K formulácii právnej otázky v dovolaní

Nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale druhej strane ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 336/2019 zo dňa 9. júna 2020)

justice-2755765_640.jpgzdroj: pixabay.com

Z odôvodnenia rozhodnutia:

Jedným z prvých kasačných nálezov po ústavnom zakotvení kompetencie ústavného súdu zrušovať rozhodnutia v roku 2002 bolo rozhodnutie týkajúce sa práve prípustnej miery procesných požiadaviek na účastníkov, ktorí sa uchádzajú o súdnu ochranu: ,,Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.“ [IV. ÚS 1/02; porov. Scholcz, L. Ústavný súd Slovenskej republiky ako odvolací súd? (Širší kontext jedného nálezu). Justičná revue, 55, 2003, č. 1, s. 11 – 16.].

Podstatou veci je posúdiť, či najvyšší súd porušil sťažovateľovo základné právo na prístup k súdu tým, že odmietol pripustiť dovolanie týkajúce sa ustálenia správneho právneho posúdenia veci (§ 421 CSP) na základe toho, že sťažovateľ ako dovolateľ vymedzil právnu otázku (právne posúdenie veci) odlišne od tej právnej otázky, o ktorej rozhodoval odvolací súd. Keďže dovolateľ podľa najvyššieho súdu nevystihol a riadne nevymedzil právnu podstatu veci, dovolanie je neprípustné a najvyšší súd nemôže takto tvoriť judikatúru [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP].

Sťažovateľ ako exekútor zvolil výkon exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Banka však blokáciu nevykonala, pričom povinný svoje prostriedky použil inak, a z tohto dôvodu nemohol byť uspokojený nárok oprávneného. Sťažovateľ podal na banku žalobu o náhradu škody – ušlého zisku na základe § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že svoj nárok odvodzoval z právneho názoru, podľa ktorého ak by banka riadne plnila svoje povinnosti, tak by získal ako exekútor na svojej odmene žalovanú sumu 20 315, 49 eur s príslušenstvom. Okresný súd sťažovateľovi vyhovel, ale krajský súd žalobu zamietol s tým, že sťažovateľ ako exekútor má nárok na trovy v režime exekučného konania, a tam si ich neuplatnil, čo vylučuje hmotnoprávny nárok sťažovateľa podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka voči banke.

Dovolateľ žiadal, aby najvyšší súd posúdil, či exekútor má popri nároku na trovy exekučného konania aj nárok na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa najvyššieho súdu však mal sťažovateľ/dovolateľ vymedziť otázku tak, či má takýto nárok práve v prípade, ak si neuplatnil trovy v konaní o exekúcii.

Sťažovateľ tvrdí, že škoda mu vznikla, lebo banka nezrealizovala blokáciu, potom sa dohodla na kompenzácii s veriteľom, a preto exekúciu už nebolo potrebné vykonať, a tak sťažovateľovi nevznikol nárok na odmenu za vymoženie pohľadávky, pričom odvolací súd podľa neho nesprávne konštatoval, že z tejto nezrealizovanej exekúcie mu nárok na náhradu škody voči banke nevzniká. Na druhej strane, podľa najvyššieho súdu mal ale odvolací súd v skutočnosti povedať, že škoda mu nemohla vzniknúť preto, lebo sa sám svojich trov vzdal. Ak sa teda exekútor vzdal trov, tak na žiadne trovy nemá nárok, a tak nemá zmysel skúmať, či by ich bol získal, ak by banka urobila blokáciu.

Sťažovateľ teda právne posúdil vec tak, že ide o právnu otázku, či má exekútor nárok na náhradu škody voči banke, ktorá nesplnila povinnosť blokovať účet povinného, a tým vznikla exekútorovi škoda/ušlý zisk. Najvyšší súd však konštatoval, že právnou otázkou odvolacieho konania bolo to, či má sťažovateľ/exekútor takýto nárok na náhradu škody voči banke, aj keď mu v exekučnom konaní neboli priznané trovy, resp. sa týchto trov vzdal.

Úlohou ústavného súdu nie je konkurovať všeobecným súdom, ale v konaní o ústavnej sťažnosti kvôli ústavnému dôrazu na ochranu individuálnej slobody vzhľadom na náš historický vývoj ešte raz preveriť, či všeobecné súdy, ktoré sú tiež viazané ústavou a zákonmi, pri aplikácii práva dali zadosť ústave v priestore, ktorý im právny poriadok ponecháva (porovnaj II. ÚS 480/2014, bod 33, II. ÚS 307/2014, bod 60.)

Každý dovolateľ si prirodzene želá uspieť zvlášť na najvyššom súde, pretože v dovtedajšom konaní nemal úspech a najvyšší súd má medzi všeobecnými súdmi najvyššiu autoritu. A najvyšší súd samotný chce interpretáciou zákonov formovať náš právny poriadok. Z týchto dôvodov púta inštitút dovolania oprávnenú pozornosť praxe, teórie (Gešková, K. Dovolanie v civilnom procese, 1. vydanie. C. H. Beck : Praha 2010; porov. tiež O hustom práve, implementácii rozhodnutí ESĽP, českom a slovenskom dovolaní, slobode prejavu a práve na súkromie In: SMEKAL, Hubert a kol. Beyond compliance - implementace rozhodnutí mezinárodních lidskoprávních těles na národní úrovni. Vydání první. Praha : Wolters Kluwer, 2018, s. 101) a, samozrejme, justície. Osobitným dôkazom tejto skutočnosti bola otázka tzv. kumulácie dovolacích dôvodov.

Dovolanie je podľa ústavného súdu (II. ÚS 89/2018, bod 30) priesečníkom (a) hodnoty jednotnej, práve a len najvyšším súdom pre celé územie zveľaďovanej interpretácie práva s tým, že účelom § 421 CSP je tvorba, ustaľovanie a presadzovanie ustálenej rozhodovacej praxe, (b) ale rovnocenne je dovolanie podľa § 421 CSP prostriedkom ochrany individuálnej pozície účastníkov konania, resp. ochrany individuálnej spravodlivosti strán sporu, účastníkov konania. Tieto hodnoty (normatívnosť a individuálnosť) sú rovnocenné a sú nastavené textom zákona. Najvyšší súd je pri rozhodovaní o dovolaní súdom, ktorý „súdi súdy“, a zároveň účastníkov konania s dôsledkami pre mnohých aktuálnych a budúcich účastníkov. Platí to rovnako pre dovolanie týkajúce sa právneho posúdenia veci (§ 421 CSP), ako aj pre dovolanie pre zmätočnosť (§ 420 CSP). Rozhodnutím o dovolaní sa cez interpretáciu vdychuje život právnym normám s dôsledkami pre celé územie Slovenskej republiky.

Názvy právnych pojmov a inštitúcií, či už priamejšie, alebo skrytejšie, častokrát vyjadrujú ich podstatu. Najvyšší súd ostáva najvyšším, aj keď ústavný súd môže zrušiť jeho rozhodnutie. Najvyšším je preto, že má pôsobnosť pre celé územie Slovenskej republiky, je svorníkom všetkých všeobecných súdov: Inštitucionálne [§ 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších 11 predpisov (ďalej len ,,zákon o súdoch“)] aj procesne (Civilný sporový poriadok) je najvyšší súd poverený úlohou zjednocovať judikatúru.

V prostredí civilného procesu podľa pôvodného procesného kódexu [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj ,,OSP“)] bol nárok na dovolanie podľa § 238 OSP (právne posúdenie veci, iná vada konania) viac zrejmý, pretože ak krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu, tak účastník konania automaticky získaval tretiu inštanciu (§ 238 ods. 1 OSP). Ideou tejto úpravy bola skutočnosť, aby najvyšší súd „rozsúdil súdy“ a autoritatívne určil, či právo našiel správne okresný súd alebo krajský súd alebo je pravdivý iný právny názor stanovený najvyšším súdom. Najmä tým najvyšší súd vyriešil subjektívne práva účastníkov daného konania a prispel k zjednocovaniu judikatúry (V období 1. ČSR bolo dovolanie v podstate riadnym treťostupňovým opravným prostriedkom so suspenzívnym účinkom, a tak je to dodnes v Nemecku a Rakúsku. Systém „zmeny“ do dovolania univerzálne zaviedla až veľká novela Občianskeho súdneho poriadku, zákon č. 519/1991 Zb. Dovolací rekurz v § 46 zákona č. 100/1931 Sb. o základních ustanoveních soudního řízení nesporného za 1. ČSR, v rámci ktorého zmena hrala tiež rolu, mal iný právny kontext.). Abstraktnejšie mohol a môže najvyšší súd zjednocovať judikatúru cez stanoviská k zjednocovaniu výkladu (§ 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., § 16 písm. b) zákona č. 335/1991 Zb.).

Súčasná právna úprava nestojí na nezhode medzi okresným a krajským súdom, ale na nezhode medzi právoplatným rozhodnutím a referenčnou judikatúrou (ustálená rozhodovacia prax), ktorej definícia sa stále dotvára (porov. R 71/2018). Ak referenčná judikatúra chýba, tak je súčasťou prípustnosti dovolania jej absencia, resp. nutnosť ju vytvárať. Vďaka univerzálnej dostupnosti rozhodnutí súdov prostredníctvom internetu a elektronických databáz je pôdorysom zjednocovania judikatúry vlastne kompletná rozhodovacia činnosť súdov (porov. § 82a ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého sa zverejňujú prakticky všetky právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, tiež nález sp. zn. PL. ÚS 102/2011 ‒ reforma súdov II).

Z uvedeného vyplýva, že Civilným sporovým poriadkom strany stratili okamžite zrejmý nárok na dovolanie, ale na druhej strane získali účastníci možnosť prístupu na najvyšší súd, nároku na dovolanie, ak rozhodnutie nie je v súlade s oveľa širším judikatúrnym priestorom.

Najvyšší súd má takto oveľa väčšiu moc, diskréciu, ale aj zodpovednosť pri formovaní judikatúry. Zákon nedáva účastníkom okamžite zrejmý, resp. priamočiary nárok na dovolanie, ale počíta s tým, že najvyšší súd chce a má záujem judikatúru zjednocovať. V náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 (bod 16) ústavný súd uviedol, že v zložitosti procesných vzťahov nie je v Slovenskej republike pre najvyšší súd ľahké vyjadrovať hmotnoprávny názor. Ak sa nejaký ustaľuje, ba až fixuje a umocňuje tak právnu istotu, je namieste citlivý, precízny, a nie súťaživý postoj ústavného súdu. To neznamená akúsi právnu neangažovanosť, ale rešpekt k hodnote ustálenej judikatúry v rozmanitosti podústavného práva, a to zvlášť na poli (mimoriadneho) dovolania. Ústavný súd tým okrem iného vyjadril ešte v časoch Občianskeho súdneho poriadku podporu tvorby zvlášť hmotnoprávnej judikatúry. Možno dodať, že súčasná zákonná pozícia najvyššieho súdu je v tomto smere otvorenejšia.

Ústavný súd rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu. Už v náleze sp. zn. II. ÚS 398/08 uviedol, že rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť vecí v konaní o dovolaní, kým neprekročí ústavné štandardy.

Z tohto pohľadu ústavný súd zvažoval, do akej miery je vhodné takpovediac nútiť najvyšší súd do zjednocovania a nahrádzať tak jeho vnútorné presvedčenie.

Aby mohol najvyšší súd zistiť, či ide o zjednocovanie alebo tvorbu judikatúry – teda či chce dovolateľ, aby bola judikatúra zjednotená či tvorená, a taktiež či ide o nesprávne právne posúdenie veci, musí sa vymedziť, o čo vo veci ide, čo je jej jadrom, podstatou. Koncepcia Civilného sporového poriadku akcentuje zodpovednosť účastníkov, a preto podľa § 432 CSP dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (To, čo bolo v Občianskom súdnom poriadku od roku 1991 dané zmenou vo výroku, musí teraz strana jasne vymedziť.)

V prerokúvanej veci najvyšší súd tvrdí, že podstatou veci bola tá skutočnosť, že exekútor si neuplatnil nárok na trovy v exekučnom konaní, a nie to, či má nárok na náhradu škody cez Občiansky zákonník mimo priestor Exekučného poriadku. Ale medzi právnym posúdením, ako ho číta najvyšší súd, a tým, ako ho vymedzil sťažovateľ, vôbec nie je „čínsky múr“.

Právny názor o vzdaní sa trov môže byť dôsledkom tej skutočnosti, že v exekučnom konaní je exekútor vo svojej verejnoprávnosti tiež objektom daného konania, musí sa mu podriadiť, a ak urobí oprávnený nejaké úkony, tak to musí exekútor rešpektovať. Ak by napríklad oprávnený návrh vzal späť, tak by exekútor nemal nárok na odmenu, akú by dostal, keď by banka konala riadne. To by naznačovalo, že v konaní o náhradu škody by nemal žiadnu hmotnoprávnu pozíciu. V právnom názore krajského súdu môže byť vlastne skrytý právny názor, že exekútor sa nemôže úspešne domáhať práva na náhradu škody všeobecnou žalobou.

Ale na tieto, pre právny poriadok relevantné otázky, by mal odpovedať práve najvyšší súd. V situácii, v ktorej Civilný sporový poriadok priznáva pri prípustnosti najvyššiemu súdu diskréčny priestor a dovolateľ nemá dopredu istotu prípustnosti ako pri „zmene“ podľa Občianskeho súdneho poriadku, sa dovolateľ až aposteriórne dozvie, ako si najvyšší súd právnu otázku predstavoval. Najvyšší súd tu musí brať do úvahy, a to aj pri vnímaní ochrany právnej istoty protistrany, do akej miery možno už pri podaní dovolania z právneho poriadku a judikatúry vyvodiť tie štandardy dovolania, ktoré si predstavuje najvyšší súd. V náleze sp. zn. II. ÚS 89/2018 k tomu vo vzťahu ku zákazu kumulácie ústavný súd uviedol (bod 31): „Podľa uznesenia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 ak najvyšší súd už zistí jeden, závažnejší dovolací dôvod, typicky zmätočný, tak sa nezaoberá dôvodom zjednocovacím. Z toho odvodzuje, že táto záťaž platí v danej veci všeobecne, teda aj pred tým rozhodnutím. Odvodzuje, že záťaž deklarovaná v čase rozhodnutia bola rozpoznateľná už predtým, ale zo skutočnosti, že súd v čase rozhodovania o dovolaní deklaruje, čo bolo právom v čase podania dovolania, resp. v čase vzniku záťaže, nemožno odvodiť, čo môže advokát spisujúci dovolanie vedieť v čase jeho koncipovania. Zjednocujúce uznesenie najvyššieho súdu tak nerešpektuje časové súvislosti rozhodovania.“

Najvyšší súd mal v prerokúvanej veci v podaniach solídny základ pre aplikáciu § 432 ods. 2 CSP a nemusel nijak dovolateľovi „pomáhať“ na úkor protistrany, ako vyplýva z preskúmavaného rozhodnutia: (a) Sťažovateľ, ako je parafrázované na strane 1 v dovolaní, uviedol: „Odvolací súd sa podľa názoru žalobcu odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k riešeniu právnej otázky ohľadne povahy inštitútu ušlého zisku, resp. v praxi dovolacieho súdu doposiaľ nebola vyriešená právna otázka vzniku nároku súdneho exekútora na náhradu škody vo forme ušlého zisku z dôvodu porušenia povinnosti banky vykonať blokáciu bankového účtu povinného v rámci výkonu exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného v banke.“ (b) Najvyšší súd v napadnutom dovolacom rozhodnutí uviedol: „právnou otázkou podstatnou pre rozhodnutie odvolacieho súdu bola otázka, či môže súdnemu exekútorovi vzniknúť voči banke škoda ak exekučný súd, ktorý bol v zmysle ustanovenia § 200 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom v čase jeho rozhodovania oprávnený a povinný pri zastavení exekúcie rozhodnúť aj o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie, súdnemu exekútorovi (potom, čo sa sám nároku na trovy exekúcie v písomnom podaní adresovanom exekučnému súdu vzdal) trovy exekúcie nepriznal.“ (c) Krajský súd na túto otázku, resp. jej obidva varianty, odpovedal tak, že nárok nevzniká. (d) Odôvodnil dovolateľ dovolanie tým, že si krajský súd uvedenú otázku podstatnú pre rozhodnutie zodpovedal nesprávne, a uviedol, v čom táto nesprávnosť spočíva? (e) Ústavný súd odpoveď na predchádzajúcu otázku zreteľne nachádza v dovolaní sťažovateľa na strane 5, na ktorej dovolateľ v časti dovolacie dôvody uviedol, že „rozhodne odmieta právny záver odvolacieho súdu, že ak exekučný súd v rámci rozhodnutia o zastavení exekúcie zároveň rozhodol o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi, je potom vylúčené, aby žalobcovi ako súdnemu exekútorovi škoda predstavujúca nenadobudnuté (nevyplatené) trovy exekútora (ušlý zisk) vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti zo strany žalovaného“.

Najvyšší súd uvažoval podľa všetkého tým spôsobom, že dovolateľ vymedzil právnu otázku príliš široko a správne mal vymedziť otázku užšie, precíznejšie ako podmnožinu všeobecnejšieho variantu otázky. Sťažovateľ však na inom mieste právnu otázku spresnil, a tak vymedzil užšie, v podstate podľa predstáv najvyššieho súdu. Je nutné podotknúť, že aj širší variant otázky je stále zmysluplný, umožňujúci prípustnosť dovolania. Dovolanie sa dalo určite napísať aj lepšie, ale sťažovateľ nebol so svojím vymedzením právnej otázky takpovediac „mimo“ veci.

Podľa názoru ústavného súdu nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale druhej strane ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. tiež Hlušák, M. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017, s. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 ‒ odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu. In. Súkromné právo 4/2018, s. 170). V predmetnej veci najvyšší súd nenašiel takú črtu veci, ktorá by ju robila vskutku odlišnou od toho, ako ju uchopil sťažovateľ, ale napriek tomu však o veci nerozhodol hmotnoprávne.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ splnil zákonné podmienky prípustnosti dovolania – dovolací dôvod/právne posúdenie veci (§ 428 a § 432 CSP): (a) Rozhodol niekedy najvyšší súd o tom, ako rozhodovať o náhradách škody exekútorov proti banke? Jestvuje taký judikát? (b) Je to zmysluplná právna otázka, ktorá môže prispieť k rozvoju civilistiky? (c) Formuloval, artikuloval, dovolateľ v rámci podania zrozumiteľne a identifikovateľne túto právnu otázku? Na otázku a) je negatívna odpoveď, na otázku b) a c) odpoveď pozitívna. Keďže do obsahu základného práva na súdnu ochranu/práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch, ak riadne splní zákonné podmienky prípustnosti (porov. bod 23), pričom sťažovateľ tieto podmienky splnil a najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), a ústavný súd preto jeho rozhodnutie zrušil a vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd netvrdí, že sťažovateľ hmotnoprávne správne posúdil vec, ani netvrdí, že vec správne posúdil krajský súd (súdy niekedy nesprávne vnímajú kasáciu ako pokyn, aby rozhodli opačne než v skoršom rozhodnutí). Každopádne sťažovateľ podľa ústavného súdu splnil podmienky na to, aby najvyšší súd hmotnoprávne ustálil vec v celej šírke problému, čo bude jeho úlohou v nasledujúcom konaní. Pilierom právneho štátu sú silné inštitúcie, ktoré sa riadia tak formálnymi pravidlami, akými sú zákony, ale aj neformálnymi, vnútornými pravidlami, ako sú zvyky, uvažovanie, vnímanie zmyslu inštitúcie (porov. prednášku Douglas C. Northa In: JONÁŠ, Jiří, ed. aj. Oslava ekonomie : přednášky laureátů Nobelovy ceny za ekonomii. Překlad Jiří Jonáš. 2., dopl. vyd. Praha : Academia, 1994, ISBN 80-200-0200-6, s. 747). Najvyšší súd je nenahraditeľný vo svojej role tvorcu judikatúry s autentickým vnútorným nastavením plniť túto rolu a ústavný súd je pripravený na dialóg pri spoločnom úsilí rozvíjať ochranu ľudských práv.

Ústavný súd v záujme objasňovania jednotlivých zložiek práva na súdnu ochranu uvádza, že niečo iné znamená riadne odôvodnenie rozhodnutia (procesná nearbitrárnosť) a niečo iné nedôvodný zásah do iných základných práv. Ani najlepšie odôvodnené rozhodnutie nemôže vykompenzovať skutočnosť, že odôvodňuje právny názor, ktorý je z iných (napadnutých) ústavnoprávnych hľadísk protiústavný (porov. bod 50 uznesenia II. ÚS 191/2015 – sloboda prejavu premiéra). Možno ešte upozorniť, že ústavný súd často cituje pasáž z preskúmavaného rozhodnutia s konštatovaním, že nie je arbitrárne. Bez kontextu z toho však nemožno odvodiť, že daný názor je hmotnoprávne správny. 17 Preskúmavané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 33/2018 z 18. júla 2018 by obstálo z hľadiska tej zložky práva na súdnu ochranu, ktorá prikazuje riadne odôvodnenie, ale neobstojí z hľadiska základného práva na prístup k súdu (k zložkám práva na súdnu ochranu tiež II. ÚS 591/2012).


Celý text rozhodnutia je dostupný TU.

Spracovanie právnej vety a výňatok z odôvodnenia: Tomáš Čentík

Ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.09.2020 o 14:03:57Reagovať
Odôvodnenie odmietnutia dovolania v napadnutom uznesení vychádza z rozvinutého popisu náležitého vymedzenia jednotlivých dôvodov dovolania podávaného pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, teda v súlade s § 432 CSP. Na túto všeobecne abstraktnú (teoretickú) časť odôvodnenia však nenadväzuje žiadna aplikačná úvaha, ktorá by uhlom pohľadu skôr prezentovaných kritérií posúdila konkrétny obsah dovolacieho podania, a tak vysvetlila negatívny záver o možnosti ďalšieho dovolacieho prieskumu pre zmätočnosť, resp. nedostatočnosť podaného dovolania. Strohá a všeobecná konštatácia nešpecifikovania právnej otázky a neuvedenia jej správneho právneho riešenia v bode 52 napadnutého uznesenia je nepostačujúca a vzhľadom na text dovolania (citovaný aj v bodoch 21 až 26 napadnutého uznesenia) vágna a bezobsažná, nenapĺňajúca kritériá základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 596/2018 z 16. januára 2020)
Právnik od roku Reagovať