Zverejňovanie súdnych rozhodnutí a ustálená súdna prax

Civilný sporový poriadok na viacerých miestach používa slovné spojenie rozhodovacia prax, ktorá v rôznych podobách nadobúda normatívny význam. Ide o kategórie ustálená rozhodovacia prax, rozdielna rozhodovacia prax a absentujúca rozhodovacia prax k určitej právnej otázke. Pre praktické uvedenie týchto kategórií do života je nevyhnutné vytvorenie materiálno-technických predpokladov. Jedným z týchto predpokladov je zabezpečenie publikácie súdnych rozhodnutí (predovšetkým všetkých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR!) a ich verejná dostupnosť ako aj zabezpečenie dostatočne efektívneho vyhľadávania.

justice-2755765_640 (1).jpgzdroj: pixabay.com

Je bežnou praxou, že nie je všetky rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“) sú zverejnené a nie je tajomstvom, že ani vyhľadávací nástroj na stránke najvyššieho súdu nespĺňa moderné technické štandardy na cielené vyhľadávanie judikatúry.

To, že technické možností vyhľadávania a dôsledného poznania judikatúry v podmienkach Slovenskej republiky sú nevyhovujúce (a preto účastník/strana konania nie je schopný poznať, resp. rozlišovať čo je ustálená súdna prax a čo rozdielna súdna prax), potvrdzujú aj informácie Kancelárie Najvyššieho súdu SR ako spracovateľa štúdie uskutočniteľnosti „Informačný systém Kancelárie Najvyššieho súdu“ (dostupné na TU časť dokumenty: SU-SU-MD-su_141.pdf), v ktorej je uvedené: „V súčasnosti nie je najvyšší súd schopný plniť ani zákonné minimum povinností viažuce sa na riadne zverejňovanie všetkých rozhodnutí, t. j. doterajšej rozhodovacej praxe, a to len v dôsledku nedostatočného a nekvalitného technického riešenia. Dôsledkom tejto situácie je, že ani sám sudca, resp. jeho asistent, nemá k dispozícii ucelený obraz o predchádzajúcej rozhodovacej praxi pre konkrétny právny problém, nakoľko neexistuje miesto, ktoré by obsahovalo všetky rozhodnutia najvyššieho súdu a bolo dostupné“.

Rovnako kriticky sa k dostupnosti a vyhľadávaniu judikatúry vyjadrilo aj združenie sudcov za otvorenú justíciu, ktoré uvádza, že nie všetky rozhodnutia sú verejne dostupné a že aj tie, ktoré zverejnené sú, je problematické vyhľadať cez relevantné vyhľadávacie kritériá (kľúčové slová, právne oblasti, paragrafové znenia a pod.). Združenie sudcov za otvorenú justíciu dodáva, že úplne zlyháva rýchla a prehľadná orientácia v judikatúre súdov (dostupné TU). 

Možno si položiť legitímnu otázku, že ak samotný najvyšší súd nemá dostatočné nástroje, aby poznal vlastnú rozhodovaciu činnosť, ako toho má byť schopný účastník/strana konania a navyše rozlišovať či v jeho spore alebo právnej veci ide o ustálenú súdnu prax alebo rozdielnu rozhodovaciu prax. Nemožno preto očakávať od účastníkov/strán konania a ich zástupcov dokonalú znalosť celej rozhodovacej činnosti všetkých senátov najvyššieho súdu.

V prvom rade musia byť vytvorené technické predpoklady, aby boli zverejňované najmä všetky rozhodnutia najvyššieho sudu v rámci bezplatných a verejne dostupných online platforiem (či už vyhľadávače na stránkach najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu SR, príp. túto úlohu môže plniť informačný portál Slov-Lex).

Po druhá, nestačí len existencia vyhľadávača ako komplexného zdroja judikatúry, ale tento vyhľadávač musí disponovať po technickej stránke funkcionalitami dostatočnými na efektívny rešerš judikatúry, t. j. pre vyhľadanie riešenia konkrétnej právnej otázky v judikatúre musia byť implementované účinné nástroje vyhľadávania judikátov a to na základe možnosti zadania vstupných parametrov ako napr. ustanovenie právneho predpisu, kľúčové slová a pod. Systém by mal pracovať tak, aby výsledkom zadania konkrétnych parametrov boli len relevantné rozhodnutia (často sa stáva, že systém vyhodí množstvo rozhodnutí, ktoré so zadanými vstupmi nijako nesúvisia).

O nevyhnutnosti týchto dvoch podmienok v súvislosti s prístupom k judikatúre písal Milan Hlušák na portáli lexforum.sk (dostupné TU ), kde trefne poznamenal, že nevyhnutnosťou nebude len formálna dostupnosť k rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj premyslený systém vyhľadávania a „prehrabávania“ sa v judikátoch s tým, že to, čo teraz používa web najvyššieho súdu, absolútne nepostačuje.

Konkrétne normatívne podoby významu rozhodovacej praxe sú upravené nasledovne:

  1. Čl. 2 ods. 2 CSP: „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 12. 2019, sp. zn.: 3Obdo/64/2019). Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017).
  1. § 48 ods. 1 CSP: „Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor“. Ak ide o prípad, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne a kedy je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, nie sú splnené podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 CSP veľkému senátu. V takomto prípade má prejednávajúci senát možnosť buď sa prikloniť k jednému právnemu názoru alebo za správny bude považovať druhý (odlišný) právny názor. Vec prejednávajúci senát v rámci prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia inú možnosť nemá (uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 28.4.2020 sp. zn. 1VCdo 3/2019). Z toho vyplýva, že na veľký senát sa možno obrátiť iba v prípade potreby prelomenia (odklonu) od existujúcej judikatúry – v prípade rozdielnej rozhodovacej praxe sa má zjednotenie riešiť formou publikovania v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.
  1. § 220 ods. 3 CSP: „Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu“. Aby bolo možné vyhodnotiť, či dochádza k odklonu je nevyhnutné poznať ustálenú súdnu prax, čoho predpokladom je jej dostupnosť a vytvorenie technických podmienok na efektívne vyhľadávanie (rovnakú povinnosť má aj odvolací súd podľa § 393 ods. 3 CSP).
  1. § 421 ods. 1: „Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne“.

Z relevantných ustanovení CSP vyplýva, že poznanie rozhodovacej (súdnej) praxe je mimoriadne dôležité pre aplikáciu jednotlivých procesných inštitútov. Popri otázke dôslednej publikácie súdnych rozhodnutí a vytvorenia nástrojov na ich účinné vyhľadávanie je potrebné definovať tiež to, čo sa považuje za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu na účely § 421 CSP.

Podľa aktuálnych trendov najvyššieho súdu je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). Koľko nepublikovaných rozhodnutí môže predstavovať ustálenú súdnu prax zatiaľ nebolo predmetom posudzovania najvyššieho súdu - podľa Ústavného súdu SR však dve rozhodnutia nemôžu predstavovať ustálenú prax dovolacieho súdu (I. ÚS 115/2020).

Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba podľa najvyššieho súdu zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018). Nad týmto vymedzením ustálenej rozhodovacej praxe možno polemizovať, pretože prístup k týmto rozhodnutiam je limitovaný, keďže nie sú voľne dostupné (niektoré, ale nie všetky, sa nachádzajú v platených platformách ako EPI, ASPI a pod., čo ale nie dostatočným riešením, pretože to nespĺňa elementárnu podmienku verejnej a bezplatnej dostupnosti).

V tejto súvislosti ostáva otvorená otázka, na ktorú doposiaľ judikatúra nedala odpoveď, čo v prípade, ak po rozhodnutí publikovanom v zbierke sú vydané protichodné „nepublikované“ rozhodnutia (bez postúpenia veľkému senátu). Inými slovami, kde je hranica, kedy tieto rozhodnutia založia rozdielnu rozhodovaciu prax, t. j. dokedy je možné považovať rozhodnutie publikované v zbierke za ustálenú súdnu prax. Aj ustálená súdna prax publikovaná v zbierke totiž môže zmeniť postupom času charakter ustálenosti, ak nasledovný judikatúrny vývoj je poznamenaný masívnym výskytom protichodných rozhodnutí. Ako príklad z praxe možno uviesť dlhodobo spornú a pertraktovanú otázku, či nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (teraz § 420 písm. f) CSP) – v tomto prípade síce existovalo publikované rozhodnutie R 111/1998, avšak neskoršia judikatúra bola poznačená značnou protichodnosťou, čo si vyžiadalo opätovné zjednotenie novým publikovaným rozhodnutím R 2/2016.

Kým nebudú nastolené otázky vyriešené, nebude naplnený princíp predvídateľnosti rozhodnutí, ktorý je obsahovou súčasťou právnej istoty. Zároveň to bude mať za následok sťažený prístup k dovolaciemu konaniu, pretože aplikácia § 421 CSP vyžaduje, že prístup k judikatúre dovolacieho súdu je plne funkčný.


Vzor citácie: ČENTÍK, T.: Zverejňovanie súdnych rozhodnutí a ustálená súdna prax. 27.01.2021. Dostupné na https://www.ulpianus.sk/blog/zverejnovanie-sudnych-rozhodnuti-a-ustalena-sudna-prax/. ISSN: 2644-528X

ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať