Doručovanie hmotnoprávnych úkonov (fikcia doručenia)

Pri doručovaní právnych úkonov a iných právnych aktov je potrebné rozlišovať medzi doručovaním hmotnoprávnych úkonov a procesnoprávnym doručovaním. Tieto druhy doručovania písomností majú svoje osobitosti pokiaľ ide o účinnosť doručenia a zavŕšenie procesu perfektnosti a vyvolania zamýšľaných právnych dôsledkov právneho úkonu (aktu). Zásadný rozdiel spočíva v určení okamihu, kedy sa určitá písomnosť považuje za účinne doručenú čo má významný vplyv predovšetkým na posudzovanie začiatku plynutia lehôt (napr. výpovedné doby, prekluzívne lehoty, lehota na plnenie od právoplatnosti rozhodnutia) a iných právnych skutočností (nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia).

V oblasti procesného práva sa preferuje skutočné prevzatie písomnosti adresátom, príp. inou zákonom určenou osobou (napr. spolubývajúcim), pričom pri písomnostiach závažnejšieho charakteru, ktoré sa doručujú do vlastných rúk sa doručovanie vykonáva opakovanie. Typickou pre procesnoprávne doručovanie je tzv. fikcia doručenia pre prípad neúspešného doručenia písomnosti.

Režim doručovania hmotnoprávnych úkonov sa spravuje ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde“. (tzv. teória dôjdenia) – pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Zvlášť významné bude doručovanie jednostranných právnych úkonov ako napr. výpoveď, odstúpenie od zmluvy, uplatnenie zodpovednosti za vady, dovolanie sa relatívnej neplatnosti a pod.

Z hmotnoprávneho režimu doručovania existujú aj zákonné výnimky, kedy sa hmotnoprávny predpis odvoláva na použitie procesnoprávnych ustanovení o doručovaní (napr. doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu podľa § 710 ods. 3 in fine Občianskeho zákonníka).

Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho dispozície – už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie dostane do jeho dispozičnej sféry nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom.

Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 8.6.2011, sp.zn. 26 Cdo 268/2011; uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2011, sp.zn. 5 Cdo 129/2010).

Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky.

Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t.j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil.

Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu vôle (napr. ak niekto neskoro večer mimo bežnú pracovnú dobu vhodí list obsahujúci výpoveď do schránky, nemôže počítať s tým, že príjemca má ihneď možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky – právny úkon sa preto považuje za doručený nie vhodením do schránky, ale až nasledujúci deň bez ohľadu na otvorenie schránky).

Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať.

V zmluvnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve vzorové situácie fikcie doručenie:

  1. zásielka sa považuje za doručenú uplynutím xy dní odo dňa jej odoslania;
  2. zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom.

K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta (Rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 16. 11. 2009, sp. zn. 5 Cmo 161/2009).

Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť – ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry).

Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t.j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak vyplýva pre účastníkov zmluvného vzťahu povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov – zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté.

Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava – dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedenie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom – zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie.

Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom – z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta.

Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.

Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane).

Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný.

Súčasná konštrukcia doručovania hmotnoprávnych úkonov má svoje opodstatnenie, pretože ak by sme napríklad trvali na skutočnom oboznámení sa adresáta s obsahom písomnosti, mohlo by dôjsť k faktickej nemožnosti odstúpenia od zmluvy, príp. nastúpenia účinkov iného právneho úkonu – úmysel ale aj nezodpovednosť adresáta pri nepreberaní písomností by nemala byť na ujmu odosielateľa. Účelom ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka je určiť moment, od ktorého začína pôsobiť prejav vôle odosielateľa určený adresátovi, pričom podľa tohto zákonného ustanovenia sa chráni právna istota tak u príjemcu ako aj odosielateľa, že hmotnoprávny úkon bude voči príjemcovi pôsobiť od momentu, keď dôjde do jeho sféry dispozície, a tým vyvolá právom predpokladané právne účinky.

 

Tomáš Čentík

ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201127.11.2018 o 21:56:04Reagovať
K tejto problematike možno odporučiť lexforácke diskusie, ktoré obsahujú aj relevantnú judikatúru NS SR a NS ČR http://www.lexforum.cz/246 a http://www.lexforum.sk/428.
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201127.11.2018 o 21:52:27Reagovať
NS SR opakovane uviedol k doručovaniu hmotnoprávnych úkonov, že: “Pre začiatok plynutia výpovednej doby podľa Občianskeho zákonníka je rozhodujúci moment uloženia zásielky do poštovej schránky adresáta, kedy je poštová zásielka považovaná za doručenú. Vhodením oznámenia o uložení zásielky do poštovej schránky adresáta tento nadobúda objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu a začatie plynutia výpovednej doby nie je podstatné, či sa adresát s obsahom doručovanej zásielky úkonu oboznámil až neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky.” (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2018, sp. zn. 4Obdo/73/2016 - zverejnené v Zbierke pod R 85/2018 - dostupné na https://www.nsud.sk/data/files/1962_zbierka_9-2018.pdf).
Právnik od roku Reagovať