Zverejňovanie súdnych rozhodnutí a ustálená súdna prax

Civilný sporový poriadok na viacerých miestach používa slovné spojenie rozhodovacia prax, ktorá v rôznych podobách nadobúda normatívny význam. Ide o kategórie ustálená rozhodovacia prax, rozdielna rozhodovacia prax a absentujúca rozhodovacia prax k určitej právnej otázke. Pre praktické uvedenie týchto kategórií do života je nevyhnutné vytvorenie materiálno-technických predpokladov. Jedným z týchto predpokladov je zabezpečenie publikácie súdnych rozhodnutí (predovšetkým všetkých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR!) a ich verejná dostupnosť ako aj zabezpečenie dostatočne efektívneho vyhľadávania.

justice-2755765_640 (1).jpgzdroj: pixabay.com

Je bežnou praxou, že nie je všetky rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“) sú zverejnené a nie je tajomstvom, že ani vyhľadávací nástroj na stránke najvyššieho súdu nespĺňa moderné technické štandardy na cielené vyhľadávanie judikatúry.

To, že technické možností vyhľadávania a dôsledného poznania judikatúry v podmienkach Slovenskej republiky sú nevyhovujúce (a preto účastník/strana konania nie je schopný poznať, resp. rozlišovať čo je ustálená súdna prax a čo rozdielna súdna prax), potvrdzujú aj informácie Kancelárie Najvyššieho súdu SR ako spracovateľa štúdie uskutočniteľnosti „Informačný systém Kancelárie Najvyššieho súdu“ (dostupné na TU časť dokumenty: SU-SU-MD-su_141.pdf), v ktorej je uvedené: „V súčasnosti nie je najvyšší súd schopný plniť ani zákonné minimum povinností viažuce sa na riadne zverejňovanie všetkých rozhodnutí, t. j. doterajšej rozhodovacej praxe, a to len v dôsledku nedostatočného a nekvalitného technického riešenia. Dôsledkom tejto situácie je, že ani sám sudca, resp. jeho asistent, nemá k dispozícii ucelený obraz o predchádzajúcej rozhodovacej praxi pre konkrétny právny problém, nakoľko neexistuje miesto, ktoré by obsahovalo všetky rozhodnutia najvyššieho súdu a bolo dostupné“.

Rovnako kriticky sa k dostupnosti a vyhľadávaniu judikatúry vyjadrilo aj združenie sudcov za otvorenú justíciu, ktoré uvádza, že nie všetky rozhodnutia sú verejne dostupné a že aj tie, ktoré zverejnené sú, je problematické vyhľadať cez relevantné vyhľadávacie kritériá (kľúčové slová, právne oblasti, paragrafové znenia a pod.). Združenie sudcov za otvorenú justíciu dodáva, že úplne zlyháva rýchla a prehľadná orientácia v judikatúre súdov (dostupné TU). 

Možno si položiť legitímnu otázku, že ak samotný najvyšší súd nemá dostatočné nástroje, aby poznal vlastnú rozhodovaciu činnosť, ako toho má byť schopný účastník/strana konania a navyše rozlišovať či v jeho spore alebo právnej veci ide o ustálenú súdnu prax alebo rozdielnu rozhodovaciu prax. Nemožno preto očakávať od účastníkov/strán konania a ich zástupcov dokonalú znalosť celej rozhodovacej činnosti všetkých senátov najvyššieho súdu.

V prvom rade musia byť vytvorené technické predpoklady, aby boli zverejňované najmä všetky rozhodnutia najvyššieho sudu v rámci bezplatných a verejne dostupných online platforiem (či už vyhľadávače na stránkach najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu SR, príp. túto úlohu môže plniť informačný portál Slov-Lex).

Po druhá, nestačí len existencia vyhľadávača ako komplexného zdroja judikatúry, ale tento vyhľadávač musí disponovať po technickej stránke funkcionalitami dostatočnými na efektívny rešerš judikatúry, t. j. pre vyhľadanie riešenia konkrétnej právnej otázky v judikatúre musia byť implementované účinné nástroje vyhľadávania judikátov a to na základe možnosti zadania vstupných parametrov ako napr. ustanovenie právneho predpisu, kľúčové slová a pod. Systém by mal pracovať tak, aby výsledkom zadania konkrétnych parametrov boli len relevantné rozhodnutia (často sa stáva, že systém vyhodí množstvo rozhodnutí, ktoré so zadanými vstupmi nijako nesúvisia).

O nevyhnutnosti týchto dvoch podmienok v súvislosti s prístupom k judikatúre písal Milan Hlušák na portáli lexforum.sk (dostupné TU ), kde trefne poznamenal, že nevyhnutnosťou nebude len formálna dostupnosť k rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj premyslený systém vyhľadávania a „prehrabávania“ sa v judikátoch s tým, že to, čo teraz používa web najvyššieho súdu, absolútne nepostačuje.

Konkrétne normatívne podoby významu rozhodovacej praxe sú upravené nasledovne:

  1. Čl. 2 ods. 2 CSP: „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 12. 2019, sp. zn.: 3Obdo/64/2019). Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017).
  1. § 48 ods. 1 CSP: „Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor“. Ak ide o prípad, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne a kedy je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, nie sú splnené podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 CSP veľkému senátu. V takomto prípade má prejednávajúci senát možnosť buď sa prikloniť k jednému právnemu názoru alebo za správny bude považovať druhý (odlišný) právny názor. Vec prejednávajúci senát v rámci prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia inú možnosť nemá (uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 28.4.2020 sp. zn. 1VCdo 3/2019). Z toho vyplýva, že na veľký senát sa možno obrátiť iba v prípade potreby prelomenia (odklonu) od existujúcej judikatúry – v prípade rozdielnej rozhodovacej praxe sa má zjednotenie riešiť formou publikovania v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.
  1. § 220 ods. 3 CSP: „Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu“. Aby bolo možné vyhodnotiť, či dochádza k odklonu je nevyhnutné poznať ustálenú súdnu prax, čoho predpokladom je jej dostupnosť a vytvorenie technických podmienok na efektívne vyhľadávanie (rovnakú povinnosť má aj odvolací súd podľa § 393 ods. 3 CSP).
  1. § 421 ods. 1: „Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne“.

Z relevantných ustanovení CSP vyplýva, že poznanie rozhodovacej (súdnej) praxe je mimoriadne dôležité pre aplikáciu jednotlivých procesných inštitútov. Popri otázke dôslednej publikácie súdnych rozhodnutí a vytvorenia nástrojov na ich účinné vyhľadávanie je potrebné definovať tiež to, čo sa považuje za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu na účely § 421 CSP.

Podľa aktuálnych trendov najvyššieho súdu je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). Koľko nepublikovaných rozhodnutí môže predstavovať ustálenú súdnu prax zatiaľ nebolo predmetom posudzovania najvyššieho súdu - podľa Ústavného súdu SR však dve rozhodnutia nemôžu predstavovať ustálenú prax dovolacieho súdu (I. ÚS 115/2020).

Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba podľa najvyššieho súdu zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018). Nad týmto vymedzením ustálenej rozhodovacej praxe možno polemizovať, pretože prístup k týmto rozhodnutiam je limitovaný, keďže nie sú voľne dostupné (niektoré, ale nie všetky, sa nachádzajú v platených platformách ako EPI, ASPI a pod., čo ale nie dostatočným riešením, pretože to nespĺňa elementárnu podmienku verejnej a bezplatnej dostupnosti).

V tejto súvislosti ostáva otvorená otázka, na ktorú doposiaľ judikatúra nedala odpoveď, čo v prípade, ak po rozhodnutí publikovanom v zbierke sú vydané protichodné „nepublikované“ rozhodnutia (bez postúpenia veľkému senátu). Inými slovami, kde je hranica, kedy tieto rozhodnutia založia rozdielnu rozhodovaciu prax, t. j. dokedy je možné považovať rozhodnutie publikované v zbierke za ustálenú súdnu prax. Aj ustálená súdna prax publikovaná v zbierke totiž môže zmeniť postupom času charakter ustálenosti, ak nasledovný judikatúrny vývoj je poznamenaný masívnym výskytom protichodných rozhodnutí. Ako príklad z praxe možno uviesť dlhodobo spornú a pertraktovanú otázku, či nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (teraz § 420 písm. f) CSP) – v tomto prípade síce existovalo publikované rozhodnutie R 111/1998, avšak neskoršia judikatúra bola poznačená značnou protichodnosťou, čo si vyžiadalo opätovné zjednotenie novým publikovaným rozhodnutím R 2/2016.

Kým nebudú nastolené otázky vyriešené, nebude naplnený princíp predvídateľnosti rozhodnutí, ktorý je obsahovou súčasťou právnej istoty. Zároveň to bude mať za následok sťažený prístup k dovolaciemu konaniu, pretože aplikácia § 421 CSP vyžaduje, že prístup k judikatúre dovolacieho súdu je plne funkčný.


Vzor citácie: ČENTÍK, T.: Zverejňovanie súdnych rozhodnutí a ustálená súdna prax. 27.01.2021. Dostupné na https://www.ulpianus.sk/blog/zverejnovanie-sudnych-rozhodnuti-a-ustalena-sudna-prax/. ISSN: 2644-528X

ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.04.2024 o 10:37:35Reagovať
MATEJOVÁ, J.: Opätovne k (ne)povinnej aktivácii veľkých senátov. BSA 02/2024.
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201115.08.2023 o 14:00:13Reagovať
Právna úvaha o odmietnutí dovolania, ktorá nadväzuje na § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, musí byť nevyhnutne zdôvodnená dôslednou analýzou toho, či skôr prijaté právne závery v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu možno vztiahnuť na dovolaním nastolenú právnu otázku. To vyžaduje porovnanie skutkových okolností, na základe ktorých došlo k prijatiu skorších právnych záverov, pričom len také právne závery, ktoré boli prijaté na základe obdobných skutkových okolností, môžu viesť k záveru o tom, že právna otázka už bola vyriešená. Ak sa najvyšší súd o takúto analýzu nielenže nepokúsil, ale na vec sťažovateľa schematicky vztiahol rozhodnutia, ktorých právne závery vychádzajú z celkom odlišných skutkových okolností, jeho záver o tom, že dovolateľom nastolená právna otázka už bola vyriešená, je nesprávny a zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 207/2022 z 2. júna 2022)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201101.02.2023 o 10:00:32Reagovať
"Rozhodne-li obecný soud v rozporu s ustáleným právním názorem na otázku, na níž spočívá rozhodnutí ve věci samé, aniž na odklon od něj reaguje v odůvodnění svého rozhodnutí, poruší čl. 36 odst. 1 a čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a svo-bod; o hrubé porušení práva na soudní ochranu a rovnosti účastníků řízení jde zejména tehdy, dovolávala-li se takového právního názoru strana žalující a jde-li pouze o jednostupňové rozhodování určité typové věci, kdy je úplný přezkum co do právních otázek v opravných řízeních vyloučen." ÚS ČR, sp. zn. IV.ÚS 1132/22 ______________ "Odůvodnění rozhodnutí obou soudů požadavkům na odůvodňování rozhodnutí formulovaným Ústavním soudem nevyhovuje. Jedním z komponentů práva na spravedlivý (řádný) proces je i zásada předvídatelnosti soudního rozhodování. Vyjádřením zásady předvídatelnosti v soudním řízení je mj. i skutečnost, že soudy budou rozhodovat ve srovnatelných případech obdobně (srov. též § 13 obč. zák.). Změna interpre-tace či aplikace práva obecnými soudy je možná, musí být však náležitě, přesvědčivě a ústavně konformně odůvodněna (srov. nález sp. zn. III. ÚS 1441/17). O to více v situaci, kdy účastník sám poukáže na předchozí relevantní rozhodnutí v obdobné věci. Tato námitka musí být zahrnuta do odůvodnění rozhodnutí a řádně vypořádána (srov. nálezy Ústavního soudu sp. zn. III. ÚS 1167/17 a II. ÚS 387/18). Odvolací soud se v daném případě odchýlil od výkladu obsaženého v nálezu Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 2226/21, v odůvodnění rozhodnutí však neuvádí, proč tak učinil, nijak jej nereflektuje, a to dokonce navzdory skutečnosti, že na něj sami stěžovatelé v odvolacím řízení upozornili (jak ostatně vyplývá i z rozhodnutí odvolacího soudu)." ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 1768/22
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201108.09.2022 o 14:28:34Reagovať
Osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie niektorého judikátu kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie v Zbierke priznáva publikovanému rozhodnutiu osobitný význam. Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy danej v § 48 ods. 1 CSP, pokiaľ by každá (minulá) aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla pred 1. júlom 2016, bola však do tohto dňa úspešne prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi z vtedajšieho právneho poriadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska), musela „nanovo“ viesť k procesu, ktorý predpokladá uplatnenie mechanizmov a postupov v zmysle tohto ustanovenia a je zavŕšený rozhodnutím veľkého senátu. Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k zjednoteniu alebo zovšeobecneniu rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prijatím (publikovaním) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa názorovo odkláňa od skoršieho (nepublikovaného) rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. októbra 2016, sp. zn. 3 Cdo 136/2016)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.07.2022 o 15:14:30Reagovať
I. Súčasná právna úprava konania v Civilnom sporovom poriadku sa v určitých inštitútoch líši od predchádzajúcej. Inštitúty procesnej obrany a procesného útoku predchádzajúca právna úprava nepoznala, a preto aj odvolávanie sa na judikatúru interpretujúcu predchádzajúcu právnu úpravu bez reflektovania obsahu a významu aktuálne účinnej právnej úpravy nie je korektným namietaním odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak k nemu došlo v dôsledku zmeny právnej úpravy a povinnosťou odvolacieho súdu bolo uplatňovať procesné predpisy účinné v čase jeho rozhodovania. To platí o to viac, ak všeobecný súd odklon riadne odôvodnil. II. Námietka sťažovateliek o nezohľadnení námietky premlčania uplatnenej na pojednávaní pred odvolacím súdom nemôže znamenať nesprávne právne posúdenie veci, pretože sa neopiera o aktuálne účinnú právnu úpravu ani o z nej odvodenú judikatúru dovolacieho súdu. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 619/2021 zo 7. decembra 2021)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.07.2022 o 15:12:31Reagovať
Zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie. Novorozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.07.2022 o 15:07:00Reagovať
Judikatúra všeobecných súdov nie je v čase nemenná a zmenu ustáleného právneho názoru vykonanú v súlade s ustanoveným procesným postupom nemožno vylúčiť. Opačný výklad by nezodpovedal zmyslu a účelu, pre ktorý zákonodarca zriadil veľký senát. Ak teda dôjde k zmene právneho názoru vysloveného veľkým senátom, nemožno v aplikácii neskoršieho a aktuálneho názoru (v čase rozhodovania senátu o kasačnej sťažnosti) na vec sťažovateľky vzhliadnuť porušenie jej označených práv. Z uvedených dôvodov, ako aj z povahy rozhodnutia veľkého senátu vyplýva, že v prípade prebiehajúceho zjednocovacieho konania je vhodné vyčkať ostatný právny názor, aby bol v prebiehajúcom konaní aplikovaný výsledok aktuálneho uváženia, keďže vo všeobecnosti platí, že neskorší právny názor nahrádza skorší, má teda pri výklade sporných otázok prednosť. Neuvedenie osobitného odôvodnenia k tejto všeobecne známej základnej zásade procesného práva nemožno hodnotiť ako arbitrárnosť či nespreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 527/2021 z 11. novembra 2021)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.07.2022 o 14:35:21Reagovať
I. Zákonná povinnosť zakotvená pre dovolací súd v § 48 Civilného sporového poriadku nie je viazaná na procesnú aktivitu príslušnej strany v spore, keďže sa týka samotnej podstaty výkonu právomoci dovolacieho súdu ako zjednocovateľa judikatúry. II. Jediné rozhodnutie dovolacieho senátu nemožno považovať za vyriešenie dotknutej právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Opačný záver by pro futuro znemožnil dovolací prieskum právnej otázky vrátane možnosti jej riešenia prostredníctvom veľkého senátu. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 273/2021 zo 7. decembra 2021)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.07.2022 o 14:23:35Reagovať
I. Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky danej § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale s ohľadom na čl. 48 ods. 1 prvú vetu Ústavy Slovenskej republiky aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona v otázke, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy. To isté a contrario platí aj v prípade, ak bezdôvodne veľký senát odmietne vo veci mu predloženej rozhodnúť. II. Výklad § 48 ods. 1 CSP veľkým senátom (občianskoprávneho kolégia) najvyššieho súdu, v dôsledku ktorého rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP zo svojej právomoci vylúčil a túto zúžil len na rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (t. j. prípady, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), je ústavne neakceptovateľný. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 189/2021 z 20. októbra 2021)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201122.06.2022 o 15:37:24Reagovať
V prípade, ak účastník konania argumentuje konkrétnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, eventuálne rešpektovaným názorom právnej vedy, je potrebné najskôr zaujať stanovisko k otázke, či ide o ustálený právny názor alebo skôr o názor výnimočný, ktorý z ustálenej praxe vybočuje. Pre najvyšší súd však nestačí iba poukázanie na to, že „ide o výnimku z ustálenej súdnej praxe“, ale treba uviesť aj dôvod, pre ktorý tomu tak je, a odôvodniť, na základe čoho právny názor jedného, resp. dvoch senátov správneho kolégia proti právnemu názoru iných dvoch senátov treba považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax“, resp. vyjadriť sa k tomu, prečo sa považuje názor iných senátov za nesprávny. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 41/2020 z 12. mája 2020)
Právnik od roku Reagovať