Prípustnosť dovolania a neodkladné (zabezpečovacie) opatrenia

Dovolanie nie je podľa § 420 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého, bola podaná nadväzujúca žaloba.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Cdo/157/2017 – publikované v Zbierka stanovísk NS a súdov SR pod R 21/2018)

Zhrnutie skutkového stavu:

Žalobcovia 1/ a 2/ podali 27. mája 2016 na Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) žalobu, ktorou sa domáhali určenia, že sú vlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území Zvolen špecifikovaných v žalobe a zapísaných na liste vlastníctva č. 3426 (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Súčasťou ich žaloby bol návrh, aby súd prvej inštancie nariadil predbežné opatrenie, ktorým do skončenia konania vo veci samej uloží žalovanému povinnosť zdržať sa zmluvného prevodu sporných nehnuteľností kúpnou alebo darovacou zmluvou, ako aj ich zaťaženia záložným právom, zriadenia vecného bremena, prenájmu, výkonu prestavby alebo ich vkladu do obchodnej spoločnosti.

Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) uznesením z 20. júna 2016 č. k. 12 C 130/2016-90 nariadil predbežné opatrenie, ktorým do skončenia konania vo veci samej uložil žalovanému povinnosť zdržať sa zmluvného prevodu sporných nehnuteľností kúpnou alebo darovacou zmluvou, ako aj ich zaťaženia záložným právom, zriadenia vecného bremena, prenájmu, výkonu prestavby alebo ich vkladu do obchodnej spoločnosti.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj len „odvolací súd“) uznesením z 28. septembra 2016 sp. zn. 15 Co 352/2016 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V odôvodnení poukázal na to, že predbežné opatrenia nariadené pred 1. júlom 2016 sa spravujú ustanoveniami CSP o neodkladných opatreniach (§ 471 ods. 1 CSP). Konštatoval, že právna úprava účinná od uvedeného dňa priniesla významné zmeny týkajúce sa neodkladných opatrení, a to najmä z hľadiska charakteru tohto inštitútu, ním sledovaného účelu, dočasnosti, trvania, zákonných podmienok nariadenia a tiež subjektov, voči ktorým možno uplatniť tento inštitút. Účelom neodkladných opatrení je upraviť pomery medzi stranami sporu, a to ešte pred rozhodnutím súdu vo veci samej v štádiu pred začatím konania, počas konania, ako aj po jeho skončení, a to vtedy, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery strán, alebo je obava, že bude ohrozená exekúcia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a tiež s odôvodnením napadnutého uznesenia (§ 387 ods. 2 CSP). Podľa jeho názoru súd prvej inštancie v danom prípade so zreteľom na predmet konania (určenie vlastníctva sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky) správne vychádzal z toho, že je daná právomoc tuzemského súdu na konanie (§ 37d písm. a/ zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). V ďalšom poukázal na to, že návrh na dočasnú úpravu pomerov strán, ktorý podali žalobcovia 1/ a 2/ spolu so žalobou, je v súlade so zákonom a so zreteľom na okolnosti sporu plne dôvodný. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu nie je opodstatnená argumentácia žalovaného, že momentálne nevykonáva žiadne úkony smerujúce k predaju sporných nehnuteľností, resp. že v žiadnej forme ich nespeňažuje, nikomu ich neponúka, nerealizuje úkony smerujúce k dražbe a ani žiadnu inú dispozíciu. Podľa názoru odvolacieho súdu je podstatné to, že v čase rozhodovania súdov neexistujú prekážky brániace žalovanému v dispozícii s dotknutými nehnuteľnosťami. So zreteľom na uvedené odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že je tu bezprostredne hroziace nebezpečenstvo ujmy na právach žalobcov, najmä ak sa v konečnom dôsledku preukáže, že je neplatná kúpna zmluva, ktorou došlo k prevodu vlastníckeho práva sporných nehnuteľností na žalovaného. Odvolací súd v napadnutom uznesení priznal relevanciu okolnostiam, za ktorých bola uzatvorená táto zmluva a uzavrel, že nariadenie neodkladného opatrenia je v danom prípade v plnom súlade s platnou právnou úpravou a existujúcim skutkovým stavom.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie s odôvodnením, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP. K ním namietanej vade zmätočnosti malo dôjsť tým, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Podľa právneho názoru dovolateľa je v danom prípade napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu „vo veci samej“, čo – ako uviedol – vyplýva z legálnej definície pojmu podania vo veci samej v zmysle § 123 ods. 2 CSP, v ktorom sa uvádza aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Tvrdenú nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie konkretizoval tým, že súdy nezohľadnili viaceré aspekty jeho argumentácie, ktoré prezentoval vo vyjadrení k žalobe a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (neodkladného opatrenia). Súd prvej inštancie rozhodol arbitrárne, jednostranne, pričom bez akéhokoľvek opodstatnenia uprednostnil tvrdenia žalobcov. Nápravu procesných nesprávností súdu prvej inštancie nezjednal v plnom rozsahu ani odvolací súd, ktorý neprihliadol na viaceré odvolacie argumenty (medziiným týkajúce sa právomoci tuzemského súdu, ako aj nedostatku osvedčenia a/ potreby dočasne upraviť pomery procesných strán, b/ bezprostredne hroziacej ujmy a c/ obavy o ohrozenie budúceho výkonu súdneho rozhodnutia). Z týchto dôvodov žalovaný žiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmeniť (zamietnuť návrh na nariadenie predbežného opatrenia).

Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustný, lebo dovolanie nesmeruje ani proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej (takým je rozhodnutie o neodkladnom opatrení len za predpokladu, že sa ním konzumuje vec sama; o tento prípad tu ale nejde), ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Zotrvávajúc naďalej na názore, že dovolanie nie je podľa uvedeného ustanovenia prípustné, zaujali vo svojom vyjadrení stanovisko aj k otázke preskúmateľnosti napadnutého uznesenia, právomoci súdu na konanie, osvedčenia potreby dočasnej a neodkladnej úpravy pomerov procesných strán a prehliadnutia odvolacej argumentácie žalovaného. Žiadali procesne neprípustné dovolanie odmietnuť.

Z odôvodnenia rozhodnutia:

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu – ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú vymenované v § 420 písm. a/ až f/ CSP.

Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 236/2016 (publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 19/2017) uviedol, že základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 CSP, je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 420 CSP, dovolací súd skúma prednostne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení.

Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

Najvyšší súd nespochybňuje, že rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej môže byť – za istých predpokladov – tiež uznesenie odvolacieho súdu. O také rozhodnutie ide v prípade uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého nebola podaná nadväzujúca žaloba (teda návrh na určité rozhodnutie vo veci samej). K tomu záveru dospel najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 83/2017, v ktorom uviedol, že „rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu“. Výpočet prípadov, v ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení je rozhodnutím vo veci samej, podal obdobným spôsobom najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5 Obdo 76/2016. Dovolací súd k tomu poznamenáva, že tieto právne náhľady sú zastávané aj v odbornej právnickej literatúre (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 458).

V danom prípade procesný úkon žalobcov (č.l. 1 spisu) obsahuje jednak žalobu, jednak návrh na nariadenie predbežného opatrenia (t.č. neodkladného opatrenia). Pokiaľ súd prvej inštancie tomuto ich návrhu vyhovel a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nie je potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodnutím vo veci samej v zmysle § 420 CSP. Žalobcami (už v žalobe) navrhované neodkladné opatrenie bolo vydané v priebehu civilného sporového konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje rozsudkom (§ 305 CSP).

Uznesenie, ktorým odvolací súd v danom prípade potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, nie je (ani) rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. Aj po rozhodnutí o návrhu na neodkladné opatrenie civilné sporové konanie žalobcov proti žalovanému pokračuje a súd prvej inštancie o veci samej ďalej koná a rozhodne.

Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vylúčením prípustnosti dovolania proti takému uzneseniu odvolacieho súdu o nariadení neodkladného opatrenia, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, právna úprava obsiahnutá v § 420 CSP zohľadňuje, že v prípade takého rozhodnutia ide (len) o dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môže byť za podmienok uvedených v zákone zrušené. Neodkladné opatrenie má v takomto prípade nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú až rozhodnutím súdu vo veci samej. Zákonodarca tu bezpochyby zohľadnil, že procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým pri tom môže dôjsť, sa v takom prípade vyznačujú nižšou intenzitou porušenia procesných oprávnení strán sporu (účastníkov konania). 14. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného z § 420 písm. f/ CSP nevyplýva, dovolací súd odmietol jeho procesne neprípustné dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP bez skúmania, či v konaní došlo k dovolateľom namietanej procesnej nesprávnosti.

Komentár:

Najvyšší súd SR sa v komentovanom rozhodnutí zaoberal procesnou situáciou, kedy v priebehu konania vo veci samej žalobcovia podali aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. V danom prípade dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie tomuto ich návrhu čiastočne vyhovel a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nie je potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodnutím vo veci samej v zmysle § 420 Civilného sporového poriadku a zároveň uznesenie, ktorým odvolací súd v danom prípade potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, nie je (ani) rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. Z tohto dôvodu považoval dovolací súd predmetné rozhodnutie za vylúčené z dovolacieho prieskumu a podané dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Komentár k rozhodnutiu má za cieľ polemizovať nad správnosťou tohto záveru a poukázať na do úvahy prichádzajúce protiargumenty.

Nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) došlo k viacerým koncepčným zmenám v právnej úprave dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Naďalej platí, že dovolaním možno napadnúť výlučne rozhodnutie odvolacieho súdu – reforma dovolania sa však dotkla toho, že pri tzv. vadách zmätočnosti došlo k limitácii rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolania prípustné (došlo k zúženiu prípustného predmetu dovolania). Táto zmena priniesla aj odlišné pohľady na prípustnosť dovolaní proti rozhodnutiam o neodkladných opatreniach.

Podľa predošlej procesnej úpravy platilo, že dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré trpelo vadami zmätočnosti. Dovolaním tak bolo možné napadnúť aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie[1]Tento záver mal oporu aj v súdnej praxi, podľa ktorej proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov, než sú uvedené v § 237 OSP[2].

CSP zmenil prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP v tom smere, že rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie rozdelil do dvoch kategórií a to na rozhodnutia odvolacieho súdu (i) vo veci samej (potvrdzujúce a zmeňujúce rozsudky) a (ii) ktorými sa konanie končí (typicky rozhodnutia o zastavení konania, odmietnutí odvolania a pod.). Zrušovacie rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú považované za rozhodnutia vo veci samej (nejde o skončenie vo veci samej, resp. konečné rozhodnutie o predmete sporu) ani za rozhodnutia, ktorými sa konanie končí[3]. Rozdiel je teda v prípustnom predmete dovolania – pokiaľ predošlá procesná norma pripúšťala dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, nová právna úprava okruh týchto rozhodnutí zužuje.

Spoločným znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 CSP, je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Pokiaľ je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 420 CSP, dovolací súd skúma prednostne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP pristupuje len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení.

Kľúčovým pre zodpovedanie, či je prípustné dovolanie podľa § 420 CSP[4] proti uzneseniam o neodkladnom opatrení (potvrdzujúce, resp. zmeňujúce rozhodnutia odvolacieho súdu), je vyriešenie výkladovej otázky, či možno rozhodnutie o neodkladnom opatrení považovať za rozhodnutie vo veci samej alebo rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

Inštitút neodkladných opatrení upustil od pojmového znaku predbežnosti a dočasnosti ako tomu bola za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (preto došlo aj k terminologickej zmene z predbežných opatrení na neodkladného opatrenia), pretože po nariadení neodkladného opatrenia nemusí nevyhnutné nasledovať konanie vo veci samej (§ 336 CSP); súd nemusí uložiť navrhovateľovi povinnosť podať žalobu vo veci samej najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku upustil od pôvodnej koncepcie bezpodmienečnej väzby predbežného (teraz neodkladného) opatrenia na konanie vo veci samej[5].

Z uvedeného vyplýva, že v prípade neodkladných opatrení nariadených pred začatím konania vo veci samej, pri ktorých súd neuloží povinnosť podať žalobu, neodkladné opatrenie konzumuje vec samu a preto ho možno považovať za rozhodnutie vo veci samej[6] – v takom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdzuje alebo mení uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia spadá pod definíciu rozhodnutia vo veci samej a teda proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie[7].

K rovnakému záveru sa prikláňa aj právna spisba, podľa ktorej neodkladné opatrenie nariadené pred začatím konania vo veci samej konzumujú vec samu, ak súd neuloží povinnosť podať žalobu vo veci samej, t. j. ak nie sú nasledované žiadnou žalobou vo veci samej – tento postulát vyplýva zo zmeny koncepcie neodkladných opatrení, ktoré už nemusia mať nevyhnutne charakter „dočasnosti“ a „predbežnosti“ poskytovanej ochrany. Rovnaký charakter majú tiež neodkladné opatrenia nariaďované po skončení konania vo veci samej.[8]

O také rozhodnutie ide v prípade uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého nebola podaná nadväzujúca žaloba (teda návrh na určité rozhodnutie vo veci samej); rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu[9].

V prípade, ak sa nariadilo neodkladné opatrenie počas konania vo veci samej je zrejmé, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení nie je rozhodnutím vo veci samej. Spornou však ostáva otázka, či rozhodnutie odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení (potvrdzujúce alebo zmeňujúce) možno považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Táto spornosť je podmienená tým, či sa pod rozhodnutím, ktorým sa konanie končí má na mysli skončenie hlavného meritórneho konania alebo skončenie konania o neodkladnom opatrení.

V odbornej literatúre sa možno stretnúť s príklonom k prvej výkladovej alternatíve a to, že CSP má na mysli skončenie hlavného meritórneho konania[10]. K rovnakému záveru inklinuje aj aktuálna súdna prax (vrátane komentovaného rozhodnutia)[11], podľa ktorej uznesenie, ktorým odvolací súd v danom prípade potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, nie je (ani) rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. Aj po rozhodnutí o návrhu na neodkladné opatrenie civilné sporové konanie žalobcov proti žalovanej pokračuje a súd prvej inštancie o veci samej ďalej koná a rozhodne.

Argumentácia v prospech toho, že CSP má na mysli koniec konania vo veci samej vychádza z premisy, že ak by malo byť každé rozhodnutie o nejakej procesnej otázke vnímané ako samostatné konanie o tejto veci (procesnej otázke), bolo by dovolanie prípustné prakticky proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu[12]. Myslíme si, že nemožno stotožňovať procesné rozhodnutia v rámci konania vo veci samej s rozhodnutiami o neodkladnom opatrení.

Rozhodovanie o procesných otázkach neprebieha v samostatných konaniach, ale v rámci konania vo veci samej, t. j. jednotlivé procesné otázky sú súčasťou konania vo veci samej, ktorých cieľom je vytvoriť podmienky pre konečné rozhodnutie – z tohto dôvodu nemožno stotožňovať (porovnávať) rozhodnutia o procesných otázkach s rozhodovaním o neodkladnom opatrení, ktoré nemá charakter rozhodnutia o procesnej otázke. Ide totiž o samostatné konanie (jeho samostatnosť nevylučuje ani skutočnosť, že môže prebiehať súčasne, resp. počas konania vo veci samej), v ktorom sa rozhoduje o poskytnutí neodkladnej ochrany ako samostatného nároku nezávislého a nijako neovplyvňujúceho konanie vo veci samej.

