Správne trestanie v režime zákona o diaľničnej známke

Podstatou objektívnej stránky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov je, aby prevádzkovateľ vozidla pri užívaní vymedzeného úseku ciest uhradil diaľničnú známku. Táto skutková podstata je určená celkom jednoznačne a to tak, že pre jej naplnenie je podstatná absencia úhrady diaľničnej známky v čase užívania diaľnice. Jej súčasťou však nie je povinnosť týkajúca sa akceptácie Všeobecných podmienok, ktorými si správca výberu úhrady diaľničnej známky svojvoľne upraví dobu, od kedy stanoví platnosť diaľničnej známky. To znamená, že zákon sankcionuje, resp. považuje za správny delikt také omisívne konanie, akým je neuhradenie diaľničnej známky prevádzkovateľom vozidla pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom a teda nie určenie, od kedy považuje diaľničnú známku za riadne uhradenú.

(rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Sa/38/2020 z 17. júna 2021)

2017-06-01-00-05-03-900x600.jpgzdroj: pixnio.com

Z odôvodnenia:

I. Závery správnych orgánov

1. Žalovaný ako odvolací správny orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie Okresného úradu D., odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií Číslo: OU-D.- X.-XXXX/XXXXXX zo dňa 09.03.2020 o uložení pokuty A.. G. E. B. s miestom podnikania: X. 3, XXX XX D., ako prevádzkovateľovi osobného motorového vozidla, kat. M1, zn. K., obchodný názov: F., ev. č. D VIN: A vo výške 150 eur v súlade s ustanovením § 10a ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z. za to, že porušila povinnosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z., keď nezabezpečila, aby pri užívaní vymedzeného úseku cesty D1,415,6km, smer PP, vozidlom dňa 01.02.2018 v čase o 07:55:17hod.bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky, čím sa dopustila správneho deliktu v zmysle ustanovenia § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. mení tak, že vo výroku napadnutého rozhodnutia formuláciu: „Dňa 01.02.2018 v čase o 07:55:17 hod. užíval vymedzený úsek cesty D1, 415,6 km, smer PP, vozidlom bez úhrady diaľničnej známky“, nahrádza takto: „nezabezpečil, aby pri užívaní vymedzeného úseku cesty D1, 415,6 km, smer PP, vozidlom dňa 01.02.2018 v čase o 07:55:17 hod. bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky“. V ostatnom sa rozhodnutie č. OU-HE-X.-XXXX/XXXXXX zo dňa 09.03.2020 potvrdzuje a predmetné odvolanie zo dňa 29.04.2020 zamieta.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že Národná diaľničná spoločnosť, a.s. v Zázname o vykonaní kontroly dodržiavania povinnosti úhrady diaľničnej známky podľa zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) uviedla, že prevádzkovateľ motorového vozidla do 3,5 t, ev. č. D nemal na vozidlo zakúpenú platnú diaľničnú známku, čím porušil povinnosť zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzeného úseku cesty vozidlom bola uhradená diaľničná známka a tým sa dopustil správneho deliktu. Podľa Záznamu č. XXXXXXXX k porušeniu vyššie uvedenej povinnosti došlo dňa 01.02.2018 o 07:55:17 hod. na ceste D1, 415,6 km, smer PP. V predmetnom zázname ide o výsledok previerky vozidla v evidencii úhrad diaľničných známok platných k dátumu a času zaznamenania prejazdu vozidla kontrolným zariadením. Súčasťou predmetného záznamu je plno formátová prehľadová fotografia vozidla a evidenčného čísla vozidla.

3. Rozkazom pod č. OU-D.-X.-XXXX/XXXXXX zo dňa 17.10.2019 Okresný úrad D., odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií uložil A.. G. E., B., ako prevádzkovateľovi vozidla podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona za správny delikt pokutu vo výške 150 eur. V odôvodnení uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal zo získaného dôkazu porušenia povinnosti, ktorým je Záznam o vykonaní kontroly č. XXXXXXXX a fotografia vyhotovené dňa 02.02.2018 v čase o 02:13:32 hod. Proti rozkazu zo dňa 17.10.2019 podala účastníčka konania odpor zo dňa 28.10.2019, v ktorom uviedla, že diaľničnú známku uhradila 29.01.2018 na účet Národnej diaľničnej spoločnosti a platila do 31.01.2019. K odporu priložila aj objednávku diaľničných známok na vozidlo ev. č. D i ev. č. D pričom platnosť diaľničnej známky je uvedená od 02.02.2018 do 31.01.2019.

4. V rámci predmetného prípadu požiadal prvostupňový orgán Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. o súčinnosť, ktorá vzhľadom na uvedené reagovala nasledovným vyjadrením z 12.11.2019: „Prevádzkovateľ vozidla s ev. č. D. nespĺňal v čase výkonu kontroly dodržiavania povinnosti prevádzkovateľa vozidla alebo jazdnej súpravy podmienky úhrady diaľničnej známky podľa § 4 zákona. Kontrolou v rámci Centrálnej evidencie úhrad diaľničných známok, Služby výberu a evidencie úhrady diaľničných známok za užívanie vymedzených úsekov ciest SR bolo zistené, že vozidlo s ev. č. D nemalo v čase výkonu kontroly 01.02.2018 uhradenú platnú elektronickú diaľničnú známku. Vozidlo s predmetným evidenčným číslom malo uhradenú diaľničnú známku s platnosťou od 02.02.2018 do 31.01.2019.“ Ďalej NDS, a.s. uviedla, že diaľničná známka pre vozidlo ev. č. D bola objednaná 29.01.2018 s platnosťou od 02.02.2018 do 31.01.2019. Prevádzkovateľ vozidla zvolil nákup diaľničnej známky spôsobom objednávka, úhrada bankovým prevodom. Peňažné prostriedky za úhradu diaľničnej známky musia byť pripísané na účet správcu výberu úhrady diaľničnej známky najneskôr 4 pracovné dni pred začiatkom platnosti diaľničnej známky, preto dátum začiatku platnosti diaľničnej známky môžete nastaviť najskôr o 4 pracovné dni nasledujúce po dnešnom dni. Z uvedeného vyplýva, že zákazník bol upozornený na platnosť diaľničnej známky. Z potvrdenia o úhrade diaľničnej známky faktúra č. XXXXXXXXXX je uvedené: „Platnosť diaľničnej známky od 02.02.2018 do 31.01.2019 pre vozidlo ev. č. D Účastníčka bola listom predvolaná na prejednanie deliktu, ktorá sa vyjadrila v liste z 02.12.2019, že z dôvodu práceneschopnosti a následnej kúpeľnej liečby si prevzala po uplynutí termínu predvolania. V nadväznosti na vyššie uvedené prvostupňový orgán listom z 03.12.2019 predvolal účastníčku konania na 19.12.2019 za účelom prejednania správneho deliktu a požiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie. V rámci zápisnice zo dňa 19.12.2019 účastníčka konania uviedla, že má za to, že odo dňa zaplatenia DZ mohla užívať vymedzené úseky ciest. Odvolací orgán po vyhovení žiadosti predĺžil lehotu na rozhodnutie, ktorý vydal rozhodnutie dňa 09.03.2020 a uložil A.. G. E., B. pokutu vo výške 150 eur za to, že sa ako prevádzkovateľ vozidla ev. č. D dopustil spáchania správneho deliktu podľa ustanovenia § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. tým, že dňa 01.02.2018 v čase o 07:55:17 hod. užíval vymedzený úsek cesty D1, 415,6 km, smer PP, vozidlom bez úhrady diaľničnej známky. V odôvodnení tohto rozhodnutia správny orgán uviedol, že účastník konania mal možnosť kontrolovať platnosť diaľničnej známky prostredníctvom predmetnej zjednodušenej faktúry, ktorá je dôkazom toho, že diaľničná známka začala platiť dňa 02.02.2018. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že na základe predložených dokumentov mal preukázané, že diaľničná známka na motorové vozidlo s evidenčným číslom bola uhradená 29.01.2018, ale formou objednávky, kde platnosť známky začala o 4 dni, t. j. 02.02.2018. V čase spáchania správneho deliktu dňa 01.02.2018 vozidlom s ev. č. D nemalo uhradenú diaľničnú známku. Ďalej prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že pri ukladaní pokuty prihliadal na všetky okolnosti, tak na osobu ako aj na skutok a uložil pokutu na dolnej hranici.

5. Proti rozhodnutia podala účastníčka konania odvolanie, v ktorom uviedla, že predloženými listinnými dôkazmi preukázala, že diaľničnú známku s ročnou platnosťou na rok 2018 zakúpila na dve motorové vozidlá, jedným z nich bolo motorové vozidlo s ev. č. D ešte pred skončením doby platnosti diaľničnej známky zakúpenej na rok 2017 platnej do 31.01.2018 a to elektronicky dňa 29.01.2018. Vyššie uvedené nevylučuje fakt, že aj keď účastník konania uhradil diaľničnú známku na vozidlo ev. č. D dňa 29.01.2018, jej platnosť bola nastavená až od 02.02.2018. Vzhľadom na uvedené sa dňa 01.02.2018 porušením povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona ako účastníčka konania a prevádzkovateľ vozidla dopustila správneho deliktu v zmysle § 10a ods. 1 zákona. Účastníčka konania v rámci odvolania poukázala na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona s tým, že diaľničná známka s ročnou platnosťou je platná od 01. januára príslušného kalendárneho roka do 31.januára nasledujúceho kalendárneho roka, predmetné ustanovenie zakotvilo maximálny rozsah platnej ročnej diaľničnej známky, no platnosť ročnej diaľničnej známky nie je automaticky viazaná na 01. január, relevantné sú údaje uvedené pri jej platnosti. V predmetnom odvolaní účastníčka konania podotkla, že správny orgán teda sám konštatuje, že mal za preukázané, že diaľničnú známku uhradila už 29.01.2018, napriek tomu jej kladie za vinu, že dňa 01.02.2018 nemala uhradenú diaľničnú známku. To, že účastník konania uhradil diaľničnú známku predtým, ako užíval spoplatnený vymedzený úsek cesty, neznamená, že ju mal aj platnú. Diaľničná známka pre vozidlo ev. č. D bola platná až od 02.02.2018, o čom svedčí aj potvrdenie o úhrade diaľničnej známky faktúra č. XXXXXXXXXX. Aj v objednávke diaľničných známok sa uvádza platnosť diaľničnej známky pre vozidlo ev. č. D od 02.02.2018 do 31.01.2019. Čo sa týka ďalších tvrdení účastníka konania, odvolací orgán odkázal na vyššie uvedené argumenty.

6. Prvostupňový správny orgán predložil v zákonom stanovenej lehote predmetné odvolanie, o ktorom nerozhodol sám, odvolaciemu orgánu, v rámci ktorého odvolacieho konania uviedol, že účastník konania sa správneho deliktu dopustil a predmetné potvrdenie o úhrade diaľničnej známky nie je dôkazom, ktoré by vyvrátilo zistenie zdokumentované Záznamom č. XXXXXXXX o vykonaní kontroly. Prevádzkovateľ vozidla podľa žalovaného je povinný zabezpečiť, aby pri využívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky (§ 4 ods. 2 zákona) a správneho deliktu sa dopustí ten, kto ako prevádzkovateľ vozidla poruší povinnosť podľa § 4 ods. 2. V súlade s § 10a ods. 2 zákona sa za správny delikt podľa odseku 1 uloží pokuta vo výške od 150 do 500 eur. A.. G. E., B. bola ako prevádzkovateľ vozidla ev. č. D povinná podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzeného úseku cesty predmetným vozidlom dňa 01.02.2018 bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. Keďže sa tak nestalo, A.. G. E., B. sa dopustila správneho deliktu v zmysle ustanovenia § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. Odvolací orgán s poukázaní na ustanovenie § 10a ods. 2 zákona dodáva, že prvostupňový orgán uložil účastníkovi konania za správny delikt najnižšie možnú zákonom stanovenú lehotu. V závere rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní zistil, že prvostupňový správny orgán nesprávne formuloval, že prevádzkovateľ vozidla sa dopustil správneho deliktu užívaním vymedzeného úseku cesty vozidlom bez úhrady diaľničnej známky namiesto toho, aby uviedol, že prevádzkovateľ vozidla sa správneho deliktu dopustil tým, že nezabezpečil, aby pri užívaní vymedzeného úseku cestu vozidlom bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. Vzhľadom k tomu čiastočne zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, čo uviedol vo výroku rozhodnutia. Okresný úrad ako odvolací orgán rozhodol tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti, pričom sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu.

II. Žalobné dôvody

7. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného a aj prvostupňového rozhodnutia Okresného úradu D., odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, zo 09.03.2020 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie ako aj priznania trov konania voči žalovanému. V žalobe poukazuje žalobkyňa na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, voči ktorému podala odpor, ktorý odôvodnila tým, že diaľničnú známku s ročnou platnosťou zakúpila na dve motorové vozidlá s časovým predstihom pred skončením doby platnosti diaľničných známok zakúpených na rok 2018, platných do 31.01.2018 a to elektronicky dňa 29.01.2018. Ešte v ten deň na e-mailovú adresu bolo jej doručené potvrdenie, v ktorom bolo uvedené, že úhrada diaľničných známok bude v rámci centrálnej evidencie úhrad diaľničných známok zrealizovaná výlučne až na základe zaplatenia sumy uvedenej v objednávke diaľničných známok do uvedeného dátumu splatnosti s príslušným variabilným symbolom a doklad uhradenie o úhrade diaľničnej známky faktúra bude doručený až okamihom pripísania platby na účet správcu výberu úhrady diaľničnej známky. Dátum splatnosti bol v objednávke uvedený 29.01.2018 a v tento deň bezhotovostným prevodom z účtu zaplatila sumu 100 eur za dve diaľničné známky s ročnou platnosťou. Správny orgán po tom ako predvolal žalobkyňu ako účastníčku konania rozhodol rozhodnutím zo dňa 09.03.2020otom, že spáchala ako účastníčka konania správny delikt a uložil jej pokutu vo výške 150 eur, voči ktorému rozhodnutiu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím dňa 21.10.2020, ktorým rozhodnutie okresného úradu zmenil vo výroku tak, že nahradil pôvodný text tým, že nezabezpečil u prevádzkovateľa, aby pri užívaní vymedzeného úseku cesty D1, 415,6 km, smer PP, vozidlom dňa 01.02.2018 v čase 07:55:17 hod. bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. V ostatnom rozhodnutie potvrdila a odvolanie účastníčky konania zamietol.

8. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Národná diaľničná spoločnosť, a.s. v zázname o vykonaní kontroly dodržiavania podľa zákona uviedla, že prevádzkovateľ motorového vozidla ev. č. D. nemal na vozidlo zakúpenú platnú diaľničnú známku, čím sa dopustil správneho deliktu. Žalovaný okrem iného citoval vyjadrenie Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. zo dňa 12.11.2019, v ktorom sa uvádza, že kontrolou v rámci centrálnej evidencie úhrady diaľničných známok Služby výberu a evidencie úhrady diaľničných známok za užívanie vymedzených úsekov ciest sa zistilo, že vozidlo s ev. č. D nemalo v čase výkonu kontroly dňa 01.02.2018 uhradenú platnú elektronickú diaľničnú známku. Vozidlo s predmetným evidenčným číslom malo uhradenú diaľničnú známku s platnosťou od 02.02.2018 do 31.01.2019. Čo sa týka diaľničnej známky s ročnou platnosťou, v prípade jej úhrady v rámci kalendárneho roka, je platná odo dňa úhrady diaľničnej známky do 31.01. nasledujúceho kalendárneho roka. Žalobkyňa poukazuje v žalobe na to, že predložila v rámci odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu správnemu orgánu aj súdu notifikáciu o exspirácii diaľničnej známky pre vozidlo s ev. č. D ktorá preukazuje, že uvedené vozidlo malo platnú diaľničnú známku do 31.01.2018 vrátane. S časovým predstihom ešte pred uplynutím doby platnosti diaľničnej známky dňa 29.01.2018 žalobkyňa zakúpila diaľničnú známku s ročnou platnosťou na rok 2018 na motorové vozidlo ev. č. D za ktorú zaplatila bezhotovostným prevodom z účtu dňa 29.01.2018, čo preukazuje Potvrdením o zrealizovaní transakcie VÚB banky. V Potvrdení o úhrade diaľničnej známky, faktúra č. XXXXXXXXXX, ktorá jej bola doručená 30.01.2018, je uvedený dátum dodania 29.01.2018. Zo žiadneho ustanovenia zákona ani VOP nevyplýva, že Národná diaľničná spoločnosť, a.s. môže odložiť platnosť diaľničnej známky o 4 dni po jej úhrade.

9. V Potvrdení o úhrade objednávky diaľničných známok zo dňa 29.01.2018, ktoré žalobkyňa predložila správnemu orgánu, nie je žiadna informácia alebo upozornenie, že platnosť diaľničnej známky nastane až o 4 dni po úhrade známky. V texte potvrdenia objednávky je uvedené: „Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybnosti uvádza, že úhrada Vami špecifikovaných diaľničných známok bude v rámci Centrálnej evidencie úhrad diaľničných známok zrealizovaná výlučne až na základe Vášho zaplatenia sumy uvedenej v objednávke diaľničných známok do uvedeného dátumu splatnosti diaľničných známok s príslušný variabilným symbolom, a teda doklad Potvrdenie o úhrade diaľničnej známky, faktúra Vám bude doručený až okamihom pripísania Vašej platby na účet správcu výberu úhrady diaľničnej známky uvedený v objednávke diaľničných známok.“ Na účet správcu výberu úhrady bola jej úhrada za diaľničnú známku pripísaná dňa 30.01.2018. Až po vykonaní úhrady z jej účtu na účet Národnej diaľničnej spoločnosti jej dňa 30.01.2018 bola e-mailom zaslaná objednávka a to potvrdenie o úhrade diaľničnej známky, v ktorých bez jej súhlasu bola uvedená platnosť diaľničnej známky od 02.02.2018. Keďže žalobkyňa za diaľničnú známku riadne zaplatila, jej úhrada bola pripísaná na účet Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., riadila sa ustanovením § 3 ods. 1 zákona a čl. 4 ods. 2 Všeobecných obchodných podmienok: „Diaľničná známka s ročnou platnosťou v prípade jej úhrady v rámci kalendárneho roka je platná odo dňa úhrady diaľničnej známky (vrátane) do dňa 31. januára nasledujúceho kalendárneho roka.“

10. Zo žiadneho ustanovenia zákona, Všeobecných obchodných podmienok ani e-mailu, ktorý jej bol zaslaný po úhrade známky dňa 29.01.2018 nevyplývalo, že platnosť diaľničnej známky nastane až o 4 dni. Žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí, že aj keď účastník konania uhradil diaľničnú známku na vozidlo ev. č. D. dňa 29.01.2018, jej platnosť bola nastavená až od 02.02.2018. Žalovaný však podľa žalobkyne žiadnym spôsobom neobjasnil, z akého ustanovenia iného právneho predpisu alebo Všeobecných obchodných podmienok vyplýva oprávnenie správcu výberu úhrady diaľničnej známky „nastaviť“ platnosť diaľničnej známky až o 4 dni po jej zaplatení. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vyjadrenia Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. vyplýva, že ona ako prevádzkovateľ vozidla zvolila nákup diaľničnej známky spôsobom objednávka, úhrada bankovým prevodom a v tom prípade je zákazník upozornený následným hlásením. Peňažné prostriedky za úhradu diaľničnej známky musia byť pripísané na účet správcu výberu úhrad diaľničnej známky najneskôr 4 pracovné dni pred začiatkom platnosti diaľničnej známky. Z uvedeného vyplýva, že zákazník bol upozornený na platnosť diaľničnej známky. V správnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa predložila e-mailové správy, ktoré jej boli Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. doručené, v žiadnej z nich nie je upozornenie o odložení platnosti diaľničnej známky. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.01.2011 sp. zn.: 5Sžo/81/2010.

11. Ďalej v žalobe argumentovala tým, že správny delikt vo všeobecnosti nemá legálnu definíciu, avšak právna teória ho definuje ako protiprávne konanie zodpovednej osoby, ktorého znaky sú uvedené v zákoneas ktorými zákonspájahrozbusankcií trestnejpovahyukladanej v rámci výkonuverejnej správy. Pri správnom trestaní, pod ktoré možno subsumovať aj vyvodzovanie deliktuálnej zodpovednosti za spáchanie správnych deliktov, je potrebné primerane uplatňovať aj trestnoprávne štandardy, ktorých relevanciu je možné odvodiť aj z ustanovení Správneho súdneho poriadku, kedy zákonodarca v § 195 ustanovil výnimku z obmedzenia rozsahu súdneho prieskumu tak, že: „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak... c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d/ ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania.“ V danom prípade žalobkyňa zdôraznila, že je potrebné prihliadať na východiskovú trestnoprávnu zásadu nullum crimen sine lege. Táto zásada sama o sebe vyplýva z čl. 49 Ústavy SR. Zároveň poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: II. ÚS 476/2016 zo 17.01.2018 ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Zároveň poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.: 3Asan/34/2019 zo dňa 25.03.2020.

12. Žalobkyňa v žalobe ďalej poukázala na to, že predloženými listinnými dôkazmi preukázala, že diaľničnú známku zaplatila dňa 29.01.2018, na účet Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. bola platba pripísaná dňa 30.01.2018, a preto si myslí, že nenaplnila objektívnu stránku skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. Chráneným záujmom podľa žalobkyne predmetného správneho deliktu je ekonomický záujem Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. za užívanie vymedzených úsekov ciest. Zo skutkového stavu vyplýva, že tento záujem jej konaním nebol porušený, lebo za diaľničnú známku zaplatila a to ešte pred skončením platnosti diaľničnej známky za predchádzajúci rok, ktorá platila až do 31.01. nasledujúceho roka, teda do 31.01.2018. Dňa 29.01.2018 zaplatila za diaľničnú známku s ročnou platnosťou na rok 2018 a od 30.01.2018 Národná diaľničná spoločnosť, a.s. už disponovala jej poukázanou sumou za diaľničnú známku na rok 2018. Preto má za to, že je potrebné pri hodnotení správneho deliktu brať do úvahy aj materiálnu nebezpečnosť konania, aby príliš formalistická aplikácia nebola nespravodlivá a neprimeraná. Žalobkyňa uvádza, že jej konanie nebolo materiálne nebezpečné, lebo si splnila povinnosť úhrady diaľničnej známky a nebola pred úhradou diaľničnej známky upozornená, že jej platnosť nastane až o 4 dní. Až po úhrade známky 30.01.2020 (asi správne 2018) bola je mailom doručená notifikácia o hromadnej úhrade diaľničných známok, objednávka diaľničných známok a potvrdenie o úhrade diaľničnej známky, faktúra č. XXXXXXXXXX, v ktorých je platnosť diaľničnej známky uvedená od 02.02.2018. Žalobkyňa má za to, že pri vyvodzovaní deliktu deliktuálnej zodpovednosti podľa § 10a ods. 1 zákona je potrebné zvážiť všetky skutkové okolnosti a pri ich posudzovaní treba zvoliť materiálny prístup. Keď za ročnú diaľničnú známku zaplatila, bola v dobrej viere, že môže využívať diaľnicu odo dňa zaplatenia známky, to preukazuje jej nespochybniteľnú vôľu splniť si povinnosť úhrady diaľničnej známky. Štát obdŕžal úhradu za diaľničnú známku a teda ho nemožno považovať za poškodeného, lebo úhrada za známku bola na účte správcu výberu ešte pred dňom, keby užívala vymedzený úsek cesty D1.

