ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Odôvodnenie odmietnutia dovolania v napadnutom uznesení vychádza z rozvinutého popisu náležitého vymedzenia jednotlivých dôvodov dovolania podávaného pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, teda v súlade s § 432 CSP. Na túto všeobecne abstraktnú (teoretickú) časť odôvodnenia však nenadväzuje žiadna aplikačná úvaha, ktorá by uhlom pohľadu skôr prezentovaných kritérií posúdila konkrétny obsah dovolacieho podania, a tak vysvetlila negatívny záver o možnosti ďalšieho dovolacieho prieskumu pre zmätočnosť, resp. nedostatočnosť podaného dovolania. Strohá a všeobecná konštatácia nešpecifikovania právnej otázky a neuvedenia jej správneho právneho riešenia v bode 52 napadnutého uznesenia je nepostačujúca a vzhľadom na text dovolania (citovaný aj v bodoch 21 až 26 napadnutého uznesenia) vágna a bezobsažná, nenapĺňajúca kritériá základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 596/2018 z 16. januára 2020)

Na nejednoznačnost rozhraničení mezi skutkovými a právními otázkami reaguje judikatura Evropského soudu pro lidská práva (dále jen "ESLP"), podle které nemohou být účastníci řízení sankcionováni, pokud mají v dobré víře za to, že platně otevřeli otázku (zásadního) právního významu [srov. rozsudek ESLP ze dne 12. 10. 2010 ve věci Adamíček proti České republice, č. 35836/05]. Ústavní soud proto zdůrazňuje, že při rozlišování právních a skutkových námitek je třeba v případě pochybností postupovat ve prospěch dovolatele. Odmítnutí dovolání z důvodu, že uplatněné námitky postrádají charakter právní otázky, je možné pouze v případech, kdy je tato skutečnost zcela jednoznačná; závěr soudu o skutkové povaze uplatněné námitky musí být nadto řádně odůvodněn (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 27.4.2020 sp. zn. II. ÚS 664/19).

