ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Aj tá strana sporu, ktorá nebola súdom osobne predvolaná na ustanovený termín pojednávania, má naďalej v plnom rozsahu zachované právo osobne sa zúčastniť pojednávania a bezpochyby aj právo požiadať o odročenie pojednávania. Súd predvoláva na pojednávanie vždy stranu, ktorá nie je zastúpená zástupcom zvoleným na celé konanie. Ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd predvoláva na pojednávanie tohto zástupcu; stranu predvoláva, iba ak treba vykonať jej výsluch. Prítomnosť aj takejto strany je (zostáva) jej procesným oprávnením, ktoré jej patrí aj vtedy, keď ju súd na pojednávanie nepredvolal.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2019 z 21 novembra 2019)

Důkazní povinnost, kterou podle § 92 odst. 3 zákona č. 280/2009 Sb., daňového řádu, nese daňový subjekt, nedosahuje povinnosti prokázání tvrzených skutečností s absolutní jistotou, ale postačí prokázat dostatečnou míru pravděpodobnosti. Ta bude zpravidla naplněna, pokud bude možné z provedených důkazů učinit daný závěr bez vážných pochybností, přičemž je třeba zohlednit i čas uplynulý od doby, kdy prokazované skutečnosti nastaly.

(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 8 Afs 23/2018 z 16. 01. 2020)

I. Základným pravidlom, ktorým sa riadi cestná premávka, je pravidlo prednosti v jazde. To pravidlo spočíva v povinnosti účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel zmeniť smer jazdy alebo rýchlosť jazdy. Obžalovaný pritom podľa názoru odvolacieho súdu vstúpil do križovatky až potom, čo sa presvedčil, že vozidlá idúce po hlavnej ceste nebudú musieť zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Venoval zvýšenú pozornosť vjazdu do križovatky práve z pohľadu predídenia vzniku možných nehôd aj vzhľadom na povahu tejto križovatky (hlavnej cesty a účelovej komunikácie).

II. Zároveň platí to, že vodič, ktorý dáva prednosť v jazde vozidlám na hlavnej ceste, nemusí dať prednosť absolútne všetkým vozidlám, ktoré v ľubovoľnej vzdialenosti vidí, ale len tým, ktoré sú tak blízko, že vojdením do križovatky by im vyvolal nebezpečenstvo nutnej náhlej zmeny smeru alebo rýchlosti jazdy. Vodič na základe svojich skúseností v podstate len odhaduje, ktoré vozidlo je ešte v dostatočnej vzdialenosti, že mu umožňuje vojsť na hlavnú cestu, a ktoré už mu to neumožňuje. Pri tejto svojej úvahe však vychádza z rýchlosti, ktorá je na danom úseku zákonom povolená.

III. Vo všeobecnosti taktiež platí, že ak vodič (účastník cestnej premávky) prekračuje rýchlosť, musí si byť vedomý, že jednak zabraňuje ostatným účastníkom cestnej premávky dodržať predpisy (napr. dať mu prednosť v jazde v súlade s pravidlami cestnej premávky), a jednak si sám sebe znemožňuje zabrániť dopravnej nehode.

IV. Naopak to bol poškodený, kto mal možnosť zrážke zabrániť, a to v situácií, ak by nepredbiehal v úseku, kde je to zakázané, s vysokým prekročením maximálne dovolenej rýchlosti jazdy v obci pred ním jazdiace vozidlo zn. Audi, ktoré sa pohybovalo rýchlosťou cca 50 až 55 km/h. Poškodený na začiatku reakcie na obžalovaného podľa znalca jazdil (počiatočnou) rýchlosťou minimálne 97 km/h, pričom takýto záver podporuje graficky zadokumentovaný tachometer motocykla po zrážke, ktorý sa „zasekol“ na rýchlosti 90 km/h, keď poškodený pred zrážkou ešte brzdil.

V. Od účastníka cestnej premávky nemožno očakávať, že prispôsobí svoje správanie tomu, ak sa po hlavnej ceste v obci pohybuje motocyklista „pretekárskou rýchlosťou“ - temer raz takou rýchlosťou, ako je najvyššia dovolená rýchlosť jazdy, čo prakticky neumožňuje ostatným účastníkom cestnej premávky bezpečne používať vozovku za účelom prepravy po nej. Obec nie je „pretekárskou dráhou“. Takéto porušenia dopravných predpisov zbavujú poškodeného jeho práva očakávať, že iní účastníci cestnej premávky budú reagovať tak, že mu dajú prednosť.

(rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/90/2020 z 09. novembra 2020)

I. Žalobca nie je povinný v žalobe podľa ust. § 135c ods. 1 OZ vymedziť v petite žaloby stavbu, ktorú žiada odstrániť, tak, že táto neoprávnená stavba bude označená v pripojenom geometrickom pláne, ale postačuje, ak je neoprávnená stavba identifikovaná iným spôsobom, nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, akej stavby sa žaloba týka. Je potrebné si uvedomiť, že podstatou žaloby podľa ust. § 135c ods. 1 OZ je návrh vlastníka pozemku zastavaného neoprávnenou stavbou, aby bola táto neoprávnená stavba odstránená. Úspech žalobcu v spore tak nie je limitovaný rozsahom plochy z pozemku vo vlastníctve žalobcu zastavanej neoprávnenou stavbou z celkovej plochy tohto pozemku, ale práve tým, že žalobca preukáže, že na pozemku v jeho vlastníctve sa nachádza stavba žalovaného, ktorá je neoprávnená. Polohové určenie plochy pozemku vo vlastníctve žalobcu zastavanej neoprávnenou stavbou žalovaného je len otázkou možnej identifikácie neoprávnenej stavby žalovaného tak, aby ju nebolo možné zameniť s inou stavbou. Inými slovami povedané, žalobca nie je pre úspech v spore povinný v žalobnom petite uviesť, že navrhuje odstrániť neoprávnenú stavbu žalovaného z konkrétne vymedzenej (napr. geometrickým plánom) časti pozemku v jeho vlastníctve. V konečnom dôsledku totiž u žaloby podľa ust. § 135c ods. 1 OZ ide o uloženie povinnosti žalovanému na vlastné náklady odstrániť sporom dotknutú neoprávnenú stavbu, pričom vymedzenie pozemku (prípadne jeho časti) vo vlastníctve žalobcu zastavaného neoprávnenou stavbou slúži len pre identifikáciu tejto neoprávnenej stavby.

II. Pre vykonateľnosť povinnosti uloženej rozhodnutím súdu podľa ust. § 135c ods. 1 OZ je významné identifikovať nezameniteľným spôsobom len stavbu, ktorú je žalovaný povinný na vlastné náklady odstrániť. Ak by teda žalobca identifikoval neoprávnenú stavbu nezameniteľným spôsobom napr. súpisným číslom tejto stavby a označením pozemku v jeho vlastníctve tak, ako je tento evidovaný v katastri nehnuteľností, teda pozemku ako takého (aj z hľadiska jeho rozsahu), potom nie je žiaden dôvod pre zamietnutie žaloby v časti o odstránenie neoprávnenej stavby z časti plochy pozemku vo vlastníctve žalobcu, ktorá časť touto neoprávnenou stavbou zastavaná nie je.

(uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 6Co/133/2020 z 30. októbra 2020)

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. (§ 420 písm. e) CSP), posúdiť túto otázku samostatne.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/104/2018 z 17. januára 2019)

I. Samotná svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu dodávateľa o tom, že sa nijako nepričinil o dodanie deklarovaného tovaru odberateľovi, nemusí stačiť pre spoľahlivý záver o nepreukázaní uplatneného nároku na odpočítanie dane. Rozpor svedeckej výpovede s tvrdeniami odberateľa a predloženými dokladmi, ktoré nasvedčujú inej, v realite uskutočniteľnej verzii obchodnej transakcie, musí byť odberateľovi, na ktorom leží dôkazné bremeno, umožnené v konaní odstrániť vykonaním navrhnutých dôkazov a komplexným vyhodnotením skutkových zistení.

II. Pokiaľ správca dane opiera svoje závery o to, že daňový subjekt dôkazné bremeno neuniesol, musí mu predtým umožniť toto bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodávok. V prípade objektívne podložených pochybnosti správcu dane, je potrebné tieto oznámiť daňovému subjektu, čo má viesť k tomu, aby sa daňovému subjektu vytvoril priestor, aby vysvetlil nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázal.

