ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Prípustnosť použitia ,,...odposluchov...“ sa posudzuje v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru či čl. 46 ods. 1 ústavy) alebo práva na súkromie (čl. 8 dohovoru či čl. 19 ústavy). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že samotné porušenie práva na súkromie nemusí vždy znamenať, že bolo zároveň porušené právo na spravodlivý proces. Môže dôjsť k záveru, že právo na spravodlivý proces porušené nebolo a dôkaz získaný protiprávnym ,,odposluchom“ (záznamom telekomunikačnej prevádzky) môže byť označený ako prípustný, hoci právo na súkromie porušené mohlo byť (porov. SCHENK proti Švajčiarsku z 12. 7. 1988, alebo KHAN proti Veľkej Británii z 12. 5. 2000). Možno zhrnúť, že v judikatúre ESĽP sú pri posudzovaní dôkazov získaných porušením práva na súkromie zásadné predovšetkým dve otázky. Otázka posúdenia spravodlivosti procesu príslušného trestného konania ako celku a otázka relevancie dôkazu; špecifickú úpravu prípustnosti dôkazov však prenecháva vnútroštátnej zákonnej úprave na základe vyvažujúceho testu proporcionality. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 360/2018 zo dňa 10. októbra 2018 )

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 257 CSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnený. Dôvodnosť aplikácie § 257 CSP je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd dostačujúco odôvodnil, prečo považoval dôvody, pre ktoré okresný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, za správne. Skutkové a právne závery uvedené v citovanom odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že krajský súd nereagoval na jej odvolanie, ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Pokiaľ okresný súd dostatočne odôvodnil uznesenie v časti o nepriznaní trov konania tak, aby sa sťažovateľka dozvedela všetky relevantné dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli, krajský súd nemôže porušiť označené práva sťažovateľky, ak sa s takýmto odôvodnením okresného súdu stotožní a naňho odkáže. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je zrejmé, že za rozhodujúci argument, pre ktorý nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania, je potrebné považovať skutočnosť, že sťažovateľka vyzvala žalovaného na predloženie relevantných dokladov viac ako štyri roky pred podaním žaloby na súd. Pokiaľ sa teda krajský súd vysporiadal vo svojom odôvodnení s týmto rozhodujúcim argumentom, potom základné právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neporušil. (I. ÚS 422/2018)

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania... posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania [pozri jasné znenie § 365 ods. 1 písm. c) CSP], prípadne (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 420 písm. e) CSP (pozri napr. mutatis mutandis II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)]. Pokiaľ malo byť podľa názoru sťažovateľky o jej námietke zaujatosti rozhodované nadriadeným súdom a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prejednávaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jej sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu [§ 365 ods. 1 písm. c) CSP: „Odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“], prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu [§ 420 písm. e) CSP: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“]. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľke (m. m. II. ÚS 455/2018). Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu v konaní pred všeobecnými súdmi dostupné. (II. ÚS 518/2018)

K rovnakému kritickému názoru komentovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR dospel aj OSLACKÝ, M.: Následky nevybavenia reklamácie spotrebiteľa v 30-dňovej lehote z perspektívy aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov; Justičná revue, 71, 2019, č. 2, s. 173 – 181.

Zvukový nebo obrazový záznam, který se týká člověka nebo jeho projevů osobní povahy a který byl pořízen soukromou osobou bez vědomí nahrávané osoby, lze použít jako důkaz v občanském soudním řízení pouze tam, kde má vést k prokázání skutečnosti, kterou není možné prokázat jinak (pomocí důkazů, které nezasahují do absolutních osobnostních práv dotčené osoby), a kde i další okolnosti případu vedou k závěru, že nelze upřednostnit právo na ochranu osobnosti dotčené osoby před právem na spravedlivý proces toho, komu je použití důkazu zvukovým či obrazovým záznamem týkajícím se této osoby nebo jejích projevů osobní povahy na prospěch. (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR , sp. zn. 21Cdo/1267/2018 z 14.08.2018)

Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu (nie v dôsledku objektívnych príčin ním nezavinených), vzdal doterajšieho výhodnejšieho zamestnania (s vyšším príjmom) a zamenil ho za zamestnanie menej výhodné, kde dosahuje nižší príjem (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine), má úmyselné protiprávne konanie povinného majúceho znaky trestnej činnosti, za ktoré bol vzatý do väzby a následne mu bol súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pri výkone ktorého došlo k poklesu alebo až strate jeho príjmov. Aj v takom prípade je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmov. Skutočnosť, že takýmto konaním sa povinný vzdal objektívnej možnosti platiť výživné, nemôže byť na úkor oprávneného. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine by viedol k absurdným dôsledkom, medziiným k tomu, že povinný by sa svojim úmyselným násilným konaním voči oprávnenému s následnou väzbou a právoplatným uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody „zbavil“ (alebo mohol „zbaviť“) svojej vyživovacej povinnosti. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. 2. 2019, sp. zn. 3 Cdo 236/2018, tvorba právnej vety: najpravo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované - dostupné na https://www.najpravo.sk/judikatura/rodinne-pravo/vyzivovacia-povinnost/medzi-rodicmi-a-detmi/princip-prednosti-potencionality-prijmov-osoby-povinnej-platit-vyzivne.html)

Vylúčenie prípustnosti dovolania proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP) sa vzťahuje tiež na dovolanie smerujúce proti takému uzneseniu odvolacieho súdu vydanému v čase pred realizáciou faktického návratu maloletého dieťaťa do cudziny, ktorým bolo po právoplatnosti uznesenia nariaďujúceho jeho návrat rozhodnuté o prijatí vhodného opatrenia v zmysle § 130 CMP. Prípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu nemôže založiť ani procesná vada zmätočnosti uvedená v § 420 CSP (viď judikát R 20/2017), ale ani okolnosť, ktorá by inak bola relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/238/2018 zo dňa 17. januára 2019 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/83346_subor.pdf)

Ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je tiež nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/124/2018 zo dňa 30. januára 2019 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/83692_subor.pdf)

Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany je podľa dôvodovej správy k CSP zvýšená procesná ochrana slabšej strany, ktorou je v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva v sprístupnení dovolania aj pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa teda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak je dovolateľom neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov je v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca v CSP reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 CSP), pričom slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 80/2017). Prípustnosť dovolania žalobkyne preto nie je možné posudzovať v zmysle § 422 ods. 1 písm. b/ CSP, nakoľko dovolateľka nepožíva ochranu slabšej strany v spore. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/124/2018 zo dňa 30. januára 2019 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/83692_subor.pdf)

zaujímavé https://zive.azet.sk/clanok/139022/kataster-v-tichosti-spustil-hromadu-e-sluzieb-hacik-automatika-len-na-kusku-slovenska/

Za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby sa považuje taktiež verbálny útok na jej jednotlivých predstaviteľov, nakoľko útok na konkrétneho predstaviteľa môže veľmi citeľne poškodiť dobrú povesť právnickej osoby (DEVÁTÝ, S.- TOMAN, P.: Ochrana dobrej pověsti a názvu právnických osob. LINDE Praha, a.s., 1999, s. 42)

Právny poriadok pripúšťa, že môže dôjsť k súbehu neoprávneného zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby súčasne s neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, a teda, že jedným konaním môže dôjsť ako k porušeniu práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, tak aj k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a uspokojenie práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby tak nemôže konzumovať, alebo vylúčiť uplatnenie práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a naopak. K neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby môže dôjsť nielen zásahom do práv samotnej právnickej osoby ako celku, ale aj zásahmi, ktoré sa dotýkajú jej jednotlivých predstaviteľov, respektíve zamestnancov. Pokiaľ teda existuje vzájomná prepojenosť/väzba medzi jednotlivými fyzickými osobami tvoriacimi právnickú osobu a jej dobrou povesťou, môže útok na konkrétneho predstaviteľa právnickej osoby poškodiť dobrú povesť právnickej osoby a rovnako môže útok na dobrú povesť právnickej osoby mať negatívny vplyv na samotné fyzické osoby (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/475/2013 z 28. 10. 2014; uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 473/2017-14 z 1. augusta 2017).

