Tento článok obsahuje menší „hajlajt“ užitočných vychytávočiek naprieč viacerými oblasťami práva – spravidla ide o ustanovenia zákona, ktoré sú svojim spôsobom situované na menej navštevovaných a nenápadných miestach právneho poriadku, resp. také ustanovenia, ktorých samotný text toho veľa nenarozpráva.
Ústavnoprávna tajná zbraň
Ústavné právo má v praxi advokáta najväčšiu využiteľnosť v dvoch rovinách. V prvom rade Ústavu SR ako právny predpis s najvyššou právnou silou a na ňu nadväzujúcu judikatúru Ústavného súdu SR je možné využiť ako argumentačnú základňu v každom zákonom upravenom konaní pred orgánmi verejnej moci, pretože štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Interpretačný význam ústavy má svoje ohnisko v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou“.
Druhou rovinou praktickej využiteľnosti ústavného práva je inštitút ústavných sťažností, ktoré predstavujú tzv. ultima ratio prostriedok nápravy neústavných rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej moci, ktorými došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd.
Ústavné právo má však aj tajnú zbraň – tajnú z toho dôvodu, pretože je celkom nenápadne skrytá na miestečku, kde sa zvykne zavítať len pri náhodných potulkách právnym poriadkom. Ide o § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Podľa tohto ustanovenia ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v konaní o súlade právnych predpisov, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Asi málokomu by napadlo hľadať dôvody obnovy trestného konania aj niekde inde ako v § 393 a nasl. Trestného poriadku.
Trestné právo je v tomto smere privilegované, pretože uvedená skutočnosť nie je dôvodom obnovy konania v iných konaniach - právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Výhoda predstierania nižšej právnej gramotnosti v daňovom konaní
Schytali ste v daňovom konaní sankciu? Ste z toho smutní? Nezúfajte, aj v tomto prípade máme pre Vás jeden užitočný tip.
Podľa § 157 ods. 1 písm. c) o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov môže príslušný orgán finančnej správy na žiadosť daňového subjektu povoliť úľavu zo sankcie alebo odpustiť sankciu, ktorá mu bola uložená alebo vyrubená z dôvodu, že daňový subjekt nesprávne vykázal daňovú povinnosť, alebo nesplnil povinnosť v lehote ustanovenej podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov z dôvodu nesprávneho uplatňovania právneho predpisu.
V tomto prípade, ak pri troške kreativity zdôvodníte, že ste určitý právny predpis pochopili akosi inak, je tu istá nádej, že Vám sankcia bude odpustená.
Kedy sa oplatí urýchlene spolupracovať na samoodsúdení v správnom konaní?
Je celkom bežné, že jedným skutkom môže dôjsť k súčasnému naplneniu znakov skutkovej podstaty tak správneho deliktu ako aj trestného činu. V niektorých prípadoch je pre stíhaný subjekt prospešné urýchlene spolupracovať s príslušným správnym orgánom na vybavení veci. Prečo? Pretože je veľká šanca sa tým vyhnete trestnému stíhaniu.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) totiž vo svojej judikatúre vykladá pojem trestné obvinenie a trest extenzívnym spôsobom oproti vnútroštátnej legislatíve. Inak povedané, to čo sa podľa vnútroštátneho právneho poriadku považuje za priestupok a sankciu, môže mať podľa štrasburskej judikatúry povahu trestného činu a trestu. Pojem trestné obvinenie, či trestný čin definuje ESĽP autonómne, čo znamená, že nepovažuje za trestné obvinenie len skutky, ktoré sú výslovne označené vnútroštátnym poriadkom za trestné činy.
Tak napríklad sankcie ukladané v administratívnom konaní za spáchanie správneho deliktu môžu mať povahu trestu a preto sa na ne vzťahuje zásada ne bis in idem v zmysle článku 4 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru. Ak má potrestanie delikventa za spáchanie správneho deliktu správnym orgánom trestnú povahu, je prípadné vedenie trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu neprípustné, pokiaľ by sa trestné stíhanie malo viesť za totožný skutok, aký bol predmetom konania v správnom konaní a ak by sa trestné stíhanie malo týkať totožného subjektu, ktorý bol potrestaný aj v správnom konaní. Pre posúdenie toho, či má určitý správny delikt trestnoprávnu povahu sa používajú tzv. engelovské kritériá vychádzajúce z rozsudku ESĽP vo veci Engel a ostatní c. Holandsko.
Z judikatúrnej praxe Najvyššieho súdu SR možno poukázať na uznesenie NS SR zo dňa 10. mája 2011, sp.zn. 4 Tdo 3/2011 (dostupné TU), v ktorom bol vyslovený záver, že zásadu „ne bis in idem“, resp. právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát, možno v zmysle čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru vzťahovať tak na činy patriace podľa slovenského právneho poriadku medzi trestné činy, ako aj na činy patriace medzi priestupky.
Z tohto dôvodu je potrebné vnímať praktický význam § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, podľa ktorého „trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva“ v kontexte už spomenutého čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, ktorý má charakter medzinárodnej zmluvy.
Osobu, proti ktorej sa priestupkové alebo iné administratívne konanie pre určitý čin skončilo meritórnym rozhodnutím príslušného správneho orgánu, nie je možné trestne stíhať a odsúdiť pre ten istý čin, hoci by bol tento čin právne kvalifikovaný ako trestný čin a v už skončenom priestupkovom konaní bol právne kvalifikovaný ako priestupok.
Tomáš Čentík, 10. október 2016
ilustračné foto: pixabay.com
