ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Z hľadiska ustanovenia § 430 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka k naplneniu podmienky nedbanlivosti stačí nedbanlivosť nevedomá, ktorá predstavuje psychický stav prevádzateľa k zákonom predvídanému následku, ktorým je možnosť zneužitia jeho dopravného prostriedku, a ktorá je charakteristická tým, že prevádzateľ nechcel, aby dopravný prostriedok bol zneužitý, a ani nevedel, že spôsob jeho zabezpečenia, ktorý zvolil, nie je dostatočný a umožňuje zneužitie dopravného prostriedku v čase jeho neprítomnosti, hoci vzhľadom na okolnosti a svoje postavenie či osobné pomery vedieť mal a mohol.

V žiadnom právnom predpise nie je stanovená povinnosť prevádzateľovi motorového vozidla, ako majú byť kľúče od vozidla zabezpečené, preto je treba vychádzať z požiadavky rozumného prístupu k zabezpečeniu kľúčov od vozidla. V bežných rodinných vzťahoch, kde nie sú dané okolnosti svedčiace o tom, že by k zneužitiu vozidla rodinným príslušníkom mohlo dôjsť, nie je potrebné kľúče od vozidla osobitne zabezpečovať.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. apríla 2016, sp.zn. 3Cdo/313/2013)

Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013 – publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR  pod R 1/2015)

Pri realizácii práva na zrušenie zmluvy môže dôjsť k situácii, že predaná vec je kupujúcim vrátená v opotrebenom stave. Ak vracia kupujúci po účinnom uplatnení práva na zrušenie zmluvy alebo práva na výmenu veci obchodnej organizácii vec už používanú, nemá obchodná organizácia právo na náhradu za znehodnotenie tejto veci vzniknutej jej užívaním a opotrebením od okamžiku zrušenia zmluvy alebo výmeny veci. Tento právny názor vychádza z toho, že kupujúci užíval vec až do zrušenia zmluvy (výmeny veci) v dobrej viere ako vlastník, takže voči nemu nemožno požadovať vydanie úžitkov za túto dobu (§ 458 ods. 2 OZ), ktorých výška býva posudzovaná podľa miery vzniknutého opotrebenia veci. Z toho vyplýva, že ak vracia kupujúci predávajúcemu vec, pretože kúpna zmluva bola účinne zrušená, nemá predávajúci právo na náhradu za zníženie hodnoty veci, ktorá je dôsledkom jej bežného (obvyklého) užívania a s tým súvisiaceho opotrebenia do okamžiku zrušenia zmluvy, ak kupujúci do tej doby vec užíval v dobrej viere.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2008, sp.zn. 3 Cdo 113/2007)

Obchodný podiel nie je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa stane napr: podiel na zisku, ak zanikne účasť manžela - spoločníka v spoločnosti za trvania manželov, tak je to vyporiadací podiel a pri prevode obchodného podielu je to vyplatená cena obchodného podielu. Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka obchodnej spoločnosti a tieto jeho práva sú obmedzené len zákonom a spoločenskou zmluvou. Všetky práva a povinnosti spoločníka sú upravené Obchodným zákonníkom ako lex speciális. Preto nikto iný ako spoločník, ani manžel spoločníka nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj obchodný podiel na tretiu osobu za podmienok stanovených § 115 Obchodného zákonníka a spoločenskou zmluvou spoločnosti, ktorej podiel je predmetom prevodu.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp.zn. 6 Obdo 30/2009)

Za nesprávny je potrebné považovať názor, že v prípade ak spoluvlastník, ktorý svoj nárok z porušenia predkupného práva neuplatnil, tak ďalší dotknutý spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené sa môže domáhať uplatnenia svojho predkupného práva aj nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t. j. celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu. Správnym je názor, podľa ktorého môže tento ďalší spoluvlastník uplatňovať nárok len na pomernú časť podielov podľa veľkosti svojho vlastného spoluvlastníckeho podielu. Tento spoluvlastník sa v prípade porušenia predkupného práva, nemôže bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi o výkone predkupného práva domáhať prevodu celého podielu, pokiaľ ostatní spoluvlastníci zostávajú pasívni v obrane svojich práv. Mlčanie a pasivita nemôže v žiadnom prípade znamenať súhlas, preto má spoluvlastník, ktorý sa domáha svojho nároku, právo len na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by inak patril tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu nedomáhali. Z toho vyplýva, že tento aktívny spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda z každého predaného spoluvlastníckeho podielu len jeho časť pripadajúcu na jeho podiel v pomere k podielom ostatných spoluvlastníkov.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2009, sp.zn. 2Cdo/91/2008)

Z us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 10 Tr. zák. vy­plý­va, že za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin mô­že byť po­sú­de­né len ta­ké ko­na­nie pá­cha­te­ľa, pri kto­rom bo­li kaž­dým čias­tko­vým úto­kom napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Us­ta­no­ve­nie § 122 ods. 10 Tr. zák. ne­mož­no pri tres­tnom či­ne krá­de­že vy­kla­dať tak, že za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin krá­de­že by bo­lo mož­né po­sú­diť aj ta­ké via­ce­ré čias­tko­vé úto­ky, kto­rý­mi si pá­cha­teľ pris­vo­jil cu­dziu vec jej zmoc­ne­ním, ale hod­no­ta tej­to ve­ci ne­do­siah­la as­poň ško­du ma­lú (266 euro). Spo­čí­ta­ním škôd spô­so­be­ných pá­cha­te­ľom pris­vo­je­ním si cu­dzej ve­ci jej zmoc­ne­ním nep­re­sa­hu­jú­cich ško­du ma­lú, kto­rý­mi útok­mi sa pá­cha­teľ do­pus­til via­ce­rých pries­tup­kov pro­ti ma­jet­ku ne­mož­no vy­vo­diť vo­či ne­mu tres­tnú zod­po­ved­nosť za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin krá­de­že, pre­to­že jed­not­li­vý­mi čias­tko­vý­mi útok­mi ne­bo­li napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu krá­de­že (ab­sen­tu­je ob­jek­tív­na strán­ka a jej sú­časť nás­le­dok) tak ako to pred­pok­la­dá § 122 ods. 10 Tr. zák.. Iný, roz­ši­ru­jú­ci vý­klad ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia by zna­me­nal vý­raz­né zhor­še­nie pos­ta­ve­nia pá­cha­te­ľa via­ce­rých pries­tup­kov a je­ho kri­mi­na­li­zá­ciu bez zá­kon­né­ho pod­kla­du.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. Septembra 2015, sp.zn. 2 Urto 5/2015)

Podľa ustálenej judikatúry aj spoluvlastník nehnuteľnosti môže zmluvou zriadiť vecné bremeno k spoluvlastníckemu podielu, pričom účastníkmi zmluvy musia byť zásadne všetci spoluvlastníci (s výnimkou prípadov, keď vecné bremeno obmedzuje iba jeho spoluvlastnícke práva). Keď je možné zriadiť vecné bremeno k spoluvlastníckemu podielu v prospech tretej osoby, o to viac je to možné v prospech ostatných spoluvlastníkov. O takýto prípad ide aj v prejednávanej veci s tým, že obsahom vecného bremena, ktoré zriaďuje podielová spoluvlastníčka v prospech druhej spoluvlastníčky nehnuteľností je právo doživotného bývania, podľa ktorého má oprávnený z vecného bremena právo bezplatne doživotne užívať uvedené nehnuteľnosti a povinná z vecného bremena sa zaväzuje rozsah tohto užívania strpieť, pričom toto vecné bremeno zaťaží aj prípadných nadobúdateľov jej spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom, že tu dochádza k splynutiu práva a povinnosti u oprávnenej osoby, pretože spoluvlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nezakladá jej právo bezplatne doživotne užívať tieto nehnuteľnosti ako ich výlučný vlastník. Obsah práv vyplývajúci z vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je iný, než obsah práv z vecného bremena; z povahy vecného bremena vyplýva, že sa viaže na oprávnenú osobu a trvá doživotne, čo pri vlastníckom práve neplatí.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2010, sp.zn. 8Sžo/98/2010)

Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, alebo či je založená aktívna, príp. pasívna solidarita manželov, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov (dopadajúce len na vzťah medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle). Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manželov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp.zn. 4Cdo/234/2010)

