Výber z diskusie

Publikácia:
vyberte
  • Civilný mimosporový poriadok
  • Civilný sporový poriadok
  • Exekučný poriadok
  • Správny súdny poriadok
  • Zákon o konkurze a reštrukturalizácii
  • Zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
  • Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
  • Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov
  • Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb
Zmyslom a účelom sankčného opatrenia v podobe poriadkovej pokuty je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho k vynúteniu a upevneniu autority súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený priebeh pojednávania vedúci k rýchlej a účinnej ochrane práv. Takýto výklad akcentuje aj základné princípy Civilného sporového poriadku, konkrétne čl. 10 CSP, ktorý organizáciu priebehu konania zveruje do rúk súdu („Strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu“; „Súd dohliada na riadny priebeh konania, určuje lehoty a ukladá potrebné opatrenia.“), ako aj čl. 17 CSP, ktorý zaväzuje súdy k urýchlenosti a hospodárnosti konania („Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.“). Z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená v súlade so zákonom, spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a pri jej uložení sa musí súčasne zachovať primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami (vrátane výšky pokuty) a sledovaným cieľom. Keďže nová právna úprava inštitútu poriadkovej pokuty podľa Civilného sporového poriadku nepripúšťa proti rozhodnutiu o jej uložení možnosť odvolania, v súlade s princípom primeranosti treba poriadkovú pokutu vnímať ako krajný prostriedok, ktorého využitie je prípustné až potom, čo miernejšie opatrenia umožňujúce dosiahnutie sledovaného cieľa zlyhali. (m. m. III. ÚS 67/2018).

Pokiaľ ide o charakter poriadkovej pokuty, také rozhodnutie je procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom na vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde k predĺženiu súdneho konania. Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje, alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali, predlžovali či dokonca marili. Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom opatrení svojou povahou procesným rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ ide o výšku poriadkovej pokuty, tú určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej povinnosti, čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd voľnou úvahou. Miera voľnej úvahy súdu však nie je absolútna, ale je obmedzená maximálnou možnou hranicou 500 €. Pôjde teda zväčša o pokuty v zanedbateľnej alebo bagateľnej výške. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 389/2017, III. ÚS 152/2017).

Súhlasiť nemožno ani s názorom sťažovateľa, že postupom okresného súdu, ktorým znemožnil preskúmanie napadnutého uznesenia „prostriedkom procesnej nápravy (vo forme sťažnosti)“ v systéme všeobecného súdnictva, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasná právna úprava vylučujúca prieskum rozhodnutí sankčného charakteru v inštančnom postupe je primeraná významu vylučovaného rozhodnutia. Civilné sporové konanie nemusí byť nevyhnutne dvojinštančné; požiadavkám spravodlivého procesu vyhovuje aj konanie vykonané pred súdom iba v jedinej inštancii (napr. § 386 CSP). Ústavný súd k tomuto uvádza, že z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí (m. m. III. ÚS 152/2017).

(uznesenie Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 348/2018 – zdroj: http://merit.slv.cz/III.US348/2018)
16.07.2019
Neprieči sa zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“.

Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v danom prípade 1 €), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Tým, pravda, v niektorých, individuálnych prípadoch nie je dotknutý možný dopad tohto ich dojednania napríklad z hľadiska daňového.

Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom (konaním contra bonos mores), samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele, ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn. 3 Cdo 244/2018, zdroj: nsud.sk, tvorba právnej vety: najprávo.sk)
16.07.2019
Výklad zachovania účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy s poukazom na § 470 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") tak, ako bol tento vyjadrený v stanovisku krajského súdu k sťažnosti, resp. priamo premietnutý do napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vybočujú z rámca ústavne konformného výkladu. Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej úpravy civilného konania, vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP, je doplňujúcim k princípu okamžitej aplikability ustanovení CSP v § 470 ods. 1 CSP. V danom prípade aplikácia ustanovenia § 470 ods. 2 CSP nesporne znamená zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Avšak tento zachovaný účinok odvolania žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikabilitu príkazu obsiahnutého v § 390 CSP.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 570/2017 z 09.01.2019)
09.07.2019
Vzhľadom na dikciu § 470 CSP toto ustanovenie v plnom rozsahu dopadá aj na odvolacie konania začaté pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku. Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej úpravy civilného konania, vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP je doplňujúcim k princípu okamžitej aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku vyjadreného v § 470 ods. 1 CSP. V danom prípade aplikácia § 470 ods. 2 CSP nesporne znamená zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Tento zachovaný účinok odvolania však žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikáciu príkazu obsiahnutého v § 390 CSP.

