ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Podľa § 337 ods. 1 až 3 CSP ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a ak navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 neuloží, poučí strany, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených. Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje. Súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania vo veci samej. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia. Súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší rozhodnutím, ktorým žalobe vo veci samej vyhovel. Ustanovenie § 335 platí primerane. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 CSP neuloží, je súčasne povinný poučiť strany vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, o ich možnosti podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených, pričom súd je povinný túto žalobu aj špecifikovať, teda uviesť strany a predmet konania žaloby vo veci samej. Zákon tak súdu stanovuje obligatórnu poučovaciu povinnosť (poučiť stranu, proti ktorej neodkladné opatrenie pred začatím konania smeruje, o možnosti podať žalobu a o právnych následkoch s tým spojených), a to v záujme rovnosti sporových strán a zabezpečenia adekvátnej ochrany práv a oprávnených záujmov strán, proti ktorým neodkladné opatrenie smeruje. Súd je tak povinný týmto stranám poskytnúť v zmysle ustanovenia § 337 ods. 1 a ods. 2 CSP kvalifikované poučenie. V uvedenom prípade súd súčasne s nariadením neodkladného opatrenia vo výrokovej časti žalovanej kvalifikované poučenie neposkytol, čím došlo porušeniu rovnosti sporových strán a k zmareniu procesných oprávnení žalovanej, a to zmareniu jej možnosti podať žalobu vo veci samej (vymedzenej súdom v zmysle § 337 ods. 2 CSP) a domáhať sa tak prípadnej procesnej ochrany, v dôsledku čoho ani nemohli nastať prípadné právne následky spojené s podaním takejto žaloby a s prípadným vyhovením tejto žalobe (§ 337 ods. 3 CSP). Uvedeným postupom súdu tak došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces a naplneniu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/135/2017, z 26. septembra 2018 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/81459_subor.pdf /najpravo.sk).

Celkom ma prekvapila a po pravde aj zarazila skutočnosť, že v konaní pred ÚS SR je vylúčené substitučné splnomocnenie iným advokátom (napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 339/2012 zo dňa 4. júla 2012 ). Rozhodovacia prax ÚS SR však nie je jednotná - ÚS SR substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom okrem iného akceptoval napríklad v konaní vedenom pred plénom Ústavného súdu pod sp. zn. PL.ÚS 25/2015, resp. v konaniach pred jednotlivými senátmi sp. zn. I. ÚS 545/2015, sp. zn. I. ÚS 264/2016 alebo sp. zn. I. ÚS 204/2017. Bližšie k tejto problematike odporúčam článok od Jána Maceja dostupný na https://www.epravo.sk/top/clanky/k-nepripustnosti-substitucneho-splnomocnenia-v-konani-pred-ustavnym-sudom-sr-4190.html a prikláňam sa k záveru, že z hľadiska zmyslu a účelu zákona je substitučné zastúpenie iným advokátom prípustné, pretože tým je zachovaný účel povinného zastúpenia advokátom v konaní pred Ústavným súdom.

Treba mať na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nedôvodná je preto argumentácia žalobcu, podľa ktorej je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že ho neodôvodnil v súlade so zákonom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 08. 2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017)

Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017). Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 113/2017 naostatok vychádza zo širšie chápaného obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ tak, že jeho súčasťou sú tiež právne závery vyjadrené v rozhodnutiach, ktoré boli v minulosti ako judikáty publikované v oficiálnych informačných médiách vydávaných vtedajšími inštitúciami stojacimi na vrchole sústavy všeobecných súdov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 08. 2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017)

Pojem (lehota) bez zbytočného odkladu je, ako správne poznamenal odvolací súd, vágnym pojmom, ktorý je potrebné vykladať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom v každom konkrétnom prípade je vždy potrebné skúmať, či dlžník bezodkladne využil všetky možnosti pre splnenie tejto povinnosti, prípadne aké skutočnosti mu v tom bránili. Z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je však potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad (nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto lehotu viazané, ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 08. 2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017)

Doplnenie k definícii rozhodnutia odvolacieho súdu: Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý nerozhodoval ako inštančný súd, nie sú splnené podmienky konania pred dovolacím súdom. O miestnej príslušnosti totiž nerozhoduje krajský súd v inštančnom postupe, ale ako súd nadriadený a jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím odvolacieho súdu. Vyplýva to z úpravy obsiahnutej v § 43 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého ak súd, ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané. Dovolanie proti nemu je preto vylúčené a CSP ani neupravuje funkčnú príslušnosť NS SR na jeho prejednanie. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. septembra 2018, sp. zn. 1Obdo/33/2018)

Pre milovníkov rozmanitosti dávam do pozornosti § 48 ods. 8 EP: Ak oprávnený alebo jeho zástupca nemá aktivovanú elektronickú schránku alebo mu v možnosti podať návrh elektronickými prostriedkami bránia iné dôvody, možno podať návrh na vykonanie exekúcie prostredníctvom ktoréhokoľvek exekútora ... Ak sa návrh na vykonanie exekúcie podáva prostredníctvom exekútora, exekútor prevedie písomnosti v listinnej podobe do elektronickej podoby a takto vzniknuté elektronické dokumenty autorizuje; ustanovenia osobitného predpisu o zaručenej konverzii sa nepoužijú...

Keďže Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenia o preukazovaní oprávnenia konať za inú osobu alebo v jej mene, ako lex generalis sa použije § 92 C. s. p., podľa ktorého musí byť splnomocnenie udelené splnomocniteľom písomne. V exekučnom konaní ako konaní, ktoré je možné iniciovať výlučne elektronicky, je vylúčené preukázať oprávnenie konať v mene inej osoby udelením splnomocnenia v listinnej podobe. Na elektronickú podobu splnomocnenia sa preto použijú ustanovenia zákona e-Governmente, a to konkrétne § 23 upravujúci autorizáciu a preukazovanie oprávnenia konať v mene inej osoby. Ak oprávnenie konať vzniká udelením splnomocnenia, citované ustanovenie vyžaduje na dokumente preukazujúcom oprávnenie konať v mene inej osoby autorizáciu splnomocniteľom, keďže iba autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca, a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal. Ak splnomocniteľ nedisponuje možnosťou autorizácie, t. j. elektronického podpísania, za účelom zachovania právnych účinkov pôvodného listinného splnomocnenia a jeho použiteľnosti pri vykonávaní úkonov v mene oprávneného ako účastníka konania v exekučnom konaní ostáva jedinou možnosťou vykonanie zaručenej konverzie splnomocnenia opatreného vlastnoručným podpisom splnomocniteľa z listinnej podoby do elektronickej podľa § 36 ods. 3 zákona o e-Governmente tak ako ju definuje § 35 ods. 2 zákona o e-Govemmente (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 342/2018)

Závislým výrokom môže byť nielen opravným prostriedkom nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci. Vydanie uznesenia o trovách konania je jednostranne závislé od existencie rozhodnutia vo veci samej. Zrušením rozsudku súdu prvej inštancie uznesenie o trovách konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutia vo veci samej by zostalo uznesenie o trovách konania osamotené a strácalo by rozumný zmysel, čo by odporovalo princípu právnej istoty. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2018, sp. zn. 3Obo/9/2018)

Z § 80 ods. 1 a 2 CSP je jednoznačne zrejmé, že navrhnúť súdu, aby do konania na miesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva prevedené alebo na koho prešli, je oprávnený iba žalobca. Bez takéhoto návrhu žalobcu pripustiť zmenu v osobe žalobcu nemožno, a to ani v prípade, ak sa iná osoba stala hmotnoprávnym veriteľom žalovaného. (uznesenie Ústavného súdu SR z 23. 5. 2018, sp. zn. II. ÚS 263/2018)

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky advokátom, doručený ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom (nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní pred ústavným súdom. (uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 231/2018 z 10. 5. 2018)

Ak súd pri vykonávaní dôkazu nepostupoval v súlade s ustanovením § 98 ods. 1 CSP, keď namiesto vykonania záznamu z výsluchu technickým zariadením, zaznamenal výsluch v listinnej forme, ktorá nemá ani formu zápisnice v zmysle § 99 CSP, porušil tým ustanovenie § 98 ods. 1 CSP a dopustil sa vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, 5 Cdo 103/2018)

Započítanie (kolácia) je inštitút dedičského práva, účelom ktorého je dosiahnuť spravodlivé rozvrhnutie majetkového prínosu pochádzajúceho od poručiteľa do majetku dedičov. Cieľom je odstrániť alebo aspoň zmenšiť majetkové disproporcie medzi dedičmi, pokiaľ majú pôvod v majetkových zdrojoch plynúcich od poručiteľa. Tento účel (cieľ) sa dosahuje vyrovnaním rozdielov, ku ktorým medzi dedičmi došlo v dôsledku právneho úkonu poručiteľa, ktorým za svojho života obdaroval niektorého z viacerých (budúcich) dedičov. Pri započítaní ide o modifikáciu zákonného dedičského podielu obdarovaného dediča. Pri intestátnej postupnosti (pri dedení zo zákona) dochádza k započítaniu ex offo. Pri započítaní v zmysle § 484 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa hodnota toho, čo niektorý z dedičov obdržal od poručiteľa počas jeho života ako dar nad rámec obvyklého darovania, pripočíta k celkovej hodnote zanechaného majetku poručiteľa, zo súčtu týchto hodnôt sa vypočíta výška podielu zo zákona a od takto určeného podielu sa obdarovanému dedičovi odpočíta to, čo je predmetom zápočtu. Už zo samej podstaty matematického výpočtu, ktorým sa realizuje započítanie v zmysle § 484 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že význam tu má nielen správne určenie celkovej ceny poručiteľovho majetku v čase jeho smrti, ale tiež správne určenie hodnoty daru (zápočtu). Hodnota daru v čase jeho nadobudnutia (najmä v prípade nehnuteľností) nemusí byť totožná s hodnotou daru v čase smrti poručiteľa; rozhodujúcou však je všeobecná cena darovanej veci v čase darovania, teda nie v čase smrti poručiteľa alebo prejednania dedičstva. Všeobecnou cenou sa pritom rozumie cena, za ktorú by v danom mieste a čase (obdarovania) bolo možné obstarať rovnakú (obdobnú) vec v závislosti od ponuky a dopytu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2018, sp. zn. 3 Cdo 40/2017)

Pre ustálenie pojmu „priľahlý pozemok“ je významné zistenie, či ide o pozemok, ktorý bol určený na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne jej a jeho majiteľom/obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia a pod. Spravidla pôjde o pozemok susediaci s konkrétnou stavbou, avšak nemožno vylúčiť, že môže ísť aj o vzdialenejší pozemok. Takýto pozemok môže slúžiť na prístup k danej stavbe, avšak ani toto nemusí byť rozhodujúce kritérium. Pojem „priľahlý pozemok“ používa aj Občiansky zákonník v ustanovení § 151o ods. 3. Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa vlastník stavby môže dostať ku komunikácii, prípadne k pozemku, z ktorého má možnosť dostať sa ku komunikácii (Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník, Stručný komentár, Iura Edition, Bratislava, 2008, s. 451). Přilehlým pozemkem se nerozumí jen pozemek bezprostředne přilehlý k pozemku vlastníka, ale všechny pozemky, kterých je ke zřízení cesty zapotřebí, tedy i pozemky vzdálenější (Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.: Občanský zákonník I. § 1-459. Komentář. 1. Vydání. Praha: C. H. Beck, 2008, s. 927). Pozemok, priľahlý k stavbe, s ktorou svojím umiestnením a využitím tvorí funkčný celok nemusí byť len pozemok bezprostredne susediaci s danou stavbou. Aby bolo možné určiť, či ide o priľahlý pozemok k stavbe, musia byť zohľadnené rôzne kritériá každého jednotlivého prípadu. Kritérium bezprostrednej blízkosti je jedným z kritérií, avšak nemožno posudzovať len túto skutočnosť, teda či ide o bezprostredne susediaci pozemok so stavbou, ak všetky ostatné skutočnosti preukazujú, že ide o jeden funkčný celok. Ďalším z kritérií môže byť aj otázka vlastníctva pozemkov a stavieb. Spravidla budú tieto pozemky a stavby vo vlastníctve toho istého vlastnícka, avšak nemožno vylúčiť ani prípad, že pozemok je vo vlastníctve inej osoby, ako stavby. To je už úloha správneho orgánu, aby sa vysporiadal s touto skutočnosťou a odstránil prípadné nejasnosti týkajúce sa vlastníctva uvedeného v katastri nehnuteľností a skutočného stavu užívania pozemkov a stavieb. Žalovaný správny orgán správne skonštatoval, že obec nie je orgánom oprávneným určovať, čo je a čo nie je priľahlý pozemok podľa § 2 ods. 2 písm. c/ bod 4 zákona č. 140/2014 Z.z., avšak obec a vlastníci nehnuteľností musia mať najlepšie vedomosti o tom, aké pozemky spolu tvoria funkčný celok a ktoré nie. V prípade, ak správnemu orgánu neboli zrejmé pomery v danej lokalite, mohol na odstránenie nejasností a zabezpečenia objektívnosti rozhodnutia nariadiť miestnu obhliadku, prípadne vypočuť ďalších svedkov. Pre vyhodnotenie kritéria priľahlosti pozemku sa musí správny orgán vysporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré sú v danej veci rozhodujúce, až následne môže vydať rozhodnutie vo veci. Funkčnú súvislosť stavieb a pozemkov je potrebné v jednotlivom prípade preukázať, preto sa nemožno stotožniť s námietkou odporcu, že zákonné ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c/ bod 4 zákona č. 140/2014 Z.z. by sa dalo aplikovať v každom jednom prípade nadobúdania každého ďalšieho pozemku, ktorý hraničí už s existujúcim súhrnom pozemkov a stavieb tvoriacich funkčný celok vzhľadom na svoje umiestnenie a využitie. Najvyšší súd uvádza, že funkčnú súvislosť so stavbami je potrebné preukázať v prípade každého jedného pozemku a nestačí len samotná poloha pozemku v bezprostrednej susednej blízkosti. Práve na to sú tu ďalšie kritériá. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.03.2017, sp. zn. 3Sžr/11/2016)

Prekážka nemusí trvať počas celej lehoty, ale môže nastať aj na jej konci, t. j. aj deň pred skončením lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu. V praxi nemožno vylúčiť, že účastník urobí procesný úkon v posledný deň lehoty, a teda k jej zmeškaniu nedochádza. Ak by sa prijal záver o znemožnení podať v lehote opravný prostriedok, v danom prípade odpor proti platobnému rozkazu, pre prekážku na strane účastníka v podobe jeho náhleho ochorenia, lebo od doručenia rozhodnutia do okamihu prekážky mal dostatok času na jeho podanie, nedôvodne by dochádzalo v podstate ku „skráteniu“ lehoty na podanie opravného prostriedku, čo je neprípustné. Navyše, tu musí existovať príčinná súvislosť medzi ospravedlniteľným dôvodom (v tomto prípade chorobou) a zmeškaním lehoty. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna 2018, sp. zn. 4 Cdo 73/2018)

Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný ( § 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku)." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4MCdo/8/2012 z 26.02:2013)

Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní znamená, že dotknutá osoba má právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje. Protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. (Nález Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018)

O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018)

Ústavný súd SR vydal rozhodnutie týkajúce sa exekučného prieskumu notárskych zápisníc, s ktorým by bolo možné v zásade súhlasiť, avšak neviem či aj po uvedenej novele Exekučného poriadku - sťažnosťou na ÚS SR boli totiž napadnuté rozhodnutia vydané po účinnosti novely EP. V odôvodnení ÚS SR uviedol nasledovné: "Ústavný súd vzhľadom na exekučný titul, ktorý je predmetom napadnutého exekučného konania, konštatuje, že pri posudzovaní notárskej zápisnice sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája, a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní. Skutočnosť, že osoba povinná uznala dlh voči oprávnenej osobe, podľa názoru ústavného súdu celkom nevylučuje, aby v individuálnych prípadoch – so zreteľom na osobitné okolnosti prejednávanej veci – sa povinná osoba domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp., že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť). Avšak domáhať sa tak môže v osobitnom konaní, a nie v rámci námietok v exekučnom konaní. Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže preto posudzovať iba exekučný súd. To napokon znamená, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve". (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, z 23. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 8/2018)