Aj sudcovia denne vstupujú do rozmanitých právnych vzťahov, pričom mnohé z nich majú povahu spotrebiteľských právnych vzťahov. Je reálny predpoklad, že prevažná väčšina sudcov má účet v banke, používa mobilný telefón a internet, je pripojená na káblovú televíziu, odoberá vodu, plyn, elektrinu, niektorí sudcovia uzatvorili zmluvu o hypotekárnom úvere, zmluvu o pôžičke, prípadne leasingovú zmluvu a pod. Ak by mala byť opodstatnená argumentácia obsiahnutá v podanej námietke zaujatosti, bol by každý sudca Slovenskej republiky – bez ďalšieho – vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci v konaní, účastníčkou ktorého je niektorá banka (a je jedno či banka, v ktorej má sudca účet, alebo iná banka). Z rovnakého dôvodu by žiadny sudca Slovenskej republiky, ktorý má a používa mobilný telefón, nemohol konať a rozhodovať v konaniach, účastníkom ktorých je niektorý z mobilných operátorov.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. marca 2015, sp.zn. 3Nc/4/2015)

Nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže zaniknúť započítaním. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené. dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote – preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinnosti je v Zákonníku práce uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinnosti nepozná, a pretože právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné, či sa jedná o nárok povinného na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu vzhľadom k tomu, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže započítaním zaniknúť. Aj keď by povinnému vznikol proti oprávnenému ním tvrdený nárok, nemôže byť jeho „započítanie“ dôvodom pre zánik pohľadávky oprávneného, vymáhanej v tomto konaní, keďže takýto zákonný postup nie je možný.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2009, sp.zn. 2Cdo/103/2008)

Vzhľadom na to, že § 21 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii priznáva právo podať odvolanie proti výške odmeny predbežnému správcovi, neexistuje žiaden logický dôvod pre takú právnu úpravu, podľa ktorej tá istá osoba môže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene za výkon funkcie predbežného správcu a v ďalšom štádiu konkurzného konania, t.j. od vyhlásenia konkurzu do konania prvej schôdze veriteľov, už odvolanie proti rozhodnutiu o odmene podať nemôže. Z tohto dôvodu sa v prospech práva podať odvolanie možno dovolávať analógie legis.

Súd nemôže správcovi nepriznať odmenu z dôvodu nepredloženia písomnej správy o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, ak mu túto povinnosť výslovne neuložil, resp. túto povinnosť v rámci výkonu dohľadu súdu nepožadoval, pričom táto povinnosť nevyplýva priamo zo zákona alebo z vykonávacieho právneho predpisu vydaného na základe zákona.

(uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2014, sp.zn. 2CoKR/80/2013)

Ak predmet spoluvlastníctva je domovom pre deti spoluvlastníkov, v ktorom tieto žijú od svojho narodenia, ochrana ich práva na domov je z vyššie uvedených dôvodov významnou okolnosťou, ktorú musí súd vziať do úvahy pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí, či maloletých alebo aj plnoletých, až do času kým samy nenadobudnú schopnosť vytvoriť si inde iný vlastný domov, je súčasťou všeobecných predstáv o slušnosti a spravodlivosti. Právu na ochranu domova detí preto treba dať v konkrétnych súvislostiach prednosť pred právom na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí je teda dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý súd pre tento čas, t.j. pre čas, kým predmet spoluvlastníctva plní túto funkciu, podielové spoluvlastníctvo nezruší a nevyporiada.

Ak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení spoluvlastníctva potvrdil a zmenil ho len vo výroku o vyporiadaní spoluvlastníctva, je potrebné považovať rozsudok odvolacieho súdu ako celok za zmeňujúci a dovolanie proti nemu za prípustné bez ďalšieho podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. novembra 2013, sp.zn. 6Cdo/279/2012)

Zákon o ochrane spotrebiteľa explicitne v § 2 písm. m) upravuje možnosti ukončenia reklamačného konania, ktoré má predávajúci k dispozícii v rámci tridsaťdňovej lehoty. Jednou zo zákonom povolených možností ukončenia reklamačného konania je aj písomná výzva na prevzatie plnenia, umožňujúca predávajúcemu, v prípade pasívneho správania spotrebiteľa v podobe neprevzatia si opraveného výrobku, legitímne ukončiť reklamačné konanie. Predávajúci nemôže samostatne rozhodnúť, resp. uzavrieť s kupujúcim dohodu o spôsobe oznámenia o vybavení reklamácie (písomne, ústne alebo telefonicky) odchylne od zákona, keďže zákon o ochrane spotrebiteľa výslovne ustanovuje, že výzva na prevzatie plnenia, pokiaľ má vyvolať účinky ukončenia reklamačného konania, musí mať písomnú formu. 

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. júna 2011, sp.zn. 6Sžo/203/2010)