ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

"... z prieskumu v správnom súdnictve nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Týmto ustanovením sa zaručuje prístup k súdu – v tomto prípade správnemu súdu. Aj keď je odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy v niektorých prípadoch dovolené „ ex lege “, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (II. ÚS 50/01). Druhá veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje, v akom type správneho súdneho konania a na základe akého návrhu majú správne súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam (a to vrátane práv procesných) a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy. Nemožno pritom opomenúť, že napriek prípadnej možnosti podradenia určitého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy pod negatívne vymedzenie právomoci správneho súdnictva v zmysle § 7 SSP alebo osobitného predpisu bolo by aj takéto rozhodnutie alebo opatrenie preskúmateľné správnymi súdmi v prípade nastúpenia tzv. generálnej klauzuly danej čl. 46 ods. 2 ústavy. 26. Nemožno teda celkom eliminovať, aby sa aj rozhodnutia uvedené v § 7 SSP alebo ktorých preskúmateľnosť správnym súdom vylučujú osobitné predpisy (ako je tomu v prejednávanej veci), nemohli dotýkať základných ľudských práv a slobôd či dokonca ich porušovať, preto ústavne súladný výklad týchto ustanovení vyžaduje, aby správny súd zisťoval, či rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré mu bolo príslušným spôsobom predložené na preskúmanie jeho zákonnosti, sa svojím obsahom súčasne nedotýka základných práv a slobôd účastníka konania, ktoré mu zaručuje ústava alebo príslušná medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02, III. ÚS 238/2015). Už aj zo starších nálezov ústavného súdu (o. i. napr. PL. ÚS 18/98, I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 354/08) pritom vyplýva, že všeobecné súdy, resp. správne súdy nemôžu vylúčiť rozhodnutie orgánu verejnej správy z preskúmania len preto, že je uvedené ako nepreskúmateľné v Správnom súdnom poriadku alebo v osobitných predpisoch, ale musia zároveň posúdiť jeho vplyv na základné ľudské práva a slobody (III. ÚS 572/2015)." ÚS SR, I. ÚS 183/2026

Zákonnému príkazu obsiahnutému v § 390 Civilného sporového poriadku neodporuje, ak odvolací súd v poradí druhom odvolacom konaní zruší druhý rozsudok súdu prvej inštancie po tom, čo prvý rozsudok súdu prvej inštancie nezrušil odvolací súd, ale súd dovolací. Takýto spôsob vybavenia odvolania nie je porušením základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 63/2026-57)

Postúpenie veci upomínacím súdom podľa § 10 ods. 3, resp. § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, nie je výsledkom skúmania jeho príslušnosti podľa § 40 a 41 CSP. Nejde preto o postúpenie sporu podľa § 43 ods. 1 CSP a nesúhlas súdu, na ktorý bola vec postúpená upomínacím súdom, s postúpením veci, nezakladá spor o príslušnosť v zmysle § 43 ods. 2 CSP. Súd, ktorému bola vec z upomínacieho súdu postúpená, skúma svoju príslušnosť za splnenia podmienok upravených v § 40 a § 41 CSP a ak zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi spor podľa § 43 ods. 1 CSP príslušnému súdu, o čom upovedomí žalobcu a aj žalovaného, ak mu bola žaloba už doručená. Pre skúmanie príslušnosti sú v tomto prípade rozhodujúce okolnosti v čase začatia upomínacieho konania (§ 36 CSP). Ak súd, ktorému bol spor takto podľa § 43 ods. 1 CSP postúpený s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis podľa § 43 ods. 2 CSP spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2026 zo dňa 13.05.2026)

Nevyhodnotenie dôkazu predloženého protistranou o existencii zmluvy pri posudzovaní hmotnoprávneho základu vznesenej námietky premlčania predstavuje porušenie povinnosti súdu hodnotiť dôkazy podľa § 191 ods. 1 CSP. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/3/2024 zo dňa 12.12.2024, ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. I.ÚS 599/2025, ktorú Ústavný súd SR dňa 23.10.2025 odmietol - citované najpravo.sk)

Ak zákonná fikcia doručenia raz riadne nastúpi, písomnosť sa považuje za doručenú týmto dňom a neskoršie reálne prevzatie zásielky už nemá žiadne právne účinky (ani pre plynutie lehôt). (Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 2Svk/18/2025 z 18.12.2025)

Dikcia § 390 Civilného sporového poriadku ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie už raz odvolací súd zrušil, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Aj v zmysle už ustálenej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 379/2017, III. 727/2017, I. ÚS 227/2018, III. ÚS 5/2018, I. ÚS 548/2020, I. ÚS 407/2022) krajský súd nemá možnosť odkloniť sa od tohto ustanovenia. Ak aj v ostatnom čase ústavný súd pripustil výnimky z tohto zákonného imperatívu, išlo o špecifické situácie (IV. ÚS 215/2022, III. ÚS 570/2023), ktoré však na podstate § 390 Civilného sporového poriadku nič nemenia a ani neotvárajú priestor na jeho nerešpektovanie (I. ÚS 211/2023, IV. ÚS 439/2024, IV. ÚS 578/2024)." Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 341/2025 zo 6. augusta 2025

I. Občiansky zákonník síce v ust. § 589 uvádza, že cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná, pričom týmito všeobecne záväznými právnymi predpismi sa rozumie najmä zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách, tento však v zásade nereguluje dohadovanie výšky ceny v súkromnoprávnych vzťahoch, týkajúcich sa prevodu nehnuteľností. II. Čo sa týka námietky rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi, aj túto odvolací súd považuje za nedôvodnú. Ak by totiž mal odvolací súd posúdiť otázku rozporu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi iba z pohľadu dojednanej nízkej kúpnej ceny, tak v tomto smere možno súčasne konštatovať, že súdna prax sa už zhodla na názore, a teda je tu daná ustálená rozhodovacia prax aj dovolacieho súdu, že sa „neprieči zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú na kúpnej cene vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia, ako cena obvyklá (trhová)“. III. V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny, resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti“. Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli nízku kúpnu cenu (v danom prípade 0,60 eur/m2), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody účastníkov zmluvy nespätej s konaním, priečiacim sa dobrým mravom, samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi. (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/51/2024 zo dňa 10. 04. 2025)

Žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku z omeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Napriek tomu odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je namieste celkom bez výhradne aplikovať ust. §255 ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“ právnu normu riadiac sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu strany sporu len v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. (uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/22/2025 z 30.04.2025)

Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/15/2024 z 25.06.2025)

Nie je v rozpore s koncepciou výkonu advokácie ako slobodného povolania, aby advokát, ktorý poskytuje právne služby ako zástupca strany súdneho konania, bol viazaný takými povinnosťami vzťahujúcimi sa na subjekty súdneho konania, ktorých účelom je napomáhať riadnemu a efektívnemu fungovaniu civilného procesu, ak je ich uloženie proporcionálne a sleduje legitímny cieľ. Vyrubenie súdneho poplatku za nesplnenie zákonnej povinnosti advokáta vyplývajúcej z § 82l ods. 3 zákona o súdoch č. 757/2004 Z. z.[1] doručovať v konaní pred súdom podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie v sebe nesie nielen prvky refundácie nákladov na spracovanie listinných podaní, ale aj motiváciu využívať štátom zriadené elektronické schránky, a tým prispievať k zefektívneniu justície. Absencia komunikácie advokáta so súdom prostredníctvom elektronickej schránky, resp. podanie urobené advokátom v listinnej podobe však neoprávňuje súd na podanie urobené v listinnej podobe neprihliadať ani ho vyhodnotiť ako neúčinné. (uznesenie Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 13/2021-11 zo dňa 13. októbra 2021)

už to nie je celkom tak - súdy do rozhodnutia o trovách uvádzajú : "Súd uvádza, že ustanovenie vyhlášky, ktorá je len podzákonným právnym predpisom, nemôže zmeniť znenie ustanovenia § 251 CSP, v ktorom je jednoznačne vyjadrené, že úspešnej strane sporu možno priznať len trovy konania, ktoré vznikli v čase od začatia súdneho konania do jeho skončenia. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nie je vykonávacím predpisom vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku a žiadnym spôsobom nemôže meniť ani rozširovať zákonnú definíciu trov konania. Súd preto na vyčíslenú náhradu trov konania za úkon právnej služby predžalobná výzva neprihliadal, pretože priznanie odmeny by bolo v rozpore so znením ustanovenia § 251 CSP. Zároveň súd konštatuje, že vynaloženie trov konania na úkon predžalobnej výzvy nebolo hmotnoprávnou podmienkou na podanie žaloby." Tento názor okresných súdov potvrdil ÚS SR III. ÚS 60/2022 61/2022 PREDŽALOBNÁ VÝZVA A NÁHRADA TROV KONANIA Zákonné, čiastočne možno aj duplicitné kategórie preukaznosti, odôvodnenosti, účelnosti, vzniku trov počas konania a súvislosti s uplatnením alebo bránením práva sú relatívne samostatné, a preto nesplnenie čo i len jednej z nich môže viesť k rozhodnutiu o nepriznaní odmeny a náhrad za úkon právnej služby. Záver o tom, že predžalobná výzva nebola vykonaná počas konania, nemožno považovať za extrémne nelogický, keďže je výsledkom gramatického a teleologického výkladu jasne vyjadrenej zákonnej kategórie. Nepriznanie odmeny a náhrad za úkon právnej služby – predžalobnú výzvu podľa § 13a ods. 1 písm. d) advokátskej tarify nie je zjavný právny omyl pri výklade § 251 Civilného sporového poriadku, a preto nepredstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 60/2022 z 10. februára 2022)

Z ust. § 6 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 6 písm. d) a § 9 ods. 2 a 3 zákona o upomínacom konaní vyplýva, že upomínací súd musí pred rozhodnutím o návrhu na vydanie platobného rozkazu dôsledne zistiť lustráciou v jemu dostupných databázach, len v prípade ak adresa žalovaného označená žalobcom v návrhu na vydanie platobného rozkazu je v cudzine, či má žalovaný aktivovanú elektronickú schránku a v prípade, že tomu tak nie je, je povinný zistiť, či mu je možné platobný rozkaz doručiť na adresu v Slovenskej republike. Ak elektronická schránka žalovaného bývajúceho v cudzine nie je aktivovaná a platobný rozkaz mu nemožno doručiť na inú adresu v Slovenskej republike, upomínací súd návrh na vydanie platobného rozkazu odmietne ako neprípustný. Preto ak v návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca uviedol adresu žalovaného (adresa na Slovensku – pozn. autora) pred vydaním platobného rozkazu, Okresný súd Banská Bystrica nebol povinný vykonať šetrenie k adrese žalovaného a platobný rozkaz vydať mohol. Tým, že upomínací súd vyzval žalobcu na podanie návrhu na pokračovanie v konaní voči žalovanému a žalobca návrh na pokračovanie v konaní podal, platobný rozkaz sa ex lege zrušil a nie je možné spätne ho obnoviť a ani rozhodnúť o odmietnutí návrhu na vydanie platobného rozkazu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Ndc/7/2025 z 25.06.2025)

Na doplnenie "problematiky": Ještě před samotným vypořádáním kasačních námitek NSS konstatuje, že jistě muselo být v silách stěžovatelky sepsat věcnější a kvalitnější kasační stížnost. Její doplnění čítá celkem 92 stran (449 číslovaných odstavců), což neodpovídá počtu konkrétních námitek, které z jejího pokračování textu lze „vydestilovat“. Ty by se mohly dle názoru NSS v případě úspornějšího a výstižnějšího psaní vlézt na jednotky, maximálně nižší desítky stran. Takto musel NSS vynaložit nemalé úsilí, aby tyto námitky mezi dlouhými přímými citacemi (ne vždy přiléhavé) judikatury a právními a faktickými „odbočkami“, které stěžovatelka často činí, vůbec nalezl. V mnoha případech nadto bylo pro NSS velmi obtížné zjistit, co stěžovatelka konkrétní námitkou vlastně chce sdělit. Většina jejích argumentů totiž postrádá logickou strukturu včetně formulace jasného závěru. Stejné argumenty se na mnoha místech opakují (např. námitka, že dokument Regulativy pro uspořádání území nelze považovat za úplné znění ÚP, se v různých variacích v textu kasační stížnosti objevuje hned jedenáctkrát), jinde zase – jak trefně konstatoval již krajský soud ve vztahu k samotnému návrhu – „ústí do ztracena“. Nepřehlednost kasační stížnosti je nadto umocněna nadužíváním prvků sloužících ke zvýraznění textu (zejména ztučnění a kurzívy), které, jsou-li využity takřka v každé větě, mohou jen stěží plnit svou roli. Byť by se jako odpověď na kasační stížnost nabízelo s jistou nadsázkou odpovědět výrazem TL;DR („too long, didn’t read“), případně vyzvat stěžovatelku k redakci kasační stížnosti do podoby, jaká se od kvalifikovaného advokátního zastoupení dá obvykle očekávat (viz rozsudek NSS ze dne 15. 3. 2023, č. j. 10 As 92/2022-86, bod 8), NSS nakonec zvolil pragmatický přístup spočívající ve vypořádání klíčových námitek, které z textu kasační stížnosti dokázal „vyfiltrovat“ a které zároveň bylo s ohledem na závěr v bodě [36] níže namístě vypořádat. (rozsudok Najvyšší správny súd ČR, sp. zn. 9 As 33/2025 - 180 z 17. júla 2025)

Pripájam názor a zhrnutie Martina Friedricha k nálezu ÚS SR, č. k.: III. ÚS 293/2024-53 (https://www.lexforum.sk/755#202505191116110200): Sťažovateľovi bol doručený PR v upomínacom konaní. Keďže sa rozhodol voči nemu podať odpor, fomulár na podanie odporu si vytlačil, vyplnil, následne oskenoval a podpísal svojím KEPom. OS BB odpor odmieto s odôvodnením, že "odpor nemá náležitosti podľa § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní, keďže na to, aby bol posúdený ako elektronický formulár, musí byť vytvorený, autorizovaný a odoslaný cez autorizovaný portál (eŽaloby alebo slovensko.sk), čo vyplýva z § 3 písm. i) zákona o e-Governmente. Odpor sťažovateľa však nie je pôvodný elektronický formulár, ale pdf dokument následne autorizovaný zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd ďalej odkázal na závery rozhodnutí ústavného súdu (II. ÚS 177/2020, IV. ÚS 118/2020, IV. ÚS 564/2020 a I. ÚS 37/2021) a uzavrel, že sťažovateľ nepodal odpor na určenom elektronickom formulári, keďže jeho dokument neobsahuje automatizovane spracovateľné pravidlá, prostredníctvom ktorých je možné elektronickými prostriedkami vyplniť a prezentovať vyplnené údaje v štruktúrovanej forme, spracovateľnej aj automatizovaným spôsobom informačnými systémami." Inak povedané, OS BB odmietol odpor, ktorý nebol vyhotovený cez príslušný portál, aj keď sťažovateľ vyplnil totožný formulár, len inak a inak ho doručil. Vzhľadom na citovanú judikatúru ÚS, ústavný súd nevyhoval ústavnej sťažnosti a stotožnil sa názorom OS BB. Môj osobný názor je ten, že náš ústavný súd sa svojou predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou vtlačil do kúta a uprednostnil prílišný formalizmus pred reálnou ochranou procesných práv. Úprimne, príde mi absurdné neprihliadnúť na elektronicky vykonaný právny úkon len preto, že totožný formulár som vyplnil inak ako na príslušnom portáli a doručil ho orgánu verejnej moci do jeho elektronickej schránky cez slovensko.sk.

Keďže právne účinky márneho uplynutia lehoty na podanie návrhu na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku podľa § 14 ods. 1 zákona o upomínacom konaní nastávajú zo zákona, upovedomenie súdu o zastavení konania z dôvodu márneho uplynutia lehoty na podanie návrhu na pokračovanie v konaní je len informáciou pre sporové strany, ktorá nemá žiadne právne následky, a preto ani nemôže predstavovať zásah súdu do označených práv sťažovateľky, a to o to viac, ak zákon doručenie takéhoto upovedomenia sporovým stranám ani nepredpokladá. Interpretácia § 14 ods. 1 zákona o upomínacom konaní, v zmysle ktorej sa na návrh na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku podaný žalobcom pred doručením výzvy súdu na jeho podanie neprihliada, je v rozpore s účelom právnej úpravy upomínacieho konania a predstavuje nedôvodnú sudcovskú tvorbu práva a odmietnutie práva žalobcu na prístup k súdu. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 185/2024 z 8. októbra 2024)

Návrh na vydanie rozhodnutia vo veci samej obsiahnutý vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu sa z obsahového hľadiska považuje za návrh na pokračovanie v konaní na príslušnom súde podľa § 14 ods. 3 zákona o upomínacom konaní. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Ndob/44/2024 z 28. augusta 2024 - R 48/2024)

Úvahe civilného súdu, podľa ktorej účelnosť úkonu právnej služby, a tým aj jeho rozsahu (dĺžka porady s klientom) závisí aj od žalovanej sumy priamo podmieňujúcej význam sporu pre žalovanú stranu, ktorá sa ňou stala nezávisle od svojej vôle, nechýba racionalita ani úsudok charakterizovaný (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 198/2024 z 10. apríla 2024)

Ak žalovaní až v civilnom konaní namietajú, že škoda žalobkyni vzniknúť nemohla, pretože zvýhodnení veritelia mali svoje pohľadávky zabezpečené záložným právom na predmete kúpy (zabezpečení veritelia), mali tieto skutočnosti tvrdiť a preukazovať už v trestnom konaní, v ktorom boli právoplatne odsúdení pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa. Obrana použitá až v civilnom konaní nemohla žalovaným privodiť priaznivejšie rozhodnutie, práve pre viazanosť civilného súdu skutkovým aj právnym vymedzením trestného činu vo výroku trestného rozsudku v zmysle § 193 Civilného sporového poriadku. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/208/2021, zo dňa 28.02.2024)

Článok 2 bod 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že: "Pojem „splatná suma“, ktorý je v ňom uvedený, zahŕňa okrem sumy, ktorú je dlžník povinný zaplatiť za hlavné plnenie, ktoré mu poskytol veriteľ pri plnení zmluvy uzatvorenej medzi nimi, aj sumy, ktoré sa dlžník zaviazal podľa tejto zmluvy zaplatiť veriteľovi ako náhradu nákladov, ktoré znášal veriteľ v súvislosti s plnením uvedenej zmluvy." (Rozsudok SD EÚ vo veci C-725/23 M. sp. z o.o. I. SKA proti R. W.)

Splnenie podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného v zmysle § 274 CSP je potrebné posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, zohľadňujúc predchádzajúcu procesnú aktivitu žalovaného (napr. vyjadrenie k veci samej), ako aj nevyhnutnosť jeho osobnej účasti na pojednávaní. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného by mal súd ako vhodnú formu rozhodnutia voliť len v prípadoch, keď je s ohľadom na predchádzajúce správanie žalovanej strany zjavné, že táto sa nechce na konaní aktívne podieľať, prípadne konanie len účelovo predlžuje. V opačnom prípade súd spor vecne prejedná, a to v neprítomnosti žalovaného. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/6/2023, zo 31.10.2023