Závery tohto článku, resp. jeho jednotlivé časti boli prevzaté aj rozhodovacou praxou správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/2/2016 zo dňa 20.02.2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/205/2016 zo dňa 10.07.2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/207/2016 zo dňa 10.07.2018)

V prípade návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ide o tzv. iudicium duplex, teda konanie, v ktorom majú jeho účastníci zároveň postavenie navrhovateľa i odporcu. Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa uplatňuje aj právo sťažovateľa na vyporiadanie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom. Z postavenia účastníkov, ktorí sú jeden aj druhý zároveň navrhovateľom a odporcom, zároveň vyplýva aj to, že jeden bez druhého nemôže sám disponovať návrhom. Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vzniká druhému účastníkovi v prípade podania (ďalšieho) návrhu na vyporiadananie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov prekážka litispendencie. Zastavením konania o návrhu na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov sa postavenie jednej strany v skôr začatom konaní o vyporiadanie toho istého bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemení (nezhoršuje). Táto strana má možnosť robiť návrhy týkajúce sa rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v konaní, v ktorom sa rozhoduje o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podanom druhým účastníkom (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. IV. ÚS 479/2018-28 z 11.09.2018)

Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či sa jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci, opakované zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane). (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 MCdo 9/2013 zo dňa 20. 06. 2014 - zdroj: http://merit.slv.cz/6MCdo9/2013)

Podľa ústavného súdu výzva krajského súdu na vyjadrenie k podanému odvolaniu adresovaná účastníkovi konania, ktorý toto odvolanie nepodal, je súčasťou realizácie zásady kontradiktórnosti konania všeobecným súdom a nezakladá automaticky právo vyzvaného účastníka konania na priznanie odmeny za zrealizovaný procesný úkon. Z hľadiska obsahu by účastníkom konania zrealizovaný procesný úkon v prípade požiadavky na priznanie odmeny zaň mal spĺňať požiadavku nevyhnutnosti jeho vynaloženia na účely uplatnenia ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy), t. j. v konaní by mal prispieť relevantnou argumentáciou vo veci, ktorá ešte v predmetnom konaní nebola predložená, resp. ktorú v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia už použil prvostupňový súd. (UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 189/2016-11 zo dňa 6. 4. 2016 - zdroj: http://merit.slv.cz/I.US189/2016)

Pár postrehov z praxe: moja skúsenosť vrátane skúseností od kolegov sú také, že katastre ako jedne z mála orgánov verejnej moci si dávajú pozor na to, aby všetky podania boli v súlade s katastrálnym zákonom a zákonom o e-governmente. Z príbehov kolegov viem, že katastre sledujú, aký je rozsah splnomocnenia advokáta: či zahŕňa podanie návrhu na vklad, alebo len na zastupovanie zmluvnej strany. V prípade, ak ide len o zastupovanie v katastrálnom konaní splnomocnenia na vypracovanie návrhu na vklad, tak kataster takéto podanie od advokáta nemusí prijať. Moje odporúčanie je, aby advokáti v splnomocnení presne špecifikovali, na aké úkony im klient udeľuje splnomocnenie. Ak súčasťou splnomocnenia nie je aj spísanie návrhu na vklad v mene klienta, klient bude musieť návrh na vklad vyhotoviť buď ako pôvodný elektronický dokument, alebo ako listinný dokument, ktorý advokát následne zaručene konvertuje do elektronickej podoby.

Hodnotenie v rebríčku Doing Business si uvedomuje napr. Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré v tomto kontexte pripravuje zmeny fungovania obchodného registra. V článku zverejnenom v BSA č. 1-2/2019 sa uvádza návrh opatrení smeruje taktiež k zlepšeniu hodnotenia Slovenskej republiky v oblasti podnikateľského prostredia (vytvorenie predpokladov na systematické zlepšovanie postavenia Slovenskej republiky voči krajinám OECD a Európskej únie v hodnoteniach podnikateľského prostredia, napr. postavenie Slovenskej republiky v analýze Doing Business). Funkčnosť služieb obchodného registra vplýva aj na postavenie Slovenskej republiky v prestížnom rebríčku Doing Business od Svetovej banky, ktoré by sa prijatím uvedených opatrení mohlo výrazne zlepšiť.

Pre viac informácií k zaručenej konverzii odporúčame článok od Martina Friedricha zverejnený v BSA č. 1-2/2019 (dostupný na webe SAK).

S účinnosťou od 1. 3. 2019 sa pôvodný zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nahrádza novým zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 34 ods. 2 ustanovuje, že ak je navrhovateľ advokátom, nemusí byť v konaní zastúpený.