ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Je nemysliteľné, aby sa o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodovalo iba na základe údajov uvedených žiadateľom na predpísanom tlačive. Samotná skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa toto tlačivo má charakter miestoprísažného, resp. čestného vyhlásenia (s hrozbou trestnoprávnej sankcie pre prípad uvedenia nepravdivých údajov) nemôže znamenať, že súd je povinný touto formou uvádzané tvrdenia žiadateľa bez ďalšieho akceptovať. (UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 546/2017-8 z 12. 9. 2017)

Pre účely zákona o súdnych poplatkoch sa celým konaním rozumie konanie na súde prvej inštancie a konanie na odvolacom súde, ktoré sa končí právoplatným rozhodnutím veci odvolacím súdom. Súdom priznané oslobodenie od súdnych poplatkov zásadne zaniká právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie o veci končí a na dovolacie konanie sa (ak nie je výrokom uznesenia, ktorým sa oslobodenie priznáva, výslovne určené inak) nevzťahuje. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn. 8 Cdo 21/2017 - zverejnené v Zbierke pod č. R 74/2018)

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že účel a podstata inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov spočíva v tom, aby nedochádzalo k odopretiu práva na prístup k súdu v prípadoch, keď majetková situácia strany objektívne neumožňuje uhradiť súdny poplatok. Rozhodovanie súdu o oslobodení od súdneho poplatku preto musí mať na zreteli, aby sa strane len pre jej majetkové pomery neznemožnilo uplatňovať alebo brániť jej právo. V doterajšej judikatúre týkajúcej sa oslobodenia podnikateľa od súdnych poplatkov sa objavujú protichodné judikatórne trendy, ktoré so sebou automaticky nesú výkladovo-aplikačné problémy. Hlavným predmetom sporu medzi jednotlivými argumentačnými líniami je otázka, či neunesenie bremena podnikateľského rizika, resp. neúspech v podnikaní ako dôsledok znášania podnikateľského rizika môže byť pri interpretácii § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) považovaný za jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa doslovného znenia § 254 ods. 1 CSP súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. V citovanom ustanovení sú tak jednoznačným spôsobom normované relevantné predpoklady na posúdenie priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Na to, aby súd mohol strane priznať oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, musia byť kumulatívne splnené dva zákonné predpoklady, a to návrh na oslobodenie od súdneho poplatku a pomery strany odôvodňujúce oslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť, že diskrečná právomoc súdu pri interpretácii tohto ustanovenia je limitovaná v rozsahu a intenciách uvedených dvoch podmienok. Iné podmienky, ktoré citované ustanovenie nepredpokladá, nie je oprávnený skúmať na základe vlastnej iniciatívy, pretože by postupoval ultra vires. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že relevantnou skutočnosťou, na ktorú je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní oslobodenia od súdneho poplatku, je tiež výška súdneho poplatku, pretože majetkové pomery strany sú skúmané v korelácii k výške súdneho poplatku. Vo veci sťažovateľa išlo vzhľadom na hodnotu predmetu sporu o súdny poplatok v maximálnej možnej výške 33 193,50 €. Hoci okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na finančnú a majetkovú situáciu sťažovateľa, vyhodnotil ju nedostatočne (resp. ju vôbec nezohľadnil) a svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku oprel o iné dôvody ako podnikateľské riziko, prezumovanie schopnosti úhrady trov advokátovi či absenciu vyššej moci, ktorá by zakladala dôvod oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Tieto dôvody však nerešpektujú ani jazykové znenie § 254 ods. 1 CSP, keď z jeho hypotézy ani pri extenzívnom výklade nevyplýva existencia podmienky podnikateľského rizika, ktoré by odôvodňovalo neoslobodenie podnikateľských subjektov spod poplatkovej povinnosti. Takéto dôvody rozhodnutia predstavujú podľa názoru ústavného súdu svojvoľný výklad citovaného ustanovenia, ktorý spolu s aplikáciou kogentnej normy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu považovaný za porušenie základného práva na súdnu ochranu (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 80/09, nález sp. zn. I. ÚS 255/2010). Súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať len skutočnosť, aká je majetková situácia žiadateľa o oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Hodnotenie dôvodov, pre ktoré sa strana sporu ocitla v nepriaznivej majetkovej situácii, nie je v rozhodovacej právomoci všeobecných súdov a nemá žiadnu oporu v právnom poriadku. Rovnako nemožno nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovať hypotetickou úvahou o tom, že sťažovateľ zrejme má schopnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia svojmu advokátovi, a preto musí byť schopný zaplatiť i súdny poplatok pre štát. Aj ESĽP v rámci posudzovania majetkových pomerov zdôraznil, že objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní (rozsudok vo veci Jedamski a Jedamska v. Poľsko z 26. 7. 2005, sťažnosť č. 73547/01, § 60). Aj z tohto pohľadu preto odôvodnenie okresného súdu neobstojí. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017)