie
Právnik od roku Reagovať