Judikatúra
Hlavným zameraním sekcie "Judikatúra s komentárom" je výber, spracovanie, analýza a komentovanie súdnych rozhodnutí. Cieľom je poukazovať na kvalitne odôvodnené a argumentačne plodné rozhodnutia, ako aj vecná kritika rozhodnutí, ktoré nezodpovedajú prístupu modernej judikatúry alebo sú postavené na nepresvedčivých dôvodoch.
I. Žalobca sa domáhal uloženia úrokov z omeškania žalovanému „do zaplatenia“ jeho dlhu. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by úroky z omeškania patrili veriteľovi až do zaplatenia jeho pohľadávky dlžníkom. Podľa § 365 ods. 1 v spojení s § 369 Obchodného zákonníka (keďže v prerokúvanej veci ide o obchodný vzťah dvoch podnikateľov) má veriteľ právo na úroky z omeškania len po dobu omeškania dlžníka. Koniec omeškania dlžníka však nenastáva len zaplatením dlhu, ale môže nastať aj z rôznych iných dôvodov a to napr. každým zánikom dlhu inak než zaplatením (započítanie, splynutie, odpustenie, dohodou o zmene alebo zrušení záväzku, zánikom dlžníka, ak dlh neprechádza na právneho nástupcu). Koniec omeškania dlžníka môže nastať napríklad aj vznikom omeškania veriteľa v zmysle § 365 ods. 4 Obch. zák. (odmietnutím prijatia ponúknutého plnenia alebo neposkytnutím spolupôsobenia).
II. Formulácia „až do zaplatenia“ pri výrokoch rozsudkov o plnení v peniazoch je v praxi súdov bežná, to však nič nemení na tom, že takéto určenie úroku z omeškania nezodpovedá zákonu. Naopak, zákonu zodpovedá taký spôsob, že sa ohraničí len okamih vzniku nároku na úrok z omeškania a okamih konca tohto nároku sa neurčí. Pre formuláciu výroku bol rozhodný stav v čase vyhlásenia rozsudku (porov. § 217 ods. 1 C. s. p.). V tom čase však nie je zrejmé, ktorým zo spôsobov zánikov záväzku nárok na úrok z omeškania zanikne. Zánik nároku je potom možné uplatniť napr. v exekúcii vo forme námietok alebo návrhu na jej zastavenie z dôvodu, že zaniklo (resp. od určitého momentu zaniklo) právo priznané exekučným titulom.
III. Nárok na úrok z omeškania v zmysle § 365 ods. 1 a § 369 Obchodného zákonníka - patrí žalobcovi ako opakujúce sa plnenie od určeného dátumu na (zatiaľ) neurčitý čas, a to až do nastania takej právnej skutočnosti, s ktorou zákon spája skončenie omeškania dlžníka. To však vo výroku rozsudku nie je potrebné uvádzať, pretože to vyplýva zo zákona a bolo by nadbytočné v rozsudku (okrem výnimočných prípadov) vymedzovať všetky dôvody, kedy uložená povinnosť zaniká, stáva sa nevymáhateľnou a pod. Na to slúžia iné postupy a prostriedky (námietky proti exekúcii a návrh na jej zastavenie).
IV. Takáto formulácia výroku nespôsobuje ani jeho nevykonateľnosť alebo neurčitosť. V rozsudku sa nevymedzujú ani všetky dôvody zániku nároku na samotnú istinu, napriek tomu nie je vôbec sporné, že nárok môže zaniknúť zo všetkých zákonných dôvodov. Takisto je zrejmé, že ak úroky z omeškania plynú od určitého dňa a nie sú ohraničené, plynú dovtedy, kým nárok na ne nezanikne z dôvodov ustanovených zákonom.
(uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 31Cob/55/2019 z 30. júna 2020)
Ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.
(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C‑370/21 z 1. decembra 2022)
I. Len použitím postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže dôjsť v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt.
II. Výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne o jeho priebehu a obsahu spíše zápisnicu.
III. Povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu ukončenia daňovej kontroly, a nie až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak sa tak nestalo, k prenosu dôkazného bremena nedochádza.
(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022)
Na jednej strane možno súhlasiť s tým, že právnici ako nezávislí odborníci zohrávajú kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní dôvery verejnosti voči súdom. Táto osobitná úloha právnikov pri výkone spravodlivosti zahŕňa množstvo povinností, najmä ich profesionálne správanie musí byť diskrétne, čestné a dôstojné. Aby však verejnosť mohla dôverovať výkonu spravodlivosti, musí mať dôveru v schopnosť právnickej profesie poskytovať efektívne zastupovanie. Kritické vyjadrenia advokáta na adresu súdu treba posudzovať z hľadiska kontextu, cieľa a miesta, v ktorom boli prednesené. Ak kritika súdu nepredstavuje bezdôvodný osobný útok s úmyslom uraziť členov súdu a bola uskutočnená výlučne v súdnej sieni s cieľom účinne obhajovať klienta, možno ju považovať za súladnú s výkonom slobody prejavu.
(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci SIMIĆ v. BOSNIA AND HERZEGOVINA, sťažnosť č. 39764/20 z 17. mája 2022)
V prípade webového portálu nejde o periodickú tlač. Periodickou tlačovou sú vydania (výtlačky), a nie obsah internetových informačných serverov.
(rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/162/2019 z 17. decembra 2020)
Lobingom je činnosť jednotlivcov alebo záujmových skupín, ktoré sa usilujú ovplyvniť legislatívny alebo regulačný proces. Proces presadzovania záujmov lobistov alebo lobingových organizácií prebieha transparentne a otvorene, keď lobista na príslušnom fóre svoju požiadavku otvorene prezentuje. Presný opak platí pre korupčnú trestnú činnosť, v rámci ktorej jedna strana skrytým a tajným spôsobom poskytuje peniaze, dary alebo iné formy nelegálnych výhod druhej strane, ktorá sa takýchto výhod dožaduje, prípadne dokonca podmieňuje svoje konanie ich poskytnutím.
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3To/9/2020 z 2. marca 2022)
I. Zahraniční veritelia si môžu svoje pohľadávky prihlasovať do reštrukturalizačného konania nielen podľa čl. 55 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní [prepracované znenie; U. v. EU L 141, 5. 6. 2015, s. 19 (ďalej len „nariadenie o insolvenčnom konaní“)], ale aj podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Zahraničný veriteľ si môže vybrať, či podá prihlášku v reštrukturalizačnom konaní podľa lex fori concursus (podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie), ktorým je slovenský právny poriadok (teda podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej aj „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), alebo podľa nariadenia o insolvenčnom konaní.
II. Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii prostredníctvom elektronického formulára vytvoreného portálom a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a doručený správcovi, prihlášku nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad takto vytvoreného formulára sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 141/2019 z 16. apríla 2020)
Pokiaľ okresný súd interpretoval § 29 ods. 1 písm. f) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii tým spôsobom, že k prihláške pohľadávky do reštrukturalizačného konania podpísanej zástupcom veriteľa je potrebné v zákonnej prihlasovacej lehote priložiť originál plnej moci na zastupovanie, inak sa na prihlášku hľadí, akoby nebola podpísaná, a preto na ňu nemožno prihliadať, považuje Ústavný súd Slovenskej republiky takýto výklad citovaného ustanovenia za výsledok extrémne formalistickej aplikácie § 29 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v rozpore s požiadavkou ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2019 z 21. novembra 2019)
Zákon o ochrane údajov umožňuje získať, resp. spracovať osobné údaje v rozsahu primeranom na daný účel. Za takýto (primeraný účel) možno v prípade zmluvného vzťahu považovať aj uplatnenie/vymáhanie pohľadávky (titulom tohto zmluvného vzťahu vzniknutej) v rámci súdneho konania. Inými slovami, založenie záväzkového vzťahu v sebe implikuje aj predpoklad vymáhania pohľadávky prostredníctvom súdneho konania, čo legalizuje požiadavku získavania nevyhnutného identifikačného údaja v podobe dátumu narodenia.
(uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn 10CoCSP/29/2021 z 30. septembra 2021)
Ak zmluva o dielo obsahuje dojednanie o spôsobe evidencie odpracovaných hodín (z dôvodu odmeňovania za hodinu vykonanej práce), pri akceptovaní takého právneho záveru, podľa ktorého zhotoviteľ môže požadovať zaplatenie ceny diela, len ak disponuje odsúhlaseným výkazom o rozsahu prác od objednávateľa, ak sa na tom dohodli v zmluve, by totiž mohla nastať situácia, že nepodpísaním takého výkazu zo strany objednávateľa by zhotoviteľ nemal možnosť domôcť sa odplaty za dielo, hoci reálne ho vykonal. Takéto praktiky však nemôžu požívať súdnu ochranu - okrem toho, že sú v rozpore s kogentným ustanovením § 536 Obchodného zákonníka, odporujú aj zásadám poctivého obchodného styku.
(uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 8Cob/67/2020 z 28. októbra 2020)
I. Žalobce podal dne 31. 10. 2019 proti usnesení krajského soudu kasační stížnost. Na vánoční pohlednici doručené zdejšímu soudu dne 18. 12. 2019 vzal žalobce kasační stížnost výslovně a v plném rozsahu zpět, současně popřál desátému senátu hezké Vánoce a úspěšný nový rok 2020.
II. Projev vůle, jímž byla kasační stížnost vzata zpět, je jednoznačný a nevzbuzuje pochybnosti. Proto soud řízení zastavil podle § 47 písm. a) ve spojení s § 120 s. ř. s. Výrok o náhradě nákladů řízení se opírá o § 60 odst. 3 ve spojení s § 120 s. ř. s.
III. Současně soud přeje žalobci rovněž vše dobré do nového roku 2020
(uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 10 As 360/2019 z 9. januára 2020)
I. Smlouva o nájmu není neplatná jen proto, že stejná věc byla pronajata více smlouvami několika nájemcům.
II. Nebude-li kvůli prvnímu nájmu schopen plnit své povinnosti podle druhé nájemní smlouvy, je na něm, aby první nájem buď řádně ukončil, nebo nesl právní důsledky spojené s porušením druhé nájemní smlouvy. Nelze přitom vyloučit situace, v nichž bude možné současné řádné plnění v rámci obou nájemních vztahů. V každém případě však jsou tyto případy řešitelné prostřednictvím jiných právních nástrojů (pozn. zľava za nájomného, náhrada škody, nároky zo zodpovednosti za právne vady atď.), než je závěr o absolutní neplatnosti druhé nájemní smlouvy, přičemž tyto mírnější prostředky nezbavují smlouvy právních účinků a více tak respektují to, k čemu se jednotlivci svobodně rozhodli zavázat
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 31 Cdo 3679/2020 z 11.02.2021 – publikované v zbierke pod R 94/2021)
Je-li v době trvání společného jmění manželů ze společných prostředků hrazen hypoteční úvěr na nemovitost ve výlučném vlastnictví jednoho z manželů, ve které bydlí (respektive ji užívá) rodina manželů, a jde-li tedy i o peníze vynaložené na potřeby života rodiny a rodinné domácnosti, je třeba zjistit, jakou částku by bylo nutno vynaložit na zajištění stejného či podobného bydlení na základě jiného právního důvodu (zejména nájmu). Kdyby částka vynaložená na splátky hypotečního úvěru byla stejná nebo nižší, neměl by ten, na jehož nemovitost byly prostředky takto vynaloženy, v zásadě povinnost tento vnos nahrazovat. Kdyby však měsíční splátky hypotečního úvěru byly vyšší než náklady na zajištění obdobného bydlení z jiného právního důvodu, bude třeba přistoupit k poměrné úhradě toho, co bylo vynaloženo na splátky hypotečního úvěru.
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 3428/2020 z 28.01.2021 – publikované v zbierke pod R 81/2021)
Nepovinné očkovanie zabezpečuje ochranu proti závažným ochoreniam. Je vždy na požiadanie rodiča. Súd nie je oprávnený skúmať následky, ktoré očkovanie maloletým deťom, podľa názoru matky, môže spôsobiť. Súd rozhodnutím nerozhoduje o očkovaní maloletých detí, ale iba o nahradení súhlasu matky. Podľa ust. § 13 ods. 1 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., očkovanie osôb vykonáva lekár na základe preskripčného obmedzenia po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej informácie pre používateľa lieku a súhrnu charakteristických vlastností lieku. Kontraindikáciu zisťuje teda očkujúci lekár. Na prípadnú kontraindikáciu môže upozorniť rodič, ak takýto doklad má od iného lekára. Teda až v ďalšej etape, pri realizácii očkovania lekár môže posúdiť, či očkovanie je vhodné alebo nie. Predpokladom tohto postupu však je, aby vôbec dieťa bolo privedené na takéto posúdenie. Rozhodne je dôležité, že ošetrujúci lekár rozhodne o vhodnosti očkovania pre dieťa individuálne.
(rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21CoP/82/2020 z 15. decembra 2020)
I. Nariadenou prácou nadčas je i práca vykonávaná síce bez výslovného príkazu, avšak s vedomím zamestnávateľa a preberaním a využívaním výsledkov práce zamestnanca. Nesplnenie podmienky prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby práce neznamená stratu povahy vykonanej práce ako práce nadčas a rovnako nemá za následok, že by zamestnancovi nevznikol nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas.
II. Za príkaz práce nadčas možno považovať aj uloženie takého rozsahu práce v krátkom termíne, že takáto práca sa nedá splniť bez práce nadčas s tým, že súhlas zamestnávateľa s výkonom práce nadčas môže byť uskutočnený písomne, ústne, ale aj mlčky, ak napríklad zamestnávateľ vie, že zamestnanci pracujú nadčas, aj keď im túto prácu nadčas nenariadil a nedá príkaz k zastaveniu práce nadčas, pričom súhlas zamestnávateľa s výkonom práce nadčas sa predpokladá aj vtedy, ak zamestnávateľ prevezme a využije výsledky práce zamestnanca.
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/24/2019 z 25. februára 2021 - publikované v zbierke pod R82/2021)
Z pohľadu výkladu § 274 písm. a) Civilného sporového poriadku nevyhnutné dospieť k tomu, že poučenie o možnosti rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie musí byť súčasťou predvolania na pojednávanie, a nie akéhokoľvek iného úkonu súdu, ktorý v tomto ustanovení nie je, či priamo alebo nepriamo upravený.
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/2021 z 12. novembra 2021)
Aj tá strana sporu, ktorá nebola súdom osobne predvolaná na ustanovený termín pojednávania, má naďalej v plnom rozsahu zachované právo osobne sa zúčastniť pojednávania a bezpochyby aj právo požiadať o odročenie pojednávania. Súd predvoláva na pojednávanie vždy stranu, ktorá nie je zastúpená zástupcom zvoleným na celé konanie. Ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd predvoláva na pojednávanie tohto zástupcu; stranu predvoláva, iba ak treba vykonať jej výsluch. Prítomnosť aj takejto strany je (zostáva) jej procesným oprávnením, ktoré jej patrí aj vtedy, keď ju súd na pojednávanie nepredvolal.
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2019 z 21 novembra 2019)
Důkazní povinnost, kterou podle § 92 odst. 3 zákona č. 280/2009 Sb., daňového řádu, nese daňový subjekt, nedosahuje povinnosti prokázání tvrzených skutečností s absolutní jistotou, ale postačí prokázat dostatečnou míru pravděpodobnosti. Ta bude zpravidla naplněna, pokud bude možné z provedených důkazů učinit daný závěr bez vážných pochybností, přičemž je třeba zohlednit i čas uplynulý od doby, kdy prokazované skutečnosti nastaly.
(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 8 Afs 23/2018 z 16. 01. 2020)
I. Základným pravidlom, ktorým sa riadi cestná premávka, je pravidlo prednosti v jazde. To pravidlo spočíva v povinnosti účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel zmeniť smer jazdy alebo rýchlosť jazdy. Obžalovaný pritom podľa názoru odvolacieho súdu vstúpil do križovatky až potom, čo sa presvedčil, že vozidlá idúce po hlavnej ceste nebudú musieť zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Venoval zvýšenú pozornosť vjazdu do križovatky práve z pohľadu predídenia vzniku možných nehôd aj vzhľadom na povahu tejto križovatky (hlavnej cesty a účelovej komunikácie).
II. Zároveň platí to, že vodič, ktorý dáva prednosť v jazde vozidlám na hlavnej ceste, nemusí dať prednosť absolútne všetkým vozidlám, ktoré v ľubovoľnej vzdialenosti vidí, ale len tým, ktoré sú tak blízko, že vojdením do križovatky by im vyvolal nebezpečenstvo nutnej náhlej zmeny smeru alebo rýchlosti jazdy. Vodič na základe svojich skúseností v podstate len odhaduje, ktoré vozidlo je ešte v dostatočnej vzdialenosti, že mu umožňuje vojsť na hlavnú cestu, a ktoré už mu to neumožňuje. Pri tejto svojej úvahe však vychádza z rýchlosti, ktorá je na danom úseku zákonom povolená.
III. Vo všeobecnosti taktiež platí, že ak vodič (účastník cestnej premávky) prekračuje rýchlosť, musí si byť vedomý, že jednak zabraňuje ostatným účastníkom cestnej premávky dodržať predpisy (napr. dať mu prednosť v jazde v súlade s pravidlami cestnej premávky), a jednak si sám sebe znemožňuje zabrániť dopravnej nehode.
IV. Naopak to bol poškodený, kto mal možnosť zrážke zabrániť, a to v situácií, ak by nepredbiehal v úseku, kde je to zakázané, s vysokým prekročením maximálne dovolenej rýchlosti jazdy v obci pred ním jazdiace vozidlo zn. Audi, ktoré sa pohybovalo rýchlosťou cca 50 až 55 km/h. Poškodený na začiatku reakcie na obžalovaného podľa znalca jazdil (počiatočnou) rýchlosťou minimálne 97 km/h, pričom takýto záver podporuje graficky zadokumentovaný tachometer motocykla po zrážke, ktorý sa „zasekol“ na rýchlosti 90 km/h, keď poškodený pred zrážkou ešte brzdil.
V. Od účastníka cestnej premávky nemožno očakávať, že prispôsobí svoje správanie tomu, ak sa po hlavnej ceste v obci pohybuje motocyklista „pretekárskou rýchlosťou“ - temer raz takou rýchlosťou, ako je najvyššia dovolená rýchlosť jazdy, čo prakticky neumožňuje ostatným účastníkom cestnej premávky bezpečne používať vozovku za účelom prepravy po nej. Obec nie je „pretekárskou dráhou“. Takéto porušenia dopravných predpisov zbavujú poškodeného jeho práva očakávať, že iní účastníci cestnej premávky budú reagovať tak, že mu dajú prednosť.
(rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/90/2020 z 09. novembra 2020)
I. Žalobca nie je povinný v žalobe podľa ust. § 135c ods. 1 OZ vymedziť v petite žaloby stavbu, ktorú žiada odstrániť, tak, že táto neoprávnená stavba bude označená v pripojenom geometrickom pláne, ale postačuje, ak je neoprávnená stavba identifikovaná iným spôsobom, nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, akej stavby sa žaloba týka. Je potrebné si uvedomiť, že podstatou žaloby podľa ust. § 135c ods. 1 OZ je návrh vlastníka pozemku zastavaného neoprávnenou stavbou, aby bola táto neoprávnená stavba odstránená. Úspech žalobcu v spore tak nie je limitovaný rozsahom plochy z pozemku vo vlastníctve žalobcu zastavanej neoprávnenou stavbou z celkovej plochy tohto pozemku, ale práve tým, že žalobca preukáže, že na pozemku v jeho vlastníctve sa nachádza stavba žalovaného, ktorá je neoprávnená. Polohové určenie plochy pozemku vo vlastníctve žalobcu zastavanej neoprávnenou stavbou žalovaného je len otázkou možnej identifikácie neoprávnenej stavby žalovaného tak, aby ju nebolo možné zameniť s inou stavbou. Inými slovami povedané, žalobca nie je pre úspech v spore povinný v žalobnom petite uviesť, že navrhuje odstrániť neoprávnenú stavbu žalovaného z konkrétne vymedzenej (napr. geometrickým plánom) časti pozemku v jeho vlastníctve. V konečnom dôsledku totiž u žaloby podľa ust. § 135c ods. 1 OZ ide o uloženie povinnosti žalovanému na vlastné náklady odstrániť sporom dotknutú neoprávnenú stavbu, pričom vymedzenie pozemku (prípadne jeho časti) vo vlastníctve žalobcu zastavaného neoprávnenou stavbou slúži len pre identifikáciu tejto neoprávnenej stavby.
II. Pre vykonateľnosť povinnosti uloženej rozhodnutím súdu podľa ust. § 135c ods. 1 OZ je významné identifikovať nezameniteľným spôsobom len stavbu, ktorú je žalovaný povinný na vlastné náklady odstrániť. Ak by teda žalobca identifikoval neoprávnenú stavbu nezameniteľným spôsobom napr. súpisným číslom tejto stavby a označením pozemku v jeho vlastníctve tak, ako je tento evidovaný v katastri nehnuteľností, teda pozemku ako takého (aj z hľadiska jeho rozsahu), potom nie je žiaden dôvod pre zamietnutie žaloby v časti o odstránenie neoprávnenej stavby z časti plochy pozemku vo vlastníctve žalobcu, ktorá časť touto neoprávnenou stavbou zastavaná nie je.
(uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 6Co/133/2020 z 30. októbra 2020)