1. Skutočnosť, že subjekty právneho vzťahu pri spísaní notárskej zápisnice prejavujú svoju autonómnu vôľu, neznamená vylúčenie možnosti exekučného súdu v rámci zverenej právomoci preskúmavať notársku zápisnicu z hľadiska jej zákonnosti. Práve naopak, skúmanie súladu exekučného titulu so zákonom mu priamo ukladal § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Táto špecifická súdna kontrola zmluvnej autonómie subjektov súkromnoprávneho vzťahu nastupuje v situácii, keď sa jeden z nich domáha autoritatívneho vynútenia jeho obsahu. V tomto štádiu vzťah zmluvných strán stráca rýdzo súkromnoprávny charakter, pretože do neho z ich vôle vstupuje štát, a to prostredníctvom osoby ním určenej a splnomocnenej na realizovanie núteného výkonu exekučných titulov (súdneho exekútora). Rešpektovanie autonómie vôle strán znamená povinnosť exekučného súdu vykladať súkromnoprávnu dohodu zásadne v prospech zachovania v nej zakotvených práv a povinností, samozrejme za predpokladu, že pripustením exekúcie nedôjde k porušeniu princípov zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je potrebné trvať. Tento záver vyplýva aj z nálezu sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. júla 2000, v ktorom ústavný súd pripustil hmotnoprávnu analýzu notárskych zápisníc na účely kontroly dodržania zákonných či ústavných hodnôt. Vecný prieskum notárskych zápisníc explicitne umožňuje aj Exekučný poriadok v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorý umožňuje posúdenie notárskej zápisnice z hľadiska možného rozporu so zákonom alebo s dobrými mravmi [§ 53 ods. 3 písm. h); k tomu pozri tiež ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A., TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 245.]. 2. Odôvodňovanie tvrdenia o nemožnosti prieskumu mimosúdneho exekučného titulu analogickým porovnávaním s nemožnosťou skúmania súdneho rozhodnutia ako exekučného titulu nie je presné ani z dôvodu, že notárska zápisnica ako verejná listina zaznamenávajúca súkromnoprávny úkon nevyvoláva rovnaké účinky záväznosti a nezmeniteľnosti pre účastníkov a pre súd ako súdne rozhodnutie (§ 219, § 226, § 228 a § 230 Civilného sporového poriadku; pozri tiež ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A.,TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 245.). Osobitný režim posudzovania zákonnosti mimosúdnych exekučných titulov potvrdzuje aj skutočnosť, že sa pri nich (na rozdiel od exekúcie na podklade súdneho rozhodnutia) neuplatňuje lehota na vydanie poverenia v trvaní 15 dní od doručenia žiadosti exekútora. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 (a rovnako podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017) táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (notárska zápisnica) a písm. d) (vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo komisie) a podľa § 39 ods. 4 (rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou). Ide o exekučné tituly, pri ktorých sa poskytuje zvýšená ochrana zo strany exekučného súdu, a to jednak s ohľadom na ich mimosúdny pôvod [§ 41 ods. 2 písm. c) a d)], resp. vzhľadom na nutnosť ochrany slabšej strany právneho vzťahu (§ 39 ods. 4). Napokon aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. decembra 2012 ústavný súd poukázal na zvláštny význam súdneho prieskumu v prípade administratívnych rozhodnutí, teda rozhodnutí, ktoré majú mimosúdny pôvod, aj keď v tomto prípade verejnoprávny. 3. Pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritéria a preto záver o ich splnení alebo nesplnení sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnému titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva tak, ako to je v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej osoby a povinnej osoby. 4. Vo vzťahu k posudzovaniu povahy notárskej zápisnice ako exekučného titulu sa ústavný súd neodchyľuje od záverov nálezu sp. zn. II. ÚS 427/2018 z 13. decembra 2018, v ktorom zaujal názor, že exekučné súdy majú pristupovať k notárskej zápisnici z hľadiska prieskumu vykonateľnosti obdobne ako k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, hoci s určitou zvýšenou mierou prísnosti, no vždy reštriktívne s vylúčením neprimeraného formalizmu. 5. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 je nutné vykladať v spojení s § 44 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, ktorý zakotvuje súdny prieskum exekučného titulu. Jeho účelom je zabezpečenie ochrany v prípadoch, keď obsah exekučnej notárskej zápisnice nezodpovedá zákonným požiadavkám či princípom. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020)

1. Z ustanovení Civilného sporového poriadku súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku. 2. Sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej procesnej pasivity strany sporu. (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 191/2020 z 27. mája 2020, zdroj a 1. analytická právna veta: ustavnysud.sk; 2. analytická právna veta: najpravo.sk)

Aj napriek tomu, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy. (nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, zdroj: https://www.ustavnysud.sk/analyticke-prehlady/ustavny-sud-slovenskej-republiky)

K vy­čís­le­nie trov ko­na­nia v správ­nom súd­nic­tve pri spo­je­ní viac ve­cí do jed­nej v spo­je­ní so za­stu­po­va­ním dvoch osôb jed­ným práv­nym zá­stup­com pozri http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a871-vycislenie-trov-konania-pri-spojeni-viac-veci-do-jednej-v-spojeni-so-zastupovanim-dvoch-osob-jednym-pravnym-zastupcom

Z týchto súdnych rozhodnutí sa môže javiť, že doplniť odvolacie dôvody je možné iba v prípade, ak v odvolaní nie sú uvedené ani všeobecne (hoci by bola použitá zákonná definícia niektorého z dôvodov), t. j. absentujú úplne. V prípade, ak obsahuje odvolanie aspoň jeden odvolací dôvod, nemôže odvolateľ dopĺňať ďalšie, no môže doplniť tieto dôvody o ďalšiu argumentáciu (ak neboli uvedeného iba všeobecné odvolacie dôvody). Máme, však za to, že takéto rozdiely by sa nemali robiť." Poništ, V. Podanie blanketnéhoodvolaniaa rozhodovanie o ňom. Bulletin slovenskej advokácie, č. 6/2020, s. 19-20.

Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, nemá sama osebe vplyv na jeho zákonnú povinnosť aplikovať ustanovenie § 390 CSP a vec sám rozhodnúť. Z objektívnych dôvodov nie je možné bezvýhradné uplatňovanie zásady dvojinštančnosti, ktorá ani v Civilnom sporovom poriadku nie je formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 52/2020 z 16. apríla 2020)

K opačnému názoru pozrite článok KRAJČI, M.: Obchodný podiel a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, Súkromné právo 3/2020

Potom aj interpretácia a aplikácia ustanovenia § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka zo strany nižších súdov (..), s ohľadom na princíp autonómie vôle zmluvných strán, nebola správna,lebo z neho nebolo možné vyvodiť neplatnosť generálnej plnej moci udelenej právnickou osobou fyzickej osobe (porov. aj 2MCdo/12/2007); ich odkaz na uznesenie ústavného súduz 1. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 353/2012 bol chybný, lebo toto uznesenie neriešilo zastúpenie podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale procesné zastúpenie pre konanie pred ústavným súdom podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktorého nedostatok viedol k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, lebo bola podaná neoprávnenou osobou. (uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/95/2019 zo dňa 29. januára 2020)

V prípade, že daňová kontrola je nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonávané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2018, sp. zn. 6Sžfk/63/2017 - publikované Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 5/2020)

Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na zásadu „Ius ex iniuria non orfitur“, t.j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku, spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly. Za tohto stavu, t.j. keď správca dane napriek prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie o vyrubení dane, dopustil sa závažného procesného pochybenia, majúceho za následok nezákonnosť rozhodnutia správcu dane ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf/46/2016 z 13. decembra 2017)

Na rozdiel od všeobecne mýlneho názoru v SR Nemci priznávajú, že nemecké súdnictvo sa nielenže nepodarilo denacifikovať, ale sa o to ani nikto nepokúsilo, pretože bolo zrajmé, že by by nebolo kde vziať potrebný počet odborníkov s potrebným právnickým vzdelaním. Čo sa týka Honeckera, ten zomrel 29.V.1994 následkom rakoviny pečene. Súdiť Honeckera za streľbu na hraniciach je asi dosť nemyslené, keďže DDR mala svoj pralament a v podstate demokratickú deľbu moci. Na rozdiel od USA akurát nemala dve reálne politické strany, ale len jednu. Je nepochybné, že aj v DDR vnucovala hyperaktívna menšina svoju vôľu mlčiacej väčšine - tak ako v každom demokratickom štáte (čo hociktorom inom známom a funkčnom spoločenskom usporiadaní) - ak by ale boli bývali občania fakt až tak extrémne proti - mohli si urobiť vlastnú VOSR - keďže to, ako ju urobiť sa učilo na každej škole od 6 do 25 rokov života a prakticky od rána do večera :) Lenže ľuďom to vyhovovalo - tak ako Afgáncom dodnes vyhovuje otrokársky systém, ktorý v skutočnosti funguje v tejto krajine.

Takto prezentovaná história bohužiaľ vytvára u mládeže klamný dojem, že voľakedy tu bola divoká džungľa, ale dnes už nezakryte svieti jasné svetlo spravodlivosti :( Aká je však realita ? Na lipskom procese sa komunista Georgi Dimitrov (Bulhar) dokázal obhájiť aj bez obhájcu - hoci bol konfrontovaný osobne druhým najmocnejším mužom NSDAP - v tom čase ríšskym ministrom vnútra. Na druhej strane dnes stačí povedať, že Bin Ladin je terorista a možno ho nechať beztrestne zavraždiť na území cudzieho suverénneho štátu bez akýchkoľvek medzinárodných sankcií - ako to nedávno urobil demokratický prezident pán Barack Obama (pričom je vcelku jasné, že by neuniesol dôkazné bremeno ani súde prvej inštancie). Rozsekanie nepohodlného návštevníka na saudsko-arabskom konzuláte (a desiatky iných aktuálnych prípadov - napríklad Ruskove podpisy - radšej ani nebudem spomínať ...

Ten súd bol založený asi pred 3500 rokmi a s prestávkami funguje dodnes. Nikdy sa však nevolal "Areopag", ale "Areios Pagos Parliament", resp. "Άρειος Πάγος" - čo sú dve slová a nie jedno. Dnes je jeho plný názov "Supreme Civil and Criminal Court of Greece". Praktický problém gréckych sudcov je, že všetky jeho nenapadnuté - alebo zákonom nezrušené - rozhodnutia sú platné dodnes - čo občas robí problémy aj súdom na nadnárodnej úrovni ...

Tvrdím, že je dokázateľné, že táto právna fikcia (ustanovenie § 15 zákona č. 400/2015 Z.z.: "O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.") je neudržateľná, pretože neexistuje fyzická osoba, ktorá by ovládala kompletnu Z.z. v znení neskorších predpisov v jej konsolidovanom znení. Takýto dôkaz sa dá veľmi jednoducho uskutočniť tak, že súd by neuniesol dôkazné bremeno nájdenia takejto fyzickej osoby.

V prípade opakovanej ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní vysloví ústavný súd porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k obdobiu po predchádzajúcom náleze, pričom pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom ostáva však pre ústavný súd aj naďalej relevantnou celková dĺžka konania, preto je potrebné na túto skutočnosť poukázať v odôvodnení sťažnosti. (IV. ÚS 21/2018).

Ďalšie podrobnosti o počítaní času podľa lex corona, ako aj o jeho zásahoch do civilného procesu môžete nájsť v príspevku K. Geškovej "Civilné právo procesné v čase koronakrízy", v Súkromnom práve č. 2/2020

Pripájam v rámci diskusie judikát Ústavného súdu SR, ktorý sa vyjadril k tejto otázke a plne s tým stotožňujem: Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania podľa lex fori concursus (prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii) prostredníctvom elektronického formulára, ktorý bol vytvorený portálom, a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a následne doručený správcovi, tak potom túto prihlášku podľa názoru ústavného súdu nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad formulára vyplneného sťažovateľkami (zahraničnými veriteľmi) na portáli sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 141/2019 zo dňa 16. apríla 2020).

I. Lehota na vyjadrenie sa spoločníka k predloženému návrhu uznesenia, prijímanému mimo valného zhromaždenia (§ 130 Obchodného zákonníka), musí byť primeraná s prihliadnutím na obsah návrhu uznesenia, jeho závažnosť a naliehavosť jeho prijatia tak, aby poskytovala spoločníkovi primeraný časový priestor na vyjadrenie sa k návrhu uznesenia prijímaného mimo valného zhromaždenia. II. Nevyvrátiteľná zákonná domnienka, že spoločník, ktorý sa v stanovenej lehote k predloženému návrhu uznesenia nevyjadrí, s ním nesúhlasí sa neaplikuje v prípade, ak poskytnutá lehota na vyjadrenie je neprimerane krátka na to, aby spoločníkovi umožňovala vyjadriť sa k návrhu uznesenia, a to bez ohľadu na to, akým počtom hlasov spoločník v spoločnosti disponuje. III. Za dodržanie zákonom vyžadovanej písomnej formy vyjadrenia spoločníka k návrhu uznesenia (§ 130 Obchodného zákonníka) sa - okrem písomného vyjadrenia - považuje aj vyjadrenie urobené telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. februára 2019, sp. zn. 1Obdo/22/2018 - publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 40/2019)