ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Ďakujem za zaujímavý článok a podnetné myšlienky. Dovolím si pridať zopár svojich myšlienok (kopírujem svoj FB komentár, ospravedlnte preto prosím formálnu úpravu) Možno sa mi to len zdá, ale ten záver článku podľa môjho názoru neguje možnosť prezidenta vyberať sudcov skôr, ako má u seba kompletnú kandidátku. Autori argumentujú, že je problém, ak prezident vymenuje povedzme z 9 zvolených kandidátov hneď 9 sudcov pretože tým odníme NRSR možnosť menovať dvojnásobný počet kandidátov na uvoľnené miesta, nie je ten argument úplne rovnaký aj v prípade ak vymenuje z 9 zvolených kandidátov čo i len troch aby bolo plénum uznášania schopné? V takom prípade by zostalo v hre 6 pôvodne zvolených kandidátov (nehovoriac o tom, že sa otvára otázka, či ešte stále zostávajú kandidátmi, alebo ich nevymenovaním status kandidáta na sudu ÚS zaniká?), 6 voľných miesta na súde a NRSR by preto mohla "dovoliť" už iba ďalších 6 kandidátov. Na pôvodne 9 voľných miest by preto bolo v celkovom počte len 15 kandidátov. Druhým problémom je otázka, aký je dostatočne dlhý čas neschopnosti NRSR zvoliť dostatočný počet kandidátov, aby prezident mohol uplatniť právomoc podľa 102/1 ? K právomoci podľa 102/1 sa mi ešte žiada doplniť, že ju podľa mňa ÚS „vtesnal“ do mantinelov explicitnej ústavnej úpravy, keď v PL. ÚS 45/2015 povedal, že „právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade s podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy v dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy [...]“ Takéto chápanie uvedenej právomoci dáva prezidentovi možnosť (a povinnosť?), v prípade ak ústava predpokladá priestor pre voľné uváženie, rozhodnúť tak, aby bol zachovaný riadny chod ústavných orgánov. (Uvedomujúc si, že táto časť 45/2015 -a vlastne celé rozhodnutie je len veľké obiter; že sa jednalo o odmietnutie návrhu podať výklad ústavy; skôr je to mierené ako ďalší point do diskusie) Trošku problematická je aj argumentácia možnosti vymenovať 3 sudcov pre uznášania-schopnosť pléna, argumentujúc tým, aby bol ÚS funkčný. K tomu sa však ÚS vyjadril v rozhodnutí I. ÚS 575/2016, najmä, para. 48 podľa ktorého „ Aby ústavný súd mohol plniť svoju hlavnú úlohu správne, na ústavnom súde môže chýbať maximálne jeden sudca, pretože v tom prípade by počet sudcov bol dvanásť a umožňoval by vytvorenie všetkých štyroch predvídaných senátov. Inak povedané, práve existencia štyroch senátov a trvale vysoký nápad ústavných sťažností primárne vyžadujú, aby činnosť všetkých štyroch senátov ústavného súdu bola plne funkčná“. To znamená, že ÚS je v zásade rovnako „nefunkčný keď sú prítomní 4 alebo 7mi sudcovia (samozrejme ide o zveličenie, ale myslím, že everybody gets the point :) )

Kristián, ďakujem za tvoje spomienky. Varoval si, že budú viac o Tebe ako o Jožkovi, ale predsa vystihujú aj spomienky moje. Dával zo seba veľa - rodine, priateľom, kolegom, fakulte...chýba.

Na portáli pravnelisty.sk sa riešila otázka, či možno spáchať trestný čin poškodzovania veriteľa nerealizovaním výkonu záložného práva (bližšie k skutkovému stavu pozri tu http://www.pravnelisty.sk/clanky/a715-mozno-spachat-trestny-cin-poskodzovania-veritela-nerealizovanim-vykonu-zalozneho-prava). Išlo o prípad, v kto­rom zá­lož­ný ve­ri­teľ od­mie­tal pris­tú­piť k reali­zá­cii (vý­ko­nu) zá­lož­né­ho prá­va vo vzťa­hu k svoj­mu dl­žní­ko­vi a tým zá­ro­veň ma­ril us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho vlas­tné­ho ve­ri­te­ľa. Tie­to prí­pa­dy sú sí­ce v ap­li­kač­nej praxi spo­ra­dic­ké, av­šak sú prob­le­ma­tic­ké z hľa­dis­ka mož­né­ho vy­vo­dzo­va­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a to aj v tres­tných ve­ciach, v kto­rých mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že zá­lož­ný ve­ri­teľ cie­ľe­ne ne­reali­zu­je vý­kon zá­lož­né­ho prá­va vo­či svoj­mu dl­žní­ko­vi a ko­ná tak s úmys­lom, aby sa z fi­nan­čných pros­tried­kov zís­ka­ných z vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va ne­mo­hol us­po­ko­jiť ve­ri­teľ zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa. Autor Peter Šamko dospel k záveru, že ne­reali­zo­va­nie vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va nie je, sa­mé oso­be, iným od­strá­ne­ním ma­jet­ku dl­žní­ka v zmys­le § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že tu nep­ri­chá­dza za­tiaľ do úva­hy vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, res­pek­tí­ve iné­ho tres­tné­ho či­nu. Pred­met­nú záver je te­da mož­né ak­cep­to­vať, av­šak s vý­hra­dou, že dl­žník svo­jím roz­hod­nu­tím vô­bec ne­reali­zo­vať vý­kon zá­lož­né­ho prá­va vo­či svoj­mu dl­žní­ko­vi mô­že spô­so­biť preml­ča­nie zá­lož­né­ho prá­va a tým aj práv­ne zni­če­nie svoj­ho ma­jet­ku v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (fak­tic­kú ne­vy­mo­ži­teľ­nosť poh­ľa­dáv­ky od dl­žní­kov­ho dl­žní­ka). Po­kiaľ by te­da dl­žník s vý­ko­nom zá­lož­né­ho prá­va vá­hal tak dl­ho, že by doš­lo k preml­ča­niu zá­lož­né­ho prá­va, pri­chá­dza­lo by do úva­hy vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že preml­ča­ním vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va by doš­lo k fak­tic­ké­mu úbyt­ku ma­jet­ku dl­žní­ka a ve­ri­teľ by stra­til akú­koľ­vek reál­nu mož­nosť us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­kovho dlžníka. V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že v zmys­le § 100 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka sa zá­lož­né prá­va nep­reml­ču­jú skôr, než za­bez­pe­če­ná poh­ľa­dáv­ka. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sa pre­to mu­sia v ob­dob­ných tres­tných ve­ciach za­obe­rať aj pred­bež­nou otáz­kou spo­čí­va­jú­cou v tom, či ne­ko­na­ním dl­žní­ka (ne­reali­zo­va­ním vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va) ne­doš­lo k preml­ča­niu zá­lož­né­ho prá­va. V tejto súvislosti musíme poukázať na § 151j ods. 2 OZ, podľa ktorého "Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná." Táto norma časovo neskoršia ako § 100 ods. 2 OZ, preto by mala prednosť. Z uvedeného vyplýva, že záver Petra Šamka v časti premlčania záložného práva nie je celkom presný. K zneu­ži­tiu prá­va pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa poz­ri bliž­šie Šam­ko, P.: Nie­koľ­ko ap­li­kač­ných prob­lé­mov pri vý­klad­ne zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, Zo súd­nej praxe č. 2/2016

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03). Ústavný súd vo vzťahu k dôvodom, ktoré krajský súd viedli k nerešpektovaniu ustanovenia § 390 CSP, považuje za potrebné zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 227/2018 zo dňa 15. 8. 2018 - http://merit.slv.cz/I.US227/2018)

K porušeniu zákazu nehnuteľnosť predať, ktorý bol nariadený predbežným opatrením vydaným v občianskom súdnom konaní, dochádza už v momente uzatvorenia kúpnej zmluvy, nie až zmenou vlastníctva nehnuteľnosti. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 1/2017 - zdroj:https://www.nsud.sk/data/files/1698_1-vcdo-1-2017.pdf)

Určenie dňa smrti nezvestného, resp. dňa, ktorý nezvestný neprežil, posledným dňom ediktálnej lehoty, nie je v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy konania o vyhlásenie za mŕtveho. Naplnenie ediktálnej povinnosti súdom môže spolu s výsledkami ďalších šetrení dotvárať spoľahlivejší záver súdu o ustálení tohto dňa (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Cdo/59/2017 zo dňa 29. novembra 2017 - právna veta: ZSP č. 2/2018; dostupné: https://www.nsud.sk/data/att/57073.pdf)

Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 160/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 73/2018)

O.K. A teraz to podstatné; mne katastrálny odbor OÚ Lučenec, odmietol zapísať 0,7 ha lazníckej pôdy do katastrálnych operátov, ako mám teraz postupovať ? Môj kontakt : look@jupo.sk

Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 72/2018)

Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 71/2018)

Rozhodnutím, ktorým konanie končí a proti ktorému je za podmienok uvedených v § 420 Civilného sporového poriadku prípustné dovolanie, je tiež uznesenie odvolacieho súdu potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2018 sp. zn. 1 Cdo 97/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 69/2018)

Zákon s nedostatkami formálnych náležitostí, t. j. neosvedčenia podpisu predsedajúceho v zápisnici z valného zhromaždenia podľa ust. § 127a ods. 3 v spojení s ust. § 125 ods. 1 písm. e/, f/, i/, j/ a ods. 2 Obchodného zákonníka, nespája neplatnosť uznesenia v nej obsiahnutého. Obchodný zákonník neustanovuje lehotu, dokedy k osvedčeniu podpisu musí dôjsť, ani neodkazuje na úpravu neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia pre prípad, že k splneniu tohto predpokladu nedošlo. Zákonná požiadavka osvedčenia pravosti podpisu je len predpokladom zápisuschopnosti listiny do obchodného registra. Rozhodujúcim momentom pre prijatie uznesenia je dosiahnutie potrebného volebného kvóra. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2018 sp. zn. 5Obdo/2/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 87/2018)

Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/42/2018 – zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 83/2018)

Pokiaľ ide o vybavenie reklamácie v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote od jej uplatnenia (§ 18 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa), súd prisvedčil žalobcovi. Zákon o ochrane spotrebiteľa totiž explicitne neupravuje spôsob vybavenia reklamácie a odosielania písomného dokladu vybavenia reklamácie, preto odoslanie písomnej odpovede o vybavení reklamácie v zákonom stanovenej 30dňovej lehote formou obyčajnej listovej zásielky, je v súlade s platnou právnou úpravou. Správny súd má zato, že i zákonné ust.§ 18 ods.9 zákona o ochrane spotrebiteľa ukladá predávajúcemu povinnosť o vybavení reklamácie vydať písomný doklad, pričom zákon neupravuje povinnosť, aby sa v zákonnej lehote 30 - dní dostal doklad o vybavení reklamácie do dispozície spotrebiteľa, resp. že predávajúci má doklad o vybavení reklamácie nielen vystaviť, ale ho má spotrebiteľovi aj odovzdať. Ak by zákonodarca takýto úmysel mal, tak by túto povinnosť predávajúcemu uložil zákonom tak, ako je to v ust. § 18 ods. 8 vety prvej zákona o ochrane spotrebiteľa (Predávajúci je povinný pri uplatnení reklamácie vydať spotrebiteľovi potvrdenie.). Akákoľvek polemika o disponovaní spotrebiteľa dokladom o vybavení reklamácie je preto mimo zákonnej úpravy. K pojmu „vydať“ písomný doklad o vybavení reklamácie súd odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/167/2013 z 18.02.2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/188/2015 z 28.09.2016 s tým, že termín „vydať“ písomný doklad neznamená vždy požiadavku na jeho odovzdanie do dispozičnej moci niekoho, ale vydaním možno rozumieť aj jeho vytvorenie, uverejnenie, vyhlásenie. Správny súd podporne odkazuje aj na zákonné ust. § 2 písm. m) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré pre účely zákona o ochrane spotrebiteľa pod vybavením reklamácie rozumie ukončenie reklamačného konania, napríklad jej odôvodnené zamietnutie. (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6S/47/2017 zo dňa 15. 03. 2018)

Rozhodnutie NS SR bolo podrobené kritike aj na stránke epravo (dostupné tu https://www.epravo.sk/top/clanky/mze-trvat-vybavenie-reklamacie-spotrebitela-dlhsie-ako-30-dni-4291.html?fbclid=IwAR2m3FODyzdIk2I_lglpXAiZWdx8GipLcCqdshdL-G-Zde4UJbRLXILSJco). Autori zdôrazňujú, že odstúpenie od zmluvy, na ktoré poukazuje NS SR je prejavom práva spotrebiteľa zo zodpovednosti za vady, keď sú naplnené dôvody podľa § 623 OZ. Odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 ZOS ale nemožno za takýto prejav považovať. Účelom právnej úpravy § 18 ods. 4 v účinnom znení je právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že reklamácia nebola predávajúcim vybavená do 30 dní odo dňa jej uplatnenia. Toto právo spotrebiteľa je potrebné chápať ako sankciu pre predávajúceho za porušenie zákonnej povinnosti vybaviť reklamáciu včas (do 30 dní od jej uplatnenia).

Dovolací súd je pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení viazaný výrokom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a rozsahom podaného dovolania. Pre záver o neprípustnosti dovolania podľa § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku je právne bezvýznamné, že súdy nižšej inštancie nevyhoveli návrhu strany sporu na spojenie viacerých skutkovo a právne totožných vecí na spoločné konanie, ktorých predmet sporu v súhrne prevyšuje sumu uvedenú v ustanovení § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/27/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 80/2018)

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci samej, je prípustné dovolanie podľa ust. § 420 CSP. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. júna 2018, sp. zn. 4Obdo/66/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 76/2018)

Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R/75/2018)

K tejto problematike možno odporučiť lexforácke diskusie, ktoré obsahujú aj relevantnú judikatúru NS SR a NS ČR http://www.lexforum.cz/246 a http://www.lexforum.sk/428.

NS SR opakovane uviedol k doručovaniu hmotnoprávnych úkonov, že: “Pre začiatok plynutia výpovednej doby podľa Občianskeho zákonníka je rozhodujúci moment uloženia zásielky do poštovej schránky adresáta, kedy je poštová zásielka považovaná za doručenú. Vhodením oznámenia o uložení zásielky do poštovej schránky adresáta tento nadobúda objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu a začatie plynutia výpovednej doby nie je podstatné, či sa adresát s obsahom doručovanej zásielky úkonu oboznámil až neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky.” (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2018, sp. zn. 4Obdo/73/2016 - zverejnené v Zbierke pod R 85/2018 - dostupné na https://www.nsud.sk/data/files/1962_zbierka_9-2018.pdf).