Výber z diskusie

Ako skoro pri všetkom v našej legislatíve sa ukazuje, že veci nie sú domyslené
29.04.2015 o 16:39:40
Chodník vs. Vozovka Niekedy je na mieste uplatniť "pragmatický" výklad. Ak si spočítame výšku pokuty, ktorú môžeme dostať za jazdu po chodníku, výšku náhrady škody spôsobenej chodcovi pri neúmyselnom strete (predpokladajme, že nerealizujeme "sídliskový downhill") a náklady na opravu bicykla po zrážke a porovnáme ich s následkami, ktoré nám spôsobí motorové vozidlo keď nás pri jazde po ceste naberie, miska váh sa (u mňa) preklápa na stranu nerešpektovania predpisu o povinnej jazde bicyklom po vozovke :)
25.03.2015 o 10:53:48
Takisto sa prikláňam k názoru o tom, že udelenie generálneho plnomocenstva právnickou osobou je platným právnym úkonom. Z § 31 odsek 1 OZ vyplýva, že pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou - citované ustanovenie nerozlišuje či je osobou splnomocniteľa fyzická alebo právnická osoba, t.j. rovnaké zákonné podmienky pri udeľovaní plnej moci sa vzťahujú tak na právnickú ako aj fyzickú osobu. Z pohľadu osoby splnomocniteľa sú fyzické a právnické osoby rovnocenné, preto nie dôvod rozlišovať medzi týmito osobami. Všeobecnú plnú moc môže preto udeliť nielen fyzická osoba ale aj právnická osoba. Je potrebné vychádzať z premisy, že každá osoba (či už právnická alebo fyzická) je oprávnená sa nechať zastúpiť inou osobou, pričom toto oprávnenie zahŕňa aj slobodné rozhodnutie v akom rozsahu sa bude toto zastúpenie realizovať. Vychádzať z premisy, že právnická osoba nemôže udeliť generálnu plnú moc , pretože konanie vo všetkých veciach je vyhradené štatutárnemu orgánu je nesprávne - potom by sme mohli tvrdiť tiež to, že fyzická osoba, ktorá je plne spôsobilá na všetky právne úkony nemôže takisto preniesť oprávnenie konať v jej mene v celom rozsahu na tretí subjekt. Rovnako § 13 odsek 1 Obchodného zákonníka predpokladá samotné konanie štatutárnym orgánom alebo konanie prostredníctvom zástupcu, pričom nerozlišuje rozsah udeleného plnomocenstva - ak by bolo úmyslom zákonodarcu vylúčiť všeobecnú plnú moc pri právnických osobách, tak by túto limitáciu jednoznačným spôsobom vyjadril v normatívnom texte. V tomto smere je potrebné sa riadiť článkom 2 odsek 3 Ústavy SR, podľa ktorého "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá". Jediným do úvahy prichádzajúcim argumentom proti udeleniu generálneho plnomocenstva právnickou osobou je existencia inštitútu prokúry ako tzv. "obchodnej generálnej plnej moci". V tejto súvislosti si možno predstaviť argumentáciu, že udelenie všeobecného plnomocenstva je obchádzaním zákonných ustanovení o prokúre, ktorej úpravu sleduje naplnenie formálnej publicity obchodného registra ako zvýšenej ochrany tretích osôb. Tento argument by však prichádzal ako plnohodnotný do úvahy len v tom prípade, že by všeobecné plnomocenstvo bolo identické s prokúrou, čomu však celkom nie. Medzi prokúrou a generálnou plnou mocou sú určité odlišnosti napr. prokúru možno udeliť výlučne fyzickej osobe, prokúru možno udeliť v rozsahu "na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku" (t.j. nie všetky úkony v mene právnickej osoby, ale iba tie ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku), v zásade v prokúre nie je zahrnuté oprávnenie scudzovať nehnuteľnosti a zaťažovať ich a pod.
23.03.2015 o 10:15:36
Lenže v tomto prípade odporca nebol nečinný - jemu ani nebola daná možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu, pretože sa mu platobný rozkaz vôbec nedoručil - to si myslím, že je dosť závažný nedostatok. Nakoľko súdy rozhodujú právne veci vždy medzi konkrétnymi účastníkmi, tak z tohto pohľadu je dopad ako uvádzaš vždy individuálny, avšak napriek tomu má štát verejný záujem na určitých konaniach, kde to je väčšinou vyjadrené, že "súd aj bez návrhu" .....mám tomu rozumieť tak, že na § 57 a § 58 sa máme pozerať ako keby nebol?
17.03.2015 o 16:47:08
Ak exekúcia znamená zásah do právnej pozície jednotlivca, pričom tento má vždy právo brániť sa, potom si myslím, že inštitút zastavenia exekúcie je realizovaný v súkromnom záujme. Určite je mnoho súdnych procesov, pri ktorých v dôsledku nečinnosti odporcu dôjde k vydaniu rozsudkov, ktoré sú v rozpore s objektívnym právom (niekoľko takých som už videl). Inak povedané, odporca musí znášať dôsledky svojej pasivity. Je to v súlade s verejným záujmom? Istotne nie, avšak nie je úlohou štátu suplovať nečinného odporcu, pokiaľ dopad je individuálny. Podobne je tomu v prípade vykonania exekúcie napriek existencii dôvodov na jej zastavenie. Súhlasím. Akonáhle sa exekučný súd dozvie (hoci právne nekvalifikovaným spôsobom - bez návrhu), že je naplnený dôvod zastavenia exekúcie, musí okamžite zasiahnuť, a to v ktoromkoľvek štádiu exekúcie. Otázkou je, čo rozumieť pojmom "dozvedieť sa". Podľa mňa nestačí len tvrdenie. Je potrebné riadne preukázanie tvrdených skutočností.
17.03.2015 o 15:27:08
Aké je potom reálne uplatnenie inštitútu zastavenia exekúcie, keď sa námietkové dôvody prekrývajú s dôvodmi na zastavenie exekúcie? Ak by sme vychádzali z princípu koncentrácie námietok, tak potom zastavenie exekúcie je "neživý" právny inštitút. Vyššie spomínaš "verejný záujem". Ja si myslím, že na tom, aby neprebiehali exekúcie bez exekučného titulu je dostatočný "verejný záujem" - navyše v kauze, ktorú analyzujem v článku došlo k falšovaniu podpisu "povinného" (ak vôbec môžeme nazvať povinným, nakoľko ide o označenie účastníka exekučného konania, pričom v danom prípade je pochybné ho takto nazývať vzhľadom na absenciu vykonateľného rozhodnutia) - ochrana pred falšovaním podpisov by mala byť takisto vo verejnom záujme. Tiež si myslím, že spojenie "exekúciu zastaví súd bez návrhu" logicky obsahuje aj to, že súd je povinný vyhľadať si dôkazný materiál, ak pri svojej činnosti zistí, že tu je dôvod na zastavenie exekúcie inak by nebolo zastavenie exekúcie bez návrhu realizovateľné. Ako som už uviedol Exekučný poriadok je v tomto smere inkozistentný, pretože z neho nie je zrejmý vzťah medzi námietkami a zastavením exekúcie (dôvody pre oba inštitúty sa prelínajú) čo spôsobuje problém medzi rozlíšením či ide o súkromný záujem účastníka, pre ktorý by mali byť príznačné námietky alebo verejný záujem, kde by mala byť ingerencia exekučného súdu v podobe zastavenia exekúcie. V prípade, ktorý je predmetom článku ide o nedostatok exekučného konania spočívajúci v tom, že sa začala exekúcia napriek tomu, že rozhodnutie sa nestalo vykonateľným - tento dôvod je uvedený v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod na zastavenie exekúcie, preto nevidím dôvod, aby exekučný súd v prípade podnetu preskúmal túto skutočnosť, t.j. či bol platobný rozkaz doručený jeho adresátovi a či nadobudol vykonateľnosť v súlade s OSP. Ďalšou dôležitou skutočnosťou v kontexte rozoberaného prípadu je to, že tu nejde ani tak o poruchu vzťahu medzi "oprávneným" a "povinným", ktorý vyústil do exekúcie, pretože sa tu nerieši podstata právneho vzťahu medzi účastníkmi z pohľadu dôvodnosti a existencie nároku, ale pochybenie súdu (resp. doručovateľa) pri doručovaní platobného rozkazu. Nemožno prehliadať, že v danom prípade nezávisle od vôle odporcu došlo v dôsledku vadného doručovania k odňatiu jeho práva brániť sa proti uplatňovanému nároku v platobnom rozkaze. aký je potom vzťah
17.03.2015 o 11:11:51
Nuž za úvahu zrejme stojí, či exekučným poriadkom použité spojenie "exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu" možno nekriticky stotožniť s pojmom "bez návrhu začínajúce konanie" podľa 81 O. s. p. a v prípade negatívnej odpovede, či má súd zákonnú oporu pre postup vyhľadávania dôkazov v prospech povinného (podľa mňa nie). V prípade pozitívnej odpovede sa otvára pomerne zaujímavý priestor pre úvahy o zodpovednosti, ak napr. majetok povinného bol zexekvovaný preto, že súd počas exekúcie nezisťoval, či náhodou nedošlo k dohode o odpustení dlhu medzi oprávneným a povinným, ktorá nebola súdu predložená (dôvod zastavenia podľa § 57 ods. 1 písm. f EP). Alebo môže vzniknúť ďalšia otázka... Mal alebo nemal súd ex offo vyhľadávať a vykonávať dôkazy už v čase, keď vydával poverenie? Predsa aj v tomto štádiu môže súd zistiť (výsluchom účastníka), že je naplnený dôvod zastavenia exekúcie (napr. povinný dlh už zaplatil). Má teda vyzvať povinného pred vydaním poverenia, aby sa vyjadril k návrhu na vykonanie exekúcie? Podľa mňa nemožno bagatelizovať význam inštitútu námietok proti exekúcii s odvolaním sa na znenie ust. § 58 ods. 1 EP. Ak povinný v námietkach tvrdí, že plaťák je nevykonateľný, musí podľa mňa navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (napr. že v čase jeho doručovania bol už rok na Belize...alebo na inom peknom mieste). Oprávnenie exekučného súdu ex offo zastaviť exekučné konanie v ktoromkoľvek jeho štádiu je nutné vnímať v kontexte ústavného princípu legality. Exekučný súd totiž podľa mňa nie je vybavený oprávnením vyhľadávať dôkazy, a to nielen v konaní o námietkach. K zastaveniu exekúcie môže pristúpiť až vtedy, keď má preukázané (napr. listinami pripojenými k podnetu na zastavenie exekúcie), že bol naplnený dôvod exekúcie, pričom má zasiahnuť rýchlo (nemusí dodržať celý proces predpísaný pre civilné konanie).
13.03.2015 o 16:13:45
Na úvod sa chcem poďakovať za reakciu k článku. Síce cieľom článku bolo poukázať na hlavný problém, ktorým je neprípustnosť exekúcie v prípade, ak má byť exekučným titulom platobný rozkaz, ktorý je potrebné doručovať do vlastných rúk, avšak tento platobný rozkaz nebol doručený povinnému, v dôsledku čoho ani nemohol nadobudnúť vykonateľnosť a stať sa riadnym exekučným titulom, na podklade ktoré sa má vykonať exekúcia. Som však rád sa otvorila aj tzv. vedľajšia téma, ktorou je uplatnenie vyhľadávacej zásady - v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Exekučný poriadok na niektorých miestach neponúka "najšťastnejšie" riešenia, čím pôsobí nesystémovo, resp. sa prelínajú viaceré inštitúty, čo spôsobuje problémy pri ich vzájomnom rozlíšení. Takým prípadom je podľa môjho názoru aj inštitút námietok proti exekúcii (prostriedok obrany povinného) a inštitút zastavenia exekúcie (prostriedok ochrany povinného). Na porovnanie § 50 ods. 1 in fine Exekučného poriadku ustanovuje "ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná" a naproti tomu § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ustanovuje ako dôvod na zastavenie exekúcie "exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať". Je nepochybné, že konanie o námietkach je návrhové konanie, kde sa uplatňuje tzv. prejednacia zásada (procesná aktivita je na strane účastníka), pričom o zastavení exekúcie rozhoduje súd aj bez návrhu, kde platí tzv. vyšetrovacia zásada. Vzhľadom na identickú úpravu, resp. prelínanie sa námietkových dôvodov s dôvodmi na zastavenie exekúcie nie je zrejmý rozdiel týchto inštitútov. Pravdou je, že procesne aktívny v námietkovom konaní má byť povinný, avšak nemožno popierať aj to, že exekučný súd je povinný ex offo skúmať počas celého konania, či tu nie je dôvod na zastavenie exekúcie o to viac, ak tomu dostal podnet. Inak by bolo ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku iba obsolentnou právnou normou. Navyše v samotných rozhodnutiach exekučných súdov sa stretávam s argumentáciou citujem "je potrebné uviesť, že námietky proti exekúcii je možné odôvodniť iba skutočnosťami uvedenými v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré sú zároveň aj dôvodmi na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože ide o procesné inštitúty s rovnakým právnym účinkom". Ak už teda exekučný súd nebude rešpektovať dôvod na zastavenie exekúcie počas námietkového konania, resp. počas plynutia lehoty na podanie námietok proti exekúcii, nič mu nebráni následne vyhodnotil toto podanie ako podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Tento postup mi však príde nelogický a neefektívny, preto by mal exekučný súd skúmať existenciu dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Myslím, že by bolo načase prekopať niektoré čierne diery v Exekučnom poriadku a jednoznačným spôsobom odlíšiť význam a účel jednotlivých inštitútov. Tiež som sa ešte nestretol, aby exekútor využil inštitút upustenia od exekúcie - väčšina exekútorov poukazuje na to, že povinný má v tomto prípade podať námietky proti exekúcii, resp. podať podnet na jej zastavenie.
13.03.2015 o 14:12:55
Podľa mňa je ten judikát postavený na nesprávnej premise. Námietkové konanie nie je konaním, ktoré možno začať aj bez návrhu. Viď § 50 EP. Ak by exekučný súd mal ex offo vykonávať dôkazy o všetkých skutočnostiach tvrdených povinným, stratil by inštitút námietok, pri ktorom sa uplatňuje koncentračná zásada, význam a úplne by stačilo, aby povinný v námietke uviedol všeobecné skutkové tvrdenia zahŕňajúce všetky dôvody zastavenia exekúcie a súd by mal sám vyhľadávať a vykonávať dôkazy o tvrdenom skutkovom stave. O absurdnosti takéhoto záveru svedčí aj zákonodarcom určená lehota na rozhodnutie o námietkach (60 dní), ktorá zjavne ohraničuje možnosti exekučného súdu aplikovať v námietkovom konaní vyšetrovaciu zásadu. A ak exekučné konanie je len vyústením poruchy v právnom vzťahu medzi oprávneným a povinným, nemožno hovoriť o "verejnom záujme" na ochrane práva konkrétneho povinného (čo by mal byť určujúci znak konaní začínajúcich bez návrhu). Preto zvýšená aktivita exekučného súdu pri jeho ochrane (ak povinný je nečinný) vyvoláva otázku o súlade jeho postupu s ústavnou zásadou nestrannosti súdu.
13.03.2015 o 08:03:52
Dobry den, chcela by som sa opytat, ci v pripade, ze ziaden subjekt, ktory ako cinnost podnikania robi polnohospodarsku cinnost, neprejavi o zaujem o pozemok, moze o tento pozemok poziadat subjekt so záujmom vystavby cerpacej stanice? dakujem
13.02.2015 o 12:09:19
V súvislosti s rozoberanou témou dávam do pozornosti článok od prof. Ovečkovej s názvom "Určenie lehoty všeobecným spôsobom (legislatívne, výkladové a aplikačné problémy)" uverejnený v Bulletine slovenskej advokácie 10-11/2014 dostupný na www.sak.sk.
28.01.2015 o 10:26:50
Pod osobitnými predpismi má tento zákon na mysli Občiansky zákonník, a to konkrétne ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve a zákon č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. V prípade, že ide o tieto druhy spoluvlastníctva môžete spoluvlastnícky podiel k poľnohospodárskemu pozemku nadobudnúť od svojho spoluvlastníka bez obmedzení upravených v zákona č. 140/2014 Z.z. Ak ide o podielové spoluvlastníctvo podľa Občianskeho zákonníka predkupné právo na podiel sa neaplikuje ak ho spoluvlastník má záujem previesť na blízku osobu, t.j. spoluvlastník vám ho nemusí ponúknuť na predaj.
19.07.2014 o 17:38:24
chcel by som sa spýtať, že či mám aj ja pri kúpe pozemku od spoluvlastníka, ktorý nie je ani rodina ani príbuzný túto povinnosť. v príspevku je napísané, že bez akýchkoľvek obmedzení sa to dá pri spoluvlastníkovi, ak ide o spoluvlastnícky podiel podľa osobitných predpisov, no neviem čo tie osobitné predpisy sú... vedeli by ste sa mi k tomu vyjadriť? dakujem pekne
26.06.2014 o 21:22:31
K možnosti vyjadriť sa cez možnosť odvolania voči položeným otázkam znalcovi: Ak sú v Uznesení o nariadení znaleckého dokazovania súdom znalcovi položené otázky, ktoré sa môžu javiť účastníkom sporu ako kapsiozne alebo navádzajúce - je vhodnejšie a hospodárnejšie sa vyjadriť účastníkmi konania k otázkam ešte pred tým, ako je znalecký posudok znalcom vyhotovený. Ak nebudú účastníci konania namietať položené otázky v stanovenej lehote, neskôr pri hodnotení posudku a výsluchu znalca sa tým súd prvého stupňa nebude zaoberať a nebude to ani odvolacím dôvodom pre podanie odvolania na súd druhého stupňa. Ale vo všeobecnosti sa proti otázkam v uznesení položených súdom znalcovi vyjadruje pred vyhotovením posudku zrejme len malé percento prípadov aj s poukazom na poučenie súdu, že proti takémuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie takéto ich vyjadrenie alebo námietky nemajú žiadny účinok a sú právne bezvýznamné . Jedna stránka veci je neprípustnosť odvolania voči nariadenému znaleckému dokazovaniu a druhá, ak súd spojí do tohoto uznesenia o pribratí znalca aj samotné otázky na ktoré má znalec odpovedať - či sa to nemôže považovať za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Samozrejme, že posudok vždy namieta strana sporu v neprospech ktorej sa javí. Avšak formálne (nie odborné) náležitosti znaleckého posudku (počet príloh, počet strán, znalecká doložka a pod.) by mal skúmať súd ešte predtým, ako pristúpi k vypočutiu znalca, ktorý posudok vypracoval a k hodnoteniu dôkazu. V praxi však tiež tieto skutočnosti sú ponechávané na účastníkoch konania. Stáva sa, že posudky sú vypracované chvatne a neodborne, majú iný počet strán a príloh ako uvádzajú na prvej strane posudku a podobne (formálne vady). Nezanedbateľný pre nápad veci na odvolací súd je aj postup, ak posudok vypracoval znalec pribratého znaleckého ústavu, ale znalecký ústav má síce vydané povolenie pre súdom nariadený znalecký odbor v ktorom sa má posudok vypracovať, ale znalec (fyzická osoba) ktorá posudok pre znalecký ústav vypracovala, je ako znalec zapísaná v inom znaleckom odbore prípadne ako znalec nie je zapísaná vôbec a súd prvého stupňa to nepovažuje za chybu posudku.
18.06.2014 o 13:15:04
Navrhnúť otázky, ktoré má súd znalcovi položiť, môže účastník už v žalobe (vyjadrení sa k žalobe), resp. môže tak urobiť v zásade kedykoľvek. Súd nariadi znalecké dokazovanie po vypočutí účastníkov konania a nemá osobitnú povinnosť účastníkov konania vyzývať na predloženie konkrétnych otázok, ktoré majú byť znalcovi položené. Je to právo účastníka navrhovať dôkazy, ale súd rozhodne, ktoré vykoná. Pokiaľ bolo nariadené znalecké dokazovanie a účastník si myslí, že súd opomenul znalcovi nejakú otázku položiť, môže navrhnúť súdu, aby ju znalcovi dodatočne položil. Alebo tak môže urobiť na pojednávaní, keďže súd môže napr. od znalca žiadať, aby doplnil svoj písomne podaný znalecký úkon ústne na pojednávaní (samozrejme vždy záleží na tom, čo je predmetom znaleckého skúmania - nie vždy je to objektívne možné). Netreba zabúdať na to, že pokiaľ súd nevykoná znalecké dokazovanie "podľa predstáv" účastníka a má to za následok nedostatočne zistený skutkový stav veci, ide o dôvod, pre ktorý môže účastník konania podať odvolanie vo veci samej. Formulácii, že "sám súd ustanovil znalca" úplne nerozumiem. Súd priberá znalca do konania. Nerobí tak účastník, znalec nemôže do konania vstúpiť sám z vlastnej iniciatívy alebo na niečí podnet/výzvu, súd neustanovuje znalca len na návrh niektorého z účastníkov konania.... Ak súd ustanovil znalca, ktorý podal posudok po 32 mesiacoch, tak je asi problém ako na strane znalca, tak aj na strane súdu. Na mieste účastníka by som namietala prieťahy v konaní. Súd má nástroje ako znalca "prinútiť" podať znalecký posudok. Netreba zabúdať ani na administratívnoprávnu zodpovednosť znalca (súd avizuje prieťahy znalca MSSR, ktoré vykonáva nad znalcami dohľad). Pokiaľ súd tieto nástroje voči znalcovi nevyužil, treba vziať na zodpovednosť za prieťahy v konaní sudcu. Pri písmoznalectve však treba pre úplnosť dodať, že znalcov zapísaných v zozname je naozaj málo, avšak 32 mesiacov na vypracovanie posudku je naozaj veľa. Čo sa týka doloženia podkladov účastníkmi - pokiaľ znalec pre zodpovedanie súdom položených otázok potrebuje súčinnosť účastníkov konania, účastníci majú túto povinnosť priamo zo zákona, teda znalec by ich na súčinnosť vyzval, preto nie je potrebné im túto povinnosť duplicitne ukladať v uznesení o ustanovení znalca. Uvádzate, že "takýto posudok" môžu teoreticky napádať obe sporové strany. Áno, samozrejme, nielen teoreticky. Každý z účastníkov má právo vyjadriť sa k záverom znaleckého posudku a má právo navrhnúť jeho doplnenie. A samozrejme, každý účastník má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej z dôvodu, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav. Ak by sme pripustili možnosť účastníkov odvolať sa voči každej otázke položenej súdom znalcovi (alebo napr. svedkovi), asi by súd konanie nikdy neskončil ani na prvom stupni a väčšina týchto konaní by skončila odvolávaním sa žalobcom a žalovaným...
16.06.2014 o 22:44:23
Hlavne nie nebrať osobne...:-) ja som len naozaj v dobrom narážal na to, ako teoretické a akademické úvahy a rozbory niekedy skomplikujú veci, ktoré by v praxi mohli byť celkom jasné. Zaiste sa na to dá pozerať aj z toho pohľadu, že súdy sú "lenivé", pretože je veľmi jednoduché takúto dohodu zneplatniť, presne ako píšeš. Policy dôvod na to nevidím, ale súčasná právna úprava pre mňa osobne skôr svedčí v prospech toho, že takéto zmeny sú neplatné - a neviem či je v poriadku, ak súdy idú takým smerom, že sa úplne popiera to čo je napísané v predpisoch. Ináč by pri posudzovaní celej situácie mali zohrávať úlohu aj úmysly zmluvných strán - stretol som sa napríklad s tým, že niekto naschvál uzavrie dodatok ku zmluve ústnej forme, pretože sa mu neskoršie hodí argumentovať jeho neplatnosťou (teda od počiatku zlý úmysel), alebo kedy naozaj v dobrej viere zmluvné strany uzavrú dodatok ústne
12.06.2014 o 20:19:04
Ďakujem za opätovné otvorenie tejto zaujímavej témy. Asi budem za vrtáka alebo neformalistu alebo ako sa tomu ešte nadáva :-), ale skúsil by som jednu provokatívnu úvahu. Nie je náchylnosť judikovať v prípade ústnej zmeny fakultatívne písomnej zmluvy absolútnu neplatnosť prejavom istej "lenivosti" súdov. Samozrejme, že strany si uzatvorením takejto ústnej dohody zarábajú na problém, pretože dôkazná situácia bude v prípade sporu mimoriadne komplikovaná. Ale ak si teoreticky predstavíme, že existencia a obsah ústnej dohody boli skutočne preukázané, prečo takúto dohodu zneplatňovať. Policy dôvod na to podľa mňa nie je. Dôvodom by však mohla byť "lenivosť" právnikov a sudcov, ktorým sa ani len nechce obsah tejto dohody dokazovať a preto ju radšej a priori označia za absolútne neplatnú. Alebo už moc provokujem a vrtákujem? :-)
12.06.2014 o 15:54:07
Na túto problematiku zjavne nie sú jednotné názory, čo dokazuje aj táto diskusia - taktiež sa k tomu doposiaľ nevyjadrila ani súdna prax. V súvislosti s týmto problémom mám vedomosť o dovolacom konaní pred Najvyšším súdom SR, kde sa rieši tento procesný problém. Možno po tomto rozhodnutí budeme všetci múdrejší. V prvom rade je v praxi problémom to, že takéto uznesenia sú spravidla považované za uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania a z toho dôvodu odmietané odvolacími súdmi. V takom prípade je možnosť podať dovolanie, kde je potrebné argumentovať tým, že nejde o rozhodnutie takejto povahy, a preto bola účastníkovi konania neoprávnene odňatá možnosť konať pred súdom (viď vyššie uvedené uznesenie NS SR). Druhý aspekt spočíva v tom, že ak pripustíme možnosť odvolania proti týmto uzneseniam, čo v prípade, ak súd opomenie v procese tvorby znaleckej úlohy účastníka konania, t.j. či ide o procesnú vadu predstavujúcu niektorý z odvolacích dôvodov (napr. odňatie možnosti konať pred súdom alebo iná vada konania, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, príp. porušenie §§ 6 a 123 OSP, článku 46 a 48 Ústavy SR). Tieto otázky boli zdôvodňované v predmetnom príspevku a následne konfrontované v rámci diskusie, preto nechávam na čitateľovi, ku ktorému záveru sa prikloní.
12.06.2014 o 12:48:19
Vážený pán, rada by som sa dočítala, ako postupovať, aké má možnosti účastník konania pred súdom - ak mu je súdom doručené Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania voči ktorému nie je možnosť podať odvolanie ? Má vyčkať ak je posudok znalcom vyhotovený a namietať nemožnosť položiť znalcovi otázky neskôr na pojednávaní ? Aké má takáto námietka účastníka procesnoprávne účinky vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, k posudku ? Napríklad v praxi sa môže vyskytnúť situácia, že ako účastníci konania (žalobcovia, žalovaní) sú v situácii ako ju popisujete v článku. Napríklad účastník vzniesol námietku ohľadom pravosti podpisu, súd nariadil písmoznalecké dokazovanie, sám ustanovil znalca, posudok bol doručený po 32 mesiacoch od prevzatia spisu znalcom (pre zaneprázdnenosť znalca). Otázky znalcovi uviedol súd v uznesení, účastníci vôbec neboli vyzvaní ani k doloženiu podkladov, ani k možnosti akokoľvek sa vyjadriť k otázkam, ku skúmaniu ako takému. Teoreticky takýto posudok môžu napádať obe strany sporu. Poprosila by som aký má na takúto možnú situáciu právnická advokátska obec.
10.06.2014 o 17:10:08
Ja uznávam, že zmyslom neprípustnosti odvolania proti uzneseniam upravujúcim vedenie konania je zabrániť zbytočnému predlžovaniu sporu - nesúhlasím však, že za takéto uznesenie sa považuje rozhodnutie, ktorým sa znalcovi zadávajú úlohy, ktoré má v konaní zodpovedať v znaleckom posudku. Ako som uviedol v článku s odkazom na procesnú teóriu, uznesenie upravujúce vedenie konania nie je také uznesenie, ktoré má vplyv na rozhodnutie vo veci samej a neprípustnosť odvolania by mohla byť účastníkovi konania na ujmu. Odmietnutie návrhu účastníka na položenie otázky, resp. úlohy znalcovi, ktorými možno preukázať rozhodujúce skutočnosti možno považovať za inú vadu konania, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, príp. môže byť naplnení aj iný odvolací dôvod. S tým skutkovým stavom veci som sa asi nepresne vyjadril, skôr som myslel, že súd nemá záujem zisťovať skutočnú, resp. objektívnu pravdu dôsledkom čoho môže byť zistený skutkový stav pravdu skresľujúci
10.06.2014 o 08:07:49