13. Dňa 21.07.2020 nadobudol účinnosť zákon č. 198/2020 Z. z., ktorým sa okrem iného mení aj zákon č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov, v ktorom zmysle prechodného ustanovenia § 16e zákona sa konania o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona, dokončia podľa doterajších predpisov. Správne konanie o uložení pokuty, ktoré sa začalo pred dňom 20.07.2020, sa dokončí podľa predpisov účinných do 20.07.2020 a žalobkyňa má za to, že ustanovenie § 11 ods. 6 zákona upravujúce 60-dňovú lehotu na uloženie pokuty v rozkaznom konaní je potrebné aplikovať aj na konanie začaté do dňa 20.07.2020. Ustanovenie § 11 ods. 6 má jednoznačne charakter hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty, uplynutím ktorej zaniká právo štátu na potrestanie páchateľa správneho deliktu. Nejde tu o lehotu procesnú. Konanie o správnom delikte je v zmysle judikatúry najvyššieho súdu, ako aj Európskeho súdu v konaní s trestným charakterom, na ktoré je potrebné aplikovať základné zásady a princíp trestného konania, ako aj obvinenému garantovať práva upravené v čl. 6 Európskeho dohovoru. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. S poukazom na čl. 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je pre páchateľa priaznivejší. Pod pojmom trestnosť činu v súlade s ustálenou súdnou praxou treba rozumieť súhrn všetkých podmienok, od ktorých závisí výrok súdu o vine a treste vrátane podmienok premlčania. Vzhľadom na uvedené žiadala žalobkyňa žalobou napadnuté rozhodnutia zrušiť.

III. Vyjadrenie žalovaného

14. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 17.02.2021 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvádzaných v rozhodnutí navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať právo na náhradu trov konania. Zároveň súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

IV. Závery správneho súdu

15. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

16. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania vzhľadom k tomu, že účastníci konania súhlasili s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania. Vec bola nesprávne zapísaná pod „Sa“, nakoľko ide o správny delikt rozhodoval senát.

17. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

18. Podľa § 194 ods. 1 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

19. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Podľa § 1 zákona č. 488/2013 Z.z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších právnych predpisov, (ďalej len zákon č. 488/2013 Z.z.) tento zákon upravuje výber úhrady diaľničnej známky za užívanie vymedzených úsekov diaľnic a rýchlostných ciest (ďalej len „vymedzené úseky ciest“), práva a povinnosti užívateľov vymedzených úsekov ciest, pôsobnosť orgánov štátnej správy, pôsobnosť správcu výberu úhrady diaľničnej známky, výkon kontroly, zodpovednosť a sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z. povinnosť úhrady diaľničnej známky má vodič vozidla alebo vodič jazdnej súpravy (ďalej len „vodič“).

22. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z.z. prevádzkovateľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky.

23. Podľa § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z. správneho deliktu sa dopustí ten, kto ako prevádzkovateľ vozidla poruší povinnosť podľa § 4 ods. 2.

24. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z. ak okresný úrad zistí na základe kontroly vykonanej podľa § 9 ods. 10 spáchanie správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 a nie je dôvod na odloženie veci podľa § 12 ods. 1, bezodkladne bez ďalšieho konania vydá rozkaz o uložení pokuty vo výške 150 eur.

25. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z. rozkaz vydaný podľa § 11 ods. 1 má rovnaké náležitosti ako rozhodnutie, ak odsek 8 neustanovuje inak. Spolu s rozkazom sa prevádzkovateľovi vozidla zašle aj fotografia o porušení povinnosti podľa § 4 ods. 2 a záznam o kontrole. Rozkaz nemožno doručiť verejnou vyhláškou.

25. Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 488/2013 Z.z. okresný úrad vydá rozhodnutie o odmietnutí odporu, proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Rozkaz nadobúda právoplatnosť márnym uplynutím lehoty na podanie odporu alebo dňom právoplatnosti rozhodnutia o odmietnutí odporu.

26. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 488/2013 Z.z. včasným podaním odporu, ktorý nebol odmietnutý podľa odseku 3, sa rozkaz zrušuje v celom rozsahu a okresný úrad pokračuje v konaní o správnom delikte prevádzkovateľa vozidla, ak v odseku 6 nie je ustanovené inak.

27. Podľa § 16e zákona č. 488/2013 Z.z. konania o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Konania o správnych deliktoch začaté a právoplatne neskončené pred 20. júlom 2020 sa dokončia podľa predpisov účinných do 20. júla 2020.

28. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy SR, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

29. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

30. Predmet konania je preskúmanie postupu žalovaného a zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 21.10.2020 pod Č. j.: OU-PO-X ktorým žalovaný odmietol odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu o uložení pokuty č. OU-D.-X.-XXXX/XXXXXX zo dňa 09.03.2020 z dôvodu formálnej aplikácie, vo výroku zmenil čiastočne výrok rozhodnutia, v ostatnom rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol.

31. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobkyňa tak v odpore voči rozkazu o uložení pokuty, ako následne v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu predložila listinné dôkazy o tom, že za diaľničnú známku previedla úhradu formou bezhotovostného prevodu zo svojho účtu dňa 29.01.2018, čo bolo preukázané aj potvrdení o zrealizovaní transakcie VÚB banky. V potvrdení o úhrade diaľničnej známky faktúre č. XXXXXXXXXX, ktorá jej bola doručená 30.01.2018, je uvedený dátum dodania 29.01.2018.

32. Správny súd rovnako ako žalobkyňa argumentoval tým, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 488/2013 Z. z. ani zo Všeobecných podmienok nevyplýva, že Národná diaľničná spoločnosť, a.s. môže odložiť platnosť diaľničnej známky o 4 dni po jej úhrade. Tak z potvrdenia o prijatí objednávky diaľničných známok zo dňa 29.01.2018, ktoré žalobkyňa predložila správnemu orgánu, ani zo žiadnych informácií alebo upozornenia nevyplýva, že táto platnosť diaľničnej známky nastane až o 4 dni po úhrade diaľničnej známky. V texte, okrem iného aj v objednávke je uvedené, že: „Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností uvádzame, že úhrada Vami špecifikovaných diaľničných známok bude v rámci Centrálnej evidencie úhrady diaľničných známok zrealizované výlučne až na základe Vášho zaplatenia sumy uvedenej v objednávke diaľničných známok do uvedeného dátumu splatnosti diaľničných známok s príslušným variabilným symbolom, a teda doklad k potvrdeniu o úhrade diaľničnej známky, faktúra Vám bude doručený až okamihom pripísania Vašej platby na účet správcu výberu úhrady diaľničnej známky uvedený v objednávke diaľničných známok.“ Faktúra bola doručená žalobkyni 29.01.2018 a táto v dobrej viere bola presvedčená, že úhrada za diaľničnú známku bola bankou prevedená a teda prebehla tak, ako mala prebehnúť 29.01.2018. Až po vykonaní úhrady z jej účtu na účet Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. jej doručila mailom 30.01.2018 objednávku Národná diaľničná spoločnosť, a.s. a potvrdenie o úhrade diaľničnej známky, v ktorých bez jej súhlasu bola uvedená platnosť diaľničnej známky až od 02.02.2018. K tomuto došlo až následne potom, čo 29.01.2018 bolo potvrdené, že za diaľničnú známku žalobkyňa patričnú sumu 50 eur na rok zaplatila, teda splnila si povinnosť uvedenú v § 4 ods. 2 zákona.

33. Správne žalobkyňa poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. ako aj na čl. 4 ods. 2 Všeobecných obchodných podmienok, v ktorých sa hovorí, že diaľničná známka s ročnou platnosťou v prípade jej úhrady v rámci kalendárneho roka je platná odo dňa úhrady diaľničnej známky (vrátane) do 31. januára nasledujúceho kalendárneho roka. Tak zo Všeobecných obchodných podmienok, ani zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona nevyplýva, že platnosť danej diaľničnej známky by sa mal posúvať až o 4 dni, teda tak ako to bolo následne potvrdením zo dňa 30. januára uvedené Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. až od 02.02.2018. Uvedené nie je v zákone, ani vo Všeobecných obchodných podmienkach.

34. Čo sa týka žalobnej námietky ohľadom nadobudnutia účinnosti zákona č. 198/2020 Z. z., ktorým sa okrem iného mení aj zákon č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke v zmysle prechodného ustanovenia § 16e zákona sa konanie o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov a správne konanie o uložení pokuty, ktoré sa začalo pred dňom 20.07.2020 sa dokončí podľa predpisov účinných do 20.07.2020.

35. S poukazom na uvedenú skutočnosť má aj správny súd za to, že správne orgány mali postupovať v zmysle príslušného prechodného ustanovenia podľa § 16e zákona a dané konanie posudzovať podľa príslušných zákonných ustanovení účinných do uvedeného dňa 20.07.2020. V napadnutom rozhodnutí preto na danú vec nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 488/2013 Z. z. účinného v čase spáchania správneho deliktu, pretože správny súd takisto ako namietala žalobkyňa považuje za potrebné vysloviť, že k spáchaniu správneho deliktu malo dôjsť tak, že prevádzkovateľ vozidla s ev. č.: D v čase, ktorý bol uvedený, užívala vymedzený úsek smerom na PP vozidlom bez úhrady diaľničnej známky, čo prakticky nebolo v súlade s tým, k čomu dospeli správne orgány. V čase spáchania správneho deliktu zákon č. 488/2013 Z. z. upravoval v ustanovení § 13 ods. 6 liberačný dôvod na strane prevádzkovateľa vozidla, ktorý v prípade, ak sa preukázal opak, správny orgán bol povinný konanie o správnom delikte prevádzkovateľa vozidla zastaviť.

36. Správne orgány ako aj správne súdy sú pri rozhodovaní vo veciach správneho trestania povinné aplikovať rovnaké základné zásady ako platia v trestnom práve, čo vyplýva z ustanovenia § 195 SSP. Uvedené ustanovenie však má svoj podklad jednak v Ústave Slovenskej republiky v článkoch 46-50, ako aj v medzinárodných dokumentoch, ktorými je Slovenská republika viazaná a to jednak z čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je zakotvené právo na spravodlivé súdne konanie a čl. 7 Dohovoru, ktorý obsahuje povinnosť ukladania trestov výlučne na základe zákona, pričom v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva akékoľvek verejnoprávne ustanovenie sankčnej povahy nemožno posudzovať podľa jeho označenia ale je potrebné ho posúdiť podľa obsahu a účelu, a teda aj pri postihu osôb za správne delikty je potrebné vychádzať z princípov zakotvených v predmetnom článku medzinárodnej zmluvy. Taktiež v odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy (91) 1 o správnych sankciách sú vymedzené princípy pre vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti pri ukladaní správnych sankcií fyzickým a právnickým osobám. Jedným z týchto základných princípov, ktoré sa musia podľa odporúčania RE (91) 1 uplatňovať v úprave administratívnoprávneho trestania, je aj zákaz retroaktivity právnych noriem, t.j. zákaz spätnej pôsobnosti zákonného ustanovenia upravujúceho zodpovednosť za správny delikt. Účelom uvedenej zásady je zabezpečiť naplnenie požiadavky právnej istoty, a teda poskytnúť záruku ochrany skoršiemu správaniu sa subjektu a možnosti predvídať právne následky takéhoto konania v budúcnosti.

37. Správny súd zo zreteľom na základnú zásadu trestania ustanovenú v článku 50 ods. 6 Ústavy SR a rozvedenú v § 2 ods. 1 Trestného zákona považuje za nevyhnutné vysloviť právny záver, že čo sa týka existencie liberačného dôvodu je žalovaný povinný vychádzať z právnej úpravy účinnej v čase spáchania správneho deliktu, teda k 30.06.2018, keďže trestnosť činu (a teda aj zánik trestnosti) sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Pod pojmom trestnosť činu je nevyhnutné rozumieť všetky podmienky, od ktorých závisí výrok o vine a treste (napr. okolnosti vylučujúce protiprávnosť, zánik trestnosti a pod.), t. j. určenie, podľa ktorého zákona (v prípade jeho zmien) sa má trestný čin posúdiť.

38. Čo sa týka zmeny zákona č. 488/2013 Z. z., ku ktorej došlo prijatím zákona č. 198/2020 Z.z., ktoré v zmysle prechodného ustanovenia § 16e zákona sa konania o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov. Správne konanie o uložení pokuty, ktoré sa začalo pred dňom 20.07.2020, sa dokončí podľa predpisov účinných do 20.07.2020. Z ustanovenia § 11 ods. 6 zákona vyplýva jednoznačný charakter hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty, pričom uplynutím 60-dňovej lehoty na uloženie pokuty zaniká právo štátu na potrestanie páchateľa správneho deliktu. Nejde o lehotu procesnú ale o hmotnoprávnu. Konanie o správnom delikte následne v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR ako aj Európskeho súdu je konaním s trestným charakterom, na ktoré je potrebné aplikovať základné zásady a princípy trestného konania ako aj obvinenému garantovať práva upravené v čl. 6 Európskeho dohovoru.

39. V tejto súvislosti je dôležité spomenúť princíp právnej istoty a dať do pozornosti aj princíp zákazu retroaktivity (čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 7 ods. 1 Dohovoru a v čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd), ktorý možno aplikovať tak pre oblasť trestného práva ako aj pre oblasť správneho a daňového práva. Z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa narušila požiadavka na ich poznateľnosť, čím by dochádzalo k situáciám, že konanie v súlade so zákonom by na základe zmeny právnej úpravy mohlo byť dodatočne posúdené ako protiprávne konanie, čo by vplývalo na právnu istotu subjektov práva a zároveň by to narušovalo ochranu riadne nadobudnutých práv v minulosti.

40. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. Snj 84/02, ktoré skutkovo síce rieši odlišnú vec, avšak právne závery týkajúce sa aplikácie zásady zákazu retroaktivity právnych noriem v správnom trestaní sú aplikovateľné aj na predmetnú vec. Najvyšší súd v predmetnom stanovisku uvádza, že pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť správneho trestania, novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší. Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že orgán musí aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemôže sa správny orgán riadiť novším právnym predpisom, platným v čase jej rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia.

41. Podľa § 16 zákona č. 488/2013 Z. z, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

42. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

43. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania.

44. Podľa názoru správneho súdu sa správne orgány nedostatočne vysporiadali s námietkami žalobcu uvádzanými tak v odpore voči rozkazu, ako aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. Žalobkyňa stále argumentovala tým, že diaľničnú známku na OMV zakúpila 29.01.2018 tak, ako to preukázala v správnom konaní písomnými dôkazmi. Uvedené konanie preto podľa súdu nie je správnym deliktom tak, ako ho klasifikuje ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 448/2013 Z. z. S uvedenou námietkou sa správne orgány podľa názoru správneho súdu nedostatočne vysporiadali a vydali rozhodnutia, ktoré sa takto stali nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie a nezrozumiteľnosť.

45. Skutková podstata správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. znie: „Správneho deliktu sa dopustí ten, kto ako prevádzkovateľ vozidla poruší povinnosť podľa § 4 ods. 2.“ Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona: „Prevádzkovateľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky.“ Skutkovú podstatu správneho deliktu teda upravuje § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z., pričom jej objektívna stránka je vyjadrená v § 4 ods. 2. Podstatou, ku ktorej smeruje objektívna stránka je, aby prevádzkovateľ vozidla pri užívaní vymedzeného úseku ciest uhradil diaľničnú známku. Jej súčasťou však nie je povinnosť týkajúca sa akceptácie Všeobecných podmienok, ktorými si žalovaný svojvoľne upraví dobu, od kedy stanoví platnosť diaľničnej známky. To znamená, že zákon č. 488/2013 Z. z. sankcionuje, resp. považuje za správny delikt také omisívne konanie, akým je neuhradenie diaľničnej známky prevádzkovateľom vozidla pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom a teda nie určenie, od kedy považuje diaľničnú známku za riadne uhradenú.

46. Správny delikt účinne vo všeobecnosti nemá legálnu definíciu, avšak právna teória ho definuje ako protiprávne konanie zodpovedajúcej osoby, ktorého znaky sú uvedené v zákone, a s ktorými zákon spája hrozbu sankcií trestnej povahy ukladanej v rámci výkonu verejnej správy. Pri správnom trestaní, pod ktoré možno subsumovať aj vyvodzovanie deliktuálnej zodpovednosti za spáchanie správnych deliktov, je potrebné primerane uplatňovať aj trestnoprávne štandardy, ktorých relevanciu je možné odvodiť aj z ustanovení SSP, kedy zákonodarca v § 195 ustanovil výnimku z obmedzenia rozsahu súdneho prieskumu tak, že: „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak (...) c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania (...).“ V danom prípade je potrebné prihliadnuť na východiskovú trestnoprávnu zásadu nullum crimen sine lege. Táto zásada sama o sebe vyplýva už z čl. 49 Ústavy SR, pričom v tomto je formulovaná s akcentom na trestné právo. Hoci ju v našich právnych predpisoch nemožno nájsť explicitne vyjadrenú aj s akcentom na oblasť správneho trestania, možno sa na ňu odvolávať per analogiam a to jednak s ohľadom na jej vymedzenie na úrovni Ústavy SR a taktiež v kontexte judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn.: II. ÚS 476/2016 zo dňa 17.01.2018) a Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci s poukazom na judikatúru NS SR možno vo všeobecnosti konštatovať, že zásada nullum crimen sine lege neplatí v oblasti správneho trestania absolútne (s dôrazom na jej integrálnu zložku nullum cirem sine lege certa), keďže v Slovenskej republike je možné postihovať za správne delikty aj na právnom základe tzv. generálnej klauzuly (napr. oblasť hospodárskej súťaže), v danom prípade je však skutková podstata správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. určená celkom jednoznačne a to tak, že pre jej naplnenie je podstatná absencia úhrady diaľničnej známky. Správny súd tak vychádzajúc zo spisového materiálu konštatuje, že žalobkyňa preukázateľne realizovala úhradu diaľničnej známky a teda nenaplnila objektívnu stránku skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. Z uvedeného dôvodu je potrebné vec odložiť podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 488/2013 Z. z.

47. Z uvedených dôvodov preto správny súd rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) Správneho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň poukázal na to, že správny orgán je podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku viazaný.

48. Správny súd dospel k uvedenému záveru na základe preskúmania administratívneho spisu ako aj napadnutých rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi a s poukazom na citovanú právnu úpravu zákona o diaľničnej známke mal za preukázané a dospel k záveru, že obidve administratívne rozhodnutia neboli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Podľa názoru správneho súdu sa žalovaný dostatočným spôsobom nevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými jednak v odpore voči Rozkazu zo dňa 17.10.2019, ako v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 09.03.2020, ktoré boli žalobkyňou v priebehu správneho konania vznášané a zároveň postupoval v rozpore s ustanoveniami zákona č. 488/2013 Z. z. Správny súd sa stotožnil so žalobnými námietkami v tomto smere, pretože správne orgány okrem Záznamu z 01.02.2018 neargumentovali žiadnym dôkazom, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností preukazoval porušenie ustanovenia § 4 ods. 2 zákona žalobkyňou tak, ako jej bolo dané za vinu v rozhodnutiach.

49. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude potrebné zaoberať sa argumentáciou žalobkyne v administratívnom konaní a to s poukazom na všetky námietky podané tak voči rozkazu ako aj voči prvostupňovému rozhodnutiu a napokon aj so žalobnými námietkami, ktoré uvádzala žalobkyňa v podanej žalobe. V súčinnosti so žalobkyňou s poukazom na príslušné ustanovenia zákona bude potrebné predmetné rozhodnutie zrušiť a postupovať v súlade s platnou judikatúrou, pričom správny súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Asan/34/019 z 25.03.2020, ktorý sa týka obdobnej veci.

Komentár:

Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z. účinného v rozhodnom čase platilo, že: „Prevádzkovateľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky.“

Z pohľadu dodržania povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 a spáchania správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. je rozhodujúce, či v čase užívania diaľnice bola zaplatená úhrada za diaľničnú známku. Z dôvodu, že v čase užívania diaľnice bola diaľničná známka na rok 2018 riadne, nepochybne a preukázateľne uhradená nemožno dospieť k záveru o naplnení skutkovej podstaty a spáchaní správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z.

Diaľničná známka na rok 2018 (ako diaľničná známka s ročnou platnosťou)  bola uhradená prostredníctvom internetového portálu (eznamka.sk) bezhotovostným prevodom a to dňa 29.01.2018 a pripísaná na účet dňa 30.01.2018. Z tohto dôvodu sa žalobca nemohol dopustiť správneho deliktu, pretože dňa 01.02.2019 užíval vymedzený úsek cesty D1, 415,6 km, smer PP, vozidlom s platnou diaľničnou známkou, ktorá bola uhradená dňa 30.01.2018.

Diaľničná známka s ročnou platnosťou je platná od 1. januára príslušného kalendárneho roka, alebo odo dňa jej úhrady v príslušnom kalendárnom roku, do 31. januára nasledujúceho kalendárneho roka (viď § 3 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. v spojení s čl. IV bod 2 Všeobecných obchodných podmienok NDS)

Kým pri diaľničnej známke s ročnou platnosťou je stanovené fixné obdobie (od 1. januára príslušného kalendárneho roka do 31. januára nasledujúceho kalendárneho roka, resp. od zaplatenia do 31. januára nasledujúceho kalendárneho roka), tak pri napr. 10 dňovej diaľničnej známke je z povahy veci úplne logické, že začiatok jej platnosti sa dá modifikovať podľa potrieb zákazníka. Tento záver vyplýva aj zo samotnej textácie ustanovenia § 3 zákona o diaľničnej známke, kde je výslovne uvedené, že užívateľ si môže určovať začiatok platnosti iba pri diaľničnej známke  s 30-dňovou platnosťou a s 10-dňovou platnosťou.

V prejednávanom prípade elektronický systém správcu výberu úhrady diaľničnej známky, ktorým je NDS nesprávne vygeneroval platnosť diaľničnej známky od 02.02.2018. Pri kúpe diaľničnej známky s ročnou platnosťou totiž údaje začiatku a konca platnosti ročnej diaľničnej známky dopočítava automaticky systém. Na základe vyššie uvedených skutočností je však zrejmé, že skutočným dňom platnosti diaľničnej známky nebol dátum 02.02.2019, ale deň, keď bola diaľničná známka uhradená a to 30.01.2018.

Formálny údaj na potvrdení NDS ohľadom začiatku platnosti diaľničnej známky, ktorý je v zjavnom rozpore so skutočnosťou a teda skutočnou platnosťou, ktorá nastala v deň úhrady diaľničnej známky považujeme za právne irelevantný a bezvýznamný pri posudzovaní spáchania správneho deliktu. Správny orgán sa mal zamerať na skúmanie a zistenie skutočného dňa úhrady diaľničnej známky a nie formalistickým spôsobom mechanicky prevziať nesprávny údaj ako aj vyjadrenie NDS do svojho rozhodnutia.

Navyše údaj o začiatku platnosti pri druhu diaľničnej známky s ročnou platnosťou ani nie je možné zo strany prevádzkovateľa vozidla vyplniť, pretože to elektronický systém na internetovom portáli eznamka.sk neumožňuje a automaticky ho dopočítava systém, ktorý v danom prípade evidentne zlyhal. Tiež by bolo nelogické tento údaj vypĺňať, pretože platnosť tohto druhu diaľničnej známky je závislá od dňa úhrady, pretože táto diaľničná známka platí vždy do 31.1. nasledujúceho roka bez ohľadu na to, v ktorom mesiaci je uhradená. Či je diaľničná známka uhradená v auguste alebo decembri 2018 vždy platí do 31.01.2019. Preto aj keby systém umožňoval (čo neumožňuje) vyplniť tento údaj podľa požiadavky prevádzkovateľa vozidla bolo by nelogické, aby prevádzkovateľ určil ako deň platnosti neskorší deň ako bola diaľničná známka uhradená, pretože by sa časovo ukracoval pri užívaní diaľnic.

V tejto súvislosti treba uviesť, že § 5 zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke vypočítava údaje, ktoré sa pri úhrade diaľničnej známky zadávajú do elektronického systému – pokiaľ ide o začiatok platnosti diaľničnej známky, tento údaj v prípade ročnej diaľničnej známky nezadáva prevádzkovateľ vozidla, ale ho automaticky generuje informačný systém. V danej veci bol tento údaj vygenerovaný zjavne nesprávne, pretože je v rozpore s relevantnou právnou úpravou a obchodnými podmienkami NDS.

Keďže údaj o platnosti systém na portáli eznamka.sk neumožňuje vyplniť prevádzkovateľovi vozidla, pretože ho automaticky generuje, nemožno chybný údaj pričítať na ťarchu prevádzkovateľa vozidla. Po ďalšie správnym deliktom nemôže byť a podľa zákona nie je nesprávne a neúplné zadanie údajov podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z., ale porušenie povinnosti zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z. z.

S takouto argumentáciou sa nestotožňuje ani súdna prax, podľa ktorej zákon o diaľničnej známke zakotvuje v §10a ods. 1 skutkovú podstatu správneho deliktu, ktorého objektívna stránka je založená na porušení povinnosti ustanovenej v § 4 ods. 2. Ide o povinnosť prevádzkovateľa vozidla zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. Teda objektívna stránka skutkovej podstaty nie je založená na nesprávnom alebo neúplnom zadaní údajov vymedzených v § 5 ods. 1 zákona. Preto nesprávne alebo neúplné zadanie údajov do elektronického systému nemôže mať za následok vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti, navyše v prípade, ak účastník konania tvrdí a svoje tvrdenie aj preukázal potvrdením o úhrade diaľničnej známky. Správny súd sa nestotožňuje s tvrdením, že skutočné zaplatenie za diaľničnú známku nemá vplyv na spáchanie správneho deliktu. Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o diaľničnej známke nepostihuje sankciou uvedenie nesprávnych alebo neúplných údajov do elektronického systému, ale sankciou postihuje nesplnenie povinnosti úhrady diaľničnej známky pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom (§ 4 ods. 2 v spojení s § 10a ods. 1 zákona). Iný výklad zákona by v podstate znamenal, že zákon de facto nerozlišuje medzi prevádzkovateľom vozidla, ktorý diaľničnú známku vôbec neuhradil a prevádzkovateľom vozidla, ktorý si zákonnú povinnosť splnil, avšak do elektronického systému zadal nesprávne údaje (pozri rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S/3/2017 zo dňa 25.04.2018).

Správny orgán postihol sankciou včasné zaplatenie diaľničnej známky a tým pádom užívanie diaľnice s platnou diaľničnou známkou a favorizoval zjavnú technickú chybu na dokumente, ktorý bol vygenerovaný prostredníctvom portálu eznamka.sk. Platnosť diaľničnej známky však neurčuje NDS, ale zákon. A platnosť diaľničnej známky závisí od skutočnej úhrady diaľničnej známky a nie od úvahy a svojvôle správneho orgánu.

Uloženie sankcie za to, že si prevádzkovateľ vozidla riadne a včas splnil svoju povinnosť je učebnicovým príkladom nezákonnosti a predstavuje zbytočné šikanovanie subjektov, ktoré si poctivo plnia svoje povinnosti.

Mimo toho, že žalovaný porušil všeobecný princíp zákonnosti (čl. 2 ods. 2 ústavy, § 3 ods. 1 správneho poriadku), sa dopustil aj porušenia zásady nullum crimen sine lege. Je všeobecne známou skutočnosťou, že na postihovanie správnych deliktov sa primerane uplatňujú trestnoprávne štandardy. Ide dokonca o tak významnú skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 195 Správneho súdneho poriadku zakotvil explicitnú výnimku z rozsahu preskúmavania (sankčnej) správnej žaloby správnym súdom, a to tak, že „správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie“.

Rovnako ako pri trestných činoch, aj pri správnom trestaní teda platí zásada zákonnosti vyjadrená slovami nullum crimen sine lege a nulla poena sine lege. Sankcionovať preto možno iba konanie, ktorého znaky sú vyjadrené v skutkovej podstate správneho alebo súdneho deliktu v zákone, pričom možno uplatniť iba také sankcie, ktoré sú stanovené v zákone. Uvedené vychádza aj z Odporúčania Rady Európy (91) o správnych sankciách.

Tak článok 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 49 ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme – nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (porov. Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1993, bod 52; JELÍNEK, J. a kol. Trestní právo hmotné: obecná část, zvláštní část. 2. vydání. Praha : Linde, 2006, s. 25 – 29).

Keďže ústavný súd (II. ÚS 476/2016-46) už odôvodnil, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy a že je rovnako potrebné v rámci správneho trestania aplikovať čl. 7 ods. 1 dohovoru (k aplikovaniu princípu nullum crimen, nulla poena sine lege na správne trestanie porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6 A 173/2002) a čl. 49 ods. 1 ústavy, žalobca sa v prejednávanom prípade nemohol dopustiť žiadneho správneho deliktu.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2020, sp. zn. 3Ašan/34/2019 (R 30/2021) pri vyvodzovaní deliktuálnej zodpovednosti v zmysle zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 10a ods. 1) je potrebné zvážiť všetky skutkové okolnosti danej veci a pri ich posudzovaní zvoliť materiálny prístup. Pre komplexnosť možno uviesť, že chráneným záujmom predmetného správneho deliktu je ekonomický záujem Národnej diaľničnej spoločnosti a.s. za užívanie vymedzených úsekov ciest. Zo skutkového stavu vyplýva, že tento záujem konaním žalobcu nebol porušený. Pri hodnotení správnych deliktov je žiadúce brať do úvahy aj materiálnu nebezpečnosť konania, aby príliš formalistická aplikácia nebola nespravodlivá a neprimeraná. Je preukázané, že konanie žalobcu nebolo materiálne nebezpečné, pretože poplatok za užívanie vymedzených úsekov ciest bol v čase užívania diaľnice zaplatený a z vykonaných dôkazov zároveň vyplýva nespochybniteľná vôľa žalobcu splniť si povinnosť úhrady diaľničnej známky.

Navyše, ak Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenej veci judikoval, že nesprávne zadané evidenčné číslo vozidla nepredstavuje porušenie splnenia si povinnosti uhradiť diaľničnú známku, o to viac nepredstavuje porušenie zákona situácia týkajúca sa žalobcu, kedy bolo evidenčné číslo zadané správne a diaľničná známka bola v čase užívania diaľnice jednoznačne a preukázateľne uhradená.

Subsidiárne si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že dňa 21.07.2020 nadobudol účinnosť zákon č. 198/2020 Z. z., ktorým sa okrem iného mení aj zákon č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov (ďalej ako „zákon“). Novela bola zameraná na lehotu, v ktorej je možné uložiť pokutu prevádzkovateľovi vozidla za porušenie povinnosti „zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky“, teda za užívanie diaľnic bez diaľničnej známky. Tento zákon ustanovuje, že v rozkaznom konaní môže byť pokuta za porušenie povinnosti uložená do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti (§11 ods. 6 zákona). Predmetné ustanovenie má hmotnoprávnu povahu, teda lehota uvedená v ustanovení § 11 ods. 6 zákona je prekluzívna, pričom jej uplynutie spôsobuje zánik trestnosti správneho deliktu.

Najvyšší súd SR k lehotám na ukladanie pokút uvádza, že správny orgán je pri ukladaní pokút viazaný hmotno-právnymi lehotami. Tieto lehoty majú prekluzívny charakter. To znamená, že po ich uplynutí právo na uloženie pokuty zaniká (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. apríla 2017, sp. zn. 3 Sžo 240/2015).

Domnievame sa však, že ustanovenie § 11 ods. 6 zákona upravujúce 60 dňovú lehotu na uloženie pokuty v rozkaznom konaní, je potrebné aplikovať aj na konania začaté do dňa 20.07.2020. Konanie o správnom delikte je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR ako aj Európskeho súdu konaním s trestným charakterom, na ktoré je potrebné aplikovať základné zásady a princípy trestného konania, ako aj obvinenému garantovať práva upravené v čl. 6 Európskeho dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. Engel a ostatní c. Holandsko, Čanády c. Slovenská republika a pod.)  vykladá pojem trestné obvinenie a trest extenzívnym spôsobom oproti vnútroštátnej legislatíve. Inak povedané, to čo sa podľa vnútroštátneho právneho poriadku považuje za priestupok a sankciu, môže mať podľa štrasburskej judikatúry povahu trestného činu a trestu. Po­jem tres­tné ob­vi­ne­nie, či trest­ný čin definu­je ESĽP auto­nóm­ne, čo zna­me­ná, že ne­po­va­žu­je za tres­tné ob­vi­ne­nie len skutky, kto­ré sú vý­slo­vne označe­né vnút­roš­tát­nym po­riad­kom za tres­tné či­ny. Z toho ďalej vyplýva, že zásady trestného práva možno vzťahovať tak na činy patriace podľa slovenského právneho poriadku medzi trestné činy, ako aj na činy patriace medzi priestupky, resp. iné správne delikty.

V takom prípade súdy pristupujú k analogickému použitiu predpisov a zásad trestného práva. Na tomto mieste možno poukázať napr. na rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, zo dňa 12. marca 2009, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) dospel k záveru, že „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Pod pojmom trestnosť činu v súlade s ustálenou súdnou praxou treba rozumieť súhrn všetkých podmienok, od ktorých závisí výrok súdu o vine a treste, vrátane podmienok premlčania (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. októbra 2008, sp. zn. 5 Tdo 4/2008). Pod pojem trestnosť činu teda možno zahrnúť aj podmienky zániku zodpovednosti za spáchaný delikt.

Ak teda spáchal prevádzkovateľ vozidla správny delikt pred dňom 20.07.2020, bez ohľadu na prechodné ustanovenia zákona, jeho trestnosť sa bude posudzovať podľa predpisov účinných od 21.07.2020, pretože sú pre páchateľa priaznivejšie – zánik zodpovednosti totiž nenastáva po uplynutí dvojročnej subjektívnej alebo trojročnej objektívnej prekluzívnej doby, ale do 60 dní od porušenia povinnosti.

Z uvedeného vyplýva, že ak prevádzkovateľ vozidla porušil povinnosť podľa zákona v roku 2018 či 2019 alebo dokonca v prvých mesiacoch roka 2020, nemôže mu byť uložená pokuta, pretože objektívna 60 dňová lehota plynúca od porušenia povinnosti dávno uplynula.

Ustanovenie § 16e teda na tejto skutočnosti nič nemení, pretože ustanovenie § 11 ods. 6 zákona nie je lehotou procesnou, ktorá sa týka „konania“ (t. j. postupu správneho orgánu a účastníkov konania), ale lehotou hmotnoprávnou upravujúcou zánik zodpovednosti páchateľa za správny delikt.

Konania začaté do 20.07.2020 sa teda môžu dokončiť podľa doterajších (procesných)  predpisov, avšak s aplikáciou hmotnoprávnych noriem upravujúcich zánik zodpovednosti páchateľa správneho deliktu účinných odo dňa 21.07.2020, pretože tieto sú pre páchateľa priaznivejšie, pričom takýto postup má svoj základ v Ústave SR.

Rešpektujúc princípy správneho trestania, ak správne orgány v rámci konania o správnom delikte uložili sankciu v súlade s právnou úpravou účinnou v čase, keď o tejto sankcii rozhodovali, avšak následne v priebehu súdneho prieskumu došlo k zmene právnej úpravy v prospech páchateľa, ktorý namietol neprimeranosť (neproporcionálnosť) peňažnej sankcie, pôvodne uloženej správnym orgánom, je povinnosťou správneho súdu prihliadať na zmenu v právnej úprave sankcie, a to aj v prípade, že táto zmena nastala hoci až po právoplatnosti rozhodnutí správnych orgánov vo veci samej (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2019, sp. zn. 4Asan/2/2019 - R 20/2021).

V súvislosti s touto problematikou odporúčame aj články na najpravo.sk od M. Ružarovského dostupné TUTU.


Spracovanie a komentár k rozhodnutiu: Tomáš Čentík

Celý text rozhodnutia je dostupný TU.

Vzor citácie: ČENTÍK, T.: Správne trestanie v režime zákona o diaľničnej známke. Publikované 21.03.2023. Dostupné na https://www.ulpianus.sk/judikatura-s-komentarom/spravne-trestanie-v-rezime-zakona-o-dialnicnej-znamke/. ISSN: 2644-528X.

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať