ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

I. Pri vyvodzovaní deliktuálnej zodpovednosti v zmysle zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 10a ods. 1) je potrebné zvážiť všetky skutkové okolnosti danej veci, a to spravidla aj tie, ktoré sa týkajú správnosti poskytnutého evidenčného čísla vozidla, avšak pri ich posudzovaní treba zvoliť materiálny prístup. Zrejmá nesprávnosť, ako napr. drobný preklep pri zadaní evidenčného čísla vozidla (v nepatrnej časti, akou je napr. jedna číslica alebo písmeno), ktorá však z faktického hľadiska nemá za následok vznik škody v podobe neobdŕžania úhrady za vozidlo, ktoré reálne využíva diaľnicu, nemôže byť sama o sebe predpokladom pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu.

II. To znamená, že zákon č. 488/2013 Z. z. sankcionuje resp. považuje za správny delikt také omisívne konanie, akým je neuhradenie diaľničnej známky prevádzkovateľom vozidla pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom a teda nie nesprávne zadanie údajov (napr. EČV) o vozidle. Ťažiskom skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 10a ods.1 zákona č. 488/2013 Z. z. je povinnosť prevádzkovateľa vozidla zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. Ako už bolo uvedené vyššie, na naplnenie predmetnej skutkovej podstaty je potrebné, aby subjekt neuhradil poplatok za diaľničnú známku a používal vymedzené úseky ciest, teda nesankcionuje sa nesprávne alebo neúplné zadanie údajov. Takýto výklad by totiž znamenal, že by neexistoval rozdiel medzi osobou, ktorá zaplatila poplatok za diaľničnú známku ale zadala nesprávne a neúplne údaje a osobou, ktorá za diaľničnú známku nezaplatila vôbec.

III. Pre komplexnosť možno uviesť, že chráneným záujmom predmetného správneho deliktu je ekonomický záujem Národnej diaľničnej spoločnosti a.s. za užívanie vymedzených úsekov ciest. Zo skutkového stavu vyplýva, že tento záujem konaním žalobkyne nebol porušený. Pri hodnotení správnych deliktov, ktoré sú hraničné, je žiaduce brať do úvahy aj materiálnu nebezpečnosť konania, aby príliš formalistická aplikácia nebola nespravodlivá a neprimeraná. Je preukázané, že konanie žalobkyne nebolo materiálne nebezpečné kvôli zaplateniu poplatku za užívanie vymedzených úsekov ciest. Na dôvažok možno dať do pozornosti aj nespochybniteľnú vôľu žalobkyne splniť si povinnosť úhrady diaľničnej známky, pričom taktiež treba v súvislosti s chybne zadaným EČV poukázať na skutočnosť, že nakoľko chybná bola len jediná, a to konkrétne posledná číslica v EČV, ide o zrejmú nesprávnosť, ktorá s vysokou pravdepodobnosťou nebola spôsobená úmyselne.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2020, sp. zn. 3Asan/34/2019 - publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod 30/2021)

I. Aj rečnícka otázka predstavuje vo svojej podstate hodnotiaci úsudok. Použitie rečníckej otázky nedáva autorovi takpovediac licenciu na prednesenie akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, aj takého, ktorý nemá žiaden vecný základ. Použitie otázky síce môže v určitom kontexte implikovať, že autor pripúšťa pochybnosti o svojom úsudku, v inom kontexte však rečnícka otázka môže byť len literárny prostriedok na zdynamizovanie textu a pochybnosť o výpovedi v nej obsiahnutej z nej vyplývať nemusí. Aj v prvom prípade sa však pri kritike prednesenej takouto formou vyžaduje, aby obsah rečníckej otázky predstavoval aspoň jednu z viacerých možností, ako vecný základ pre kritiku vykladať či chápať.

II. Jednotlivé výroky síce samé o sebe nemusia dosahovať vysokú intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti, preto je oveľa dôležitejšie celkové vyznenie článku, resp. celkový kontext článku, ktorý môže pôsobiť negatívne.

(uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/75/2019 z 22. mája 2020)

I. Zápisnica o pojednávaní zachytávajúca výpoveď svedka (ako verejná listina podľa § 205 CSP), potvrdzuje existenciu a priebeh daného procesného úkonu, pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil a čo vypovedal. Je nevyhnutné rozlišovať medzi prezumpciou správnosti a pravdivosti zápisnice o pojednávaní (ako osvedčenia priebehu pojednávania) a prezumpciou správnosti a pravdivosti obsahu svedeckej výpovede, na ktorú ustanovenie § 205 CSP z hľadiska hodnotenia dôkazov nedopadá.

II. Z uvedeného, na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu jej zachytenia v zápisnici zo súdneho pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 CSP ako na objektívne pravdivé a preukázané (ako priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť). Zároveň nemožno zo žiadneho z ustanovení CSP vyvodiť, že súd nemôže vyhodnotiť svedeckú výpoveď zaprotokolovanú v zápisnici v inom konaní v rámci voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP).

III. V prípade dokazovania obsahom svedeckej výpovede v inom konaní, zisťovanej zo zápisnice o pojednávaní spísanou (iným) súdom, do ktorej bola výpoveď svedka zaznamenaná, sa súd v podstate zaoberá popri sebe dvomi dôkaznými prostriedkami a to nosičom, záznamom svedeckej výpovede, ktorým je listina - zápisnica o pojednávaní ako verejná listina osvedčujúca priebeh a obsah výpovede svedka a samotnou svedeckou výpoveďou z hľadiska jej pravdivosti, úplnosti, vierohodnosti, či súladnosti s inými dôkazmi. Teda verejná listina - zápisnica o pojednávaní zachycuje predovšetkým kto vypovedal, pred akým orgánom, na aké otázky, miesto a čas výpovede a tiež, či svedecká výpoveď bola ako dôkaz v konaní vykonaná procesne prípustným spôsobom (po zákonnom poučení). Avšak samotné zachytenie výpovede svedka (v inom súdnom konaní) do zápisnice ako verejnej listiny nezbavuje súdu možnosti a súčasne procesnej povinnosti hodnotiť samotnú svedeckú výpoveď spôsobom podľa ust. § 191 ods. 1 CSP. Zachytenie výpovede do zápisnice v inom súdnom konaní, nezbavuje výpoveď svedka jej procesného charakteru ako samostatného dôkazného prostriedku, ani ho fundamentálne nemení, z hľadiska potreby jeho voľného hodnotenia súdom podľa zákonných kritérií, vyžadovaných pre vyvodenie relevantných skutkových zistení a záverov. Inými slovami, hodnotenie svedeckej výpovede súdom postupom v zmysle § 191 ods. 1 CSP, z hľadiska jej vierohodnosti, pravdivosti, správnosti, nemožno nahradiť len poukazom na zachytenie tohto dôkazu v zápisnici o pojednávaní ako verejnej listine.

IV. To, či svedok v inom konaní (ne)pravdivo vypovedal o určitých skutočnostiach, môže a musí byť podrobené hodnotiacemu kritickému úsudku súdu v civilnom procese v inej veci, pokiaľ možno, akoby vypovedal pred súdom v danom konaní priamo. Dôkaznú silu obsahu (pravdivosti, správnosti) výpovede svedka nezvyšuje len samotná okolnosť jej zachytenia do zápisnice v (inom) súdnom konaní. Dôkaznú silu toho - ktorého dôkazu mu priraďuje až súd ako výsledok jeho hodnotenia vykonaného dokazovania zákonom aprobovaným spôsobom.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Obdo/51/2020 z 25. februára 2021)

I. Poskytnutie žiadanej informácie, t. j. realizácia ústavného práva oprávnenej osoby na informácie, nemôže byť nadradená potrebe zabezpečiť plynulé a riadne plnenie funkcií povinnej osoby v rámci jej hlavnej agendy. Nepochybne nebolo cieľom zákonodarcu pri koncipovaní zákona č. 211/2000 Z. z. garantovať každému právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii aj v takom rozsahu, ktorý by už ochromil plynulé fungovanie štátnych orgánov obcí, vyšších územných celkov, resp. právnických a fyzických osôb, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Správny súd je toho názoru, že práve ustanovenie limitujúce lehotu na vybavenie žiadosti môže byť vodítkom pri hľadaní rovnováhy, kedy ešte poskytnutie informácie za existujúcich personálnych a technických kapacít povinnej osoby nebude narúšať plynulý chod vybavovania jej prislúchajúcej „hlavnej“ agendy, zverenej jej zákonom.

II. Takýmto limitom by mohlo byť ust. § 17 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. upravujúce zákonodarcom predpokladané lehoty na poskytnutie informácie. Je možné ustáliť, že pokiaľ by pri existujúcom personálnom obsadení a materiálnom vybavení povinnej osoby nebolo v možnostiach povinnej osoby vybaviť žiadosť v zákonodarcom predvídaných lehotách, resp. bolo by možné ich vybaviť len za predpokladu personálneho a materiálneho navýšenia zdrojov, v takom prípade by ústavné právo na informácie už kolidovalo s inými ústavnými právami tretích osôb a zabezpečením základných funkcií povinnej osoby. Právo žalobcu na informácie nemôže byť priorizované pred plynulým a riadnym plnením úloh zverených povinnej osobe zákonom, ktoré je garanciou ochrany ďalších ústavných práv občanov.

(rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 30S/120/2018 z 17. marca 2020)

Vykonanie dôkazu v podobe obrazovo-zvukového záznamu vyhotoveného súkromnou osobou bez súhlasu osoby, ktorej prejav je na ňom zachytený, môže byť s prihliadnutím na skutkové okolnosti prípadu (ako napr. verejné miesto vyhotovenia záznamu, intenzita prejavu) v správnom konaní prípustné. Táto prípustnosť je však podmienená vykonaním testu proporcionality, ktoré prináleží orgánu prejednávajúcemu priestupok.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Asan/32/2019 z 14. januára 2020)

Prítomnosť fyzickej osoby na budúcom pracovisku môže mať svoj právny titul i v predzmluvnom vzťahu, pri ktorom je preukázaná bezprostredná časová súvislosť. Prítomnosť fyzickej osoby na pracovisku preto nemožno výlučne spájať iba s existenciou pracovnoprávneho pomeru. Takáto prítomnosť bez uzatvorenej pracovnej zmluvy automaticky nevedie k záveru o nelegálnom zamestnávaní.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Asan/7/2017 z 31. júla 2018)

I. Povinné očkovanie ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak takýto medicínsky zásah neznamená automaticky i porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a jej nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

II. Nesplnenie povinnosti zákonného zástupcu podrobiť svoje maloleté dieťa povinnému očkovaniu však treba posudzovať individuálne, z hľadísk stanovených zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že odmietnutie očkovania konkrétnou vakcínou od konkrétneho výrobcu, neznamená odmietnutie povinného očkovania ako takého.

III. Ak iná vakcína registrovaná v Slovenskej republike, než ktorou rodič odmietol dať zaočkovať svoje maloleté dieťa, spĺňa základnú charakteristiku očkovacích látok, a tou by aj za cenu čiastočného alebo úplného doplatku dal rodič maloleté dieťa zaočkovať, splnil by povinnosť stanovenú zákonom. Nie je žiaden zákonný dôvod, prečo z pomedzi viacerých vakcín registrovaných v Slovenskej republike, zodpovedajúcich vyhláškou stanovenej charakteristike očkovacích látok, nemôže byť vykonané povinné očkovanie jednou z nich bez toho, aby sa povinná osoba dopustila priestupku na úseku verejného zdravotníctva.

(rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3S/6/2015 z 29. februára 2016)

V prípade, keď advokát zastupuje na základe generálnej plnej moci svojho klienta v exekučnom konaní, musí vzhľadom na odbornú starostlivosť, ktorá je s výkonom jeho činnosti spojená, predpokladať, že môže byť proti dlžníkovi začaté konkurzné konanie a s vedomím následkov neprihlásenia pohľadávky do tohto konania robiť všetky potrebné kroky smerujúce k poskytnutiu riadnej a kvalifikovanej právnej pomoci, ktorej výsledkom je dosiahnutie klientom plánovaných účinkov v predmetnej veci, teda napr. prihlásiť predmetnú pohľadávku včas do konkurzného konania.

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 23 Cdo/1858/2019 z 27. mája 2020)

I. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Judikáty publikované v Zbierke takéto atribúty nepochybne majú. Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke.

II. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu. Pod týmto postupom možno rozumieť činnosť veľkého senátu podľa § 48 Civilného sporového poriadku a tiež činnosť kolégií najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) a b) a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/1375/2015 z 23. augusta 2017)

I. Bližšiu špecifikáciu odvolacích dôvodov po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania vzneseného v zákonnej lehote na jeho podanie zákon výslovne nevylučuje, preto sa odvolací súd musí s takýmto rozpracovaním odvolania relevantným spôsobom vysporiadať. Poukázanie na skutočnosť, že rozpracovanie odvolania bolo podané po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania, je z ústavného hľadiska neudržateľné.

II. Len samotné konštatovanie, že odvolací súd podanie vyhodnotil ako doplnenie dôvodov odvolania, nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu v odvolacom konaní.

III. Odvolací súd sa preto musí vysporiadať s argumentačnými líniami uvedenými v rozpracovaní odvolania, ktoré nadväzujú na už uvedené argumenty v samotnom odvolaní. Také argumentačné línie, ktoré nemožno podriadiť pod žiadny z argumentov uvedených v samotnom odvolaní, možno považovať už za neprípustné rozšírenie, resp. doplnenie dôvodov odvolania (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) za predpokladu, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí aspoň stručne zdôvodní, prečo neskoršie rozpracovanie odvolania posúdil ako neprípustné doplnenie dôvodov odvolania.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 291/2018 z 15. augusta 2018)

Aj v prípade, keď strana sporu v námietke zaujatosti neuviedla konkrétny deň, kedy sa dozvedela o dôvode vylúčenia sudcu, konajúci súd námietku prejedná za predpokladu, že je možné jednoznačne určiť deň, kedy sa strana sporu mohla prvýkrát dozvedieť o zmene osoby zákonného sudcu a zároveň ide o včasné podanie.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. mája 2020, sp. zn. 4Ndob/9/2020- publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 45/2020)

Nie je žiadny relevantný dôvod, prečo by v súčasnej dobe, charakteristickej okrem iného rozvinutím možností komunikácie na diaľku, bolo legitímne požadovať, aby porady medzi advokátom a klientom (za ktoré má advokátovi patriť odmena) mali byť uskutočňované výhradne formou osobného stretnutia. Iste možno namietať, že počas telefonického hovoru môže advokát s klientom preberať i radu iných záležitostí, ktoré nijako nesúvisia s poskytovaním právnej pomoci, lenže to isté možno tvrdiť aj vo vzťahu k osobnej komunikácii, ktorá je dôverná a prebieha bez prítomnosti tretích osôb.

(nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 1232/20 zo dňa 31. augusta 2020)

Vzhľadom na podmienku scudzenia pôdy v budúcnosti je zrejmé, že právo na náhradu nie je  obmedzené   len   na   osoby   ustupujúcich   dedičov,  ale sa týka aj ich  právnych nástupcov, a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť poskytnúť náhradu sa netýka  len  toho  dediča, ktorému pripadla pôda do výlučného vlastníctva, ale aj tých jeho právnych nástupcov, ktorí sa stanú jej vlastníkmi a pripadne im náhrada  za pôdu v prípade jej scudzenia.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 96/2000 zo dňa 26. novembra 2003)

V prípade posudzovania dôvodnosti použitia výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súd skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ, súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Ak žalujúci zamestnanec v žalobe o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru (pre ,nadbytočnosť') preukáže také skutkové okolnosti, ktoré objektívne nasvedčujú existencii diskriminácie zamestnávateľom pri výbere jeho osoby ako nadbytočnej spomedzi viacerých zamestnancov, potom je súd oprávnený preskúmavať výber zamestnanca zamestnávateľom a okolnosti, za ktorých k nemu došlo; dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného zamestnávateľa, ten musí preukázať, že z jeho strany nedošlo voči nadbytočnému zamestnancovi k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 1085/2015 zo dňa 1. októbra 2017)

I. Aj v prípade odstránenia vád diela treťou osobou určenou objednávateľom za predpokladu, že zhotoviteľ vady diela neodstránil ani v dodatočnej primeranej lehote, má objednávateľ voči zhotoviteľovi právo na zľavu z ceny diela podľa ustanovenia § 564 v spojení s ustanovením § 439 ods. 1 Obchodného zákonníka.

II. Ak náklady objednávateľa účelne a predvídateľne vynaložené na odstránenie vád treťou osobou určenou objednávateľom prevyšujú zľavu z ceny diela, predstavujú tieto náklady v rozsahu prevyšujúcom zľavu z ceny diela nárok objednávateľa na náhradu škody voči zhotoviteľovi podľa ustanovenia § 440 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája 2020, sp. zn. 3Obdo/3/2020 - publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 59/2020)

Záväzné stanovisko dotknutého orgánu nepodlieha súdnemu prieskumu, nakoľko ide o opatrenie, ktorým nebolo trvalým spôsobom zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu, a preto až konečné meritórne rozhodnutie vo veci samej, vydané v územnom, príp. stavebnom konaní, bude následne možné podrobiť súdnemu prieskumu správnym súdom.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2019, sp. zn. 8Sžk/4/2018 - publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 70/2019)

Pokyny k zajištění bezpečnosti a ochrany zdraví při práci jsou definovány jako konkrétní pokyny dané zaměstnanci vedoucími zaměstnanci, kteří jsou mu nadřízeni. Kromě toho, že je akcentována konkrétnost pokynu, nejsou předepsány žádné další náležitosti jak co do formy, tak co do obsahu. Právní relevanci proto má jakýkoli výslovný pokyn, ať je již učiněn písemně, nebo ústně, bez ohledu na svoji expresívnost, anebo na to, do jaké míry odpovídá jeho obsah pravidlům společenských konvencí. Korektním pokynem k zajištění bezpečnosti a ochrany zdraví při práci proto mohl být (byl-li učiněn) i pokyn předáka P. (doslovně k***a, nelezte tam na ty světlíky, můžete sletět ), neboť tím stanoví pro podřízené závazný způsob chování a vysvětluje důvod svého pokynu. Je samozřejmé, že pokyn má být vydán předem, nikoliv až ve chvíli, kdy již nějaký úrazový děj probíhá; není však na závadu, je-li vydán ve chvíli, kdy nebezpečí může hrozit, a smyslem pokynu je tomuto nebezpečí předejít. Pokyny k zajištění bezpečnosti a ochrany zdraví při práci proto nelze chápat jen jako nějaké formalizované abstraktní poučování o pravidlech chování v situacích, které teoreticky mohou (ale nemusí) v budoucnu nastat, nýbrž také jako praktickou reakci, jejímž smyslem je usměrnit jednání podřízených tak, aby se vyhnuli možnému nebezpečí, které by v průběhu výkonu práce při jiném způsobu chování mohlo jinak reálně hrozit.

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 4. septembra 2012, sp. zn. 21Cdo/2141/2011)

I. Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci.

II. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. novembra 2018, sp. zn. 3Obdo/61/2018 -  publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 53/2019)

Ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva totiž môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva nedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie boli minimalizované na čo najnižšiu možnú mieru, čo sa nestalo. Poskytnutie prednosti jednému z obidvoch požiadaviek tak musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností tohto prípadu a - s ohľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet - s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery každého nasledujúceho nadobúdateľa vecného (záložného) práva. Najskôr je nutné nájsť praktickú zhodu medzi obidvomi protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a len ak to možné nie je, potom riešiť vec tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti či inou ústavnou hodnotou alebo princípom.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2020, sp. zn. 4Cdo/95/2019)

I. K blan­ket­ní stíž­nos­ti se Ústav­ní soud vy­jádřil v ná­le­zu ze dne 8. 8. 2017, sp. zn. Pl. ÚS 32/16, v němž řešil, mi­mo ji­né, otáz­ku, zda lze po­va­žo­vat za sou­lad­nou s ús­tav­ním pořád­kem část us­ta­no­ve­ní § 143 od­st. 1 tres­tní­ho řádu, v níž se sta­no­ví, že stíž­nost je nut­no po­dat do tří dnů od ozná­me­ní us­ne­se­ní. Dospěl přitom k zá­věru, že tříden­ní lhů­ta je z ús­tavněpráv­ní­ho hle­dis­ka ak­cep­to­va­tel­ná, nic­méně je třeba, aby or­gá­ny čin­né v tres­tním říze­ní při roz­ho­do­vá­ní o stíž­nos­ti šetři­ly pod­sta­tu a smysl zá­klad­ních práv a svo­bod, a že je je­jich po­vin­nos­tí za­jis­tit, aby by­lo na zá­kon­né úrov­ni res­pek­to­vá­no prá­vo stěžo­va­te­le na ob­ha­jo­bu. Ústav­ní soud v té­to sou­vis­los­ti kon­sta­to­val, že je-li po­dá­na blan­ket­ní stíž­nost, v níž si stěžo­va­tel (ob­háj­ce) vy­hra­dil lhůtu pro je­jí od­ůvodnění, lze na or­gán roz­ho­du­jí­cí o stíž­nos­ti klást po­ža­da­vek, aby buď­to upo­zor­nil stěžo­va­te­le (ob­háj­ce) na nepřiměřenost jím navr­že­né lhů­ty a sta­no­vil mu na­mís­to to­ho lhůtu přiměřenou, ne­bo aby vy­čkal doplnění stíž­nos­ti. Pou­ze vý­ji­mečně, kdy ak­tuál­ní pro­ces­ní si­tua­ce ji­ný pos­tup neu­mož­ňu­je, může or­gán o stíž­nos­ti roz­hod­nout bez dal­ší­ho.

II. V ny­ní pro­jed­ná­va­né věci je zřej­mé, že for­mu­la­ce, kte­rou pou­žil ob­háj­ce ja­ko vý­hra­du doplnění blan­ket­ní stíž­nos­ti "ve lhůtě de­se­ti dnů od kon­zul­ta­ce se stěžo­va­te­lem a od sez­ná­me­ní se se spi­so­vým ma­te­riá­lem", je ne­jed­noz­nač­ná. Po­čá­tek je­jí­ho běhu stěžo­va­tel zřejmě chtěl vá­zat na okam­žik, kte­rý soud stěží zjis­tí (a mož­ná již proběhl při sep­sá­ní pl­né mo­ci dne 5. 11. 2019, jak do­vo­zu­je ok­res­ní soud ve vy­jádření k ús­tav­ní stíž­nos­ti) ne­bo (rovněž i) na okam­žik, kte­rý ne­mu­sí vůbec nas­tat (sez­ná­me­ní se spi­sem). O tom, že okam­žik po­čát­ku běhu lhů­ty by­lo mož­né chá­pat různě, svědčí i fakt, že jej od­chylně vy­hod­no­ti­ly jak ok­res­ní soud (5. 11. 2019), kraj­ský soud (7. 11. 2019), tak i stěžo­va­tel (12. 11. 2019, kdy ob­háj­ce nah­lí­žel do spi­su). Dél­ku lhů­ty pro od­ůvodnění stíž­nos­ti, kte­rou do­vo­zu­je stěžo­va­tel, by zce­la jistě mohl kraj­ský soud po­va­žo­vat za nepřiměřeně dlou­hou.

Po­kud však soud ob­háj­ce nein­for­mo­val, že je­ho zá­měr prod­lou­žit si lhůtu pro od­ůvodnění neak­cep­tu­je a jasně mu neur­čil ter­mín, dok­dy mu­sí od­ůvodnění dopl­nit, byl po­vi­nen mu umož­nit, aby od­ůvodnění stíž­nos­ti dopl­nil v jím po­ža­do­va­né lhůtě, byť by­la pro soud sta­no­ve­na ma­tou­cím způso­bem a v ko­neč­ném důsled­ku by by­la nepřiměřeně dlou­há. Kraj­ský soud neu­vedl žá­dný re­le­van­tní důvod, pro nějž by by­lo nut­no o stíž­nos­ti roz­hod­nout nep­rod­leně.

III. Důvo­dem, pro nějž by by­lo mož­no roz­hod­nout bez oh­le­du na avi­zo­va­né doplnění stíž­nos­ti a bez před­cho­zí­ho upo­zornění stěžo­va­te­le, nemůže být po­ža­da­vek na ury­chle­né vy­řizo­vá­ní tres­tních věcí (§ 2 od­st. 4 tres­tní­ho řádu). Po­ža­da­vek na ury­chle­né pro­jed­ná­ní je to­tiž sta­no­ven k ochraně oso­by, pro­ti níž se tres­tní říze­ní ve­de, a po­kud ta­to oso­ba žá­dá, aby by­lo s roz­hod­nu­tím po­seč­ká­no v zá­jmu je­jí ob­ha­jo­by, je třeba ta­ko­vý návrh upřed­nos­tnit před po­ža­dav­kem na rych­lost říze­ní. Ústav­ní soud se rovněž nez­to­tož­ňu­je s ná­zo­rem sou­du, že kdy­by vy­čká­val na avi­zo­va­né doplnění stíž­nos­ti, ke kte­ré­mu by však nás­ledně ne­doš­lo, jed­na­lo by se o průtah přiči­ta­tel­ný or­gánům čin­ným v tres­tním říze­ní. Tak by to­mu moh­lo být pou­ze v případě, vy­čká­val-li by or­gán roz­ho­du­jí­cí o stíž­nos­ti nad rá­mec navr­že­né lhů­ty, ne­bo po­kud by ml­čky ak­cep­to­val lhůtu zjevně nepřiměřenou

(nález Ústavného súdu ČR z 1. apríla 2020, sp. zn. I.ÚS 3955/19, zdroj: usoud.cz; tvorba právnej vety: pravnelisty.sk)