Výber z diskusie

Publikácia:
vyberte
  • Civilný mimosporový poriadok
  • Civilný sporový poriadok
  • Exekučný poriadok
  • Správny súdny poriadok
  • Zákon o konkurze a reštrukturalizácii
  • Zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
  • Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
  • Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov
  • Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb
Medzi prípady relatívnej neplatnosti mi § 140 nezapadá preto, lebo zmyslom relatívnej neplatnosti je vyhnúť sa príliš surovým dopadom, ktoré by vyvolala neplatnosť absolútna. Tzn. relatívna neplatnosť má zmäkčovať dopady príslušnej vady úkonu (ideme teda smerom od prísneho k menej prísnemu). Logika vzťahu § 40a a § 140 je však presne opačná: keďže porušenie predkupného práva zo svojej podstaty nespôsobuje neplatnosť, tak § 40a dopady takejto vady sprísňuje a nie zmäkčuje (smer je teda od menej prísneho k prísnemu). Koncepčne sa teda pri § 140 popiera logika relatívnej neplatnosti.

Relatívna neplatnosť pri § 140 navyše „nič podstatné nerieši“ (Fiala, Buletin advokacie č. 10/1992). Zmyslom predkupného práva podľa § 140 je to, aby mohli spoluvlastníci získať predávaný podiel. Tento cieľ možno bez problémov a efektívne dosiahnuť cez § 603 ods. 3. Ísť cestou § 40a je na dosiahnutie tohto zmyslu úplne zbytočné.

Ide pritom o úplne inú situáciu ako do r. 1992. Dovtedy bolo výlučným zmyslom § 40a vo väzbe na § 140 zamedziť zmenám v okruhu spoluvlastníkov, a to aj na úkor toho, kto chcel svoj podiel predať. Dnes už je tento zmysel len podružný, pretože ak spoluvlastník nedorovná kúpnu cenu, zmene v okruhu spoluvlastníkov nijako nezabráni.

Zdá sa mi preto, že relatívna neplatnosť pri § 140 stratila novelou Obč. zák. z r. 1991 svoj zmysel. Teoreticky by tu tak do úvahy prichádzala aplikácia výkladového pravidla cessante ratione legis, cessat et lex ipsa („ak sa stratí zmysel zákona, stratí sa aj sám zákon“). Hoci pri tomto pravidle treba byť opatrný, pri § 140 riziká nevidím: dotknutí spoluvlastníci nebudú na svojich právach nijako ukrátení.
27.06.2017
Aj keby mal záujem tak to je menej efektívne ako nárok podla 603jky keďže sa tým celý proces zbytočne predĺžuje...a význam to má z pohladu de lege ferenda ako aj z hladiska podpory vykladu ktory predostrel Milan... a sam dobre vies ze prave obstrukcie a zlomyselnost su v tychto pripadoch na dennom poriadku :)
27.06.2017
Zrozumiteľne, ale nie presvedčivo :-D :-D :-D Ak by spoluvlastník nemal záujem o nadobudnutie podielu, na čo by uplatňoval relatívnu neplatnosť? S výnimkou nejakých obštrukčných a zľomyselných úmyslov (ktoré by mali byť sekundárnymi argumentmi vo vzťahu k hodnoteniu určitého inštitútu)... ale nechajme túto vetvu diskusie, lebo sa odkláňame od podstaty :-D
27.06.2017
Z hľadiska platnej právnej úpravy som toho názoru, že sa má uplatniť relatívna neplatnosť. Avšak z hľadiska racionálneho a efektívneho vysporiadania porušenia predkupného práva považujem za rozumnejší nárok podľa 603 OZ.

Príklad: Spoluvlastník A poruší predkupné právo lebo prevedie svoj podiel bez ponuky. Spoluvlastník B uplatní relatívnu neplatnosť. Výsledkom je návrat do pôvodného stavu. Spoluvlastník A poučený svojou neposlušnosťou učiní ponuku spoluvlastníkovi B. Bude čakať 2 mesiace a spoluvlastník spoluvlastník B ponuku nevyužije, pretože nemá od počiatku záujem o tento podiel. Následne spoluvlastník A môže previesť podiel na tretiu osobu za ponúkaných podmienok. Výsledkom je strata času v podobe súdneho konania o neplatnosť prevodu (nemusí nastať, ale môže) a čakanie za využitím ponuky. A práve toto považujeme pri relatívnej neplatnosti z hľadiska rozumného usporiadania vzťahov za neefektívne. Rozumnejší je v týchto súvislostiach nárok podľa 603 OZ, ak vychádzame z toho ako som vyššie uviedol, že spoluvlastník B nemá od začiatku záujem o kúpu podielu.

Už to je zrozumiteľne vysvetlené?
27.06.2017
Stále nerozumiem, veď ak riadne spoluvlastník splní ponukovú povinnosť a nikto si predkupné právo neuplatní (keďže nikto nemá o nadobudnutie záujem) tak potom môže podiel kľudne previesť a nemá čas ho báť, nevidím tam priestor pre šikanu, len si treba plniť povinnosti... prípadne sa s nimi môže rovno dohodnúť, že si nebudú predkupné právo uplatňovať.

Budem opatrnejší
27.06.2017
To som skôr narážal na prípad, keď je vopred jasné, že žiadny zo spoluvlastníkov nemá záujem o nadobudnutie podielu, teda neuplatní svoje predkupné právo - v tomto prípade by príde relatívna neplatnosť šikanózna, pretože prevádzajúcemu spoluvlastníkovi to spôsobuje iba zbytočné komplikácie naťahovanie času, čo ho núti ostať v spoluvlastníckom vzťahu proti jeho vôli aj napriek tomu, že nikto z dotknutých spoluvlastníkov neplánuje svoje predkupné právo uplatniť.

S tou legitimitou na zachovaní pôvodného okruhu spoluvlastníkov by som bol opatrný - nesedí mi to z hľadiska legitímneho cieľa. Ak raz spoluvlastník poruší predkupné právo ostatných. tak aký majú ostatní záujem zotrvať s ním v tomto spoločenstve - to signalizuje, že tento vzťah je narušený a títo dotknutí spoluvlastníci by mali mať skôr záujem na odkúpení podielu a vytesnení tohto neposlušného spoluvlastníka ako na ďalšom zotrvaní doterajšieho spoločenstva.
27.06.2017
Čaute, pár rýchlych myšlienok k tomu.

Predpokladám, že hlavný argument použitia § 603 odsek 3 Občianskeho zákonníka v prípadoch porušenia spoluvlastníckeho predkupného práva spočíva v tom, že v obidvoch prípadoch ide o predkupné právo vecnoprávneho charakteru (ak sa nemýli § 603 odsek 3 sa vzťahuje len na prípady zmluvného predkupného práva, ktoré je dohodnuté s vecnoprávnymi účinkami) a teda, že v identickej právnej konfigurácii sa má postupovať rovnako.

Nie je to nezanedbateľný argument, netreba však prehliadnuť, ako naznačuje v článku Tomáš, že podstata predkupného práva ako vedľajšieho dojednania ku kúpnej zmluve je úplne odlišná ako pri spoluvlastníckom predkupnom práve – podstata a východiská týchto predkupných práv je úplne odlišná a vo väčšine prípadov pri predkupnom práve ako vedľajšom dojednaní, nebude na strane porušením predkupného práva dotknutej osoby viacero subjektov ako pri spoluvlastníckom predkupnom práve (toto konštatovanie samo o
sebe to samozrejme nemá žiadnu argumentačnú hodnotu)...

Tiež ma mierne vyrušuje ako je jednoducho v rozhodnutiach NS SR konštatované, že ide o analógiu legis a to bez hlbšieho vysvetlenia – obávam sa, že pri podrobnom skúmaní dnes prijímaných záverov právnej metodológie by sa otvorili otázky, či v tomto prípade vôbec prichádza do úvahy použitie analógie resp. či sa pri takomto vysvetlení aplikácie § 603 odsek 3 jedná vôbec o analógiu... tieto pochybnosti Tomáš svojou argumentáciu len významne podporuje.

Tomi s tým, čo píšeš v komente ku článku by som trochu polemizoval; práveže jednou z podstát spoluvlastnícva je zachovanie pôvodného okruhu spoluvlastníkov a jeho zmena len so súhlasom všetkých (resp. nie proti ich vôli), z tohto hľadiska mi tam práveže relatívna neplatnosť sedí viac - ak som spoluvlastník a niekto poruší moje predkupné právo (predkupné právo ostatných spoluvlastníkov), uplatním ju a všetko sa vracia do pôvodného stavu. A predsa platí, že spoluvlastník, ktorý nemá na ďalšom spoluvlastníctve záujem svoj podiel predáva a ak ho riadne ponúkne všetkým spoluvlastníkom oni majú možnosť podiel resp. jeho časť riadne nadobudnúť – ak túto povinnosť riadne splní a nikto si predkupné právo neuplatní je jeho podiel voľný a môže ho spokojne predať. Kde je v tom nejaký problém?

Milan, neviem či by som hľadal nejakú logiku v prípadoch relatívnej neplatnosti podľa Občianskeho zákonníka, t. j. či je možné určiť nejakého spoločného menovateľa pre všetky jednotlivé prípady, skôr mi to príde tak, že zákonodarca si na základe bližšie neznámeho kritéria vybral prípady kedy je neplatnosť „len“ relatívna so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša.

Mne sa to nateraz javí tak, že koexistencia obidvoch nárokov je mimoriadne komplikovaná (napr. to čo naznačuje Milan ale aj kopa procesných problémoch pri uplatnení nároku podľa § 603 odsek 3 Občianskeho zákonníka) a možno by bolo potrebné z hľadiska teórie aj praxe ustáliť, ktorý z týchto nárokov by mal pri porušení predkupného právo spoluvlastníkov dotknutým spoluvlastníkom patriť, v tejto chvíli sa mi ako prirodzenejšie riešenie javí neplatnosť prevodu, ale budem ďalej pozorne sledovať diskusiu...
27.06.2017
Musím priznať, že sa som si bol takmer istý, že sa zapojíš do diskusie a ako tradične si nesklamal. Podrobnejšie rozpracovanie by sme uvítali aj na našom blogu :)

Tvoj výklad má isté ratio. Mne osobne z hľadiska racionálnej interpretácie tiež tá relatívna neplatnosť nesedí, pretože jej dôsledkom je vždy to, že právny stav sa vráti do pôvodného stavu bez ohľadu na to, či dotknutí spoluvlastníci majú záujem o kúpu na nich pripadajúceho podielu alebo nie. Cieľom uplatnenia nárokov z porušenia predkupného práva by nemalo byť iba obnovenie pôvodného spoločenstva spoluvlastníkov, ale mal by ho sprevádzať vyšší cieľ a to aby dotknutí spoluvlastníci mali prednostné právo odkúpiť podiel toho, kto už nemá záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve. Inak by ochrana spoluvlastníkov nebola vyvážená, pretože by to nútilo prevádzajúceho spoluvlastníka ostať v podielovom spoluvlastníctve proti svojej vôli v prípade, že žiaden zo spoluvlastníkov v skutočnosti nemá o podiel záujem.

Problematická je však - čo sa zhodujeme - súčasná rovina de lege lata, ktorá tento nárok výsloven upravuje. Otázka teda znie či túto explicitnú právnu úpravu možno preklenúť výkladom a či sa ešte bude jednať o výklad alebo už pôjde o faktickú novelizáciu právnej normy?
26.06.2017
Ako tradične, dvíham hodenú rukavicu a zapájam sa do diskusie. Mám dva postrehy:

Po prvé, prípad pekne ukazuje, ako právna náuka nie vždy dostatočne pomáha súdnej praxi. Ak sa totiž nemýlim, otázka súbehu relatívnej neplatnosti a predkupného práva pri § 140 Obč. zák. nebola v SR doteraz teoreticky spracovaná; zvyčajne sa len konštatuje prípustnosť takéhoto súbehu. (I keď ja ≠ právna náuka ;-), asi k tomu napíšem nejaký článok, či?)

A po druhé, myslím, že popri štandardnom výklade (súbeh §§ 40a a 603 ods. 3) a Tomášovom výklade (iba § 40a) existuje aj tretia možnosť, a síce aplikovateľnosť iba § 603 ods. 3.

Začnem troškou histórie. Z § 140 v znení pred r. 1992 vyplývalo, že na prevod spoluvlastníckeho podielu bol potrebný súhlas všetkých ostatných spoluvlastníkov, inak bol prevod neplatný. Pôvodne pritom išlo o neplatnosť absolútnu, od r. 1983 o neplatnosť relatívnu. Od r. 1992 má ale § 140 iné znenie. Požiadavka súhlasu spoluvlastníkov sa nahradila predkupným právom. Zmyslom tejto zmeny bolo zrejme uvoľniť predávajúcemu ruky. Pôvodne bol totiž odkázaný na vôľu či nevôľu spoluvlastníkov. Ak s prevodom nesúhlasili, svojho podielu sa nedokázal efektívne „zbaviť“ (Obč. zák. totiž spoluvlastníkom umožňoval prevod napadnúť bez ohľadu na to, či mali o podiel záujem alebo nie).

Otázka, ktorá tu teda vzniká, je, či vzhľadom na uvedenú zmenu porušenie predkupného práva podľa § 140 naozaj spôsobuje (relatívnu) neplatnosť prevodu. Na pozadí legis latae sa ako správna javí kladná odpoveď. Inak by vznikalo superfluum, čomu sa treba pri výklade vyhýbať, a to v zmysle maximy verba cum effectu sunt accipienda (Ulp. D 2, 7, 5, 2). Na druhej strane toto pravidlo nie je absolútne. Otázku preto vidím inak: existuje rozumný dôvod, prečo by mal mať spoluvlastník možnosť výberu, keď pri zmluvnom predkupnom práve takejto možnosti niet? Osobne som žiadny takýto dôvod nenašiel. Inými slovami, aký význam má relatívna neplatnosť, keď tu existuje cesta podľa § 603 ods. 3? Súbeh §§ 40a a 603 ods. 3 môže navyše celú vec komplikovať. Čo ak napr. jeden spoluvlastník svoje právo podľa § 603 ods. 3 využije a prevedený podiel od nadobúdateľa získa, no následne sa iný spoluvlastník domôže relatívnej neplatnosti pôvodného prevodu? Alebo ak spoluvlastník prevod zneplatní, no potom predkupné právo nevyužije?

Okrem toho, z teoretického hľadiska mi porušenie predkupného práva — i keď vecného — ako dôvod neplatnosti nesedí (porovnaj R 19/1953); medzi ostatné dôvody relatívnej neplatnosti mi akosi nezapadá. Inklinujem preto k záveru, že opomenutý spoluvlastník by mal mať iba práva plynúce z § 603 ods. 3; nie však z § 40a. Ponechanie odkazu na § 140 v § 40a tak považujem za (ospravedlniteľnú) nedôslednosť zákonodarcu pri rýchlej novele z r. 1991, ktorá bola tvorená nielen pod časovým tlakom vyvolaným novou spoločenskou situáciou, ale aj s myšlienkou na skorú (!) rekodifikáciu. Priznávam však, že de lege lata nie je tento záver nepochybný.
23.06.2017
Pri rozsudkoch podľa § 229 C. s. p. žiadna exekúcia nielenže nemusí, ale ani nemôže prebehnúť (3 Cz 53/73). Právoplatnosťou rozsudku je totiž uložená povinnosť nahradená samotným rozsudkom, tzn. okamihom právoplatnosti sa povinnosť považuje za splnenú. Na kataster sa preto podá jednak kúpna zmluva podpísaná žalobcom a jednak právoplatný rozsudok (4 Cz 26/80).
19.05.2017
Z výkladového hľadiska s tým súhlasím. Mimo toho si však myslím, že praktickejšie z pohľadu dôsledkov by bolo, ak by výrok súdu znel, že súdnym rozhodnutím sa nahrádza prejav vôle. Takto by sa vec nemusela riešiť prostredníctvom tzv. nepeňažnej exekúcie, ale súdne rozhodnutie by mohlo ísť napríklad priamo na kataster, ktorým by sa nahradil prejav vôle jednej zmluvnej strany.
17.05.2017
Z textácie § 258 ods. 1 CSP vyplýva, že v súvislosti s výsluchom svedka má svedok nárok na svedočné, ktoré pozostáva z vynaložených hotových výdavkov spojených s jeho výsluchom. Oproti právnej úprave v § 139 ods. 1 OSP sa v rámci svedočného už nespomína náhrada za stratu úšlého zárobku, čo nasvedčuje záveru, že svedkovi sa už podľa novej procesnej úpravy nepriznáva náhrada za stratu ušlého zárobku.

Napriek tejto výslovnej právnej úpravy sa v rozhodovacej praxi možno stretnúť s opačným prístupom, ktorý sa opiera o znenie vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy (ďalej len "Spravovací poriadok"). Konkrétne ide o ustanovenia § 72 až 75 Spravovacieho poriadku.

S týmto prístupom nemožno celkom súhlasiť, keďže z právnej úpravy celkom jasne vyplýva, že v rámci svedočného sa rozlišuje medzi hotovými výdavkami a stratou na zárobku, pričom CSP zreteľne upustil od kategórie ušlého zárobku. Navyše Spravovací poriadok je iba podzákonný právny predpis, ktorý nemôže ísť nad rámec toho čo je ustanovené zákonom (musí byť v medziach zákona, resp. upravovať to, čo je už v zákone obsiahnuté detailnejším vykonávacím spôsobom). V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že Spravovací poriadok upravuje iba výpočet straty na zárobku, avšak toto právo svedkovi nepriznáva. Ide preto iba o legislatívnu nedôslednosť, ktorá spočíva v tom, že Spravovací poriadok nebol v tomto smere uvedený do súladu s novou procesnou úpravou.
17.05.2017
Hoci § 255 CSP neobsahuje obdobné ustanovenie ako OSP (§ 142 ods. 3) podľa odborných výkladov (napr. Baricová, J. in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926) zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.

Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti (obdobne ochranu dobrej povesti) býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Výška nemajetkovej ujmy totiž závisí od úvahy súdu, ktorú nemožno nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci sa teda skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.

Rozhodujúcou skutočnosťou je v tomto prípade to, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (dobrej povesti) žalobcu.

Uvedené potvrdzuje aj súdna prax, podľa ktorej aplikácia § 142 ods. 3 OSP (obdobne sa použije aj na § 255 ods. 1 CSP) prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (nález Ústavného súdu SR z 23. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60).

AK bolo nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou súdu, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne úspech len čiastočný, prichádza do úvahy plná náhrada trov konania (nález Ústavného súdu ČR z 22. júna 2000, sp. zn. III. ÚS 170/99; uznesenie Ústavného súdu SR z 15. decembra 2009, sp. zn. II. ÚS 418/09-22).

V takom prípade teda nie je nepriznanie plnej výšky peňažného zadosťučinenia prejavom procesného úspechu žalovaného, ale iba dôsledkom úvahy súdu.
17.05.2017
Zachytil som, zatiaľ to ale stále nie je zverejnené... jediné čo mi napadá, že ak sú dôvody na dovolanie podľa § 420/421 CSP súd už nebude skúmať "tie druhé dôvody" podľa § 420 resp. 421 CSP, ale to nie je predsa o tom, že sa navzájom vylučujú dôvody prípustnosti... tak som zvedavý na stanovisko
23.04.2017
Z tlačovej správy NS SR: "Veľký senát pomerom hlasov 7 : 0 dospel k právnemu záveru, podľa ktorého je neprípustné, aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň podľa § 420 aj § 421 CSP. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 CSP, dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia § 420 písm. a/ až f/ CSP."

Som zvedavý na odôvodnenie. Čo ak napr. bude dovolateľ tvrdiť, že jednak bolo konanie zaťažené zmätočnosťou, pretože podľa neho išlo o rem iudicatam, a jednak — keby o rem iudicatam predsa len nešlo — že ide o zatiaľ neriešenú právnu otázku?
20.04.2017
Milan, absolútne súhlasím s tým čo píšeš... mňa to trochu zarazilo, že vôbec je takýto názor... ale v rámci názorovej pestrosti som to dal do výberu. Je úplne nepochybné, že uvedené dôvody prípustnosti možno kumulovať
10.04.2017
Len krátko k spomenutému článku o kumulácii dovolacích dôvodov: Podľa článku existuje názor, že dovolanie môže byť prípustné buď len podľa § 420 CSP, alebo len podľa § 421 CSP; „obojaká“ prípustnosť toho istého dovolania nie je možná. Tento záver sa má opierať o slová sudkyne Mesiarkinovej uvedené v Beckovom komentári.

Ja osobne ale text sudkyne Mesiarkinovej vnímam inak: podľa mňa nehovorí ani tak o kumulácii prípustnosti, ale skôr o kumulácii dovolacích dôvodov. Tzn. ak prípustnosť založím len na § 420 CSP, môžem dovolanie odôvodniť len vadami zmätočnosti a nemôžem tam pliesť aj právne posúdenie. A naopak, keď prípustnosť založím len na § 421 CSP, nemôžem dovolanie odôvodňovať vadami zmätočnosti. To ale neznamená, že by som nemohol povedať, že dovolanie je prípustné jednak podľa § 420 CSP, a to z tej a tej vady zmätočnosti, a jednak podľa § 421 CSP, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia.
10.04.2017
V súvislosti s nedbanlivosťou prevádzkovateľa vozidla podľa § 430 ods. 1 OZ je zaujímavá otázka, či sa táto nedbanlivosť prezumuje v zmysle § 420 ods. 3 OZ alebo nie.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie. Prezumpcia je totiž stanovená len pre prípady všeobecnej, nie osobitnej zodpovednosti. Tento záver potvrdzuje aj to málo právnej náuky, ktoré sa touto otázkou zaoberalo (Fekete, Škárová, Štěpina, Hodějovská/Radimský). Zrejme z neho vychádza aj toto komentované rozhodnutie NS SR („Dôkazné bremeno preukázať naplnenie podmienok zodpovedností zaťažuje poškodeného.“).

Ak by však bol tento záver správny, znamenalo by to, že pri zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravnými prostriedkami by bol poškodený z pohľadu dokazovania v horšej situácii ako pri všeobecnej zodpovednosti. A to aj napriek tomu, že pri dopravných prostriedkoch ide o zodpovednosť objektívnu, t. j. o zodpovednosť, ktorá by mala postavenie poškodeného uľahčovať, a nie sťažovať.

Okrem toho je tu zarážajúca ešte jedna vec.

Do účinnosti OZ z r. 1964 bola prezumpcia zavinenia výnimkou. Jednou z takýchto výnimiek bol pritom práve prípad prevádzkovateľa, ktorý nedbanlivosťou umožnil svojej blízkej osobe použiť vozidlo. Pre takýto prípad totiž § 2 ods. 2 zákona č. 63/1951 Zb. o zodpovednosti za škody spôsobené dopravnými prostriedkami výslovne zaviedol vyvrátiteľnú domnienku nedbanlivostného zavinenia. Takúto výslovnú úpravu však § 430 ods. 1 OZ — ktorý uvedený § 2 ods. 2 zákona č. 63/1951 Zb. nahradil — nemá.

Otázkou je, či touto absenciou chcel zákonodarca povedať to, (1) že prezumpcia pri dopravných prostriedkoch na rozdiel od dovtedajšej úpravy už neplatí, alebo to, (2) že je zbytočné ju spomínať, pretože aj tu sa uplatní novo zavedená všeobecná prezumpcia zavinenia podľa § 420 ods. 3 OZ (vtedy ods. 2).

Vzhľadom na vtedajšieho „ducha doby“ by som sa priklonil k druhej alternatíve. Všeobecná prezumpcia, ktorá bola zavedená práve OZ z r. 1964, bola totiž víťazstvom socialistického práva, keďže — slovami tvorcov OZ (Kratochvíl a spol.) — „zodpoved[ala] omnoho viac pravidlám socialistického spolužitia“, resp. — slovami právnej náuky (Švestka) — bola v súlade „so zásadami vyspelého socialistického zodpovednostného systému“.

Pri toľkej radosti z víťazstva prezumpcie sa mi preto zdá nepravdepodobné, že by zákonodarca naozaj chcel prezumpciu zavinenia pri dopravných prostriedkoch vylúčiť. O to viac, keď ju len pár rokov dozadu zavádzal práve z dôvodu, aby poškodeným uľahčil ich postavenie.

Na základe tohto historického kontextu, ako aj s prihliadnutím na prísnosť objektívnej zodpovednosti a na porovnanie s § 422 ods. 2 OZ sa preto prikláňam k záveru, že aj pri § 430 ods. 1 OZ sa nedbanlivosť prezumuje.
16.03.2017
Je pravda, že znenie § 19b ods. 2 OZ („[primerané zadosťučinenie] sa môže p o ž a d o v a ť aj v peniazoch“) môže evokovať, že v prípade preukázania zodpovednosti súd m u s í požadovanú finančnú satisfakciu žalobcovi aspoň v nejakej výške priznať.

Tento záver by sa dal oprieť aj o zásadu „iné slová, iný zmysel“. § 53 ObZ, ktorý bol vládou i parlamentom schválený v rovnaký deň ako § 19b OZ, totiž používa opačnú modalitu („[primerané zadosťučinenie] sa môže p o s k y t n ú ť aj v peniazoch“), čo evokuje, že súd n e m u s í priznať žiadnu finančnú satisfakciu, i keď je zodpovednosť preukázaná. Dalo by sa preto tvrdiť, že ak chcel zákonodarca v § 19b ods. 2 OZ zakotviť len možnosť súdu priznať finančnú satisfakciu, vyjadril by to rovnako ako pri § 53 ObZ.

Takéto chápanie by ale nebolo celkom správne. Netreba totiž zabúdať na historický kontext. Po revolúcii sa v pomerne krátkom čase prijímalo obrovské množstvo zmien, čo malo za následok nie príliš vysokú kvalitu legislatívneho jazyka. Rozdielom v texte by som preto príliš veľký význam neprikladal.

Okrem toho, za socializmu prevládal záver (Cpj 234/66, Cpj 138/69), že zadosťučinenie nie je možné priznať v peniazoch (zrejme preto, že išlo o „buržoázny prežitok“). Toto, samozrejme, po zmene režimu prestalo platiť. Potreba finančnej satisfakcie sa odôvodňovala novonadobudnutou slobodou prejavu, ktorá nevyhnutne prináša aj zvýšené riziko difamácie. Z toho sa dá vyvodiť, že zakotvením finančného zadosťučinenia — či už v § 19b ods. 2 OZ, alebo v § 53 ObZ — zákonodarcovi zrejme išlo len o to, aby sa dištancoval od predchádzajúcej, nedemokratickej úpravy.

Navyše — odhliadnuc od historického kontextu —, prečo by mala byť právnická osoba vo výhodnejšom postavení ako osoba fyzická, resp. ako právnická osoba poškodená nekalou súťažou? Možno by som ešte vedel pochopiť rozdielny prístup v porovnaní s fyzickou osobou, ale v porovnaní s nekalou súťažou už nie. A nakoniec netreba opomínať, že § 19b ods. 2 OZ sa na zásahy do dobrej povesti aplikuje len p r i m e r a n e (ods. 3).

Na druhej strane si ale myslím, že v mnohých prípadoch, hlavne tých, kde k zásahu došlo masovokomunikačnými prostriedkami (TV, rozhlas, sociálne siete apod.), môže byť finančná satisfakcia opodstatnená aj bez preukazovania negatívnych dôsledkov.

Napr. v USA vychádzajú z toho, že difamácia zaznamenateľnou formou (libel) si vyžaduje náhradu škody per se, tzn. žalobca nemusí nič preukazovať. Negatívne dôsledky musí preukazovať len v prípade zásahu ústnou formou (slander). Rozdiel je odôvodnený tým, že zaznamenateľná difamácia je vlastne „večným pamätníkom klamstva“; poškodený by preto nemal byť zaťažovaný zložitým, niekedy až nemožným dokazovaním.

Rovnako aj v Nemecku je možné priznať finančnú satisfakciu aj bez preukázania materiálnej ujmy (BGHZ 35, 363). Hlavne neoprávneným zásahom urobeným v snahe dosiahnuť komerčný úspech „možno účinne čeliť“ práve priznaním finančnej satisfakcie. Nik, kto sa snaží na úkor osobnostných práv iného dosiahnuť neoprávnený zisk, „sa nemôže sťažovať, ak bude zaviazaný zaplatiť peňažnú kompenzáciu“. Finančná satisfakcia — aj bez preukázania materiálnej ujmy — môže byť odôvodnená už samotnou „závažnosťou zásahu a závažnosťou zavinenia“.
11.03.2017
Súhlasím s tebou v tom smere, že vznik reálnych negatívnych následkov môže byť jedným z kritérií pre stanovenie určitej výšky peňažnej satisfakcie. Avšak podľa mňa nemôže absencia preukázania týchto následkov znamenať, že súd neprizná túto satisfakciu vôbec. Navyše v konkrétnych prípadoch sa stretávam s tým, že súd z tohto dôvodu neprizná žiadny nárok (ani ospravedlnenie ), resp. že konštatuje, že nevznikla zodpovednosť za neoprávnený zásah napriek tomu, že boli verejne prednesené nepravdivé skutkové tvrdenia.

Na podporu mojich úvah si dovolím odkázať na nasledovný názor z odbornej literatúry:

V prípade uplatnenia nároku právnickej osoby na peňažné zadosťučinenie nie sú v právnej úprave uplatňované žiadne obmedzujúce podmienky pre jej priznanie ani na výšku uplatnenej čiastky – na rozdiel od zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka nie je u právnickej osoby podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia tá okolnosť, že morálna satisfakcia sa javí ako nepostačujúca. Z tohto dôvodu je možné priznať peňažnú satisfakciu i v tom prípade, ak morálna zadosťučinenie je postačujúce, t.j. súd nemôže odmietnuť priznanie peňažnej satisfakcie len z toho dôvodu, že morálnu satisfakciu považuje za postačujúcu, ale je povinný zaoberať sa primeranosťou peňažného zadosťučinenia. Ustanovenie § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno interpretovať v tom zmysle, že súd má možnosť zamietnuť uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Ak sú teda splnené základné podmienky pre poskytnutie ochrany dobrej povesti, súd nemá inú možnosť ako tento nárok priznať – možnosti súdu sú obmedzené len na určenie výšky primeraného zadosťučinenia. V tomto zmysle môže súd buď priznať uplatnenú peňažnú čiastku v plnej výške alebo ju primerane znížiť, v žiadnom prípade ju však nemôže zamietnuť (DEVÁTÝ, S.- TOMAN, P.: Ochrana dobrej pověsti a názvu právnických osob. LINDE Praha, a.s., 1999, s. 48 a 62).
09.03.2017
1 2 3 4 5 ... 11
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: