Niekoľko mýtov z rodinného práva

V laickej verejnosti sa pomerne pravidelne objavujú a tradujú mylné predstavy o niektorých rodinnoprávnych inštitútoch – na ilustráciu sme zopár z nich vybrali a pokúsime sa ich uviesť na pravú mieru, tak ako ich upravuje účinný právny poriadok.

Mýtus č. 1 – predmanželská zmluva

Predmanželskú zmluvu slovenský právny poriadok nepozná, t.j. takúto zmluvu o majetkovom vysporiadaní, ktoré má nasledovať po zániku manželstva nemožno pred vznikom manželstva medzi snúbencami platne uzavrieť.

Aktuálny občiansky zákonník umožňuje jedine tzv. modifikačné dohody medzi manželmi (t.j. nie snúbencami), ktorými možno upraviť zákonom stanovený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Manželia môžu prostredníctvom manželských dohôd (i) rozšíriť zákonný rozsah BSM, (ii) zúžiť zákonný rozsah BSM alebo (iii) vyhradiť vznik BSM ku dňu zániku manželstva. Tieto dohody je však možné uzavrieť len za trvania manželstva a vo forme notárskej zápisnice.

So zavedením inštitútu predmanželskej zmluvy počíta rekodifikácia súkromného práva, kde by tento zmluvný typ mal nájsť svoje miesto v novom Občianskom zákonníku – táto zmluva by mala snúbencom, príp. manželom poskytnúť možnosť upraviť majetkové vzťahy v podstate podľa vlastných predstáv (pri dodržaní zákonných limitov), čím sa významným spôsobom vytvorí priestor na predchádzanie vyporiadavacím sporom po zániku manželstva.

Mýtus č. 2 – rozvod manželstva dohodou

V bežnej komunikácii ale aj v slovenských filmoch či seriáloch sa možno stretnúť s vyjadreniami typu „manžel mi ešte nepodpísal papiere na rozvod“. Takéto v spoločnosti rozširované vyjadrenia potom zvádzajú k tomu, že k rozvodu manželstva dochádza dohodou manželov, čo nie je v súlade so zákonom.

Rozvod manželstva je jedinou zákonom prípustnou formou zániku manželstva počas života oboch manželov, pričom konanie o rozvod manželstva je oprávnený iniciovať ktorýkoľvek z manželov. Na rozvod manželstva však neexistuje právny nárok, t.j. súd môže, ale nemusí manželstvo rozviesť aj napriek tomu, že sa na tom dohodli obaja manželia.

Je totiž výlučne na posúdení súdu, či sú splnené všetky hmotnoprávne predpoklady umožňujúce vyslovenie výroku o rozvode manželstva – odôvodneným je rozvod manželstva v takom prípade, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Nesúhlas jedného z manželov nemôže sám o sebe zabrániť rozvodu manželstva; rovnako ani súhlas, resp. dohoda oboch manželov nezakladá ich právny nárok na vyhovenie návrhu na rozvod manželstva.

Súčasná právna úprava teda neumožňuje rozvod manželstva na základe vzájomnej dohody manželov, rovnako konanie o rozvod manželstva nemožno skončiť súdnym zmierom; zároveň je potrebné zdôrazniť, že na podanie návrhu na rozvod manželstva (v praxi formálne nesprávne označovaného ako žiadosť o rozvod) sa nevyžaduje jeho podpísanie oboma manželmi, ale postačuje, ak tento návrh podá na súd jeden z manželov.

Mýtus č. 3 – výživné do 25 rokov

„Synku, budem ťa živiť do tvojich 25 rokov, potom sa budeš o seba starať sám“- tak túto priam kultovú vetu už počul počas svojho dospievanie snáď každý. Je ale skutočne pravdou, že rodič je povinný vyživovať svoje deti len do veku 25 rokov?

Ako sa často mylne interpretuje, vyživovacia povinnosť rodičov k deťom nie je limitovaná vekovou hranicou dieťaťa – Zákon o rodine žiadny vekový cenzus pre trvanie vyživovacej povinnosti nepozná.

Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k ich deťom trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, t.j. táto povinnosť zaniká až okamihom, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby – táto skutočnosť sa posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu (napr. zdravotný stav dieťaťa, štúdium a pod.), v žiadnom prípade nie je podmienená vekom dieťaťa.

Zánik vyživovacej povinnosti je u každej oprávnenej osoby individuálnou záležitosťou. U dieťaťa sa zohľadňuje vek, jeho zdravotný stav, štúdium ako príprava na budúce povolanie a uplatnenie sa v spoločnosti, samotná schopnosť zamestnať sa a vykonávať prácu, jeho majetkové pomery atď. Dieťa je schopné samo sa živiť až vtedy, keď je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby z pravidelnej odmeny za svoju prácu, pritom musí to byť práca, ktorá zodpovedá jeho fyzickým a psychickým schopnostiam a potrebám spoločnosti.

Ak bolo výživné určené rozhodnutím súdu, tak zaniká na základe rozhodnutia súdu o zrušení vyživovacej povinnosti. Len samotné naplnenie skutočnosti, že nastal právny stav, kedy dieťa je schopné samo sa živiť, nezbavuje povinnú osobu povinnosti plniť vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu bez toho, aby vo veci rozhodol súd. Preto ak odpadnú predpoklady, ktoré zákon vyžaduje pre učenie výživného, povinná osoba môže podať návrh na súd, ktorým sa bude domáhať zrušenia tejto povinnosti.

Dieťa je považované za schopné sa samostatne živiť aj v prípade, že nie je zamestnané a nemá pravidelnú odmenu za svoju prácu. Súd prihliada na ukončené vzdelanie a na možnosť dieťaťa sa zamestnať na trhu práce a pokiaľ podľa názoru súdu dieťa má možnosť sa zamestnať na trhu práce tak vyživovaciu povinnosť zruší aj v prípade, že dieťa nie je zamestnané.

Z uvedeného vyplýva, že ak bola vyživovacia povinnosť určená súdnym rozhodnutím a nastal právny stav, kedy je dieťa schopné samé sa živiť, tak dochádza k zániku vyživovacej povinnosti, o čom rozhoduje súd na základe návrhu na jej zrušenie podľa § 78 Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania (prvá ukončená stredná škola, resp. vysoká škola). Týmto okamihom je dieťa pripravené živiť sa ďalej samé (sú však aj výnimky napr. ťažká invalidita a pod.)

Táto mylná predstava o limitovaní vyživovacej povinnosti vekovou hranicou 25 rokov pravdepodobne vznikla v dôsledku toho, že touto hranicou je limitované vyplácanie prídavku na dieťa, ktorým štát prispieva na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa, najdlhšie však do dovŕšenia 25 rokov veku bez ohľadu na to, či dieťa študuje.

 

Tomáš Čentík, 26. mája 2015

ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201105.03.2021 o 12:43:16Reagovať
I. Pre riadnu ochranu záujmov dieťaťa je zásadne nevyhnutné, aby obaja rodičia mali vedomosti o záležitostiach dieťaťa, keďže v určitých prípadoch môže mať zatajenie niektorých informácií pre dieťa veľmi nepriaznivé následky. Táto vzájomná rodičovská povinnosť by nemala byť podceňovaná a v prípade, ak ju rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti neplní dobrovoľne, má mu byť v zásade uložená súdom, pokiaľ sa takejto úpravy druhý rodič domáha. II. Rodičia sa majú zásadne dobrovoľne informovať o všetkých podstatných veciach týkajúcich sa dieťaťa, z uvedeného dôvodu je absolútne irelevantná argumentácia matky o šikanovaní jej osoby, keď jej súd uložil informačnú povinnosť svojím rozhodnutím, keďže túto povinnosť si mala plniť aj dobrovoľne a rovnako neobstoja jej argumenty, že otec si môže zisťovať všetky skutočnosti ohľadne maloletého dieťaťa sám u lekára, cez mobilnú aplikáciu ohľadne školských výsledkov a podobne. Nemožno poprieť, že každý rodič si môže určité skutočnosti o svojom dieťati zistiť, avšak zmyslom a účelom uvedeného ustanovenia § 24 ods. 5 Zákona o rodine je zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti vo vzťahu k plneniu rodičovských práv a povinností aj týmto spôsobom, keďže informačná povinnosť v rodinách, ktoré nie sú rozvrátené samozrejme funguje na báze dobrovoľnosti a zjavne to nikto nepovažuje za šikanu. (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7CoP/194/2019 z 28.04.2020)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201124.11.2020 o 13:09:23Reagovať
V individualizovanom rámci určovania zániku vyživovacej povinnosti neprichádza do úvahy akékoľvek zovšeobecňovanie, ale práve naopak, súdy sú povinné pri posudzovaní a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupovať v každom špecifickom prípade vždy diferencovane a bez striktného zotrvávania v určitých hraniciach. Posúdenie otázky, či v konkrétnom prejednávanom prípade dieťa nadobudlo schopnosť samo sa živiť a či v tom dôsledku zanikla vyživovacia povinnosť voči nej, je natoľko individuálne, že vo vzťahu k nemu sa nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a preto táto otázka nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ alebo b/ C.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/20/2020, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201126.03.2019 o 09:08:59Reagovať
Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu (nie v dôsledku objektívnych príčin ním nezavinených), vzdal doterajšieho výhodnejšieho zamestnania (s vyšším príjmom) a zamenil ho za zamestnanie menej výhodné, kde dosahuje nižší príjem (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine), má úmyselné protiprávne konanie povinného majúceho znaky trestnej činnosti, za ktoré bol vzatý do väzby a následne mu bol súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pri výkone ktorého došlo k poklesu alebo až strate jeho príjmov. Aj v takom prípade je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmov. Skutočnosť, že takýmto konaním sa povinný vzdal objektívnej možnosti platiť výživné, nemôže byť na úkor oprávneného. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine by viedol k absurdným dôsledkom, medziiným k tomu, že povinný by sa svojim úmyselným násilným konaním voči oprávnenému s následnou väzbou a právoplatným uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody „zbavil“ (alebo mohol „zbaviť“) svojej vyživovacej povinnosti. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. 2. 2019, sp. zn. 3 Cdo 236/2018, tvorba právnej vety: najpravo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované - dostupné na https://www.najpravo.sk/judikatura/rodinne-pravo/vyzivovacia-povinnost/medzi-rodicmi-a-detmi/princip-prednosti-potencionality-prijmov-osoby-povinnej-platit-vyzivne.html)
Právnik od roku Reagovať