(II. ÚS 531/2018)
09.07.2019
Ústavný súd podotýka, že okresný súd v rámci už uvedeného posudzovania opomenul prihliadnuť na čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd s ohľadom na tento článok ústavy konštatuje, že ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, tieto musia byť stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“. Rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 39/2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch (sadzobníku súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozsudok uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 7/2008). Sadzobník súdnych poplatkov možno v zmysle uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu chápať ako medzerovitý, keďže zrejme existujú konania, ktoré v ňom uvedené nie sú. Takéto by potom nemali byť spoplatnené vôbec, keďže analógia je neprípustná, za predpokladu, že ich nemožno spoplatniť ani ústavne konformným výkladom osobitných položiek sadzobníka súdnych poplatkov. Poplatníka nemožno robiť zodpovedným za nedôslednosť zákonodarcu, ktorý hoci možno z pochopiteľných, avšak stále nedostatočných dôvodov neuviedol v sadzobníku súdnych poplatkov všetky konania, ktoré (možno) chcel spoplatniť (KERECMAN, P. Zákon o súdnych poplatkoch a analógia. In: Justičná revue. 2009, roč. 61, č. 3, s. 341 – 355.). Ak teda zákon o súdnych poplatkoch neukladá povinnosť vyrubiť, resp. dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania, okresný súd v takomto prípade nemal právomoc postupovať spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku viedol k vydaniu napadnutého uznesenia.

Aj keď okresný súd v napadnutom uznesení neuviedol konkrétny princíp Civilného sporového poriadku, z ktorého odvodil povinnosť dorubiť súdny poplatok, vzhľadom na obsah týchto princípov možno usudzovať, že vychádzal z čl. 4 základných princípov Civilného sporového poriadku. Predmetný článok upravuje použitie analógie a v prípade, ak súd nemá k dispozícii žiadne vhodné zákonné ustanovenie, oprávňuje súd prejednať a rozhodnúť vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, zohľadňujúc stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Žiaľ, okresný súd v danom prípade ignoroval aj právnu teóriu, aj judikatúru najvyššieho súdu (ako vyplýva z bodu 38). Zároveň okresný súd opomenul prihliadnuť na skutočnosť, že podľa dôvodovej správy je čl. 4 základných princípov Civilného sporového poriadku iba osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti, teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Nedorubenie súdneho poplatku po postúpení veci miestne príslušnému okresnému súdu z upomínacieho konania ale celkom zjavne nemožno posúdiť ako prípad odopretia spravodlivosti. Ústavný súd preto konštatuje, že ak okresný súd aplikoval v predmetnej veci základné princípy Civilného sporového poriadku (čl. 4, pozn.), aplikoval ich jednak nesprávnym spôsobom a zároveň ich aplikoval v prípade, v ktorom ich aplikácia nemala žiadne opodstatnenie. Aj samotné ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch [§ 2 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a)], o ktoré sa okresný súd sekundárne oprel v napadnutom uznesení, nemajú žiadnu relevanciu pre závery okresného súdu v napadnutom uznesení, na čo trefne poukázal aj sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti (bližšie bod 4).

(NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 63/2019 zo dňa 21. 5. 2019 - zdroj: http://merit.slv.cz/IV.US63/2019)
03.07.2019
Tak tento príkaz už bol zrušený príkazom generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 1/2019 z 30. apríla 2019, a to s účinnosťou od 1. mája 2019...
29.06.2019
Podľa názoru odvolacieho súdu z obsahu predloženej zmluvy účastníkov spolu s návrhom na vklad predkupného práva v danej veci vyplýva, že účastníci uzatvorili zmluvu, ktorú Občiansky zákonník upravuje a to zmluvu o zriadení predkupného práva. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že účastníci zmluvy uzatvorili nepomenovaný záväzok podľa § 51 OZ. Občiansky zákonník podmienky vzniku predkupného práva ustanovuje v § 602 ods. 1 tak, že účastníci môžu uzatvoriť kúpnopredajnú zmluvu s výhradou predkupného práva a podľa odseku 2 možno predkupné právo dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci než predajom. Pod iným scudzením veci než predajom treba rozumieť všetky spôsoby scudzenia, ktoré nie sú predajom, teda napríklad scudzenie darovaním, výmenou a pod. Zákonodarca v právnej norme § 602 ods. 1, 2 OZ ustanovuje právne podmienky vzniku predkupného práva a súčasne práva a povinnosti z neho plynúce tak, že predkupné právo predávajúceho a povinnosť kupujúceho ponúknuť vec na predaj sú právami a povinnosťami vznikajúcimi na základe vedľajšieho dojednania pri kúpnej zmluve, týmto vedľajším dojednaním sa medzi predávajúcim a kupujúcim zakladá osobitný právny vzťah, ktorý sa odlišuje od ostatného obsahu právneho vzťahu, ktorý bežne vyplýva z kúpnej zmluvy a súčasne, že predkupné právo možno dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci než predajom, pričom pod iným scudzením veci než predajom treba rozumieť všetky spôsoby scudzenia, ktoré nie sú predajom, (napríklad scudzenie darovaním, výmenou a pod.). V ustanovení § 603 OZ zákonodarca upravuje, kto má povinnosť korešpondujúcu s predkupným právom a aké sú následky porušenia predkupného práva. Teda práva a povinnosti vyplývajúce z predkupného práva, ako aj následky z jeho porušenia, ktoré nastanú za splnenia zákonných podmienok, na základe ktorých predkupné právo vzniklo v zmysle právnej úpravy ustanovujúcej vznik tohto práva, ktorá je ustanovená v právnej norme § 602 ods. 1, 2 OZ. Z uvedeného vyplýva, že na základe logického výkladu práva právnu úpravu ustanovenú v § 603 je možné aplikovať len v súvislosti s aplikáciou právnej normy ustanovenej v § 602, ktorá predpokladá vznik predkupného práva len v súvislosti so scudzením veci. Na základe logického výkladu právnej úpravy ustanovenej v § 603 ods. 2 OZ je teda potrebné aj zriadenie predkupného práva ako vecného práva vykladať tak, že je možné podľa tejto právnej normy zriadiť predkupné právo k nehnuteľnosti len za splnenia zákonných podmienok ustanovených v § 602 ods. 1, 2 OZ.

Pokiaľ teda účastníci zmluvy dojednali záväzok predkupného práva, boli oprávnení takýto záväzok dojednať a práva a povinnosti ako aj následky z neho plynúce je potrebné posudzovať s obsahom práv a povinností ustanovených v § 603 OZ. Samotný záväzok účastníkov zmluvy však môže mať len záväzkovo-právny vzťah, ktorý nemá vecno-právny charakter a platí iba medzi zmluvnými stranami a nezaväzuje tretie osoby. Treba súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že predkupné právo možno dojednať aj samostatnou zmluvou a tiež v súvislosti s inou zmluvou, avšak nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že dojednanie predkupného práva je možné bez ohľadu, či sa vec scudzuje alebo nie, pretože zákonnou podmienkou vzniku predkupného práva ustanovenou v § 602 ods. 1, 2 OZ je scudzenie veci, pričom nemusí ísť len o prípad predaja. Pokiaľ aj účastníci takúto zmluvu uzatvoria na základe zásad zmluvnej voľnosti, nemusí ísť o neplatný záväzok, avšak charakter tohto ich záväzku je vždy len obligačný, ktorý zaväzuje len zmluvné strany. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke rozhodnutí pod č. R 30/2000, právna problematika ním riešená sa nevzťahuje na danú vec, avšak aj Najvyšší súd SR v tomto stanovisku konštatuje, že pokiaľ medzi prenajímateľom nebytových priestorov a ich nájomcom bolo predkupné právo dohodnuté len ako záväzkovo-právny (obligačný) vzťah, ktorý nemá vecno-právnu povahu, kúpna zmluva medzi prenajímateľom (vlastníkom nehnuteľností, v ktorej sa prenajaté nehnuteľnosti nachádzajú) a treťou osobou nie je neplatná podľa § 39 OZ. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na právne názory uvedené v komentároch zákona a odbornej literatúre odvolací súd uvádza, že výklad práva podaný v právnej vede nemá záväzný význam na uplatnenie práva.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Sžr/148/2016 zo dňa 31. 1. 2019 - zdroj: http://merit.slv.cz/2Szr/148/2016)
25.06.2019
prepracovaný článok si môžete prečítať tu - ČENTÍK, T.: Zákonitosti daňovej kontroly z hľadiska dĺžky jej trvanie; Dane a účtovníctvo v praxi, ročník 2019, č. 5/2019, str. 28 - 32, ISSN: 1335-7034.
20.06.2019
menší upgrade článku nájdete tu - ČENTÍK, T.: Premlčanie pohľadávok zo zdravotného poistenia; Právo a manažment v zdravotníctve, ročník 2019, č. 5/2019, str. 9 - 14, ISSN: 1338-2071.
20.06.2019
Základným kritériom, ktorý má viesť k rozhodnutiu o použiteľnosti či nepoužiteľnosti záznamu rozhovoru zaznamenaného súkromnou osobou bez vedomia nahrávanej osoby ako dôkaz v príslušnom konaní, je pomerenie chránených práv a záujmov, ktoré sa v tejto súkromnej sfére stretávajú, a kde sa štát stáva arbitrom rozhodujúcim o tom, ktorý z týchto záujmov bude v danom konkrétnom strete prevažujúcim, pričom hodnotenie použiteľnosti či nepoužiteľnosti takto zadovážených informácií sa bude vykonávať podľa procesných noriem, ktoré však len vymedzujú pravidlá pre to, ako zistiť náležitým spôsobom skutkový stav a nájsť „materiálne“ právo, teda rozhodnúť o vlastnom predmete sporu. Stret záujmu na ochrane osobnosti toho, koho prejav je bez jeho súhlasu zaznamenávaný, so záujmom na ochrane toho, kto tento prejav zachytáva a neskôr použije, nemožno však riešiť vo všeobecnej rovine.

Ústavný súd sa stavia proti nekalým praktikám vzájomného elektronického sledovania a skrytého nahrávania pri súkromných a profesionálnych rokovania, ktoré sú spravidla nielen v rozpore s právom, ale hodnotené po stránke sociálno etickej rozširujú v spoločnosti atmosféru podozrievavosti, strachu, neistoty a nedôvery. Úplne odlišne je však treba posudzovať prípady, kedy je tajné vyhotovenie audiozáznamu rozhovoru súčasťou obrany obeti trestného činu proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu významného občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu. Zásah do práva na súkromie osoby, ktorej hovorený prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad strany zamestnania). Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu tohto cestou je analogické ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci.

(nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 9. decembra 2014, sp. zn. II.ÚS 1774/14 uverejnený na nalus.usoud.cz - zdroj: najpravo.sk)
07.06.2019
Z obsahu ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného charakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti používaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky zákonník nie je konzistentný pri používaní pojmov škoda a ujma, nemožno z tejto skutočnosti robiť ďalekosiahle závery v tom smere, že škodou je v zmysle občianskoprávnej úpravy len hmotná (materiálna) ujma. Z uvedeného potom vyplýva, že Občiansky zákonník významovo s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach danej veci znamená, že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku ani z právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 381/2001 Z. z. nevyplýva nič, čo by bránilo takej interpretácii pojmu „škoda“, ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú.

(NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. 12. 2018 - zdroj: http://merit.slv.cz/II.US695/2017)
07.06.2019
K tomu poukazujem na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/136/2015 z 28. 01. 2016, z ktorého vyplýva, že oprávnený spoluvlastník, teda ten ktorému je ponuka na uplatnenie predkupného práva určená môže vybrať/využiť predkupné právo aj na jednotlivé spoluvlastnícke podiely, resp. jednotlivé parcely, tzn. že nie je povinný prijať ponuku iba ako celok, aby bolo uplatnenie predkupného práva účinné. Je síce pravdou, že predávajúci spoluvlastník môže mať záujem predať podiely iba v prípade, ak to niekto kúpi ako celý balík, inak by nemal záujem na predaji iba niektorých parciel, avšak z pohľadu oprávneného spoluvlastníka ho nemožno nútiť, aby kúpil všetko. Ak chce spoluvlastník predať všetky podiely k pozemkom, tak to ostatných spoluvlastníkov nemôže poškodzovať v tom zmysle, že si nemôžu vybrať iba niektoré parcely, pretože ich predkupné právo je nezávislé od toho, čo a ako chce iný spoluvlastník predať.

Z vyššie citovaného rozhodnutia vyberám:

"Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby účastníci kúpnej zmluvy dojednali ohľadne viacerých vecí súhrnnú cenu bez ocenenia jednotlivých vecí; takáto kúpna zmluva nie je bez ďalšieho neplatná pre neurčitosť (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/3974/2007 zo dňa 21.10.2009); k záveru o neplatnosti takejto kúpnej zmluvy je možné dospieť len v prípade, že z povahy prevádzaných vecí je zrejmé, že nemôžu mať rovnakú cenu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/2127/2000 zo dňa 12.09.2002); ak dochádza k predaju viacerých spoluvlastníckych podielov je tento názor možné použiť samostatne ohľadne predaja každého jednotlivého spoluvlastníckeho podielu, ktorého celková cena bola inak v zmluve bez pochybností vyjadrená (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/2404/2010 zo dňa 22.11.2011). Aj keď kúpnou zmluvou zo dňa 18.11.2013 prevádzané spoluvlastnícke podiely mali rozdielnu veľkosť, pri stanovení hodnoty spoluvlastníckeho podielu sa vychádza zo všeobecnej ceny veci (pozemku), t.j. cena spoluvlastníckeho podielu je závislá na hodnote spoločnej veci; v tomto prípade sa príslušný spoluvlastnícky podiel na niektorých listoch vlastníctva vzťahoval na viaceré pozemky (napr. LV č. XXX alebo LV č. XXX) a na niektorých listoch vlastníctva sa spoluvlastnícky podiel vzťahoval k jednému pozemku (napr. LV č. XXX alebo LV č. XXXX); samotní účastníci kúpnej zmluvy zo dňa 18.11.2013 uviedli, že „kúpna cena bola dohodnutá podľa súčasnej trhovej ceny nehnuteľností v uvedenom čase a lokalite vzhľadom na ponuku a dopyt a je v súlade s vyhláškou a zákonom o cenách poľnohospodárskych a lesných pozemkov" (článok II zmluvy); zo spisu nevyplýva, že by
niektorí z účastníkov konania namietal platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 18.11.2013. Aj keď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/3974/2007 zo dňa 21.10.2009 (na ktorý poukazovali navrhovatelia v podanom odvolaní) sa v plnom rozsahu nevzťahuje na prejednávanú vec, pretože podľa skutkových okolností uvedeného prípadu išlo síce o prevod viacerých nehnuteľností za súhrnnú kúpnu cenu bez ocenenia jednotlivých vecí (ako v prejednávanej veci), z týchto však iba časť bola taká, že sa na tieto veci vzťahovalo predkupné právo ostatných spoluvlastníkov (v prejednávanej veci išlo o prevod spoluvlastníckych podielov k pozemkom, na ktoré sa v celom rozsahu vzťahovalo predkupné právo navrhovateľov), myšlienkový postup načrtnutý v tomto rozhodnutí je použiteľný aj v prejednávanej veci a teda navrhovatelia ako oprávnené osoby z predkupného práva majú právona nadobudnutie príslušných spoluvlastníckych podielov, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 18.11.2013 za kúpnu cenu zodpovedajúcu príslušnému dielu kúpnej ceny dohodnutej za všetky predané spoluvlastnícke podiely a teda nie je možné dospieť k záveru, že takúto cenu nie je možné určiť; výpočet hodnoty príslušných spoluvlastníckych podielov zo strany navrhovateľov považuje aj odvolací súd (podľa súčasného stavu konania vyplývajúceho zo spisu) za správny; odporcovia požadovanú hodnotu spoluvlastníckych podielov v sume 9.136,58 € v konaní žiadnym spôsobom nespochybnili; navyše ak tento prístup pri výpočte kúpnej ceny bol použitý v kúpnej zmluve zo dňa 18.11.2013 (kde zmluvné strany tiež osobitne nezohľadňovali rozdielnu výšku spoluvlastníckych podielov, resp. druh pozemkov), je spravodlivé, aby rovnaký prístup mohli použiť aj navrhovatelia, ktorých predkupné právo k spoluvlastníckym podielom malo byť uvedenou kúpnou zmluvou porušené (inak by ten, kto právo porušil, získal nedôvodne výhodnejšie postavenie, ako ten koho právo bolo porušené). Pokiaľ sa teda navrhovatelia v prejednávanej veci domáhajú nahradenia prejavu vôle odporcu 1/ na uzavretí kúpnej zmluvy len ohľadne niektorých spoluvlastníckych podielov, nie je možné dospieť k záveru, že to nie je za (proporcionálne) rovnakých podmienok, za ktorých ich nadobudol odporca 1/; ak aj súdna prax vyžaduje pri uplatnení tohto nároku z porušeného predkupného „rovnaké podmienky" nemožno tieto chápať ako „totožné podmienky", ako to v podstate uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku.
29.05.2019
Z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/152/2018 z 29. januára 2019 (dostupné tu https://www.nsud.sk/data/att/83676_subor.pdf)

9. V priebehu dovolacieho konania žalobcovia 1/ a 2/ previedli sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou, na základe ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím z 15. marca 2018 č. V-1672/2018, na kupujúceho JSM-Pannonica, Kft, so sídlom v Maďarsku, Budapešť, Üllői út 645, a ten kúpnou zmluvou, na základe ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím z 26. septembra 2018 č. V-8177/2018, na kupujúceho Z. Z., narodeného X. K. XXXX, bývajúceho v K., D..

10. Dňa 5. novembra 2018 žalovaní 6/ a 7/ podali návrh na zmenu subjektu konania na strane žalobcov 1/ a 2/ dôvodiac, že po začatí dovolacieho konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv a povinností, o ktorých sa koná. Za takú skutočnosť označili kúpne zmluvy uvedené vyššie v bode 9. tohto uznesenia.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 ods. 1 CSP) a na to oprávnenými stranami sporu (§ 424 CSP) zastúpenými advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), považoval predovšetkým za potrebné sa vyrovnať s návrhom žalovaných 6/ a 7/, aby do konania na miesto žalobcov 1/ a 2/ vstúpil Z. Z., bývajúci v K., D., ktorému v katastri nehnuteľností nateraz svedčí vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Po preskúmaní návrhu a jeho príloh (najmä výpisu z listu vlastníctva č. XXXX) dospel dovolací súd k záveru, že sú dané dôvody, aby návrhu žalovaných 6/ a 7/ na zmenu subjektov na strane žalobcov bolo vyhovené.

12. Na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 438 ods. 1 CSP). Na dovolacie konanie sa nepoužijú ustanovenia o pristúpení subjektov, o zmene a späťvzatí žaloby a o vzájomnej žalobe (§ 438 ods. 2 CSP).

13. Ustanovenia § 79 a § 80 CSP sú spoločne označené ako „Pristúpenie a zmena subjektov“; § 79 CSP je označený ako „Pristúpenie“, § 80 CSP je označený ako „Zmena“. Ustanovenie § 80 CSP, ktoré sa týka zmeny subjektov, nie je v § 438 ods. 2 CSP uvedené medzi ustanoveniami, ktoré v dovolacom konaní nemožno „primerane“ použiť. Podobne nebola ani podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 (§ 243c O. s. p. v spojení s § 92 ods. 2 O. s. p.) vylúčená možnosť, aby v dovolacom konaní došlo k zmene účastníka (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. októbra 2017 sp. zn. 3Cdo/90/2017).

14. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli (§ 80 ods. 1 CSP). Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 80 ods. 2 CSP). Ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu (§ 80 ods. 3 CSP).

15. Z ustanovení citovaných v bode 14. síce vyplýva, že návrh na zmenu subjektu konania môže podať len žalobca, podľa názoru dovolacieho súdu ale uvedené bezvýhradne neplatí v dovolacom konaní. Dovolací súd v súvislosti s týmto záverom poukazuje na už vyššie, v bode 12., citované ustanovenie § 438 ods. 1 CSP, podľa ktorého na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa najvyššieho súdu strana sporu, na základe procesného úkonu ktorej sa začína osobitné konanie o dovolaní, je v dovolacom konaní v procesnej pozícii obdobnej pozícii žalobcu v „základnom, sporovom konaní. Z logiky veci vyplýva, že je potrebné pozíciu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo žalovaného. Iný záver by spôsobil celkom nedôvodnú nerovnosť strán; kým žalobca ako dovolateľ by bol oprávnený chrániť svoje práva návrhom na zmenu, žalovanému ako dovolateľovi by takéto právo nesvedčalo (k tomu pozri napr. Števček, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom, EPOS, Bratislava, 2008, s. 49: „Nie je nám zrejmé, prečo rovnakým oprávnením spočívajúcim v legitimácii navrhnúť zmenu účastníctva nedisponuje aj odporca. V záujme práva na spravodlivý proces je zaujímavé zamýšľať sa, či týmto ustanovením nie je navrhovateľ podstatným spôsobom v konaní zvýhodnený, čo je v zmysle štrasburskej judikatúry (teda judikatúry ESĽP) krajne neprípustné. Skôr by sme sa prihovárali za rovnakú možnosť aj pre odporcu, lebo v kontradiktórnom konaní majú mať procesné strany v zásade rovnakú možnosť vlastnou procesnou aktivitou ovplyvňovať priebeh konania vo svoj prospech“ a Mgr. Peter Toth-Vaňo: Prevod vlastníctva pred rozhodnutím dovolacieho súdu, nemo plus iuris a § 456 CSP, Justičná revue 2/2017: „Podľa § 80 ods. 1 CSP pritom môže návrh na zmenu subjektu podať len žalobca. V zmysle § 438 ods. 1 CSP sa však na konanie na dovolacom súde použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie primerane, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné. Domnievame sa preto, že nie je dôvod, pre ktorý by sme nemohli na dovolateľa bezvýhradne (t. j. bez ohľadu na to, či vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného) aplikovať ustanovenia o konaní na súde prvej inštancie, ktoré sa vzťahujú na osobu, ktorá podáva žalobný návrh. Práve naopak - s ohľadom na logiku veci by malo byť nevyhnutné pozíciu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo žalovaného. Opačný náhľad by spôsobil celkom nedôvodnú nerovnosť strán.“).
29.05.2019
Je nemysliteľné, aby sa o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodovalo iba na základe údajov uvedených žiadateľom na predpísanom tlačive. Samotná skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa toto tlačivo má charakter miestoprísažného, resp. čestného vyhlásenia (s hrozbou trestnoprávnej sankcie pre prípad uvedenia nepravdivých údajov) nemôže znamenať, že súd je povinný touto formou uvádzané tvrdenia žiadateľa bez ďalšieho akceptovať.

(UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 546/2017-8 z 12. 9. 2017)
29.05.2019
Výrokom rozsudku trestného súdu, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, je (civilný) súd v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. (resp. § 193 CSP) viazaný. Musí z neho vychádzať ako z celku a pri tom brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť, ktorá rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétneho konania páchateľa. To sa však týka výlučne konania obvineného, s ktorým bola uzatvorená dohoda o vine a treste. Pokiaľ skutkové okolnosti prípadu nasvedčujú, že na vzniku škody sa okrem neho mohla podieľať svojim konaním aj ďalšia osoba (napríklad poškodený), civilný súd nie je pri skúmaní spoluzavinenia tejto osoby (jej podielu na vzniku škody) viazaný výrokom o vine obvineného.

Právoplatný rozsudok schvaľujúci dohodu prokurátora o vine a treste obvineného nevedie automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba ním - jeho výlučným zavinením v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Takýto rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa otázkou, či a do akej miery (v akom rozsahu) sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej osoby (§ 420 a 441 Občianskeho zákonníka).

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/66/2018 zo dňa 21. marca 2019 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/84358_subor.pdf)
23.05.2019
Rovnako kritickú glosu publikoval K. Csach v časopise S´kromné právo 2/2019 - Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017 z 26. 7. 2018 (neprijateľnosť opt-out rozhodcovskej doložky)
19.05.2019
K tejto tému odporúčam príspevok "Ako zistiť identitu držiteľa domény pred začatím ADR?" dostupný na http://www.lexforum.sk/690
15.05.2019
Nesúvisí to úplne s témou článku, ale ide o zaujímavé rozhodnutie v súvislosti s popretím judikovanej pohľadávky v konkurze:

I. Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci.

II. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo/61/2018 z 20. 11. 2018 - dostupné na http://merit.slv.cz/3Obdo/61/2018)
14.05.2019
§ 63 ods. 2 zák. 314/2008 Z.z. Vytváranie, aktualizáciu a zrušovanie platnosti elektronického formulára pre elektronický úradný dokument na účely konania podľa tohto zákona vykonáva ústavný súd.
01.05.2019
K tejto téme odporúčam viaceré odpovede v Katastrálnom bulletine č. 1/2017.
29.04.2019
1 2 3 4 5 ... 20
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: