Anomálie pri preklade úradných textov v EÚ

S unifikáciou a harmonizáciou právneho prostredia v rámci Európskej únie (ďalej len „EÚ“) vznikla automaticky potreba sprístupnenia európskej legislatívy prostredníctvom prekladov do jednotlivých úradných jazykov členských štátov. Nakoľko ide v prevažnej väčšine o preklady textov používajúcich právnu terminológiu, o to náročnejšie sú požiadavky na výber prekladateľov, ktorí musia byť z kategórie „právni lingvisti“. Napriek tomu sa neraz stane, že určitý preklad je nepresný, resp. nesprávny. Predmetom tohto príspevku bude riešenie práve takýchto prekladateľských anomálií, ktorých dôsledkov je prepísanie významu a zmyslu prijatej európskej právnej normy.

Obeťou takéhoto nesprávneho prekladu bol napríklad čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I.“), podľa ktorého „osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte vo veciach výživného na súdoch podľa bydliska alebo obvyklého pobytu výživou povinnej osoby, alebo ak je vec spojená s konaním o právnom stave osoby, na súde, ktorý podľa právneho poriadku svojho štátu má právomoc vo veci konať, ak sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnom občianstve niektorého z účastníkov“.

V duchu tohto pôvodného prekladu citovaného článku nariadenia Brusel I. konali aj niektoré súdy Slovenskej republiky, pričom tento ich postup pretrvával aj po neskoršej oprave tohto pôvodného prekladu, nakoľko vychádzali z neaktuálneho (pôvodne) znenia prekladu pred jeho opravou (pravdepodobne v dôsledku nesprávnej práce s vyhľadávaním európskych predpisov) – výsledkom tohto konania bolo vydanie uznesenia o zastavení konania pre nedostatok právomoci súdu, čo vo svojich dôsledkoch znamenalo pre účastníka konania odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitie).

Pritom správny preklad úradného textu mal znieť nasledovne: osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte vo veciach výživného na súdoch podľa bydliska alebo obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné, alebo ak je vec spojená s konaním o právnom stave osoby, na súde, ktorý podľa právneho poriadku svojho štátu má právomoc vo veci konať, ak sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnom občianstve niektorého z účastníkov“.

K tomuto správnemu prekladu došlo až na základe korigenda Úradu pre úradné publikácie ES (v súčasnosti Úrad pre vydávanie publikácií EÚ) k nariadeniu uverejneného v slovenskom jazyku v Úradnom vestníku EÚ L 242 z 5.9. 2006, s. 6, ktorým sa opravil pôvodne nesprávne vykonaný úradný preklad do slovenského jazyka. Po prijatí korigenda (tzv. oprava nesprávne preloženého textu) bola teda správna aplikácia čl. 5 ods. 2 nariadenia Brusel I. jednoznačná a nepochybná. V tejto súvislosti však vzniká legitímna otázka, aké možnosti mali súdy pri pôvodnom nesprávnom preklade.

Na jednej strane je pravdou, že napriek tomu, že súdom daného štátu nie je diktované, v ktorom jazyku sú povinné úniové právo aplikovať, primárne vychádzajú z textov v úradnom jazyku, v ktorom konajú, pričom text uverejnený v slovenskom jazyku je pre súdy rovnako záväzný ako text v akomkoľvek inom úradnom jazyku. Vychádza to najmä z čl. 58 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii platnej od 1. mája 2004 (pozri oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 185/2004 Z.z.), podľa ktorého sú „texty aktov orgánov a Európskej centrálnej banky prijatých pred pristúpením vyhotovené Radou, Komisiou alebo Európskou centrálnou bankou v českom, estónskom, maďarskom, lotyšskom, litovskom, maltskom, poľskom, slovenskom a slovinskom jazyku odo dňa pristúpenia autentické za rovnakých podmienok ako znenia vyhotovené v súčasných jedenástich jazykoch“.

Rovnako podľa čl. 1 nariadenia č. 1 z 15. apríla 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v. ES 17, 6.10.1958, s. 385) je slovenský jazyk úradným jazykom Európskej únie, pričom platí, že všetko, čo bolo v Úradnom vestníku EÚ uverejnené v slovenskom jazyku je záväzné a autentické rovnako ako všetko, čo bolo v Úradnom vestníku EÚ uverejnené v iných úradných jazykoch EÚ. Ani zákon č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení neskorších predpisov nepredpokladá aplikovateľnosť úniového práva výlučne v slovenskom jazyku.

Napriek vyššie uvedeným východiskám, je potrebné nasledovať a aplikovať judikatórnu líniu, ktorú vytvoril Súdny dvor ES počnúc rozsudom 29/69 vo veci Stauder z 12. novembra 1969, kde uviedol, že potreba jednotného uplatňovania a následne jednotného výkladu ustanovení práva Európskeho spoločenstva vylučuje, aby sa v prípade pochybností posudzoval text ustanovenia v jednom z jeho znení izolovane, a naopak si vyžaduje, aby sa tento text vykladal a uplatňoval s prihliadnutím na znenia vyhotovené v ostatných úradných jazykoch. Z tohto dôvodu bolo nielen právom, ale aj povinnosťou vnútroštátneho súdu v prípade pochybnosti o správnosti prekladu ustanovenia čl. 5 ods. 2 nariadenia Brusel I. tak ako bolo uverejnené v mimoriadnom vydaní Úradného vestníka EÚ v slovenskom jazyku (Kapitola 19, zväzok 4, s. 42 – 64), prihliadnuť na znenia v iných jazykoch, nakoľko napríklad z anglického alebo nemeckého znenia ustanovenia čl. 5 ods. 2 nariadenia vyplývalo, že právomoc vo veciach výživného má súd podľa bydliska alebo obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné (angl. „in matters relating to maintenance, in the courts for the place where the maintenance creditor is domiciled or habitually resident”, nem. “wenn es sich um eine Unterhaltssache handelt, vor dem Gericht des Ortes, an dem der Unterhaltsberechtigte seinen Wohnsitz oder seinen gewöhnlichen Aufenthalt hat“), teda opačne, než stanovoval slovenský preklad ustanovenia uverejnený v mimoriadnom vydaní Úradného vestníka EÚ.

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora ES (v súčasnosti Súdneho dvora EÚ) je potrebné vziať do úvahy to, že texty komunitárneho práva sú uverejňované vo viacerých jazykoch a že rôzne jazykové verzie majú rovnakú platnosť. Interpretácia ustanovenia komunitárneho práva teda vyžaduje porovnanie rôznych jazykových verzií (napr. rozsudok Súdneho dvora ES zo 6. 10. 1982, CILFIT, C-283/81, ECR 3415 alebo nedávno rozsudok zo 14. 4. 2007, C-63/06, UAB Profisa). V tejto súvislosti Súdny dvor vnútroštátnym súdom členských štátov prikazuje, aby v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu ES (EÚ) sa predmetné ustanovenie vykladalo v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (napr. rozsudok Súdneho dvora ES z 27. 10 1977, Bouchereau, 30/77, ECR 1999). Pretože z porovnania slovenskej jazykovej verzie predmetného ustanovenia s inými verziami vyplýva podstatný rozdiel pri určení právomoci súdu vo veciach vyživovacej povinnosti, systematickým a teleologickým výkladom bolo potrebné dospieť k záveru, že účelom nariadenia Brusel I. bolo upraviť právomoc súdu podľa bydliska alebo obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné. Vyplýva to napríklad z názvu druhého oddielu nariadenia Brusel I. označeného ako „osobitná právomoc“, z čoho možno vyvodiť, že určenie právomoci sa určuje inak, t.j. opačne, než určujú „všeobecné ustanovenia“ čl. 2 nariadenia Brusel I., podľa ktorých je všeobecne príslušný súd podľa bydliska žalovaného.

Vzhľadom na analyzovaný prípad nesprávneho prekladu možno odporučiť, aby pri práci s právnymi predpismi EÚ sa jednotlivé subjekty neobmedzovali iba na jednu jazykovú verziu, ale túto porovnali minimálne s verziami v anglickom, nemeckom a francúzskom jazyku. V prípade zistenia rozporu medzi jednotlivými jazykovými verziami je potrebný vykladať sporné ustanovenie v súlade s účelom a systematikou predmetnej právnej normy.

Bližšie k danej problematike odporúčame:

  • Slašťan, M: Publikácia sekundárneho práva Európskej únie - neexistujúci a chybný preklad do úradných jazykov EÚ, Justičná revue, č.3/08, s. 473 a nasl. 
  • Slašťan, M.: ANALÝZA SÚČASNÉHO STAVU APLIKÁCIE KOMUNITÁRNEHO PRÁVA SÚDNYMI ORGÁNMI SLOVENSKEJ REPUBLIKY in.: Zborník: Komunitárne právo na Slovensku – päť rokov „po“. Bratislava, 2009, s. 113 a nasl.

 

Tomáš Čentík, 13. jún 2016

ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať