ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Tomáš, mám dojem, že si nerozumieme. My sa nesporíme o tom, že účastník konania nemá právo položiť znalcovi otázky (podieľať sa na vymedzení znaleckej úlohy). Toto právo účastníkovi konania vyplýva (ako už bolo na tomto mieste dvakrát uvedené) z ustanovenia § 127 ods. 1 veta prvá OSP. Účastník konania má nárok byť vypočutý pred ustanovením znalca, t.j. navrhnúť súdu predmet znaleckého skúmania (konkrétne otázky), ale nemá nárok na to, že práve tieto otázky budú znalcovi položené, pretože súd rozhoduje o tom, čo treba dokazovať a čo nie. T.j. je nárokovateľné vytvorenie priestoru účastníkovi konania zo strany súdu na ich položenie, ale nie je nárokovateľné aj ich položenie. Ak to vyjadrím ešte inak, účastník konania má právo navrhnúť vykonanie dôkazu, ale nemá nárok na jeho vykonanie. Neviem, či sa sporíme v tom, že rozhodnutie súdu o ustanovení za znalca je svojou povahou rozhodnutím o vedení konania alebo nie. Vy ste vo svojom článku vyjadrili, že nie je, a teda že je voči nemu prípustné odvolanie. Ja si myslím, že ide o rozhodnutie o vedení konania. V predchádzajúcom príspevku som to odôvodnil. Vo svojom poslednom príspevku ste sa k tejto otázku už nevyjadrili. Konečne vyjadrujete nesúhlas s názorom, že ide o vzťah znalca a súdu. Ja si myslím, že nemáte pravdu. Právne vzťahy vznikajú na základe právnych skutočností. Právnou skutočnosťou je aj rozhodnutie súdu o ustanovení za znalca. Súd (štát) uloží povinnosť znalcovi niečo vykonať (znalecký úkon). Je to verejnoprávny vzťah súdu na jednej strane a znalca na strane druhej (dvojstranný právny vzťah). Myslíte si, že by bolo v poriadku ak by z pozície moci povinnosti (otázky) znalcovi ukladal súd a súčasne aj účastník konania? Účastníkovi z tohto právneho vzťahu neplynú žiadne práva a povinnosti. Akiste by ste mohli namietať, že súd nie zriedka v tomto rozhodnutí uloží účastníkom konania povinnosť dostaviť sa k znalcovi na vyšetrenie, predložiť znalcovi listiny potrebné na vykonanie znaleckého úkonu a pod. Podľa môjho názoru by tieto povinnosti mali byť ukladané v samostatnom uznesení, resp. ich vôbec nie je dôvod ukladať, pretože povinnosť poskytnúť súčinnosť znalcovi ustanovenému orgánom verejnej moci vyplýva priamo zo zákona č. Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (§ 2 ods. 6 písm. b)) Tieto povinnosti sú teda ukladané naviac (zbytočne), preto si myslím, že rozhodnutím o ustanovení za znalca vzniká dvojstranný právny vzťah- znalec a súd. Tiež si nemyslím, že prvostupňový súd nemá záujem na úplnom zistení skutkového stavu, ide o jeden z dôvodov na podanie odvolania (§ 205 ods. 2 písm. c)).

Právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu umožniť účastníkovi formulovať úlohy, resp. otázky pre znalca je nevyhnutné aj z toho hľadiska, že súd nie je "motivovaný" položiť otázky tak, aby sa zistil náležite a úplne skutkovÿ stav veci. Inak povedané súdu nezáleží na tom, či sa preukážu skutočnosti v prospech alebo neprospech toho-ktorého účastníka. Z tohto pohľadu je nelogické, aby súd pri predostrení skutočností znalcovi, ktorými sa má zaoberať postupoval bez participácie a v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Navyše tento prístup je konzistentný so zásadou procesnej autonómie a prevencie pred nezákonnými rozhodnutiami - predchádza sa ďalším nákladom na opätovné znalecké dokazovanie a nedostatkom už v priebehu konania. Tento záver má taktiež oporu v ustanoveniach 6 a 123 OSP a zároveň rešpektuje princíp kontrakdiktórnosti konania a prejednací princíp - súd nemôže ignorovať , resp. suplovať iniciatívu účastníkov konania, o ktorých práva a povinnosti v konaní ide. Pre súd je totiž irelevantné, ktorý účastník konania unesie dôkazné bremeno v spore, preto by mal mať účastník vplyv na zameranie znaleckého posudku za účelom preukázania rozhodujúcich skutočností. Nemožno vylúčiť, aby súd istým spôsobom korigoval úlohy a otázky, na ktorých zodpovedaní má účastník záujem v prípade, že tieto otázky sú zjavne nezmyselné alebo v žiadnom kontexte nesúvisia s meritom veci (obdoba ingerencie súdu napríklad v prípade sugestívne kladených otázok)- nemožno sa ale stotožmiť s tým, že účastník bude v tomto procese absolútne opomenutý. Predmet sporu totiž určuje žalobca, ktorý najlepšie vie aké skutočnosti majú byť znalcom zodpovedané - rovnako v rámci procesnej obrany sledujúc zásadu rovnosti účastníkov konania má byť rovnaká možnosť poskytnutá žalovanému. Súd v tomto procese by mal v podstate vykonávať iba akýsi dohľad a korekciu, nie nahrádzať procesnú aktivitu účastníkov konania. Vzhľadom na vyššie uvedené nesúhlasím s tým, že ide o vzťah v rovine znalec a súd.

to, či súd nariadi znalecké dokazovanie alebo nie, a ak áno, aké otázky znalcovi položí, predsa účastník môže ovplyvniť vo výpovedi pred nariadením znaleckého dokazovania (§ 127 ods. 1 veta prvá OSP), prípadne aj po svojimi návrhmi na doplnenie znaleckého dokazovania. ja považujem tento vzťah skôr za vzťah súdu a znalca, lebo znalec svojimi odbornými znalosťami "asistuje" súdu, aby náležite veci porozumel a vedel o nej rozhodnúť. účastník konania sa môže brániť podaním odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej, kde bude namietať neúplnosť a nesprávnosť súdom zisteného skutkového stavu. veď napr. ak súd nariadi výsluch svedka, procesný predpis účastníkovi nedáva možnosť sa voči tomu odvolať. ani by to nebolo účelné. priebeh dokazovania si predsa stále usmerňuje sudca - preto ten charakter procesných rozhodnutí a neprípustnosť odvolania voči nim. kontradiktórnosť civilného procesu to nijako nenarúša.

Nemám rád, keď sa argumentuje nejakým konkrétnym príkladom ale skúsim to dať: predstavme si situáciu, že súd ustanoví znalca a naformuluje mu totálne zlé alebo od veci otázky - prečo by som ako účastník konania nemal mať možnosť podať odvolanie pretože tie otázky sú úplné mimo? Prečo keď som názoru, že znalecké je nadbytočné alebo nepovedie k cielu, nemal mať možnosť podať odvolanie s argumentáciu, že navrhujem, aby znalec nebol ustanovovany?

no veď práve, že súd vie (musí vedieť), čo je a čo nie je podstatné pre konanie :)... preto mi tá poznámka o nedôslednosti súdu príde zbytočná. alebo skôr takto - to, že sú naše súdy častokrát nedôsledné (realita) nie je argumentom pre to, aby sme rozhodnutie o ustanovení znalca nepovažovali za uznesenie o vedení konania a pripustili odvolanie voči nemu. právo navrhovať dôkazy predsa účastníkovi konania nikto neodníma. súd znalecké dokazovanie nariadi po vypočutí účastníkov.

Ja si myslím, že v účastník konania by mal mať možnosť uviesť, čo má znalec vyriešiť v konaní - nehovorím, že to musí byť formou otázok, i keď najčastejšie sa to v praxi rieši asi takto. Máme viacero prípadov, že keď účastník nesformuluje otázky, súd nie je dôsledný a zabudne sa na niečo spýtať... aby sa predišlo tomu čo píšete, skôr by som to videl tak, že súd by mal vyzvať účastníkov na sformulovanie otázok a ak je medzi nimi nejaká nadbytočnosť alebo nezmyselnosť mal by to odfiltrovať súd (súd predsa musí vedieť čo je a čo nie je podstatné pre konanie).

Podľa § 127 ods. 1 prvá veta OSP "Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca" Skrz toto ustanovenie má účastník konania vplyv aj na to, čo bude predmetom znaleckého skúmania. Zo samotného pojmu "uznesenie upravujúce vedenie konania" možno vyvodiť, že ide o procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého súd určuje smer konania. Cieľom je zabránenie predĺžovaniu sporu, v uvedenom prípade k odbiehaniu ku zisťovaniu skutočností, ktoré sú bezvýznamné pre rozhodnutie. T.j. len procesnému sudcovi prináleží posúdiť to, čo je potrebné skúmať a zistiť pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. S prihliadnutím na uvedené sa v plnej miere stotožňujem s právnou teóriou a súdnou praxou v tom, že ide o rozhodnutie upravujúce vedenie konania proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Práve naopak, v praxi sa nie zriedka stáva, že znalcom sú položené otázky, na ktoré sa nedá objektívne odpovedať (nie pre ich zložitosť ale nezmyselnosť), pretože znalci sa nepodieľali na ich formulácii a súd len "prebral" otázky účastníkov konania. Na tomto mieste si dovolím rozčleniť štádium pred vykonaním znaleckého úkonu na jednotlivé časti a vymedziť úlohu súdu, účastníkov konania a znalca v nich. 1. Účastníci navrhnú súdu aké skutočnosti je podľa ich názoru potrebné zistiť pre rozhodnutie vo veci samej. 2. Súd rozhodne, ktoré z navrhovaných skutočností z doposiaľ vykonaného dokazovania nie sú jasné a zároveň sú dôležité pre meritórne rozhodnutie. 3. Súd predostrie znalcovi to, čo potrebuje zistiť a následne znalec mu "pomôže" sformulovať otázky. Uvedeným konaním sa súd vyhne odpovediam, ktoré zjednodušene povedané nepotreboval zistiť.

Tých 90 dní počas ktorých patrila pohľadávka jednému veriteľovi sa vykladá ako - ide len o dobu 90 dní spätne od vyhlásenia konkurzu? Alebo 90 dní kedykoľvek, ak tento časový úsek trval 90 dní?

Podľa predbežných informácií poskytnutých MF SR rozhodnutie vo veci Bittó proti SR ešte nenadobudlo právoplatnosť. Ministerstvo z tohto dôvodu považuje otázku odškodnenia za predčasnú. Slovenská republika môže v lehote 3 mesiacov od vynesenia rozsudku požiadať o predloženie veci Veľkej komore ESĽP, ktorá prijme takúto žiadosť v zmysle článku 43 ods. 2 Dohovoru, ak prípad vyvoláva závažné otázky týkajúce výkladu a aplikácie Dohovoru a jeho protokolov alebo závažnú otázku všeobecného významu. Márnym uplynutím trojmesačnej lehoty na predloženie veci Veľkej komore, resp. odmietnutím žiadosti o predloženie veci Veľkou komorou nadobudne rozhodnutie právoplatnosť. Na ďalšie odpovede ohľadom odškodnenia bude potrebné počkať do nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozsudku.

www.ulpianus.sk/blog/8452/

Súhlasím s tým, že sa istým spôsobom dopĺňajú, tak ako si napísal - a nemusí to byť len pri registrovanom majetku, kľudne môže naliehavý právny záujem existovať napríklad aj pri bežných hnuteľných veciach, asi bude závisieť od situácie. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, skôr by som to, vzhľadom na 47(4) ZKR skutočne videl na správcu - to ustanovenie je podľa mňa jednoznačné a to že síce je zapísaný úpadca skutočne nemusí znamenať, že je vlastníkom, avšak "formálne"a teda aj na účely pasívnej vecnej legitimácie a aplikácie citovaného ustanovenia je...Alebo potom aspoň klasická opatrnosť: zažalovať oboch.

v podstate tieto dva typy žalôb sa istým spôsobom dopĺňajú, pretože každá z nich sleduje iný cieľ, vylučovacia žaloba odňať správcovi titul na speňaženie a určovacia zabezpečiť skutočnému vlastníkovi nakladanie so svojim majetkom pri tzv. registrovanom majetku (pri neregistrovanom majetku bude zrejme vhodné excindačnú žalobu doplniť o reivindikačnú žalobu) inými slovami samotná vylučovacia žaloba nerieši pre vlastníka podstatu veci, a to disponovať svojim majetkom, t.j. nie je dostatočným nástrojom ochrany práva vlastniť majetok - to, že súd v konečnom dôsledku vylúči majetok zo súpisu je síce pekné, ale keď s tým majetkom nemožno disponovať, tak mi je takéto vylúčenie asi zbytočné a práve v tomto tkvie ten naliehavý právny záujem inak otázka, či má byť v určovacom spore pasívne legitimovaný správca alebo úpadca je pre mňa osobne viac ako zaujímavá, lebo v jednom spore sme žalovali úpadcu a som zvedavý, či túto skutočnosť bude niekto rozporovať - vychádzali sme z toho, že vlastníkom zapísanom na LV je úpadca, preto by mal byť tento aj uvedený vo výroku súdneho rozhodnutia - navyše správca sa žaluje v prípadoch týkajúcich sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, a to že je úpadca zapísaný na LV ešte automaticky neznamená, že mu tento majetok aj patrí. Každopádne to zaujímavá otázka, na ktorú nie je jednoznačná odpoveď

V súvislosti s náhradou trov a ich účelnosťou si dovolím dať do pozornosti článok, ktorý vyšiel v BSA 3/2014, kde bolo kritizované rozhodnutie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 128/2011, podľa ktorého účastníkovi dovolacieho konania neprináleží náhrada trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k dovolaniu vypracované advokátom, pokiaľ v porovnaní s vyjadreniami v základnom konaní neobsahovalo toto vyjadrenie nové okolnosti. V prípade vyjadrenia k dovolaniu išlo o obdobný postup ako v prípade popisovanom vo vyššie uvedenom príspevku, kedy na podanie tohto vyjadrenia vyzval účastníka súd. Súčasťou vyjadrenia k dovolaniu je najmä právny názor účastníka na procesnú prípustnosť dovolania a na danosť dovolacích dôvodov. Pre účely tohto príspevku z uvedeného článku vyberám nasledovné: "Ak medzičasom nedošlo k zásadnej zmene skutkových okolností, nie je možné rigorózne zaťažiť obsah tohto podania kritériom uvedenia nových skutočností. Všetky relevantné okolnosti, vrátane súvisiacej právnej argumentácie, museli byť totiž v záujme riadneho poskytnutia právnych služieb advokátom, uplatnené už v základnom konaní. To predstavuje plne legitímny postup, rovnako ako je pre účastníka plne legitímne včas a riadne reagovať na výzvu súdu a vyjadriť sa k podanému dovolaniu. Je nemysliteľné, aby si advokát šetril akékoľvek relevantné okolnosti ako nové pre prípadné dovolacie konanie (pozn. rovnako to platí aj odvolacie konania). Taktiež je nemysliteľné, aby advokát nerealizoval úkon právnej služby spočívajúci vo vyjadrení k dovolaniu iba z toho dôvodu, že oproti základnému konaniu nemá žiadne nové okolnosti, ktoré by mohol uviesť. Z procesného hľadiska je bez ďalšieho aktuálnou a novou okolnosťou už samotné kvalifikované vyjadrenie k prípustnosti dovolania a k uplatneným dovolacím dôvodom, aj pokiaľ by mal týmto vyjadrením ostať nedotknutý dovtedajší skutkový a právny stav. Ako akceptovateľnejší sa preto v tomto prípade javí formálny prístup, na základe ktorého má procesne úspešný účastník dovolacieho konania zásadne vždy nárok na náhradu trov konania za advokátom vyhotovené písomné vyjadrenie k dovolaniu, pokiaľ toto podania malo v konečnom dôsledku všetky zákonom vyžadované náležitosti".

2. rocnik PrF UPJS, pravo socialneho zabezpecenia, nemenovany pedagog zjavil mantru najvacsiu, "dajte mi chvilu casu a zavolam Vam nazad"..menia sa len kulisy, osoby a obsadenie je stale rovnake :)

ad absudrum mozeme ist do takychto spekulacii:DD postup sudov je uplne bludny, je proste pravom ucastnika konania sa vyjadrovat k podaniam druhej strany a obzvlast to plati pri odvolani, presne z dovodov, ktore si uviedol v clanku... ved pockame si ako sa na celu vec pozrie US.

V súvislosti s účelnosťou trov právneho zastúpenia by ma neprekvapilo ešte to, keby advokát podal vyjadrenie k právnemu posúdeniu veci a súd by ho nepovažoval za účelné s poukazom na zásadu "súd pozná právo". Zvlášť by to bolo zaujímavé riešiť v dovolacom konaní kde sa v podstate rieši už iba právna stránka veci a tzv. dôvody zmätočnosti, na ktoré súd prihliada ex offo - podľa tejto logiky by si advokáti v dovolacom konaní na trovy asi nárokovali zbytočne pretože súd by rozhodol správne aj bez ich pričinenia.

čo sa týka konkurzného veriteľa výška bezdôvodného obohatenia bola stanovená na základe znaleckého posudku, ktorý bol prílohou prihlášky...ak bol správca toho názoru, že v tejto výške prihlásenej pohľadávky nebol zohľadnený nejaký nárok úpadcu mohol si dať rovnakú námahu a nechať vyčísliť nárok úpadcu znaleckým posudkom, príp. iným relevantným spôsobom a v tejto časti započítať vzájomné pohľadávky....v konečnom dôsledku správca vyvolal zbytočný právny spor o určenie popretej pohľadávky....navyše nárok úpadcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu je sporný, pretože prebieha spor o určenie vlastníctva

Davam do pozornosti rozsudok Najvyšieho sudu SR z 24. oktobra 2013 (sp. zn.: 5 Obdo 22/2012), ktorym bolo zaujate jednoznacne stanovisko k tejto otazke a sice ze exekucne zalozne pravo nevytvara veriteľovi postavenie zabezpeceneho veritela

neviem či som to celkom správne pochopil... ale správca určite nemal poprieť celú pohľadávku, ale len do výšky v ktorej podľa neho neexistovalo... myslím, že v tomto prípade prichádza do úvahy aj započítanie pohľadávok podľa § 54 ZKR... problémom samozrejme je to, že sa ťažko určuje výška bezdôvodného obohatenia, čo ale platí pre obidve strany...

Stretol som sa s prípadom kedy bola prihlásená pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia (zhodnotenie nehnuteľnosti), ktorú správca poprel iba čo do výšky a to v celom rozsahu. Popretie správca odôvodnil tým, že vo výške uplatnenej pohľadávky nie je zohľadnený nárok úpadcu, za obdobie v ktorom bola nehnuteľnosť vo vlastníctve úpadcu, čiže nárok na bezdôvodné obohatenia za užívanie nehnuteľnosti inou osobou ako vlastníkom (na vysvetlenie medzi veriteľom a úpadcom prebieha vlastnícky spor o určenie, pričom po určité obdobie je ako vlastník zapísaný úpadca a nehnuteľnosť užíva veriteľ, ktorý ju zhodnotil ešte v čase keď úpadca nebol vlastníkom). Je uvedený postup správcu správny? Osobne som toho názoru, že mal pohľadávku poprieť čo do výšky iba čiastočne, a to v rozsahu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti veriteľom, príp. ju nemal vôbec poprieť a uplatňovať nárok úpadcu súdnou cestou. Aký máte na to názor?