ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Zatiaľ som sa nestretol s názorom, že by ochrana osobných údajov v zmysle nášho zákona bola zmysluplná. Ak si však uvedomíme, aké obrovské následky môže mať zneužitie OÚ v dnešnej informačnej spoločnosti, je ochrana osobných údajov viac než na mieste. Pozitívne vnímam aj aktuálnu pozíciu štátu pri zabezpečovaní ochrany, nakoľko význam osobných údajov si dnes podľa mňa uvedomuje len menšina z nás. Pokiaľ ide o advokátov, zrejme by nemohli plniť svoje úlohy bez toho, aby spracúvali OÚ "cudzích" osôb (v zmysle neklientov). Otázka je, či vôbec advokát v Tebou načrtnutom prípade (teda klient sa obrátil na advokáta z dôvodu, že niekto neplní ako má) funguje ako sprostredkovateľ. Sprostredkovateľa vnímam ako niekoho, kto spracúva OÚ pre prevádzkovateľa napr. formou outsourcingu (napr. nejaká IT firma spravujúca databázu klientov), teda advokát z môjho pohľadu funguje ako prevádzkovateľ. Ak sa klient chce brániť, podľa mňa poskytne údaje advokátovi podľa 10 ods. 3 písm. g) 122/2013 a advokát s údajmi ďalej pracuje v zmysle § 3 ods. 1 písm. h) /ak môžeme povedať, že poskytovanie právnych služieb osobám, ktorých práva sú ohrozené alebo porušené prispieva k zabezpečovaniu verejného záujmu/.

Európsky súd pre ľudské práva 7. júla 2015 vyhlásil rozsudok týkajúci sa spravodlivého zadosťučinenia v prípade Bittó a ďalší proti Slovenskej republike. Ide o prvý z prípadov týkajúcich sa regulovaného nájomného, v ktorom ESĽP rozsudkom z 28. januára 2014 rozhodol o porušení práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vlastníkov domov s regulovaným nájomným a otázku ich odškodnenia odročil na ďalšie konanie. V súvislosti s týmto rozsudkom zástupkyňa SR pred ESĽP pripomína, že v rozsudku z 28. januára 2014 k meritu veci v tomto prípade ESĽP s poukazom na to, že mu bolo podaných ďalších 13 podobných sťažností a štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením, uviedol, že štát bude v zmysle článku 46 Dohovoru povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým zaviesť osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať osobám v podobnej situácii náhradu škody za zistené porušenie. Vzhľadom na uvedené bude dnešný rozsudok ESĽP predstavovať pre vnútroštátne orgány významný návod pri prijímaní všeobecných opatrení na výkon rozsudku z 28. januára 2014, nad ktorým dohliada Výbor ministrov Rady Európy. Zdroj: https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=1981

pre doplnenie v novom Civilnom sporovom poriadku bude výslovne ustanovené: Čl. 4 (1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. z tejto dikcie čl. 4 CSP vyplýva, že vyššie uvedené myšlienkové postupy a interpretačné metódy dostali aj explicitnú normatívnu podobu

Ak odvolanie nemá náležitosti uvedené v § 205 ods. 1 a 2 O.s.p., možno ho odmietnuť, len ak odvolací súd nemôže pre nedostatok týchto náležitostí postupovať v opravnom konaní tak, ako mu ukladá zákon, t.j. prejednať ho a rozhodnúť o ňom a zároveň ten, kto odvolanie podal, bol súdom prvého stupňa (§ 209 ods. 1 O.s.p.) alebo odvolacím súdom (§ 211 ods. 1 O.s.p.) vyzvaný a správne poučený o tom, ako má chýbajúce náležitosti doplniť. Súd plní svoju povinnosť podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 O.s.p. bez ohľadu na to, či odvolacia lehota už uplynula a tiež bez ohľadu na skutočnosť, či je účastník zastúpený advokátom, resp. má sám právnické vzdelanie. Ak by preto účastník sám svoje odvolanie neodôvodnil, bolo by povinnosťou prvostupňového, resp. odvolacieho súdu vyzvať ho na odstránenie vady odvolania s poučením o spôsobe ako má postupovať, a tiež o následkoch nesplnenia si svojej povinnosti. Až potom by mohol odvolací súd pristúpiť k odmietnutiu odvolania účastníka, ktoré by stále nemalo požadované náležitosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 343/2012)

Štandardom je osvedčovanie skutočností vyvolávajúcich (potencionálne) právne následky (priebeh skutkového deja, splnenie právom predvídaných podmienok...) Legalizáciu však dôvodovka považuje za špecifickú formu osvedčenia. Podľa mňa to znamená, že sa osvedčuje len skutočnosť, že podpis patrí podpisujúcemu. Nič viac. Inak... dôvodovka pri legalizácii nehovorí o listine. Hovorí len o overení pravosti podpisu. Čiže listinou podľa § 58 možno rozumieť len "nosič" podpisu. Našu polemiku zrejme vyrieši až čas, kedy budeme všetko podpisovať zaručeným elektronickým podpisom. Aj prázdne dokumenty :)

nerozumiem celkom tvrdeniu, že sa vymyká z rámca osvedčovania právne významných skutočností, keďže legalizácia je upravená v ustanovení s názvom "Osvedčovanie právne významných skutočností" po pravde tá dôvodová správa ma veľmi nepresvedčila - navyše je to v rozpore s § 58 ods. 1 NP, podľa ktorého "notár osvedčuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky" z toho vyplýva, že listina je spôsobilá na overenie podpisu len v tom prípade, ak obsahuje nejakú z uvedených skutočností toto som vygúglil len tak pre ilustráciu http://www.notar-nz.sk/sluzby7.htm notár tam konštatuje, že "Pri osvedčovaní podpisov často prichádza k žiadosti o osvedčenie podpisu na prázdnom formulári alebo prázdnej listine, v takýchto prípadoch musím úkon vždy odmietnúť, kvôli tomu, že nejde o právne významnú skutočnosť".

súhlasím, ale stále podpis na listine :)

Čo na to dôvodovka ... "Notár je štátom poverený osvedčiť, že sa pred ním udiala určitá skutočnosť, alebo, že ju zistil, ktorá môže mať právny význam." "Špecifickou formou osvedčovania je overovanie správnosti opisu listín a overovanie pravosti podpisov / legalizácia /." Ak teda legalizácia bola zamýšľaná ako špecifická forma osvedčovania, vymyká sa rámcu osvedčovania právne významných skutočností. Opačne, legalizovať možno aj právne bezvýznamný podpis.

Čisto formalisticky možno povedať, že notár by mal vzhľadom na znenie § 58 NP overiť podpis aj na prázdnej listine. Otázne je, čo sa rozumie pod listinou v kontexte NP. V užšom zmysle to môže byť len hmotný nosič (papier), t.j. prázdna listina a v širšom zmysle listina obsahujúca určitý obsah (napr. právny úkon, príp. iná právne významná skutočnosť). Istý korektív umožňujúci notárovi odmietnuť podpis na prázdnej, resp. neúplnej listine možno vidieť najmä cez prizmu § 2 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 1 NP. Uvedené však bude závisieť na interpretácii pojmu listina. Ak však vychádzame z toho, že overovanie podpisu je systematicky zaradené pod osvedčovanie právne významných skutočností, tak mi z toho logicky vyplýva, že listina by mala obsahovať určitý text, nakoľko samotný prázdny papier sám o sebe nie je ničím právne významný.

Súhlasím, že pri legalizácii notár nezodpovedá za správnosť údajov v listine, ale trvám na tom, že osvedčiť pravosť podpisu možno len na listine. Žiaden právny predpis nestanovuje, čo možno za listinu považovať. Ako som uviedol v príspevku, právny poriadok pozná mnoho listín, ktoré sa javia ako neúplné, ale majú právny význam, napr. návrh zmluvy a pod. Ale keď zákon napr. na účely vkladu do katastra nehnuteľností vyžaduje overený podpis napr. na zmluve o prevode nehnuteľností, tak asi uznáte, že je správny postup notára, aby vyžadoval, aby to naozaj bola zmluva, teda s uvedením podstatných náležitostí (zmluvné strany, predmet aj kúpna cena). Pokiaľ si ale účastník praje overiť podpis napr. na návrhu zmluvy, myslím si, že notár overí podpis aj na takom dokumente s tým, že ale v popise listiny to uvedie.

Súhlasím. Zmyslom legalizácie je podľa mňa len osvedčiť, že podpis patrí podpisujúcemu. Právne účinky nespôsobuje legalizácia ale podpis. Ak sa chcem vystaviť riziku zneužitia nevyplneného plnomocenstva, môžem to urobiť aj bez toho, aby bola pravosť môjho podpisu osvedčená. Je úlohou notára brániť mi v tomto riziku? Chápem význam § 2 ods. 2 NotPor, ale nestačí, ak notár pri osvedčovaní podpisu na prázdnej listine upozorní účastníka na možné právne riziká a vyhotoví o tom záznam? Tým učiní zadosť svojim povinnostiam a zabezpečí dostatočnú ochranu účastníka.

Nikdy som celkom nerozumel tomu, že notár nechcel osvedčiť napríklad nevyplnené plnomocenstvo (bez splnomocnenca), či zmluvu, kde druhá zmluvná strana bola "vybodkovaná". účelom overenia je len a len osvedčenie toho, že podpis na listine je osoby x.y. či sa listina menila potom nie je vecou notára. Navyše listinu môžu predsa meniť zmluvné strany aj potom - kľudne možu škrtať prepisovať, jednoducho meniť obsah zmluvy resp. listiny. Čiže zatiaľ postrádam presvedčivý argument o tom, že by notár nemohol osvedčovať neúplné listiny... z § 58 NP mi nič také nevyplýva

Notár podľa § 58 ods. 4 NP síce nezodpovedá za pravdivosť skutočností uvádzaných v listine, ale na druhej strane notár osvedčuje (a zodpovedá za to), že osoba, ktorej podpis má byť osvedčený v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine uznala pred ním za vlastný. Pravosť podpisu je teda možné osvedčiť len na listine. Otázka znie, čo je listina? Notár ako orgán právnej prevencie dbá o usporiadanie právnych vzťahov, teda sa domnievam, že v prípade neuvedenia podstatných náležitostí v listine a po upozornení klienta, notár úkon vykonať môže, ale akýkoľvek zásah do listiny po overení, znižuje jej hodnovernosť. Napriek tomu, že osvedčovacia doložka neobsahuje popis listiny, tento je rozlišujúcim prvkom identifikácie každej jednej legalizácie. To znamená, že notár nemôže "overiť podpis" na prázdnej listine ani s tvrdením účastníka, že však vy overujete len podpis.

Zaujal ma názor, že notár nesmie vykonať legalizáciu, ak listina neobsahuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky. Ak teda predložím splnomocnenie bez údajov splnomocnenca, notár odmietne vykonať legalizáciu z dôvodu, že plnomocenstvo nie je platné? Neznamená to ale potom, že ak osvedčí pravosť podpisu pod absolútne neplatným právnym úkonom, preberá zodpovednosť za jej obsah? Podľa mňa 58 ods. 4 je aplikovateľný len v prípade, že podpisovaná listina nejaké skutočnosti obsahuje a neznamená, že listina musí obsahovať právne významné skutočnosti. Napokon, popis obsahu listiny nepatrí medzi náležitosti osvedčovacej doložky. To by mohlo znamenať, že podpis možno overiť aj na prázdnej listine. V osvedčovacej knihe sa síce musí uviesť druh (názov) listiny, ale nemôže byť tento druh "prázdna listina"?

V tejto súvislosti mi nie je jasné akým spôsobom sa odhaduje tá škoda zrejme prevyšujúca 3990 Eur - ak je vodič úplný laik, tak to je pre neho španielska dedina spraviť nejaký odhad. Je nejakým spôsobom sankcionované, ak ide iba o škodovú udalosť a privolám policajtov?

Ako skoro pri všetkom v našej legislatíve sa ukazuje, že veci nie sú domyslené

Chodník vs. Vozovka Niekedy je na mieste uplatniť "pragmatický" výklad. Ak si spočítame výšku pokuty, ktorú môžeme dostať za jazdu po chodníku, výšku náhrady škody spôsobenej chodcovi pri neúmyselnom strete (predpokladajme, že nerealizujeme "sídliskový downhill") a náklady na opravu bicykla po zrážke a porovnáme ich s následkami, ktoré nám spôsobí motorové vozidlo keď nás pri jazde po ceste naberie, miska váh sa (u mňa) preklápa na stranu nerešpektovania predpisu o povinnej jazde bicyklom po vozovke :)

Takisto sa prikláňam k názoru o tom, že udelenie generálneho plnomocenstva právnickou osobou je platným právnym úkonom. Z § 31 odsek 1 OZ vyplýva, že pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou - citované ustanovenie nerozlišuje či je osobou splnomocniteľa fyzická alebo právnická osoba, t.j. rovnaké zákonné podmienky pri udeľovaní plnej moci sa vzťahujú tak na právnickú ako aj fyzickú osobu. Z pohľadu osoby splnomocniteľa sú fyzické a právnické osoby rovnocenné, preto nie dôvod rozlišovať medzi týmito osobami. Všeobecnú plnú moc môže preto udeliť nielen fyzická osoba ale aj právnická osoba. Je potrebné vychádzať z premisy, že každá osoba (či už právnická alebo fyzická) je oprávnená sa nechať zastúpiť inou osobou, pričom toto oprávnenie zahŕňa aj slobodné rozhodnutie v akom rozsahu sa bude toto zastúpenie realizovať. Vychádzať z premisy, že právnická osoba nemôže udeliť generálnu plnú moc , pretože konanie vo všetkých veciach je vyhradené štatutárnemu orgánu je nesprávne - potom by sme mohli tvrdiť tiež to, že fyzická osoba, ktorá je plne spôsobilá na všetky právne úkony nemôže takisto preniesť oprávnenie konať v jej mene v celom rozsahu na tretí subjekt. Rovnako § 13 odsek 1 Obchodného zákonníka predpokladá samotné konanie štatutárnym orgánom alebo konanie prostredníctvom zástupcu, pričom nerozlišuje rozsah udeleného plnomocenstva - ak by bolo úmyslom zákonodarcu vylúčiť všeobecnú plnú moc pri právnických osobách, tak by túto limitáciu jednoznačným spôsobom vyjadril v normatívnom texte. V tomto smere je potrebné sa riadiť článkom 2 odsek 3 Ústavy SR, podľa ktorého "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá". Jediným do úvahy prichádzajúcim argumentom proti udeleniu generálneho plnomocenstva právnickou osobou je existencia inštitútu prokúry ako tzv. "obchodnej generálnej plnej moci". V tejto súvislosti si možno predstaviť argumentáciu, že udelenie všeobecného plnomocenstva je obchádzaním zákonných ustanovení o prokúre, ktorej úpravu sleduje naplnenie formálnej publicity obchodného registra ako zvýšenej ochrany tretích osôb. Tento argument by však prichádzal ako plnohodnotný do úvahy len v tom prípade, že by všeobecné plnomocenstvo bolo identické s prokúrou, čomu však celkom nie. Medzi prokúrou a generálnou plnou mocou sú určité odlišnosti napr. prokúru možno udeliť výlučne fyzickej osobe, prokúru možno udeliť v rozsahu "na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku" (t.j. nie všetky úkony v mene právnickej osoby, ale iba tie ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku), v zásade v prokúre nie je zahrnuté oprávnenie scudzovať nehnuteľnosti a zaťažovať ich a pod.

Lenže v tomto prípade odporca nebol nečinný - jemu ani nebola daná možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu, pretože sa mu platobný rozkaz vôbec nedoručil - to si myslím, že je dosť závažný nedostatok. Nakoľko súdy rozhodujú právne veci vždy medzi konkrétnymi účastníkmi, tak z tohto pohľadu je dopad ako uvádzaš vždy individuálny, avšak napriek tomu má štát verejný záujem na určitých konaniach, kde to je väčšinou vyjadrené, že "súd aj bez návrhu" .....mám tomu rozumieť tak, že na § 57 a § 58 sa máme pozerať ako keby nebol?

Ak exekúcia znamená zásah do právnej pozície jednotlivca, pričom tento má vždy právo brániť sa, potom si myslím, že inštitút zastavenia exekúcie je realizovaný v súkromnom záujme. Určite je mnoho súdnych procesov, pri ktorých v dôsledku nečinnosti odporcu dôjde k vydaniu rozsudkov, ktoré sú v rozpore s objektívnym právom (niekoľko takých som už videl). Inak povedané, odporca musí znášať dôsledky svojej pasivity. Je to v súlade s verejným záujmom? Istotne nie, avšak nie je úlohou štátu suplovať nečinného odporcu, pokiaľ dopad je individuálny. Podobne je tomu v prípade vykonania exekúcie napriek existencii dôvodov na jej zastavenie. Súhlasím. Akonáhle sa exekučný súd dozvie (hoci právne nekvalifikovaným spôsobom - bez návrhu), že je naplnený dôvod zastavenia exekúcie, musí okamžite zasiahnuť, a to v ktoromkoľvek štádiu exekúcie. Otázkou je, čo rozumieť pojmom "dozvedieť sa". Podľa mňa nestačí len tvrdenie. Je potrebné riadne preukázanie tvrdených skutočností.