Presun dôkazného bremena a jeho časová limitácia v procese správe dani

I. Len použitím postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže dôjsť v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt.

II. Výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne o jeho priebehu a obsahu spíše zápisnicu.

III. Povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu ukončenia daňovej kontroly, a nie až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak sa tak nestalo, k prenosu dôkazného bremena nedochádza.

(roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho správneho sú­du Slovenskej republiky, sp. zn.1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022)

gavel-g9e48ee421_640.jpgzdroj: pixabay.com

Z odôvodnenia:

24. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 22. januára 2020 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp.zn. 1Sžfk/10/2020. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

25. Najvyšší správny súd konajúci ako súd kasačný, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

26. Na úvod Najvyšší správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad § 134 ods. 2 SSP, § 195 SSP). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.

27. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane bola výlučne skutočnosť, že správny súd prisvedčil dôvodnosti žalobnej námietky o porušení ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku zo strany správcu dane, ktorá skutočnosť mala za následok prijatie záveru, že v priebehu daňovej kontroly došlo k podstatnému pochybeniu, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej [§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP]. S uvedeným záverom správneho súdu sa žalovaný nestotožnil z už vyššie uvedených dôvodov majúc za to, že správny súd nebral do úvahy všetky okolnosti posudzovaného prípadu, predovšetkým, či išlo o podstatné pochybenie a vadu, ktorú je možné odstrániť, tvrdiac súčasne, že ide o neodstrániteľnú vadu a tiež, či sa takýmto postupom dosiahne priaznivejší výsledok pre žalobcu, zvlášť za situácie, keď iné procesné pochybenia správny súd odmietol ako nedôvodné.

28. V prvom rade Najvyšší správny súd upriamuje pozornosť sťažovateľa, ako jedného zo subjektov vykonávajúceho verejnú moc v oblasti správy daní a poplatkov na to, že zásada zákonnosti je nesporne najvýznamnejšou zásadou daňového konania, pričom jej základ pochopiteľne nevychádza len z ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ale primárne z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Daňové orgány sú tak pri určovaní daňovej povinnosti povinné nielen postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, dbať na fiskálne záujmy štátu, ale rovnako sú povinné dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a pri správne daní postupovať v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Spolupráca daňových orgánov s kontrolovanými daňovými subjektmi vyplýva z viacerých ustanovení Daňového poriadku, pričom jedným z nich je aj ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku, ktoré vo svojej podstate upravuje prenos dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzýva daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam správcovi dane vyjadril a teda, aby pravdivosť údajov, ktoré uviedol v daňovom priznaní, preukázal. Táto výzva môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne spíše zápisnicu. Práve týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt. V posudzovanom prípade však k prenosu dôkazného bremena nedošlo a žalobca, ako kontrolovaný daňový subjekt, sa o dôvodoch nesplnenia zákonných podmienok ustanovených v § 43, § 49 a 51 zákona o DPH dozvedel až z protokolu, doručením ktorého došlo k ukončeniu daňovej kontroly.

29. Samotnému prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní sa vo svojom rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14. novembra 2018 venoval aj ústavný súd, ktorý v odôvodnení tohto rozhodnutia rozobral prenos dôkazného bremena nasledovne: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

30. Pri vyhodnocovaní dôvodnosti kasačnej námietky bola, pre kasačný súd práve v posudzovanom prípade, relevantná skutočnosť majúca podklad v predloženom administratívnom spise a to, že správca dane okrem zaslania žiadosti o MVI, vydávania rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly, oznamovania o pokračovaní v daňovej kontrole a následného doručenia „Oznámenia sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly“ zo dňa 16.05.2016, ktoré však neobsahovalo žiadne výsledky daňovej kontroly nekonal s kontrolovaným daňovým subjektom a v podstate vydal „len“ protokol z daňovej kontroly. Uvedený postup správcu dane je z pohľadu zákonnosti samotného priebehu daňovej kontroly, práve s poukazom na nerešpektovanie ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku, pre kasačný súd takej intenzity, že ho nemôže prehliadnuť, nakoľko by tým rezignoval na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je zabezpečovať ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb proti nezákonným rozhodnutiam a postupom orgánov verejnej správy.

31. Odobrením vyššie uvedeného postupu správcu dane by v podstate mohlo dochádzať aj k obchádzaniu zákonnom stanovenej prekluzívnej jednoročnej lehoty (§ 46 ods. 10 daňového poriadku) na výkon daňovej kontroly, keď správca dane by v časovej tiesni nepostupoval podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, čím by následne nevykonával dokazovanie vo vzťahu k tvrdeniam kontrolovaného daňového subjektu, avšak protokol by vydal v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti je namieste uviesť, že účel daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nie je totožný. V rámci daňovej kontroly sa zisťujú a preverujú skutočnosti potrebné na správne určenie dane, správca dane vyhodnocuje predložené doklady a oboznamuje daňový subjekt so svojimi pochybnosťami. Daňový subjekt tieto pochybnosti následne odstraňuje, následne správca dane posudzuje, či kontrolovaný daňový subjekt pochybnosti odstránil alebo nie, pričom tento proces sa deje v súčinnosti s daňovým subjektom. Výsledkom daňovej kontroly je protokol obsahujúci zistenia správcu dane vrátane vyjadrení daňového subjektu. V rámci vyrubovacieho konania, sa reaguje na pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole, pričom vyrubovacie konanie nie je pokračovaním daňovej kontroly. Pokiaľ by to tak malo byť, je logické, že by nemalo význam ani časové ohraničenie dĺžky daňovej kontroly. Podľa názoru kasačného súdu, v rámci vyrubovacieho konania by sa v podstate mali bližšie objasniť konkrétne sporné skutočnosti, ktoré vyvstali z pripomienok daňového subjektu k zisteniam správcu dane, pričom samozrejme nie je vylúčené ani doplnenie dokazovania v určitej, nie rozsiahlej miere, nakoľko riadne dokazovanie má byť primárne realizované v rámci daňovej kontroly.

32. Je nesporné, že ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku ukladá správcovi dane priamo dve povinnosti a to povinnosť oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov a súčasne povinnosť vyzvať kontrolovaný daňový subjekt, aby sa k nim vyjadril, najmä, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Ako už bolo vyššie uvedené, to je možné realizovať osobitným písomným oznámením zaslaným daňovému subjektu alebo i počas ústneho pojednávania s následným spísaním zápisnice. K aplikácii predmetného ustanovenia v prípade daňovej kontroly žalobcu však preukázateľne nedošlo ani jedným zo spomínaných spôsobov. Kasačný súd sa preto plne stotožňuje so záverom správneho súdu, že písomnosť označená ako „Oboznámenie sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly“ zo dňa 16. mája 2016, ktorým správca dane žalobcovi oznámil, že sa môže dostaviť na Daňový úrad Košice za účelom oboznámenia sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014, atribúty ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku nespĺňa, nakoľko v nej absentujú akékoľvek pochybnosti zistené správcom dane, teda zosumarizovanie výsledkov prebiehajúcej daňovej kontroly na základe doručených odpovedí z MVI v spojení s dokladmi predloženými žalobcom, pričom túto písomnosť taktiež nebolo možné posúdiť ani ako predvolanie daňového subjektu na ústne pojednávanie za účelom prejednania pochybností zistených správcom dane.

33. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyhodnotil kasačný súd sťažnostnú námietku sťažovateľa za nedôvodnú, pričom tento právny záver nie je spôsobilé zvrátiť ani jeho tvrdenie, že právny názor správneho súdu, ktorým je viazaný je nevykonateľný a to z dôvodu ukončenia daňovej kontroly. K uvedenému kasačný súd len dodáva, že je na úvahe konajúcich daňových orgánov, ako vytýkané porušenie ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku v danom prípade procesne vyriešia. Najvyšší správny súd preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú postupom podľa § 461 Správneho súdneho poriadku zamietol.

Komentár:

Komentované rozhodnutie možno označiť ako prelomový judikát, pretože najvyšší správny súd v ňom podal zásadný výklad v otázke prelievania dôkazného bremena z pohľadu času medzi správcom dane a kontrolovaným daňovým subjektom (na tento judikát nadviazala následná rozhodovacia prax 5Sžfk/12/2020, 3Sžfk/12/2020, 8Sžfk/83/2020, 2Sžfk/17/2020). Predchádzajúca súdna prax sa k tejto problematike stavala benevolentnejšie a umožňovala správcovi dane prenášať dôkazného bremeno na daňový subjekt aj v ďalších štádiách procesu správy daní a to prakticky neobmedzene počas celého vyrubovacieho konania.

Pred samotným komentovaním predmetného rozhodnutia je potrebné pre komplexnosť sa zmieniť aj k otázke kvalitatívnej stránky kritérií na presun dôkazného bremena, keďže správca dane nie je limitovaný len časom, ale aj kvalitou dôkazov na spochybnenie tvrdení a dôkazov daňového subjektu.

Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je na správcovi dane, aby bol skutkový stav zistený presne a úplne a od neho závisí, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a  vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať tiež na to, že hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Šzfk/44/2019 z 24. novembra 2020; rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžfk/22/2019 z 26. mája 2020; rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžfk/40/2018 z 3. septembra 2019; rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžfk/16/2018 z 13. septembra 2019). Ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaním a rešpektovaním práv ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom (I. ÚS 241/07).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že až preukázateľným spochybnením založeným na relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o  reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru.

Je potrebné pripomenúť procesnoprávny pohľad na správnu aplikáciu § 46 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého ak správca dane vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, bolo jeho povinnosťou svoje závery preukázať, a  teda vykonať dokazovanie, či tieto plnenia sú fiktívne. Iba samotné spochybnenie deklarovaných plnení bez reálne existujúceho reálneho základu vytvoreného správcom dane je nutné považovať za neakceptovateľné. V rámci postupu podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku teda správca dane nesmie pred daňovým subjektom tajiť „zdroje“ svojich pochybností (NAĎ, P.: Poznámka k rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Šzfk/44/2019 z 24. novembra 2020. In: Bulletin Slovenskej komory daňových poradcov. 2021, č. 2, str. 41).

Kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňových subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných daňovým subjektom.

V tejto súvislosti ústavný súd označil za ústavne konformné také východisko, podľa ktorého dôkazné bremeno prechádza na daňový subjekt v prípade, ak správca dane preukázateľným spôsobom spochybní uskutočnenie zdaniteľných plnení. Súdy v správnom súdnictve sú v takom prípade oprávnené verifikovať dôkazy vykonané v procese správy daní z toho hľadiska, či dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal pri spochybnení dôkazov daňového subjektu (a teda reálnej existencie zdaniteľného plnenia), nie sú pochybné a či umožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému dospel orgán finančnej správy (m. m. II. ÚS 705/2017).

A teraz späť ku komentovanému rozhodnutiu a jeho dopadom v rovine de lege aplicata. V zmysle komentovaného rozhodnutia je úlohou správneho súdu posúdiť dôvodnosť správnej žaloby vo vzťahu k namietanému porušeniu ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku a to za účelom či v posudzovanom prípade došlo zákonným spôsobom k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, teda či bol žalobca riadne oboznámený s konkrétnymi pochybnosťami správcu dane v súlade s ustanovením § 46 ods. 5 daňového poriadku.

Z uvedeného plynie záver, že ak si správca dane túto zákonnú povinnosť nesplnil, tak toto porušenie už nie je možné v ďalších postupoch konvalidovať, pretože postup v režime a intenciách ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku predstavuje neopakovateľný úkon správcu dane, ktorého realizácia je časovo limitovaná momentom skončenia daňovej kontroly a zároveň lehotou 1 roka, počas ktorej možno daňovú kontrolu vykonávať.

Daňovú kontrolu nemožno po jej skončení zákonom predpokladaným spôsobom obnoviť, ani vrátiť vec späť do štádia daňovej kontroly. Z tohto dôvodu nie je možné reparovať, resp. odstrániť nedostatky vzniknuté v procese daňovej kontroly zo strany správcu dane spočívajúce v nerešpektovaní § 46 ods. 5 daňového poriadku.

Zásada zákonnosti je nesporne najvýznamnejšou zásadou daňového konania a daňovej kontroly, pričom jej základ pochopiteľne nevychádza len z ustanovenia § 3 ods. 1 daňového poriadku, ale primárne z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V rámci vyrubovacieho konania (na rozdiel od daňovej kontroly), sa reaguje na pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole, pričom vyrubovacie konanie nie je pokračovaním daňovej kontroly. Pokiaľ by to tak malo byť, je logické, že by nemalo význam ani časové ohraničenie dĺžky daňovej kontroly a dochádzalo by k obchádzaniu zákonnom stanovenej prekluzívnej jednoročnej lehoty (§ 46 ods. 10 daňového poriadku). Z uvedeného jednoznačným spôsobom vyplýva, že správca dane musí vykonať postup rozptyľovania pochybností na pôdoryse § 46 ods. 5 daňového poriadku počas daňovej kontroly, ktorý nemožno realizovať následne v rámci vyrubovacieho konania a tým reparovať procesné nedostatky daňovej kontroly.

Je nesporné, že ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku ukladá správcovi dane priamo dve povinnosti a to povinnosť oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov a súčasne povinnosť vyzvať kontrolovaný daňový subjekt, aby sa k nim vyjadril, najmä, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na zásadu „Ius ex iniuria non orfitur“, t. j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku, spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania § 46 ods. 5 daňového poriadku, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly. Za tohto stavu, t. j. keď správca dane napriek porušeniu § 46 ods. 5 daňového poriadku pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie o vyrubení dane, dopustil sa závažného procesného pochybenia, majúceho za následok nezákonnosť rozhodnutia správcu dane ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf/46/2016 z 13. decembra 2017; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2018, sp. zn. 6Sžfk/63/2017 - publikované Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 5/2020).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, k prenosu dôkazného bremena nedôjde, ak sa kontrolovaný daňový subjekt o dôvodoch nesplnenia zákonných podmienok ustanovených v aplikovaných ustanoveniach zákona o DPH dozvie až z protokolu, doručením ktorého došlo k ukončeniu daňovej kontroly. Z uvedeného vyplýva ten záver, že správca dane neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ostalo na ňom, pretože nesplnil podmienky na jeho zákonný presun na daňový subjekt čo logicky vyúsťuje do jediného možného záveru, že daňový subjekt uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k reálnemu dodaniu tovaru.


Celý text rozhodnutia je dostupný TU (rozsudok bol schválený 27. júna 2022 na publikovanie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu)

Spracovanie právnej vety, výňatok z odôvodnenia a komentár: Tomáš Čentík

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať