Výber z diskusie

Publikácia:
vyberte
  • Civilný mimosporový poriadok
  • Civilný sporový poriadok
  • Exekučný poriadok
  • Správny súdny poriadok
  • Zákon o konkurze a reštrukturalizácii
  • Zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
  • Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
  • Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov
  • Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb
Súd pri určovaní výšky výživného na maloleté dieťa prihliada aj na to, do akej miery sú potreby maloletého hradené z dávok štátnej sociálnej podpory, nevynímajúc dávky platené zo zahraničia.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 88/2017 - zverejnené v Zbierke pod č. R 65/2018)
18.01.2019
Rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal.

Týmto požiadavkám však okresný súd vo svojom rozhodnutí neučinil zadosť. Ústavný súd z pripojených listinných dôkazov overil, že rovnaký okresný súd (hoci obsadený inou zákonnou sudkyňou) rozhodol v procesne rovnakých prípadoch odlišne, a to bez akéhokoľvek výslovného racionálneho zdôvodnenia. Pritom sťažovateľ vo svojom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov okrajovo poukázal na dve obdobné veci, v ktorých okresný súd (súbežne s touto vecou) koná a v ktorých taktiež rozhodoval o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa však okresný súd ani len nezmienil o obdobných veciach sťažovateľa a o tom, ako v nich vyhodnotil jeho majetkové pomery a z akého dôvodu na nich v tomto prípade nazeral inak.

Ústavný súd uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.

Vzhľadom na to, že okresný súd nezohľadnil skoršie rozhodnutie inej sudkyne toho istého súdu a rozhodol o rovnakej otázke inak a bez toho, aby v odôvodnení uviedol dôvody, pre ktoré sa od skoršieho rozhodnutia odchýlil, dopustil sa jurisdikčnej svojvôle a arbitrárnosti s priamym dopadom na základné práva a slobody sťažovateľa.

Ústavný súd tak na základe posúdenia skutočností uvedených v bodoch 23 až 29 dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil pomery sťažovateľa vo vzťahu k výške súdneho poplatku dostatočne a pri svojom rozhodovaní neprihliadol na svoju judikatúru v obdobnej veci. Pokiaľ na takom podklade rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, neprípustným spôsobom zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017)
dostupné na http://merit.slv.cz/III.US289/2017
18.01.2019
Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že účel a podstata inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov spočíva v tom, aby nedochádzalo k odopretiu práva na prístup k súdu v prípadoch, keď majetková situácia strany objektívne neumožňuje uhradiť súdny poplatok. Rozhodovanie súdu o oslobodení od súdneho poplatku preto musí mať na zreteli, aby sa strane len pre jej majetkové pomery neznemožnilo uplatňovať alebo brániť jej právo.

V doterajšej judikatúre týkajúcej sa oslobodenia podnikateľa od súdnych poplatkov sa objavujú protichodné judikatórne trendy, ktoré so sebou automaticky nesú výkladovo-aplikačné problémy. Hlavným predmetom sporu medzi jednotlivými argumentačnými líniami je otázka, či neunesenie bremena podnikateľského rizika, resp. neúspech v podnikaní ako dôsledok znášania podnikateľského rizika môže byť pri interpretácii § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) považovaný za jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa doslovného znenia § 254 ods. 1 CSP súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. V citovanom ustanovení sú tak jednoznačným spôsobom normované relevantné predpoklady na posúdenie priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Na to, aby súd mohol strane priznať oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, musia byť kumulatívne splnené dva zákonné predpoklady, a to návrh na oslobodenie od súdneho poplatku a pomery strany odôvodňujúce oslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť, že diskrečná právomoc súdu pri interpretácii tohto ustanovenia je limitovaná v rozsahu a intenciách uvedených dvoch podmienok. Iné podmienky, ktoré citované ustanovenie nepredpokladá, nie je oprávnený skúmať na základe vlastnej iniciatívy, pretože by postupoval ultra vires. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že relevantnou skutočnosťou, na ktorú je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní oslobodenia od súdneho poplatku, je tiež výška súdneho poplatku, pretože majetkové pomery strany sú skúmané v korelácii k výške súdneho poplatku.

Vo veci sťažovateľa išlo vzhľadom na hodnotu predmetu sporu o súdny poplatok v maximálnej možnej výške 33 193,50 €. Hoci okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na finančnú a majetkovú situáciu sťažovateľa, vyhodnotil ju nedostatočne (resp. ju vôbec nezohľadnil) a svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku oprel o iné dôvody ako podnikateľské riziko, prezumovanie schopnosti úhrady trov advokátovi či absenciu vyššej moci, ktorá by zakladala dôvod oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Tieto dôvody však nerešpektujú ani jazykové znenie § 254 ods. 1 CSP, keď z jeho hypotézy ani pri extenzívnom výklade nevyplýva existencia podmienky podnikateľského rizika, ktoré by odôvodňovalo neoslobodenie podnikateľských subjektov spod poplatkovej povinnosti. Takéto dôvody rozhodnutia predstavujú podľa názoru ústavného súdu svojvoľný výklad citovaného ustanovenia, ktorý spolu s aplikáciou kogentnej normy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu považovaný za porušenie základného práva na súdnu ochranu (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 80/09, nález sp. zn. I. ÚS 255/2010).

Súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať len skutočnosť, aká je majetková situácia žiadateľa o oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Hodnotenie dôvodov, pre ktoré sa strana sporu ocitla v nepriaznivej majetkovej situácii, nie je v rozhodovacej právomoci všeobecných súdov a nemá žiadnu oporu v právnom poriadku. Rovnako nemožno nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovať hypotetickou úvahou o tom, že sťažovateľ zrejme má schopnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia svojmu advokátovi, a preto musí byť schopný zaplatiť i súdny poplatok pre štát. Aj ESĽP v rámci posudzovania majetkových pomerov zdôraznil, že objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní (rozsudok vo veci Jedamski a Jedamska v. Poľsko z 26. 7. 2005, sťažnosť č. 73547/01, § 60). Aj z tohto pohľadu preto odôvodnenie okresného súdu neobstojí.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017)
18.01.2019
Ďakujem za zaujímavý článok a podnetné myšlienky. Dovolím si pridať zopár svojich myšlienok (kopírujem svoj FB komentár, ospravedlnte preto prosím formálnu úpravu)

Možno sa mi to len zdá, ale ten záver článku podľa môjho názoru neguje možnosť prezidenta vyberať sudcov skôr, ako má u seba kompletnú kandidátku.
Autori argumentujú, že je problém, ak prezident vymenuje povedzme z 9 zvolených kandidátov hneď 9 sudcov pretože tým odníme NRSR možnosť menovať dvojnásobný počet kandidátov na uvoľnené miesta, nie je ten argument úplne rovnaký aj v prípade ak vymenuje z 9 zvolených kandidátov čo i len troch aby bolo plénum uznášania schopné? V takom prípade by zostalo v hre 6 pôvodne zvolených kandidátov (nehovoriac o tom, že sa otvára otázka, či ešte stále zostávajú kandidátmi, alebo ich nevymenovaním status kandidáta na sudu ÚS zaniká?), 6 voľných miesta na súde a NRSR by preto mohla "dovoliť" už iba ďalších 6 kandidátov. Na pôvodne 9 voľných miest by preto bolo v celkovom počte len 15 kandidátov.

Druhým problémom je otázka, aký je dostatočne dlhý čas neschopnosti NRSR zvoliť dostatočný počet kandidátov, aby prezident mohol uplatniť právomoc podľa 102/1 ?


K právomoci podľa 102/1 sa mi ešte žiada doplniť, že ju podľa mňa ÚS „vtesnal“ do mantinelov explicitnej ústavnej úpravy, keď v PL. ÚS 45/2015 povedal, že „právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade s podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy v dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy [...]“ Takéto chápanie uvedenej právomoci dáva prezidentovi možnosť (a povinnosť?), v prípade ak ústava predpokladá priestor pre voľné uváženie, rozhodnúť tak, aby bol zachovaný riadny chod ústavných orgánov. (Uvedomujúc si, že táto časť 45/2015 -a vlastne celé rozhodnutie je len veľké obiter; že sa jednalo o odmietnutie návrhu podať výklad ústavy; skôr je to mierené ako ďalší point do diskusie)

Trošku problematická je aj argumentácia možnosti vymenovať 3 sudcov pre uznášania-schopnosť pléna, argumentujúc tým, aby bol ÚS funkčný. K tomu sa však ÚS vyjadril v rozhodnutí I. ÚS 575/2016, najmä, para. 48 podľa ktorého „ Aby ústavný súd mohol plniť svoju hlavnú úlohu správne, na ústavnom súde môže chýbať maximálne jeden sudca, pretože v tom prípade by počet sudcov bol dvanásť a umožňoval by vytvorenie všetkých štyroch predvídaných senátov. Inak povedané, práve existencia štyroch senátov a trvale vysoký nápad ústavných sťažností primárne vyžadujú, aby činnosť všetkých štyroch senátov ústavného súdu bola plne funkčná“. To znamená, že ÚS je v zásade rovnako „nefunkčný keď sú prítomní 4 alebo 7mi sudcovia (samozrejme ide o zveličenie, ale myslím, že everybody gets the point :) )
17.01.2019
Kristián, ďakujem za tvoje spomienky. Varoval si, že budú viac o Tebe ako o Jožkovi, ale predsa vystihujú aj spomienky moje. Dával zo seba veľa - rodine, priateľom, kolegom, fakulte...chýba.
11.01.2019
Na portáli pravnelisty.sk sa riešila otázka, či možno spáchať trestný čin poškodzovania veriteľa nerealizovaním výkonu záložného práva (bližšie k skutkovému stavu pozri tu http://www.pravnelisty.sk/clanky/a715-mozno-spachat-trestny-cin-poskodzovania-veritela-nerealizovanim-vykonu-zalozneho-prava).

Išlo o prípad, v kto­rom zá­lož­ný ve­ri­teľ od­mie­tal pris­tú­piť k reali­zá­cii (vý­ko­nu) zá­lož­né­ho prá­va vo vzťa­hu k svoj­mu dl­žní­ko­vi a tým zá­ro­veň ma­ril us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho vlas­tné­ho ve­ri­te­ľa. Tie­to prí­pa­dy sú sí­ce v ap­li­kač­nej praxi spo­ra­dic­ké, av­šak sú prob­le­ma­tic­ké z hľa­dis­ka mož­né­ho vy­vo­dzo­va­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a to aj v tres­tných ve­ciach, v kto­rých mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že zá­lož­ný ve­ri­teľ cie­ľe­ne ne­reali­zu­je vý­kon zá­lož­né­ho prá­va vo­či svoj­mu dl­žní­ko­vi a ko­ná tak s úmys­lom, aby sa z fi­nan­čných pros­tried­kov zís­ka­ných z vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va ne­mo­hol us­po­ko­jiť ve­ri­teľ zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa.

Autor Peter Šamko dospel k záveru, že ne­reali­zo­va­nie vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va nie je, sa­mé oso­be, iným od­strá­ne­ním ma­jet­ku dl­žní­ka v zmys­le § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že tu nep­ri­chá­dza za­tiaľ do úva­hy vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, res­pek­tí­ve iné­ho tres­tné­ho či­nu. Pred­met­nú záver je te­da mož­né ak­cep­to­vať, av­šak s vý­hra­dou, že dl­žník svo­jím roz­hod­nu­tím vô­bec ne­reali­zo­vať vý­kon zá­lož­né­ho prá­va vo­či svoj­mu dl­žní­ko­vi mô­že spô­so­biť preml­ča­nie zá­lož­né­ho prá­va a tým aj práv­ne zni­če­nie svoj­ho ma­jet­ku v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (fak­tic­kú ne­vy­mo­ži­teľ­nosť poh­ľa­dáv­ky od dl­žní­kov­ho dl­žní­ka). Po­kiaľ by te­da dl­žník s vý­ko­nom zá­lož­né­ho prá­va vá­hal tak dl­ho, že by doš­lo k preml­ča­niu zá­lož­né­ho prá­va, pri­chá­dza­lo by do úva­hy vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že preml­ča­ním vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va by doš­lo k fak­tic­ké­mu úbyt­ku ma­jet­ku dl­žní­ka a ve­ri­teľ by stra­til akú­koľ­vek reál­nu mož­nosť us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­kovho dlžníka. V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že v zmys­le § 100 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka sa zá­lož­né prá­va nep­reml­ču­jú skôr, než za­bez­pe­če­ná poh­ľa­dáv­ka. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sa pre­to mu­sia v ob­dob­ných tres­tných ve­ciach za­obe­rať aj pred­bež­nou otáz­kou spo­čí­va­jú­cou v tom, či ne­ko­na­ním dl­žní­ka (ne­reali­zo­va­ním vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va) ne­doš­lo k preml­ča­niu zá­lož­né­ho prá­va.

V tejto súvislosti musíme poukázať na § 151j ods. 2 OZ, podľa ktorého "Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná." Táto norma časovo neskoršia ako § 100 ods. 2 OZ, preto by mala prednosť. Z uvedeného vyplýva, že záver Petra Šamka v časti premlčania záložného práva nie je celkom presný.

K zneu­ži­tiu prá­va pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa poz­ri bliž­šie Šam­ko, P.: Nie­koľ­ko ap­li­kač­ných prob­lé­mov pri vý­klad­ne zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, Zo súd­nej praxe č. 2/2016
11.01.2019
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Ústavný súd vo vzťahu k dôvodom, ktoré krajský súd viedli k nerešpektovaniu ustanovenia § 390 CSP, považuje za potrebné zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 227/2018 zo dňa 15. 8. 2018 - http://merit.slv.cz/I.US227/2018)
02.01.2019
K porušeniu zákazu nehnuteľnosť predať, ktorý bol nariadený predbežným opatrením vydaným v občianskom súdnom konaní, dochádza už v momente uzatvorenia kúpnej zmluvy, nie až zmenou vlastníctva nehnuteľnosti.

(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 1/2017 - zdroj:https://www.nsud.sk/data/files/1698_1-vcdo-1-2017.pdf)
20.12.2018
Určenie dňa smrti nezvestného, resp. dňa, ktorý nezvestný neprežil, posledným dňom ediktálnej lehoty, nie je v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy konania o vyhlásenie za mŕtveho. Naplnenie ediktálnej povinnosti súdom môže spolu s výsledkami ďalších šetrení dotvárať spoľahlivejší záver súdu o ustálení tohto dňa (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Cdo/59/2017 zo dňa 29. novembra 2017 - právna veta: ZSP č. 2/2018; dostupné: https://www.nsud.sk/data/att/57073.pdf)
20.12.2018
Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 160/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 73/2018)
13.12.2018
O.K.

A teraz to podstatné; mne katastrálny odbor OÚ Lučenec, odmietol zapísať 0,7 ha lazníckej pôdy do katastrálnych operátov, ako mám teraz postupovať ?

Môj kontakt : look@jupo.sk
06.12.2018
Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 72/2018)
04.12.2018
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 71/2018)
04.12.2018
Rozhodnutím, ktorým konanie končí a proti ktorému je za podmienok uvedených v § 420 Civilného sporového poriadku prípustné dovolanie, je tiež uznesenie odvolacieho súdu potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2018 sp. zn. 1 Cdo 97/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 69/2018)
04.12.2018
Zákon s nedostatkami formálnych náležitostí, t. j. neosvedčenia podpisu predsedajúceho v zápisnici z valného zhromaždenia podľa ust. § 127a ods. 3 v spojení s ust. § 125 ods. 1 písm. e/, f/, i/, j/ a ods. 2 Obchodného zákonníka, nespája neplatnosť uznesenia v nej obsiahnutého. Obchodný zákonník neustanovuje lehotu, dokedy k osvedčeniu podpisu musí dôjsť, ani neodkazuje na úpravu neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia pre prípad, že k splneniu tohto predpokladu nedošlo. Zákonná požiadavka osvedčenia pravosti podpisu je len predpokladom zápisuschopnosti listiny do obchodného registra. Rozhodujúcim momentom pre prijatie uznesenia je dosiahnutie potrebného volebného kvóra. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2018 sp. zn. 5Obdo/2/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 87/2018)
30.11.2018
Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/42/2018 – zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 83/2018)
30.11.2018
Pokiaľ ide o vybavenie reklamácie v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote od jej uplatnenia (§ 18 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa), súd prisvedčil žalobcovi. Zákon o ochrane spotrebiteľa totiž explicitne neupravuje spôsob vybavenia reklamácie a odosielania písomného dokladu vybavenia reklamácie, preto odoslanie písomnej odpovede o vybavení reklamácie v zákonom stanovenej 30dňovej lehote formou obyčajnej listovej zásielky, je v súlade s platnou právnou úpravou. Správny súd má zato, že i zákonné ust.§ 18 ods.9 zákona o ochrane spotrebiteľa ukladá predávajúcemu povinnosť o vybavení reklamácie vydať písomný doklad, pričom zákon neupravuje povinnosť, aby sa v zákonnej lehote 30 - dní dostal doklad o vybavení reklamácie do dispozície spotrebiteľa, resp. že predávajúci má doklad o vybavení reklamácie nielen vystaviť, ale ho má spotrebiteľovi aj odovzdať. Ak by zákonodarca takýto úmysel mal, tak by túto povinnosť predávajúcemu uložil zákonom tak, ako je to v ust. § 18 ods. 8 vety prvej zákona o ochrane spotrebiteľa (Predávajúci je povinný pri uplatnení reklamácie vydať spotrebiteľovi potvrdenie.). Akákoľvek polemika o disponovaní spotrebiteľa dokladom o vybavení reklamácie je preto mimo zákonnej úpravy. K pojmu „vydať“ písomný doklad o vybavení reklamácie súd odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/167/2013 z 18.02.2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/188/2015 z 28.09.2016 s tým, že termín „vydať“ písomný doklad neznamená vždy požiadavku na jeho odovzdanie do dispozičnej moci niekoho, ale vydaním možno rozumieť aj jeho vytvorenie, uverejnenie, vyhlásenie. Správny súd podporne odkazuje aj na zákonné ust. § 2 písm. m) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré pre účely zákona o ochrane spotrebiteľa pod vybavením reklamácie rozumie ukončenie reklamačného konania, napríklad jej odôvodnené zamietnutie.

(rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6S/47/2017 zo dňa 15. 03. 2018)
30.11.2018
Rozhodnutie NS SR bolo podrobené kritike aj na stránke epravo (dostupné tu https://www.epravo.sk/top/clanky/mze-trvat-vybavenie-reklamacie-spotrebitela-dlhsie-ako-30-dni-4291.html?fbclid=IwAR2m3FODyzdIk2I_lglpXAiZWdx8GipLcCqdshdL-G-Zde4UJbRLXILSJco). Autori zdôrazňujú, že odstúpenie od zmluvy, na ktoré poukazuje NS SR je prejavom práva spotrebiteľa zo zodpovednosti za vady, keď sú naplnené dôvody podľa § 623 OZ. Odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 ZOS ale nemožno za takýto prejav považovať. Účelom právnej úpravy § 18 ods. 4 v účinnom znení je právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že reklamácia nebola predávajúcim vybavená do 30 dní odo dňa jej uplatnenia. Toto právo spotrebiteľa je potrebné chápať ako sankciu pre predávajúceho za porušenie zákonnej povinnosti vybaviť reklamáciu včas (do 30 dní od jej uplatnenia).
29.11.2018
Dovolací súd je pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení viazaný výrokom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a rozsahom podaného dovolania. Pre záver o neprípustnosti dovolania podľa § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku je právne bezvýznamné, že súdy nižšej inštancie nevyhoveli návrhu strany sporu na spojenie viacerých skutkovo a právne totožných vecí na spoločné konanie, ktorých predmet sporu v súhrne prevyšuje sumu uvedenú v ustanovení § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/27/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 80/2018)
29.11.2018
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci samej, je prípustné dovolanie podľa ust. § 420 CSP.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. júna 2018, sp. zn. 4Obdo/66/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 76/2018)
29.11.2018
1 2 3 4 5 ... 16
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: