ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Vo vzťahu k druhému dôvodu odmietnutia dovolania sťažovateľa ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v podstate vytvoril nový dôvod prípustnosti dovolania, a to že nesprávne právne posúdenie sa musí týkať otázky, ktorá svojou povahou musí byť judikatórne stabilizovateľná, inak povedané, musí v sebe skrývať potenciál byť predmetom judikatórneho ustálenia. Vice versa, najvyšší súd zaviedol nový dôvod neprípustnosti dovolania, ktorým je taká špecifická povaha právnej otázky, že má za následok jej nestabilizovateľnosť v judikatúre. Uvedeným záverom najvyššieho súdu však chýba opora vCSP. Najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa na základe takéhoto odôvodnenia odmietol poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu v kvalite vyžadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nerešpektoval zákonné medze, vrámci ktorých sa sťažovateľ ako dovolateľ súdneho prieskumu domáhal (čl. 51 ods. 1 ústavy). Najvyšší súd pri tomto dôvode odmietnutia dovolania v podstate (v bode 20 odôvodnenia) naznačuje, že účelom dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je výlučne tvorba ustálenej rozhodovacej praxe, čo by znamenalo, že v konaní o takom dovolaní sa vôbec neposkytuje ochrana základným právam a slobodám. To však nie je v súlade nielen s judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 336/2019), ale ani s podstatou súdnej ochrany, ktorou je ochrana subjektívnych práv. Účelom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v aktuálnej regulácii civilného procesu je teda nepochybne okrem zjednocovania judikatúry aj ochrana subjektívnych práv sporových strán. Najvyšší súd svojím rozhodnutím pripodobnil dovolacie konanie vyvolané podaním dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP zjednocovaniu judikatúry podľa „zákona o súdoch“. (III. ÚS 405/2021-54)

Obsah normatívneho textu v § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia ich práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predo-všetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (vrátane vyhodnotenia súladu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej), na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod." I. ÚS 68/2022

Ústavný súd vo vzťahu k právnym názorom citovaným v bodoch 12 až 15 odôvodnenia tohto nálezu dodáva, že sa nestotožňuje s postojom najvyššieho súdu, podľa ktorého povinnou obsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je uvedenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) dovolacieho súdu. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP nemožno interpretovať a uplatňovať tak, že zakotvuje povinné obsahové náležitosti dovolania. Obligatórne náležitosti dovolania upravuje § 428 CSP, ktorý okrem iného ukladá dovolateľovi povinnosť uviesť v dovolaní dovolacie dôvody, teda „z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne“. Následne § 432 CSP vyžaduje vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 CSP (odôvodnenému nesprávnym právnym posúdením veci), aby dovolateľ uviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je v zmysle § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania. Z uvedeného vyplýva, že dovolanie prípustné podľa § 421 CSP dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 CSP). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný (III. ÚS 76/2021). (IV. ÚS 157/2022-36)

Uznesenie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je potrebné v zmysle uvádzacej vety k § 420 CSP považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (III. ÚS 294/2021).

V prípade, ak účastník konania argumentuje konkrétnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, eventuálne rešpektovaným názorom právnej vedy, je potrebné najskôr zaujať stanovisko k otázke, či ide o ustálený právny názor alebo skôr o názor výnimočný, ktorý z ustálenej praxe vybočuje. Pre najvyšší súd však nestačí iba poukázanie na to, že „ide o výnimku z ustálenej súdnej praxe“, ale treba uviesť aj dôvod, pre ktorý tomu tak je, a odôvodniť, na základe čoho právny názor jedného, resp. dvoch senátov správneho kolégia proti právnemu názoru iných dvoch senátov treba považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax“, resp. vyjadriť sa k tomu, prečo sa považuje názor iných senátov za nesprávny. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 41/2020 z 12. mája 2020)

Vyberanie súdnych poplatkov je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva prípustným obmedzením práva na prístup k súdu. To, že výška súdneho poplatku za odvolanie nie je rovnaká ako výška súdneho poplatku zaplateného žalobcom pri podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, teda za špecifických podmienok stanovených zákonodarcom, ešte neznamená zásah do označených práv sťažovateľa, pretože prístup k súdnej ochrane ako taký sa mu tým neodopiera. Rozdielna výška súdneho poplatku je prípustná, pokiaľ zohľadňuje špecifiká jednotlivých konaní, tak ako je to napríklad aj v prípade podania dovolania či kasačnej sťažnosti. Ustanovenie o zvýhodnenom súdnom poplatku naviazanom na upomínacie konanie je odôvodnené vidinou jednoduchšieho spôsobu riešenia sporu, jeho rýchlosťou a elektronickou podobou formulára jednotlivých podaní. O naplnení tohto zmyslu a účelu sledovanom zákonodarcom prijatím osobitnej právnej úpravy k upomínaciemu konaniu však už nemožno hovoriť v prípade pokračovania sporu na úrovni druhej inštancie. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 283/2020 z 9. júna 2020)

Trovy konania nie je nevyhnutné vyčísliť ihneď pri každom procesnom úkone, ktorý predchádzal vyhláseniu, resp. vydaniu rozhodnutia, avšak špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov, najmä tých, ktoré nevyplývajú zo spisu, je potrebné z vlastnej iniciatívy predložiť pred vydaním uznesenia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Pokiaľ strana v priebehu sporu ešte neuplatnila svoje trovy alebo ich nepreukázala, pri určení ich výšky súd prihliada len na údaje známe z konania; dodatočné účtovanie nie je prípustné. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 563/2020 z 25. februára 2021)

Posúdenie účelnosti trov právneho zastúpenia založené výlučne na kritériu vhodnosti voľby advokáta vzhľadom na sídlo jeho advokátskej kancelárie stojí mimo ústavnokonformného výkladu podústavného práva. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 41/2021 z 19. mája 2021)

K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou." II. ÚS 169/2021

# Nezmyselná veta v článku? Nie som si istý, či toto dáva tak úplne zmysel " Vzhľadom na uvedený systematický výklad je právnu normu obsiahnutú v ustanovení § 14 ... potrebné považovať za jediný zákonný prostriedok právnej ochrany vlastníkov, ktorí boli … na schôdzi … prehlasovaní alebo ktorí sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť (napr. vlastníci, ktorí sa nemohli objektívne zúčastniť hlasovania lebo neboli riadne informovaní o konaní schôdze). " Píše sa o: - ktorí sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť ale v zátvorke je uvedené: - ktorí sa nemohli ... zúčastniť hlasovania lebo neboli riadne informovaní o konaní schôdze. Teda zátvorka hovorí o "zúčastniť sa hlasovania" a to čo je pred zátvorkou hovorí o "dozvedieť sa o výsledku hlasovana", čo sú dva odlišné akty. Zúčastňujem sa hlasovania počas priebehu písomného alebo schôdze a o výsledku sa dozvedám hlavne, po prebehnutí týchto, z oznámenia o výsledku pís.hlas. alebo o výsledku schôdze, či zápisnice.

Otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení do 30.9.2014 (teraz § 14a ods. 8), a to ani ako otázku predbežnú. R 80/2021

R 77/2021 Súd je oprávnený posúdiť ako otázku predbežnú, kedy nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti údajov vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou.

Základná zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 2 ods. 8 Tr. por. nie je obmedzená len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady je rozhodujúcou totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie. Vzhľadom na ponímanie činu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno však zásadu ne bis in idem, okrem trestného konania, uplatniť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne aj disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter). (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011, sp. zn. 5Tdo 18/2011)

Pravidlá na ochranu spotrebiteľa sa uplatnia aj na zmluvy o výkone správy podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uzavreté medzi správcovskou spoločnosťou a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, ktorí sú fyzické aj právnické osoby. (uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Jána Šikutu, PhD., JUDr. Martina Vladika, JUDr. Sone Mesiarkinovej, Mgr. Dušana Čima, JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Ľubora Šeba zo dňa 28. 04. 2021, sp. zn. 1VCdo/5/2019)

Lehota podľa ustanovenia § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorá z časového hľadiska limituje prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome podať žalobu na súd do 30 dní od oznámenia výsledku hlasovania, má pre jeho uplatnenie vždy hmotnoprávnu povahu. To znamená, že najneskôr v posledný deň lehoty musí byť už žaloba podaná na súde, pričom nestačí len jej odoslanie na poštovú prepravu v posledný deň lehoty. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 07. 2021, sp. zn. 4Cdo/130/2021, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

"1.Predmetom exekučného konania nemôže byť výkon takého exekučného titulu, ktorý svojou hmotnoprávnou podstatou právnemu poriadku odporuje (v prejednávanom prípade obchádza účel právnych noriem), a už vôbec nie iba s odvolaním sa na procesné zakotvenie inštitútu exekučnej notárskej zápisnice. Keďže procesné právo plní funkciu práva smerujúceho k presadeniu hmotného práva, zmyslom zakotvenia inštitútu exekučnej notárskej zápisnice nemôže byť presadenie nepráva. 2.Autonómia vôle subjektov súkromného práva je preto v prípade mimosúdnych exekučných titulov obmedziteľná, ak vyjadruje vôľu konať v rozpore s právnym poriadkom. V uvedenom zmysle je napokon judikovaná aj opodstatnenosť materiálneho prieskumu exekučných notárskych zápisníc." III. ÚS 33/2020

Dovolím si nesúhlasiť so záverom prekladať apostilu z odôvodnením "praktickosti" a domnelému "porozumeniu" textu... Odporúčam si pozrieť oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 213/2002 Z.z., najmä prílohu - znenie s názvom " APOSTILLE (Convention de La Haye du 5 octobre 1961)" a štruktúra údajov. Plus v dodatku je "ZOZNAM ORGÁNOV ZMLUVNÝCH STRÁN PODĽA ČLÁNKU 6 DOHOVORU O ZRUŠENÍ POŽIADAVKY VYŠŠIEHO OVERENIA ZAHRANIČNÝCH VEREJNÝCH LISTÍN Z 5. OKTÓBRA 1961" kde si príslušný úradník vie overiť orgán oprávnený apostilovať dokument.

1. V prípade poruchy portálu eŽaloby sa osoba, ktorá nevie odoslať formulár pre výpadok portálu, môže dožadovať vydania potvrdenia o tomto výpadku priamo cez kontaktný formulár na stránke ministerstva, a to aj spätne. 2. Koncepcia zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov z 25. októbra 2016 vychádza z elektronického systému podávania návrhov formou štandardizovaných elektronických formulárov, zverejnených na webovom sídle ministerstva. Formuláre majú štruktúrovanú podobu, ktorá umožňuje ich automatické spracovanie informačným systémom na súde, čo má výrazný vplyv na urýchlenie konania. Uvedené platí aj pre možnosť podania odporu elektronicky prostredníctvom na to určeného formulára, k čomu pre žalovaného v upomínacom konaní zákonodarca stanovil alternatívnu možnosť podania odporu v listinnej podobe. Z ústavnoprávneho hľadiska je teda podstatné, že existovala alternatívna forma podania odporu, a to v listinnej podobe, čo sťažovateľ nevyužil. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 472/2020 z 20. októbra 2020)

Po rozhodnutí Súdneho dvora si budú musieť daňový subjekty vyškrtnúť jeden z často používaných procesných argumentov vo vzťahu k zákonnosti daňovej kontroly a použitia protokolu v ďalšom procese správy daní. Rozsudkom z z 30. septembra 2021 vo veci C‑186/20, HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky rozhodol tak, že: "Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením".

Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa musí týkať všetkého majetku existujúceho ku dňu jeho zániku. Pokiaľ došlo medzi rozvedenými manželmi k čiastkovej dohode vyporiadaní majetku, túto bez ďalšieho nemožno s poukazom na princíp zmluvnej autonómie považovať za neprípustnú. Hodnoty, ktoré boli čiastkovou dohodou platne vyporiadané neprichádza do úvahy, pri nadväzujúcom ďalšom vyporiadaní znovu vyporiadavať, ani preskúmavať správnosť ustanovení dohody o rozdelení časti spoločného majetku, prípadne spoločných záväzkov, či správnosť ustanovenia o vyrovnaní podielov v rámci tohto čiastočného vyporiadania. Vo vzťahu k predchádzajúcej čiastočnej dohode o vyporiadaní však treba neskôr prihliadať na to, ako boli v dohode premietnuté zásady vyplývajúce z § 150 OZ tak, aby kritériá uvedené v tomto ustanovení neboli neodôvodnene použité nejednotne. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. 8. 2021, sp. zn. 5Cdo/169/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)