ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Zdravím páni, prosím je platné aj odovzdanie okamžitého skončenia pred jedným svedkom? Vďaka

Bohužiaľ neplatí pravidlo "lex iniusta non est lex", ale pravidlo "lex dura sed lex". Inak ustanovenia § 499, § 597 a § 599 Občianskeho zákonníka sa týkajú vád existujúcich v čase odovzdania (predaja) veci, nie tzv. záručných vád (t.j. vád, ktoré v čase predaja veci neexistovali, ale vznikli následne). Navyše susedom nič nebráni, aby si záruku dohodli zmluvne.

Mne príde nespravodlivé, aby si susedia mohli "beztrestne" predávať vraky. Pri neobchodnej zmluve by som sa snazil ist cez § 499, 597, 599.

Aj advokát, ktorý sa v súdnom konaní domáha svojho nároku vyplývajúceho ako z jeho podnikateľskej činnosti, tak i zo súkromnoprávneho vzťahu, resp. ktorý vystupuje v takýchto vzťahoch na strane žalovanej, má právo dať sa v konaní zástupcom (advokátom), ktorého si zvolí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 10. 2013, sp. zn. 3 MCdo 30/2012) Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. Za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním. (nález Ústavného súdu SR z 15. októbra 2014, sp. zn. III. ÚS 457/2014-27)

Slobodu voľby advokáta nemožno vnímať ako úplne bezhraničnú. Voľba advokáta z úplne opačného konca republiky je neprimeraná, ak všetky konania prvostupňové aj odvolacie sa konajú v jednom meste, pričom o miestnej príslušnosti nie je pochýb a zároveň nejde o mimoriadne náročný a komplikovaný spor. V takom prípade má súd aplikovať výkladové ustanovenie § 2 OSP, podľa ktorého súdy dbajú okrem iného na to, aby sa práva nezneužívali na úkor fyzických a právnických osôb. Prostriedky vynaložené na presun advokáta cez celú republiku v situácii, keď len v mieste prebiehajúceho konania pôsobia desiatky advokátov, nie sú v takejto situácii potrebné na účelné bránenie práva, tak ako to má na mysli § 142 ods. 1 OSP a účastník si ich má znášať zo svojho. (nález Ústavného súdu Českej republiky z 2. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 736/2012)

Pokiaľ ide o dátum žaloby súhlasím, že to nie je taká náležitosť, bez ktorej by sa vec nedala prejednať, avšak je to v OSP ako jedna z obligatórnych náležitostí žaloby (tie judikáty som ani ja narýchlo nenašiel, čo však neznamená, že nie sú). Samozrejme hmotnoprávne a procesnoprávne bude vždy významný dátum doručenia žaloby na súd (napr. z pohľadu momentu začatia konania, premlčania a pod.), čiže datovanie žaloby možno považovať za zbytočné. Ak nie je uvedené štátne občianstvo, tak súd vyzve účastníka, aby tento údaj doplnil - v praxi však súdy - uvedomujúc si zrejme zbytočnosť tejto náležitosti - pokračujú v konaní bez výzvy na doplnenie tohto údaja. Tak petit, resp. to čoho sa žalobca domáha (čo žalobou sleduje) musí byť v žalobe uvedený, pričom nemusí formulovaný tak ako sa štandardne píše, ale z obsahu žaloby musí vyplynúť. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo 254/2009 "Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha, neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal". Z toho vyplýva, že petit žaloby je potrebné vnímať flexibilnejšie ako len ucelenú formulku na zopár riadkov spravidla umiestnenú na konci žaloby. Súd si teda môže petit formulačne upraviť vo výrokovej časti rozhodnutia, t.j. petit žaloby sa nemusí doslovne zhodovať s enunciátom rozhodnutia. Petit je však dôležitý aj v kontexte dodržania pravidla (§153 ods. 2 OSP) ne ultra petitum, t.j. že v zásade (na zákonom stanovené výnimky) nemožno prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú.

Neviem to teraz na rýchlo nájsť, ale marí sa mi, že existujú také výstupy súdov, v ktorých je konštatované, že nie je problém, ak žaloba resp. podanie neobsahuje dátum. Takisto by ma zaujímalo, čo v prípade, ak nie je uvedené štátne občianstvo pri účastníkovi konania... a ešte k poslednému odseku, musí byť v žalobe skutočne petit? Myslím, že ak je akýmkoľvek spôsobom jasné, čo vo veci samej žalobca chce je to ok bez toho, aby to bolo formulované ta ako sa zvykne písať petit.

Dohoda o pracovnej činnosti podľa § 228a nie je pracovnou zmluva a preto, žiaľ, pre účely zákona o službách zamestnanosti nemôžete byť považovaná za zamestnanca (§ 4 Zamestnanec (1) Zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.). Je nutné mať pracovný pomer podľa § 41/42 resp., aby ste mali mzdu menšiu ako 75% životného minima, musíte uzavrieť zmluvu podľa § 49 na kratší pracovný čas (nesmiete ísť pod minimálnu mzdu). Ja mám napr. pracovný čas 5 hodín týždenne a mzdu 50€ mesačne. Čo sa týka mojej veci, tak momentálne je situácia taká, že moju žiadosť ÚP zamietol, voči čomu som sa samozrejme odvolal ale aj moje odvolanie bolo Ústredím práce SVaR zamietnuté. Na moju otázku, že prečo to urobili keď zákon hovorí jasne, že nie som SZČO, mi bolo ústne povedané niečo v zmysle "lebo medveď" a oni majú také usmernenie, že to majú en bloc zamietnuť všetko. Samozrejme, aj s týmto som už dopredu počítal a ako ďalší krok som podal podnet na preskúmanie rozhodnutia na Krajskú prokuratúru v BA, do ktorej kompetencií zapadá preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí ÚPSVaR. Alternatívne je možné podať priamo žalobu na súd ale chcel som sa vyhnúť poplatkom, keďže pokiaľ KP zistí, že bol porušený zákon, mala by sama toto rozhodnutie napadnúť na súde ale toto ešte nemám do detailu naštudované. Každopádne už môj podnet na preskúmanie majú skoro dva mesiace (lehota je 60 dní), čiže čoskoro by sa to malo vyjasniť ale očakávam ďalšie boje :-)

Dobrý deň, rada by som sa spýtala ako vaša záležitosť postupuje. Mám ten istý problém. Som konateľkou sro - bezodplatne, a zároveň mám vo svojej sro dohodu o prac.činnosti so mzdou na menej ako 75% minima. Obávam sa toho istého, že UP mi pošle jednoducho vyjadrenie, že nemam nárok, nakoľko som aj konateľka a teda SZCO. Neviem, či iba skúšajú, či sa niekto odvolá, aby mali dobré štatistiky, ale viditelne si vykladajú novelu zákona podľa seba. ďakujem za odpoved

Hoci ma to trikrát neteší, ale vychádza mi to tak, že advokát síce nepotrebuje súhlas na spracúvanie osobných údajov od dotknutej osoby, avšak to ho nezbavuje notifikačnej povinnosti podľa § 8 ods. 7, za predpokladu, že túto povinnosť namiesto neho nesplnil už skôr prevádzkovateľ. Nemám však komplexne naštudovaný zákon o ochrane osobných údajov, čiže nevylučujem, že sa môžem aj mýliť. Zaujímal by ma preto tiež názor kompetentných inštitúcií ako je uvedené v závere článku.

Ja si tiež myslím, že advokát nie je sprostredkovateľom. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) zákona o ochr. os. údajov je "sprostredkovateľom každý, kto spracúva osobné údaje v mene prevádzkovateľa, v rozsahu a za podmienok dojednaných s prevádzkovateľom v písomnej zmluve podľa § 8 a v súlade s týmto zákonom". Zákon o advokácií v ust. § 18 ods. 6 ustanovuje, že "Advokát spracúva osobné údaje klientov a iných fyzických osôb v rozsahu nevyhnutnom na účely výkonu povolania v súlade s osobitným predpisom". Teda Zákon o advokácií ako lex specialis, podľa môjho názoru, obsahuje osobitnú úpravu, ktorá advokátovi umožňuje spracovávať osobné údaje vo vlastnom mene na účely výkonu svojho povolania a nie v mene prevádzkovateľa.

Z uvedeného mi vyplýva, že úrad práce nemal dôvod nezaradiť do evidencie.

Skúsim ešte raz rozpísať celú vec: - Od 1.9.2012 do 31.8.2014 som bol zamestnancom v spoločnosti, ktorá za mňa normálne platila odvody počas celého obdobia. Moja mzda bola nadpriemerná a umožňuje mi poberať dávky v nezamestnanosti na hornej hranici. - Od marca 2013 až do dnešného dňa som konateľom a spoločníkom vo svojej firme. - Po 31.8.2014 som nebol zamestnaný v žiadnej firme a mal som iba status konateľa/spoločníka. - Od 1.4.2015 som sa stal znovu zamestnancom, tentokrát vo svojej vlastnej firme. Jedná sa o štandardnú pracovnú zmluvu, pričom moja mzda je 50€ mesačne. Všetky náležitosti spojené s registráciou zamestnávateľa a zamestnanca v SP som vybavil a normálne platím každý mesiac odvody atď. Tento status zamestnanca si mienim ponechať až do úplného vyplatenia dávok, keďže, ako správne uvádzate, je to podmienka nielen zaradenia do evidencie ale aj zotrvania v evidencii. - K tomu istému dátumu, t.j. k 1.4.2015 som podal žiadosť o zaradenie do EUoZ, pričom som poukazoval na fakt, že ako zamestnanec nemôžem byť považovaný za SZČO ale na ÚP mali na vec iný názor...

K prípadu, ktorý uvádzate je potrebné zohľadniť časové súvislosti, nakoľko právna úprava sa v tejto otázke niekoľko krát menila, pričom článok zachytáva stav od poslednej novely do budúcna. K predposlednému odstavcu: Je pravdou, že podstatné vo vzťahu k dávkam nezamestnanosti je zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, avšak ako konateľa a spoločníka tam žiadnu osobu nezaradia. Ako je uvedené v článku - s poukazom na právnu úpravu - konateľa/spoločníka je možné zaradiť do evidencie iba v prípade ak (i) má zároveň status zamestnanca a súčasne (ii) má mzdu pod zákonom stanovenú hranicu. Čiže takýto konateľ/spoločník, ktorý uvedené predpoklady nespĺňa = nezaradenie do evidencie = neposkytnutie dávok v nezamestnanosti. Takže, keď určitá osoba, ktorá je súčasne konateľom a spoločníkom s.r.o. a zamestnancom so mzdou nižšou ako 75 % životného minima stratí zamestnanie, prestane ako konateľ a spoločník s.r.o. spĺňať podmienky na zaradenie do evidencie, v dôsledku čoho ju príslušný úrad práce vyradí z evidencie a v kontexte na zákon o sociálnom poistení nespĺňa podmienky na priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti.

Toto je presne môj prípad a situácia je nasledovná: Bol som zamestnancom v jednej firme, kde som pracoval dva roky (presne). Počas tohto obdobia som si založil s.r.o. kde sme dvaja konatelia a aj dvaja spoločníci. Po skončení pracovného pomeru som svoju účasť vo svojej firme nijako nemenil a stále mám status konateľa aj spoločníka. Postupoval som presne v zmysle ako je napísané v článku a zamestnal som sa vo vlastnej firme (mohol som aj v inej ale nie je to potrebné) na základe pracovnej zmluvy v zmysle § 43 a nasl. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce na skrátený pracovný úväzok (5h týždenne) za mzdu 50€ mesačne. Stal som sa teda znova zamestnancom a keďže moja mzda je nižšia ako 75% životného minima, mám právo byť zaradený do EUoZ. Nerozumiem však predposlednému odstavcu, kde píšete, že osobe, ktorá inak spĺňa všetky podmienky pre poskytnutie dávky v nezamestnanosti nebude táto dávka poskytnutá ak je konateľom alebo spoločníkom. V uvedenom §104 sa totižto vôbec nerieši, či je osoba konateľom alebo spoločníkom ale iba či je alebo nie je v EUoZ. Ak je, potom má narok aj na dávky v nezamestnanosti a nebráni tomu ani fakt, že je konateľ a/alebo spoločník. Ušlo mi niečo alebo sa zhodujeme v názore? Momentálne je moja vec na prokuratúre a čakám na ich vyjadrenie :-)

Tak vyzerajú prvé post dovolenkové diskusné príspevky :)

Ospravedlňujem sa za nepresnosť len som chcel poukázať na skutočnosť, že tá teória dôjdenia tu funguje, ale v modifikovanej podobe a teda že obštrukčnému správaniu zamestnanca sa dá predísť, hoci nie najšťastnejším legislatívnym riešením - určite by som takisto riešil okamih doručenia úplne inak ako ho viazať na vrátenie zásielky odosielateľovi

Tomi, zle si prečítal moj text - napísal som to presne opačne a t.j., že sa uplatnia osobitné pravidlá a to tie, ktoré sú uvedené v ZP, resp. ktoré cituješ. Takže sa cítim krivo obvinený:-))) Inak máš ale pravdu - ale považujem za dosť choré, že zamestnávateľ má posielať zásielku s osobitnou troj - či sedem dňovou lehotou len preto, že má kalkulovať s účelovým konaním zamestnanca. Štandardná úložná lehota na našej pošte je 18 dní, čiže ak by si toto bral do úvahy tak to skráti dvojmesačnú lehotu o viac ako 25 %. A keď už sú stanovené účinky doručenia pri vrátení zásielky aspoň trochu spravodlivejšie by bolo, keby nastali ku dňu odoslania alebo pár dní po ňom, nie ku dňu vrátenia. Nech už je čo najskôr elektronická doba a kopa týchto problémov odpadne. :-)

S tvrdením, že "nemožno použiť judikatúrou ustálené pravidlá o doručení momentom dôjdenia do dispozičnej sféry zamestnanca, pretože právna úprava neobsahuje osobitné pravidlá" nemožno celkom súhlasiť, hoci je pravdou, že tieto pravidlá sa neuplatnia v ich čistej podobe (ako ju predpokladá Občiansky zákonník). Osobitné pravidlá sú v tomto kontexte upravené v ustanovení § 38 ods. 4 ZP, podľa ktorého "Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne." Z uvedeného vyplýva, že sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky, ale postačuje jej dôjdenie do sféry dispozícii zamestnanca - rozdiel oproti "čistej" teórii dôjdenia, ktorá má svoj právny základ v § 45 ods. 1 OZ je v tom, že podľa OZ je doručenie účinné samotným dôjdením, pričom v prípade podľa ZP musí pristúpiť druhá právna skutočnosť, ktorou je vrátenie zásielky ako nedoručiteľnej - tu sa dá predísť obštrukciám tým, že aj úložnú lehotu na pošte si môže zamestnávateľ nastaviť. Ustanovenie § 38 ods. 4 ZP teda pokrýva prípady obštrukčného správania zamestnanca, ktorý sa snaží zmariť doručenie (napr. ak úmyselne nepreberá poštu alebo neoznámil zamestnávateľovi novú adresu a na pôvodne oznámenej adrese sa nezdržuje). Ale takisto súhlasím, že právna úprava by mohla byť v tomto smere precíznejšia, nakoľko doručovanie patrí medzi najvýznamnejšie právne inštitúty s ktorým sú spojené významné právne dôsledky - niekedy totiž aj formálne a obsahovo perfektný právny úkon stojí a padá na správnom dodržaní pravidiel doručovania.

Tie pojmy pochádzajú ešte z pôvodného návrhu smernice (http://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/PDF/?uri=CELEX:51990PC0314(01)&from=EN), ktorý stál na koncepte 'personal data file'. Následne bol vo vzťahu k tomuto pojmu definovaný aj 'controller of the file' . Keď bol ten návrh prerobený a prijatý, tak im vypadol ten "file", ale úplne nelogicky zachovali "controllera". Ten už v skutočnosti teraz nemá čo kontrolovať, lebo kontrolovať sa dá len konkrétny zachytený súbor dát, a nie ich neurčitá množina. V logike prerobeného návrhu by bolo lepšie, keby spracovateľa osobných údajov nazvali jednoducho "processor". Ale tento pojem zase nelogicky priradili controllerovmu subcontractorovi. Každopádne, je to jedna z horšie napísaných smerníc, aké som čítal. A nie je to len tým slovenským prekladom, ktorý je tiež katastrofálny a pýta si jedno riadne korigendum. Keď čítate akékoľvek európske case-law k tejto smernici, tak vidíte, ako sa s tým musel natrápiť prekladateľ do slovenčiny. Celé je to korunované slovenským zákonom, ktorý vyzerá ako jeden veľký legislatívny pokus o vtip. Potom logicky z právnej úpravy vyplývajú takéto absurdné závery, a dalo by sa ich nájsť aj oveľa viac. Celý neporiadok sa začína na úrovni pojmov a definícií, tým, že sa tie pojmy snažia byť čo najširšie, namiesto toho, aby sa snažili byť presné a rozlišujúce.