III. Skutočnosť, že dodávateľ si v rozhodnom čase neplnil svoje zákonné povinnosti vo vzťahu k štátu, t. j. napríklad nepodal daňové priznania a neodviedol do štátneho rozpočtu DPH, je len dôkazom o protiprávnosti konania tohto dodávateľa, ale nemožno to považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti konania odberateľa. Rozsah dôkaznej povinnosti daňového subjektu je obmedzený na okolnosti na jeho strane, pričom tento nezodpovedá za porušenia povinností svojho dodávateľa, ibaže sa vedome zúčastňuje podvodného konania v snahe získať pre seba (alebo pre iného) daňovú výhodu.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Vs/1/2020 z 18. mája 2021)

I. Veřejný projev člena vlády učiněný v rámci jeho pravomoci, jímž byla porušena presumpce neviny, je nesprávným úředním postupem podle § 13 odst. 1 zákona č. 82/1998 Sb., který zakládá povinnost státu odčinit nemajetkovou újmu dotčené osobě.

II. Presumpci neviny porušuje vyjádření veřejného činitele, že osoba obviněná z trestného činu (či jen podezřelá) je vinná, předtím než jí vina byla prokázána zákonným způsobem. Z tohoto pohledu je zásadní rozdíl mezi tvrzením, že někdo je pouze podezřelý ze spáchání trestného činu, a jasným prohlášením, že se dotyčná osoba dopustila daného činu, aniž by byla pravomocně odsouzena.

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo/1304/2019 z 25.06.2020 – publikované v zbierke pod R41/2021)

I. Subjekty práva je prípustné zaťažiť daňovými, resp. poplatkovými povinnosťami len zákonom alebo na základe zákona (na rozdiel od ukladania iných povinností, ku ktorým môže dôjsť aj špecifickými prípadmi medzinárodných zmlúv a nariadení vlády). Ustanovenie čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je vo svojej podstate ústavnou poistkou, účelom ktorej je znemožniť výkonnej moci (vláde a orgánom verejnej správy) ukladať fyzickým a právnickým osobám daňové, prípadne poplatkové povinnosti na základe vlastného uváženia s tým, že ukladanie takýchto povinností je výsadou zákonodarnej moci a môže k nemu preto dôjsť len zákonom alebo na základe zákona.

II. Výklad zákonov ukladajúcich fyzickým a právnickým osobám daňové a poplatkové povinnosti musí byť z povahy veci vždy reštriktívny a v pochybnostiach (pri možnosti viacerých výkladov) má prednosť taká interpretácia, ktorá je z pohľadu daňou či poplatkom zaťaženého subjektu výhodnejšia.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 362/2019 z 2. apríla 2020 – zverejnené v Zbierka nálezov a uznesení pod č. 14/2020)

Podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Preto aj v prejednávanej veci je potrebné uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 9/2019 z 27. mája 2020)

I. Pri vyvodzovaní deliktuálnej zodpovednosti v zmysle zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 10a ods. 1) je potrebné zvážiť všetky skutkové okolnosti danej veci, a to spravidla aj tie, ktoré sa týkajú správnosti poskytnutého evidenčného čísla vozidla, avšak pri ich posudzovaní treba zvoliť materiálny prístup. Zrejmá nesprávnosť, ako napr. drobný preklep pri zadaní evidenčného čísla vozidla (v nepatrnej časti, akou je napr. jedna číslica alebo písmeno), ktorá však z faktického hľadiska nemá za následok vznik škody v podobe neobdŕžania úhrady za vozidlo, ktoré reálne využíva diaľnicu, nemôže byť sama o sebe predpokladom pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu.

II. To znamená, že zákon č. 488/2013 Z. z. sankcionuje resp. považuje za správny delikt také omisívne konanie, akým je neuhradenie diaľničnej známky prevádzkovateľom vozidla pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom a teda nie nesprávne zadanie údajov (napr. EČV) o vozidle. Ťažiskom skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 10a ods.1 zákona č. 488/2013 Z. z. je povinnosť prevádzkovateľa vozidla zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. Ako už bolo uvedené vyššie, na naplnenie predmetnej skutkovej podstaty je potrebné, aby subjekt neuhradil poplatok za diaľničnú známku a používal vymedzené úseky ciest, teda nesankcionuje sa nesprávne alebo neúplné zadanie údajov. Takýto výklad by totiž znamenal, že by neexistoval rozdiel medzi osobou, ktorá zaplatila poplatok za diaľničnú známku ale zadala nesprávne a neúplne údaje a osobou, ktorá za diaľničnú známku nezaplatila vôbec.

III. Pre komplexnosť možno uviesť, že chráneným záujmom predmetného správneho deliktu je ekonomický záujem Národnej diaľničnej spoločnosti a.s. za užívanie vymedzených úsekov ciest. Zo skutkového stavu vyplýva, že tento záujem konaním žalobkyne nebol porušený. Pri hodnotení správnych deliktov, ktoré sú hraničné, je žiaduce brať do úvahy aj materiálnu nebezpečnosť konania, aby príliš formalistická aplikácia nebola nespravodlivá a neprimeraná. Je preukázané, že konanie žalobkyne nebolo materiálne nebezpečné kvôli zaplateniu poplatku za užívanie vymedzených úsekov ciest. Na dôvažok možno dať do pozornosti aj nespochybniteľnú vôľu žalobkyne splniť si povinnosť úhrady diaľničnej známky, pričom taktiež treba v súvislosti s chybne zadaným EČV poukázať na skutočnosť, že nakoľko chybná bola len jediná, a to konkrétne posledná číslica v EČV, ide o zrejmú nesprávnosť, ktorá s vysokou pravdepodobnosťou nebola spôsobená úmyselne.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2020, sp. zn. 3Asan/34/2019 - publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod 30/2021)

I. Aj rečnícka otázka predstavuje vo svojej podstate hodnotiaci úsudok. Použitie rečníckej otázky nedáva autorovi takpovediac licenciu na prednesenie akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, aj takého, ktorý nemá žiaden vecný základ. Použitie otázky síce môže v určitom kontexte implikovať, že autor pripúšťa pochybnosti o svojom úsudku, v inom kontexte však rečnícka otázka môže byť len literárny prostriedok na zdynamizovanie textu a pochybnosť o výpovedi v nej obsiahnutej z nej vyplývať nemusí. Aj v prvom prípade sa však pri kritike prednesenej takouto formou vyžaduje, aby obsah rečníckej otázky predstavoval aspoň jednu z viacerých možností, ako vecný základ pre kritiku vykladať či chápať.

II. Jednotlivé výroky síce samé o sebe nemusia dosahovať vysokú intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti, preto je oveľa dôležitejšie celkové vyznenie článku, resp. celkový kontext článku, ktorý môže pôsobiť negatívne.

(uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/75/2019 z 22. mája 2020)

I. Zápisnica o pojednávaní zachytávajúca výpoveď svedka (ako verejná listina podľa § 205 CSP), potvrdzuje existenciu a priebeh daného procesného úkonu, pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil a čo vypovedal. Je nevyhnutné rozlišovať medzi prezumpciou správnosti a pravdivosti zápisnice o pojednávaní (ako osvedčenia priebehu pojednávania) a prezumpciou správnosti a pravdivosti obsahu svedeckej výpovede, na ktorú ustanovenie § 205 CSP z hľadiska hodnotenia dôkazov nedopadá.

II. Z uvedeného, na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu jej zachytenia v zápisnici zo súdneho pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 CSP ako na objektívne pravdivé a preukázané (ako priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť). Zároveň nemožno zo žiadneho z ustanovení CSP vyvodiť, že súd nemôže vyhodnotiť svedeckú výpoveď zaprotokolovanú v zápisnici v inom konaní v rámci voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP).

III. V prípade dokazovania obsahom svedeckej výpovede v inom konaní, zisťovanej zo zápisnice o pojednávaní spísanou (iným) súdom, do ktorej bola výpoveď svedka zaznamenaná, sa súd v podstate zaoberá popri sebe dvomi dôkaznými prostriedkami a to nosičom, záznamom svedeckej výpovede, ktorým je listina - zápisnica o pojednávaní ako verejná listina osvedčujúca priebeh a obsah výpovede svedka a samotnou svedeckou výpoveďou z hľadiska jej pravdivosti, úplnosti, vierohodnosti, či súladnosti s inými dôkazmi. Teda verejná listina - zápisnica o pojednávaní zachycuje predovšetkým kto vypovedal, pred akým orgánom, na aké otázky, miesto a čas výpovede a tiež, či svedecká výpoveď bola ako dôkaz v konaní vykonaná procesne prípustným spôsobom (po zákonnom poučení). Avšak samotné zachytenie výpovede svedka (v inom súdnom konaní) do zápisnice ako verejnej listiny nezbavuje súdu možnosti a súčasne procesnej povinnosti hodnotiť samotnú svedeckú výpoveď spôsobom podľa ust. § 191 ods. 1 CSP. Zachytenie výpovede do zápisnice v inom súdnom konaní, nezbavuje výpoveď svedka jej procesného charakteru ako samostatného dôkazného prostriedku, ani ho fundamentálne nemení, z hľadiska potreby jeho voľného hodnotenia súdom podľa zákonných kritérií, vyžadovaných pre vyvodenie relevantných skutkových zistení a záverov. Inými slovami, hodnotenie svedeckej výpovede súdom postupom v zmysle § 191 ods. 1 CSP, z hľadiska jej vierohodnosti, pravdivosti, správnosti, nemožno nahradiť len poukazom na zachytenie tohto dôkazu v zápisnici o pojednávaní ako verejnej listine.

IV. To, či svedok v inom konaní (ne)pravdivo vypovedal o určitých skutočnostiach, môže a musí byť podrobené hodnotiacemu kritickému úsudku súdu v civilnom procese v inej veci, pokiaľ možno, akoby vypovedal pred súdom v danom konaní priamo. Dôkaznú silu obsahu (pravdivosti, správnosti) výpovede svedka nezvyšuje len samotná okolnosť jej zachytenia do zápisnice v (inom) súdnom konaní. Dôkaznú silu toho - ktorého dôkazu mu priraďuje až súd ako výsledok jeho hodnotenia vykonaného dokazovania zákonom aprobovaným spôsobom.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Obdo/51/2020 z 25. februára 2021)

I. Poskytnutie žiadanej informácie, t. j. realizácia ústavného práva oprávnenej osoby na informácie, nemôže byť nadradená potrebe zabezpečiť plynulé a riadne plnenie funkcií povinnej osoby v rámci jej hlavnej agendy. Nepochybne nebolo cieľom zákonodarcu pri koncipovaní zákona č. 211/2000 Z. z. garantovať každému právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii aj v takom rozsahu, ktorý by už ochromil plynulé fungovanie štátnych orgánov obcí, vyšších územných celkov, resp. právnických a fyzických osôb, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Správny súd je toho názoru, že práve ustanovenie limitujúce lehotu na vybavenie žiadosti môže byť vodítkom pri hľadaní rovnováhy, kedy ešte poskytnutie informácie za existujúcich personálnych a technických kapacít povinnej osoby nebude narúšať plynulý chod vybavovania jej prislúchajúcej „hlavnej“ agendy, zverenej jej zákonom.

II. Takýmto limitom by mohlo byť ust. § 17 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. upravujúce zákonodarcom predpokladané lehoty na poskytnutie informácie. Je možné ustáliť, že pokiaľ by pri existujúcom personálnom obsadení a materiálnom vybavení povinnej osoby nebolo v možnostiach povinnej osoby vybaviť žiadosť v zákonodarcom predvídaných lehotách, resp. bolo by možné ich vybaviť len za predpokladu personálneho a materiálneho navýšenia zdrojov, v takom prípade by ústavné právo na informácie už kolidovalo s inými ústavnými právami tretích osôb a zabezpečením základných funkcií povinnej osoby. Právo žalobcu na informácie nemôže byť priorizované pred plynulým a riadnym plnením úloh zverených povinnej osobe zákonom, ktoré je garanciou ochrany ďalších ústavných práv občanov.

(rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 30S/120/2018 z 17. marca 2020)

Vykonanie dôkazu v podobe obrazovo-zvukového záznamu vyhotoveného súkromnou osobou bez súhlasu osoby, ktorej prejav je na ňom zachytený, môže byť s prihliadnutím na skutkové okolnosti prípadu (ako napr. verejné miesto vyhotovenia záznamu, intenzita prejavu) v správnom konaní prípustné. Táto prípustnosť je však podmienená vykonaním testu proporcionality, ktoré prináleží orgánu prejednávajúcemu priestupok.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Asan/32/2019 z 14. januára 2020)

Prítomnosť fyzickej osoby na budúcom pracovisku môže mať svoj právny titul i v predzmluvnom vzťahu, pri ktorom je preukázaná bezprostredná časová súvislosť. Prítomnosť fyzickej osoby na pracovisku preto nemožno výlučne spájať iba s existenciou pracovnoprávneho pomeru. Takáto prítomnosť bez uzatvorenej pracovnej zmluvy automaticky nevedie k záveru o nelegálnom zamestnávaní.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Asan/7/2017 z 31. júla 2018)

I. Povinné očkovanie ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak takýto medicínsky zásah neznamená automaticky i porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a jej nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

II. Nesplnenie povinnosti zákonného zástupcu podrobiť svoje maloleté dieťa povinnému očkovaniu však treba posudzovať individuálne, z hľadísk stanovených zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že odmietnutie očkovania konkrétnou vakcínou od konkrétneho výrobcu, neznamená odmietnutie povinného očkovania ako takého.

III. Ak iná vakcína registrovaná v Slovenskej republike, než ktorou rodič odmietol dať zaočkovať svoje maloleté dieťa, spĺňa základnú charakteristiku očkovacích látok, a tou by aj za cenu čiastočného alebo úplného doplatku dal rodič maloleté dieťa zaočkovať, splnil by povinnosť stanovenú zákonom. Nie je žiaden zákonný dôvod, prečo z pomedzi viacerých vakcín registrovaných v Slovenskej republike, zodpovedajúcich vyhláškou stanovenej charakteristike očkovacích látok, nemôže byť vykonané povinné očkovanie jednou z nich bez toho, aby sa povinná osoba dopustila priestupku na úseku verejného zdravotníctva.

(rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3S/6/2015 z 29. februára 2016)

V prípade, keď advokát zastupuje na základe generálnej plnej moci svojho klienta v exekučnom konaní, musí vzhľadom na odbornú starostlivosť, ktorá je s výkonom jeho činnosti spojená, predpokladať, že môže byť proti dlžníkovi začaté konkurzné konanie a s vedomím následkov neprihlásenia pohľadávky do tohto konania robiť všetky potrebné kroky smerujúce k poskytnutiu riadnej a kvalifikovanej právnej pomoci, ktorej výsledkom je dosiahnutie klientom plánovaných účinkov v predmetnej veci, teda napr. prihlásiť predmetnú pohľadávku včas do konkurzného konania.

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 23 Cdo/1858/2019 z 27. mája 2020)

I. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Judikáty publikované v Zbierke takéto atribúty nepochybne majú. Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke.

II. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu. Pod týmto postupom možno rozumieť činnosť veľkého senátu podľa § 48 Civilného sporového poriadku a tiež činnosť kolégií najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) a b) a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/1375/2015 z 23. augusta 2017)

I. Bližšiu špecifikáciu odvolacích dôvodov po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania vzneseného v zákonnej lehote na jeho podanie zákon výslovne nevylučuje, preto sa odvolací súd musí s takýmto rozpracovaním odvolania relevantným spôsobom vysporiadať. Poukázanie na skutočnosť, že rozpracovanie odvolania bolo podané po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania, je z ústavného hľadiska neudržateľné.

II. Len samotné konštatovanie, že odvolací súd podanie vyhodnotil ako doplnenie dôvodov odvolania, nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu v odvolacom konaní.

III. Odvolací súd sa preto musí vysporiadať s argumentačnými líniami uvedenými v rozpracovaní odvolania, ktoré nadväzujú na už uvedené argumenty v samotnom odvolaní. Také argumentačné línie, ktoré nemožno podriadiť pod žiadny z argumentov uvedených v samotnom odvolaní, možno považovať už za neprípustné rozšírenie, resp. doplnenie dôvodov odvolania (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) za predpokladu, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí aspoň stručne zdôvodní, prečo neskoršie rozpracovanie odvolania posúdil ako neprípustné doplnenie dôvodov odvolania.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 291/2018 z 15. augusta 2018)

Aj v prípade, keď strana sporu v námietke zaujatosti neuviedla konkrétny deň, kedy sa dozvedela o dôvode vylúčenia sudcu, konajúci súd námietku prejedná za predpokladu, že je možné jednoznačne určiť deň, kedy sa strana sporu mohla prvýkrát dozvedieť o zmene osoby zákonného sudcu a zároveň ide o včasné podanie.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. mája 2020, sp. zn. 4Ndob/9/2020- publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 45/2020)