Konanie o neodkladnom opatrení má osobitnú povahu a možno ho považovať za samostatné konanie s osobitnými procesnými pravidlami, v ktorom platí tiež prekážka litispendencie a res iudicata, pričom toto konanie má vlastné ustanovenia o vecnej príslušnosti, poplatkovej povinnosti, špecifické podmienky nariadenia neodkladného opatrenia, spôsob a lehoty na rozhodovanie o neodkladnom opatrení, osobitné pravidlá pre dokazovanie (osvedčovanie) a pojednávanie, doručovanie, vykonateľnosť, zánik a zrušenie a pod.

To, že konanie o neodkladnom opatrení možno považovať za samostatné konanie vyplýva aj z jeho systematického zaradenia, keďže je zaradené v tretej časti CSP označenej ako osobitné procesné postupy. Rovnako tomu nasvedčuje textácia ustanovenia § 324 CSP („na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ....“) a § 354 CSP („na konanie podľa tejto časti sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní ....“).

Systematika začlenenia tohto druhu opatrení naopak zdôrazňuje, že ide o osobitný druh konania so špecifickým procesným postupom, ktorý sám o sebe nie je naviazaný na osobitné konanie vo veci samej, ako to bolo pri predbežných opatreniach, ale samotné uznesenie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia alebo neodkladného opatrenia môže byť rozhodnutím, ktorým sa konanie o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a obdobne aj neodkladného opatrenia skončí.[13]

Keďže rozhodovanie o procesných otázkach neprebieha v rámci samostatného konania, ale v rámci hlavného (meritórneho) konania, pričom rozhodovanie o nich je podružné a slúži na dosiahnutie rozhodnutia vo veci samej nemožno použiť tento argument na vyslovenie záveru o neprípustnosti dovolania. Ako bolo vyššie uvedené rozhodovanie o neodkladnom opatrení prebieha v samostatnom konaní s vlastným predmetom konania odlišným od predmetu konania vo veci samej a s vlastnými osobitosťami.

Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí možno na účely ustanovenia § 420 CSP preto považovať aj rozhodnutie, ktorým sa končí konanie o neodkladnom opatrení. Z právnej úpravy podľa nášho názoru nevyplýva, že pod rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, sa myslí výlučne skončenie konania vo veci samej. Navyše ani samotné ustanovenie § 420 CSP neupravuje, že sa má na mysli iba skončenie konania vo veci samej.

Považujeme za nelogické, aby napríklad v prípade nedostatku právomoci súdu bolo možné podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu vo veci samej alebo rozhodnutiu, ktorým sa končí hlavné meritórne konanie, avšak v prípade uznesenia o neodkladnom opatrení to možné nebolo. Vady vymenované v ustanovení § 420 CSP sú procesné pochybenia najzásadnejšej povahy, ktoré sú v praxi súdov a tiež právnou teóriou považované za natoľko závažné, že dovolací súd po závere o ich existencii napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby ho posudzoval z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov (1 Cdo 345/2014, 2 Cdo 43/2012, 3 Cdo 98/2005, 4 Cdo 344/2014, 5 Cdo 101/2015, 6 Cdo 292/2013, 7 Cdo 500/2014, 8 ECdo 259/2014). Z tohto dôvodu je rozumné prikloniť sa k názoru, že v prípade vád zmätočnosti je namieste zrušiť každé zmätočné rozhodnutie[14].

Prípustnosť dovolania voči uzneseniu o neodkladnom opatrení podľa § 420 CSP (z dôvodov zmätočnosti) by bola daná len v prípade, ak by išlo o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu. O rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, by išlo aj v prípade, že súd musel vec skončiť procesne (pre existenciu prekážky vecného prejednania odôvodňujúcej zastavenie konania alebo odmietnutie podania) bez toho, aby vec prejednal[15].

Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že dovolanie je prípustné proti procesnému rozhodnutiu, ktorým je napríklad uznesenie o zastavení konania o neodkladnom opatrení, resp. potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa zastavenie konania potvrdzuje. V tejto súvislosti nevidíme racionálny dôvod, prečo by proti tomuto rozhodnutiu malo byť prípustné dovolanie a proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené napríklad uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia vydané počas konania vo veci samej, by dovolanie prípustné byť nemalo. Môže ísť napríklad o situáciu, keď súd prvej inštancie zastavil konanie o neodkladnom opatrení pre nedostatok právomoci a odvolací súd toto uznesenie potvrdil – v tomto prípade by dovolanie bolo prípustné. Avšak v prípade, ak by súd prvej inštancie vydal uznesenie o neodkladnom opatrení (hoci na to nemal právomoc) a odvolací súd by toto rozhodnutie potvrdil, v takom prípade by v zmysle súčasnej judikatúry Najvyššieho súdu SR dovolanie prípustné nebolo. Pritom oba prípady majú spoločného menovateľa, ktorým je zmätočnosť v podobe nedostatku právomoci.

Dovolací súd v tomto smere poznamenáva, že vylúčením prípustnosti dovolania proti takému uzneseniu odvolacieho súdu o nariadení neodkladného opatrenia, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, právna úprava obsiahnutá v § 420 CSP zohľadňuje, že v prípade takého rozhodnutia ide (len) o dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môže byť za podmienok uvedených v zákone zrušené. Neodkladné opatrenie má v takomto prípade nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú až rozhodnutím súdu vo veci samej. Zákonodarca tu bezpochyby zohľadnil, že procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým pri tom môže dôjsť, sa v takom prípade vyznačujú nižšou intenzitou porušenia procesných oprávnení strán sporu (účastníkov konania)[16].

S touto argumentáciou sa nemožno celkom stotožniť, pretože aj neodkladné opatrenie, hoci pôjde iba o dočasné opatrenie, môže spôsobiť vážnu ujmu na právach strán sporu, pričom táto ujma môže byť v momente úspechu vo veci samej (kedy sa ukáže nesprávnosť rozhodnutia o neodkladnom opatrení) nenapraviteľná. Z tohto dôvodu nie je celkom namieste rozlišovať procesné nesprávnosti (vady zmätočnosti) na pochybenia s nižšou a vyššou intenzitou. Ak totiž raz nie je napríklad daná právomoc súd, tak nie je podstatné, či súd vydal rozhodnutie o neodkladnom opatrení alebo rozhodnutie vo veci samej, pretože v oboch prípadoch ide o rovnako závažné fundamentálne pochybenie súdu.

Rovnaké závery sú aplikovateľné aj na zabezpečovacie opatrenie. Dovolanie proti uzneseniu, ktorým bolo zriadené zabezpečovacie opatrenie, je prípustné len z dôvodov zmätočnosti (§ 420 CSP), avšak len za predpokladu, že sa ním konanie končí, t. j. na zabezpečovacie opatrenie nenadväzuje konanie vo veci samej (čo bude skôr výnimočné), alebo ak sa zabezpečovacie opatrenie zriaďuje po skončení konania[17].

Na doplnenie je potrebné uviesť, že k argumentácii v komentovanom rozhodnutí, ktoré sa zaoberá neodkladným opatrením sa prikláňa súdna prax aj pri posudzovaní prípustnosti zabezpečovacích opatrení[18].

Napriek vyššie uvedenej polemike nad správnosťou interpretácie v komentovanom rozhodnutí súčasný judikatúrny trend nenasvedčuje tomu, že sa dovolací súd odkloní od svojej aktuálnej rozhodovacej praxe.[19]


Celý text rozhodnutia TUTU.

Spracovanie a komentár k rozhodnutiu: Tomáš Čentík, 12. november 2019

[Komentár k rozhodnutiu je prepracovanou a doplnenou verziou článku - ČENTÍK, T.: Glosa - Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 157/2017 Z 11. 10. 2017 (R 21/2018; prípustnosť dovolania a neodkladné opatrenia); Súkromné právo, ročník V, 2019, č. 2, str. 86 – 89, ISSN: 1339-8652]

Ilustračné foto: redakcia

Vzor citácie: ČENTÍK, T.: Prípustnosť dovolania a neodkladné opatrenia. 12.11.2019. Dostupné na http://www.ulpianus.sk/judikatura-s-komentarom/pripustnost-dovolania-a-neodkladne-zabezpecovacie-opatrenia/. ISSN:2644-528X



[1] Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 668.

[2] R 34/1995; uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 164/2009, uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 326/2008, uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 203/2014.

[3] R 19/2017 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2017 sp. zn. 3 Cdo 236/2016).

[4] Prípustnosť dovolania prichádza do úvahy len podľa § 420 CSP, keďže § 421 ods. 2 CSP prípustnosť dovolania výslovne vylučuje.

[5] uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 160/2018.

[6] Časť rozhodovacej praxe ho však zaraďuje pod rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, t. j. nie pod rozhodnutie vo veci samej (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR 9. februára 2017, sp. zn. 3 Obdo 1/2017).

[7] R 76/2018 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2018 sp. zn. 4 Obdo 66/2017).

[8] ŠTEVČEK, M.: Jeden problém a malý pokus o jeho riešenie (čo by na časť úpravy neodkladných opatrení v CSP povedal Malý princ). Právny obzor, 99, 2016, č. 3, str. 198-199; SEDLAČKO, F. in: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M., a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1137- 1138.

[9] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14. júna 2017, sp. zn. 8 Cdo 83/2017; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. novembra 2017, sp. zn. 3 Cdo 165/2017.

[10] Gešková, K.: Výklad niektorých ustanovení o dovolaní. Zborník vedeckých prác. Košické dni súkromného práva II. UPJS Právnická fakulta Košice, 2018, s. 603.

[11] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. novembra 2017, sp. zn. 3 Cdo 165/2017; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Cdo/157/2017 (R 21/2018).

[12] Gešková, K.: Výklad niektorých ustanovení o dovolaní. Zborník vedeckých prác. Košické dni súkromného práva II. UPJS Právnická fakulta Košice, 2018, s. 605.

[13] KOTRECOVÁ, A. in: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M., a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1154.

[14] Tento názor napokon vyslovila K. Gešková vo vyššie citovanom článku na str. 606, hoci je názoru, že CSP má pod skončením konania na mysli skončenie konania vo veci samej.

[15] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. januára 2017, sp. zn. 5 Obdo 76/2016; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. februára 2019, sp. zn. 8Cdo/26/2019.

[16] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Cdo/157/2017.

[17] KOTRECOVÁ, A. in: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M., a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1159.

[18] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018, sp. zn. 7Cdo/11/2018).

[19] Potvrdzuje to aj aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. augusta 2019, sp. zn. 1Obdo/51/2019.

 

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
V kontexte prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP vyvstáva otázka, či sa odsek 2 tohto ustanovenia vzťahuje aj na neodkladné opatrenia, ktoré majú charakter rozhodnutia vo veci samej. Z výpočtu rozhodnutí uvedených v § 357 vyplýva skôr záver, že z tejto množiny by mali byť neodkladné opatrenia, ktoré konzumujú vec samu vyňaté. Z jazykovej textácie § 421 ods. 2 v spojení s § 357 to však (formálne) nevyplýva - otázne preto je či to možno preklenúť teleologickým výkladom alebo to možno považovať iba za úvahu de lege ferenda.
18.11.2019 o 14:16:48Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: