Výber z diskusie

Publikácia:
vyberte
  • Civilný mimosporový poriadok
  • Civilný sporový poriadok
  • Exekučný poriadok
  • Správny súdny poriadok
  • Zákon o konkurze a reštrukturalizácii
  • Zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
  • Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
  • Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov
  • Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb
Zachytil som, zatiaľ to ale stále nie je zverejnené... jediné čo mi napadá, že ak sú dôvody na dovolanie podľa § 420/421 CSP súd už nebude skúmať "tie druhé dôvody" podľa § 420 resp. 421 CSP, ale to nie je predsa o tom, že sa navzájom vylučujú dôvody prípustnosti... tak som zvedavý na stanovisko
23.04.2017
Z tlačovej správy NS SR: "Veľký senát pomerom hlasov 7 : 0 dospel k právnemu záveru, podľa ktorého je neprípustné, aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň podľa § 420 aj § 421 CSP. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 CSP, dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia § 420 písm. a/ až f/ CSP."

Som zvedavý na odôvodnenie. Čo ak napr. bude dovolateľ tvrdiť, že jednak bolo konanie zaťažené zmätočnosťou, pretože podľa neho išlo o rem iudicatam, a jednak — keby o rem iudicatam predsa len nešlo — že ide o zatiaľ neriešenú právnu otázku?
20.04.2017
Milan, absolútne súhlasím s tým čo píšeš... mňa to trochu zarazilo, že vôbec je takýto názor... ale v rámci názorovej pestrosti som to dal do výberu. Je úplne nepochybné, že uvedené dôvody prípustnosti možno kumulovať
10.04.2017
Len krátko k spomenutému článku o kumulácii dovolacích dôvodov: Podľa článku existuje názor, že dovolanie môže byť prípustné buď len podľa § 420 CSP, alebo len podľa § 421 CSP; „obojaká“ prípustnosť toho istého dovolania nie je možná. Tento záver sa má opierať o slová sudkyne Mesiarkinovej uvedené v Beckovom komentári.

Ja osobne ale text sudkyne Mesiarkinovej vnímam inak: podľa mňa nehovorí ani tak o kumulácii prípustnosti, ale skôr o kumulácii dovolacích dôvodov. Tzn. ak prípustnosť založím len na § 420 CSP, môžem dovolanie odôvodniť len vadami zmätočnosti a nemôžem tam pliesť aj právne posúdenie. A naopak, keď prípustnosť založím len na § 421 CSP, nemôžem dovolanie odôvodňovať vadami zmätočnosti. To ale neznamená, že by som nemohol povedať, že dovolanie je prípustné jednak podľa § 420 CSP, a to z tej a tej vady zmätočnosti, a jednak podľa § 421 CSP, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia.
10.04.2017
V súvislosti s nedbanlivosťou prevádzkovateľa vozidla podľa § 430 ods. 1 OZ je zaujímavá otázka, či sa táto nedbanlivosť prezumuje v zmysle § 420 ods. 3 OZ alebo nie.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie. Prezumpcia je totiž stanovená len pre prípady všeobecnej, nie osobitnej zodpovednosti. Tento záver potvrdzuje aj to málo právnej náuky, ktoré sa touto otázkou zaoberalo (Fekete, Škárová, Štěpina, Hodějovská/Radimský). Zrejme z neho vychádza aj toto komentované rozhodnutie NS SR („Dôkazné bremeno preukázať naplnenie podmienok zodpovedností zaťažuje poškodeného.“).

Ak by však bol tento záver správny, znamenalo by to, že pri zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravnými prostriedkami by bol poškodený z pohľadu dokazovania v horšej situácii ako pri všeobecnej zodpovednosti. A to aj napriek tomu, že pri dopravných prostriedkoch ide o zodpovednosť objektívnu, t. j. o zodpovednosť, ktorá by mala postavenie poškodeného uľahčovať, a nie sťažovať.

Okrem toho je tu zarážajúca ešte jedna vec.

Do účinnosti OZ z r. 1964 bola prezumpcia zavinenia výnimkou. Jednou z takýchto výnimiek bol pritom práve prípad prevádzkovateľa, ktorý nedbanlivosťou umožnil svojej blízkej osobe použiť vozidlo. Pre takýto prípad totiž § 2 ods. 2 zákona č. 63/1951 Zb. o zodpovednosti za škody spôsobené dopravnými prostriedkami výslovne zaviedol vyvrátiteľnú domnienku nedbanlivostného zavinenia. Takúto výslovnú úpravu však § 430 ods. 1 OZ — ktorý uvedený § 2 ods. 2 zákona č. 63/1951 Zb. nahradil — nemá.

Otázkou je, či touto absenciou chcel zákonodarca povedať to, (1) že prezumpcia pri dopravných prostriedkoch na rozdiel od dovtedajšej úpravy už neplatí, alebo to, (2) že je zbytočné ju spomínať, pretože aj tu sa uplatní novo zavedená všeobecná prezumpcia zavinenia podľa § 420 ods. 3 OZ (vtedy ods. 2).

Vzhľadom na vtedajšieho „ducha doby“ by som sa priklonil k druhej alternatíve. Všeobecná prezumpcia, ktorá bola zavedená práve OZ z r. 1964, bola totiž víťazstvom socialistického práva, keďže — slovami tvorcov OZ (Kratochvíl a spol.) — „zodpoved[ala] omnoho viac pravidlám socialistického spolužitia“, resp. — slovami právnej náuky (Švestka) — bola v súlade „so zásadami vyspelého socialistického zodpovednostného systému“.

Pri toľkej radosti z víťazstva prezumpcie sa mi preto zdá nepravdepodobné, že by zákonodarca naozaj chcel prezumpciu zavinenia pri dopravných prostriedkoch vylúčiť. O to viac, keď ju len pár rokov dozadu zavádzal práve z dôvodu, aby poškodeným uľahčil ich postavenie.

Na základe tohto historického kontextu, ako aj s prihliadnutím na prísnosť objektívnej zodpovednosti a na porovnanie s § 422 ods. 2 OZ sa preto prikláňam k záveru, že aj pri § 430 ods. 1 OZ sa nedbanlivosť prezumuje.
16.03.2017
Je pravda, že znenie § 19b ods. 2 OZ („[primerané zadosťučinenie] sa môže p o ž a d o v a ť aj v peniazoch“) môže evokovať, že v prípade preukázania zodpovednosti súd m u s í požadovanú finančnú satisfakciu žalobcovi aspoň v nejakej výške priznať.

Tento záver by sa dal oprieť aj o zásadu „iné slová, iný zmysel“. § 53 ObZ, ktorý bol vládou i parlamentom schválený v rovnaký deň ako § 19b OZ, totiž používa opačnú modalitu („[primerané zadosťučinenie] sa môže p o s k y t n ú ť aj v peniazoch“), čo evokuje, že súd n e m u s í priznať žiadnu finančnú satisfakciu, i keď je zodpovednosť preukázaná. Dalo by sa preto tvrdiť, že ak chcel zákonodarca v § 19b ods. 2 OZ zakotviť len možnosť súdu priznať finančnú satisfakciu, vyjadril by to rovnako ako pri § 53 ObZ.

Takéto chápanie by ale nebolo celkom správne. Netreba totiž zabúdať na historický kontext. Po revolúcii sa v pomerne krátkom čase prijímalo obrovské množstvo zmien, čo malo za následok nie príliš vysokú kvalitu legislatívneho jazyka. Rozdielom v texte by som preto príliš veľký význam neprikladal.

Okrem toho, za socializmu prevládal záver (Cpj 234/66, Cpj 138/69), že zadosťučinenie nie je možné priznať v peniazoch (zrejme preto, že išlo o „buržoázny prežitok“). Toto, samozrejme, po zmene režimu prestalo platiť. Potreba finančnej satisfakcie sa odôvodňovala novonadobudnutou slobodou prejavu, ktorá nevyhnutne prináša aj zvýšené riziko difamácie. Z toho sa dá vyvodiť, že zakotvením finančného zadosťučinenia — či už v § 19b ods. 2 OZ, alebo v § 53 ObZ — zákonodarcovi zrejme išlo len o to, aby sa dištancoval od predchádzajúcej, nedemokratickej úpravy.

Navyše — odhliadnuc od historického kontextu —, prečo by mala byť právnická osoba vo výhodnejšom postavení ako osoba fyzická, resp. ako právnická osoba poškodená nekalou súťažou? Možno by som ešte vedel pochopiť rozdielny prístup v porovnaní s fyzickou osobou, ale v porovnaní s nekalou súťažou už nie. A nakoniec netreba opomínať, že § 19b ods. 2 OZ sa na zásahy do dobrej povesti aplikuje len p r i m e r a n e (ods. 3).

Na druhej strane si ale myslím, že v mnohých prípadoch, hlavne tých, kde k zásahu došlo masovokomunikačnými prostriedkami (TV, rozhlas, sociálne siete apod.), môže byť finančná satisfakcia opodstatnená aj bez preukazovania negatívnych dôsledkov.

Napr. v USA vychádzajú z toho, že difamácia zaznamenateľnou formou (libel) si vyžaduje náhradu škody per se, tzn. žalobca nemusí nič preukazovať. Negatívne dôsledky musí preukazovať len v prípade zásahu ústnou formou (slander). Rozdiel je odôvodnený tým, že zaznamenateľná difamácia je vlastne „večným pamätníkom klamstva“; poškodený by preto nemal byť zaťažovaný zložitým, niekedy až nemožným dokazovaním.

Rovnako aj v Nemecku je možné priznať finančnú satisfakciu aj bez preukázania materiálnej ujmy (BGHZ 35, 363). Hlavne neoprávneným zásahom urobeným v snahe dosiahnuť komerčný úspech „možno účinne čeliť“ práve priznaním finančnej satisfakcie. Nik, kto sa snaží na úkor osobnostných práv iného dosiahnuť neoprávnený zisk, „sa nemôže sťažovať, ak bude zaviazaný zaplatiť peňažnú kompenzáciu“. Finančná satisfakcia — aj bez preukázania materiálnej ujmy — môže byť odôvodnená už samotnou „závažnosťou zásahu a závažnosťou zavinenia“.
11.03.2017
Súhlasím s tebou v tom smere, že vznik reálnych negatívnych následkov môže byť jedným z kritérií pre stanovenie určitej výšky peňažnej satisfakcie. Avšak podľa mňa nemôže absencia preukázania týchto následkov znamenať, že súd neprizná túto satisfakciu vôbec. Navyše v konkrétnych prípadoch sa stretávam s tým, že súd z tohto dôvodu neprizná žiadny nárok (ani ospravedlnenie ), resp. že konštatuje, že nevznikla zodpovednosť za neoprávnený zásah napriek tomu, že boli verejne prednesené nepravdivé skutkové tvrdenia.

Na podporu mojich úvah si dovolím odkázať na nasledovný názor z odbornej literatúry:

V prípade uplatnenia nároku právnickej osoby na peňažné zadosťučinenie nie sú v právnej úprave uplatňované žiadne obmedzujúce podmienky pre jej priznanie ani na výšku uplatnenej čiastky – na rozdiel od zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka nie je u právnickej osoby podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia tá okolnosť, že morálna satisfakcia sa javí ako nepostačujúca. Z tohto dôvodu je možné priznať peňažnú satisfakciu i v tom prípade, ak morálna zadosťučinenie je postačujúce, t.j. súd nemôže odmietnuť priznanie peňažnej satisfakcie len z toho dôvodu, že morálnu satisfakciu považuje za postačujúcu, ale je povinný zaoberať sa primeranosťou peňažného zadosťučinenia. Ustanovenie § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno interpretovať v tom zmysle, že súd má možnosť zamietnuť uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Ak sú teda splnené základné podmienky pre poskytnutie ochrany dobrej povesti, súd nemá inú možnosť ako tento nárok priznať – možnosti súdu sú obmedzené len na určenie výšky primeraného zadosťučinenia. V tomto zmysle môže súd buď priznať uplatnenú peňažnú čiastku v plnej výške alebo ju primerane znížiť, v žiadnom prípade ju však nemôže zamietnuť (DEVÁTÝ, S.- TOMAN, P.: Ochrana dobrej pověsti a názvu právnických osob. LINDE Praha, a.s., 1999, s. 48 a 62).
09.03.2017
Ešte malá poznámka: CSP neprevzal pravidlo zakotvené v § 136 OSP, podľa ktorého ak výšku nároku (ktorého základ je preukázaný) nemožno určiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami, určí ju súd podľa svojej úvahy. Toto pravidlo bolo pritom výslovne zakotvené tak v procesných poriadkoch za monarchie (§ 272 rak. CSP, § 270 uh. OSP), ako aj v OSP z r. 1950 (§ 94).

Aj napriek jeho vypusteniu toto pravidlo nepochybne musí platiť aj dnes, inak by minimálne práve nároky na finančnú satisfakciu nebolo nikdy možné priznať. Ako bolo totiž uvedené vyššie, hodnotu finančnej satisfakcie nie je možné objektívne preukázať. Možno k dospieť len úvahou.
08.03.2017
Súhlasím s tebou Tomáš, že zisťovanie a dokazovanie „peňažnej“ hodnoty nemajetkovej ujmy je objektívne nemožné. Aj napriek tomu však súd predsa len musí — ak je nárok oprávnený — dospieť k nejakému konkrétnemu číslu.

K tomuto číslu sa pritom súd môže a musí dopracovať len vlastnou úvahou. Tá však nemôže byť svojvoľná. Preto nepovažujem požiadavku súdu na preukázanie skutočných negatívnych dopadov za úplne neoprávnenú. Súd predsa musí svoju úvahu nejako zdôvodniť.

Vezmime si tvoj príklad s cestovkou. Ak sa preukáže, že skutočne došlo k zásahu do dobrej povesti cestovky, súd zrejme prizná aspoň ospravedlnenie. Ak však cestovka požaduje aj finančnú satisfakciu, súd musí najprv zvážiť, či jej poskytnutie je skutočne potrebné (hoci § 19b OZ nespomína subsidiaritu, nesporne treba postupovať analogicky podľa § 13 ods. 2 OZ).

K záveru o potrebe môže podľa mňa súd dospieť aj na základe vlastných skúseností či pohľadu na vec (sudca sa „vžije“ do postavenia potenciálneho zákazníka). Ak napr. išlo o obrovskú negatívnu kampaň, kde je viac pravdepodobné ako nie, že na strane cestovky vzniknú straty, viem si predstaviť, že súd prizná finančnú satisfakciu aj bez ďalšieho.

Ak však vykonané dôkazy súd až tak nepresvedčia, na ťahu bude cestovka, pretože práve ona nesie dôkazné bremeno. A z pohľadu objektivity je najlepším dôkazom taký dôkaz, ktorý preukáže skutočne vzniknuté negatívne dopady.

Tu si viem predstaviť napr. dôkaz preukazujúci pokles zákazníkov oproti predošlému roku. Samozrejme, cestovka tu bude musieť preukázať aj príčinnú súvislosť. Napr. negatívne, tzn. že na trhu sa nestalo nič také, čo by viedlo k poklesu zákazníkov, a teda že príčinou môže byť práve zásah do dobrej povesti cestovky. Súd — keďže ide o jeho úvahu — tu bude môcť byť flexibilný; príčinná súvislosť preto nebude musieť byť preukázaná skoro na istotu, ako je tomu napr. pri náhrade škody.
08.03.2017
Upresňujem. Okresný súd Prievidza 17C/87/2014.
17.02.2017
Jedno publikované rozhodnutie k téme: https://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/i-detail/rozhodnutie/f5c838a9-f8b3-4c32-ac39-78ed0350cc1b%3Aab962fa0-847b-49c5-a84f-a7fb6869584b
17.02.2017
Uznávam, že to mohlo byť zdôvodnené podrobnejšie. To odlišovanie by malo spočívať v charaktere ujmy, ktorá vznikla ako dôsledok neoprávneného zásahu. Suma je až sekundárna záležitosť, ktorou má zmysel sa zaoberať až v prípade, keď sa posúdi otázka, ktorý inštitút sa má aplikovať. Rovnako aj skutkové okolnosti nie sú až tak smerodajné, keďže v konkrétnom prípade môžu rovnaké okolnosti založiť nároky z oboch druhov zodpovednosti. Takže cieľom pre argumentačne akceptovateľné a dostatočné vyriešenie tejto otázky je rozlíšiť obsahovú náplň a povahu ujmy pri zásahu do osobnostných právach a pri bolesti a sťaženi spoločenského uplatnenia.
05.02.2017
Nehovorím, že sa musia nevyhnutne prelínať. Išlo mi skôr o to, že argumentácia R 1/2015 ma celkom nepresvedčila. Pojem odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je pomerne vágny, a tak môžu existovať argumenty na reštriktívny (R 1/2015) i extenzívny výklad (I. ÚS 426/2014). Najvyšší súd však svoj reštriktívny výklad odargumentoval akosi tautoligicky, kde samotný záver je argumentom (je to tak, pretože je to tak). Pravda, rovnako tautologicky argumentoval aj Ústavný súd.

Pokiaľ ide o to, či je správne, aby sa všetky zásahy do života a zdravia spravovali § 444, otázka je, či dôvod, prečo odlišovať ujmu podľa § 13 a § 444, spočíva len v sume, alebo aj iných okolnostiach vzniku zodpovednosti. Ak áno, tak v akých? Je napr. správne jeden zásah posudzovať cez zavinenie a druhý cez objektívnu zodpovednosť, i keď majú základ v tom istom skutku?
04.02.2017
Táto interpretácia teda vedie k záveru, že tieto inštitúty sa navzájom vylučujú - potom vyvstáva otázka, ktorý z týchto inštitútov má aplikačnú prednosť, resp. ktorý z nich má povahu všeobecného a ktorý osobitného. Tiež by došlo k značnému okliešteniu nárokov vyplývajúcich zo zásahu do práva na ochranu osobnosti a to tak, že všetky zásahy do života a zdravia by sa automaticky spravovali režimom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Z tohto hľadiska sa mi nezdá ako celkom správny záver, že sa tieto inštitúty obsahovo prelínajú.
04.02.2017
Otázka je, či hranica, ktorú Najvyšší súd v R 1/2015 vytýčil medzi ujmou podľa § 444 a tou podľa § 13 (fyzická v. psychická sféra), vyplýva skutočne z platného práva, alebo skôr zo snahy obísť obmedzenia vyplývajúce zo zákona č. 437/2004 Z. z.

Treba si uvedomiť, že ujma odškodňovaná podľa § 444 je ujmou nemajetkovou. To znamená, že odškodnenie tu má charakter zadosťučinenia (satisfakcie), a nie náhrady (reparácie) (Luby, R 99/1958). Bolesť ani sťaženie uplatnenia totiž nemožno reparovať.

Zo satisfakčného charakteru odškodného podľa § 444 potom vyplýva, že jeho zmyslom je poskytnúť zadosťučinenie. A podľa mňa, keď niekomu dávam zadosťučinenie za vytrpené bolesti, toto zadosťučinenie pokrýva aj psychickú stránku. Rovnako ak dávam zadosťučinenie za stratu orgánu, pokrývam ním nielen stratu orgánu a vzniknuté obmedzenie, ale aj nepríjemné pocity (ľudia na mňa zazerajú, cítim sa trápne, keď ma niekto musí umývať, prezliekať a pod.).

Právna náuka (Luby, Švestka) pritom význam zadosťučinenia zhmotneného dnes v § 444 videla práve v tom, že peňažné odškodnenie má pomôcť poškodenému nájsť „náhradné“ radosti, ktoré mu umožnia prekonať životné útrapy a strasti, trvale nepríjemné pocity znižujúce jeho životnú spokojnosť a pod. Rovnako tak z R 28/1956 vyplýva, že toto zadosťučinenie má vyrovnať stratu radosti zo života. Z toho možno vyvodiť, že zadosťučinenie podľa § 444 zahŕňa aj psychickú zložku.

Najvyšší súd v R 1/2015 svoj záver oprel o to, že zákon č. 437/2004 Z. z. neumožňuje zohľadniť dopady do súkromia či dôstojnosti (teda tú psychickú zložku). Čo ale ak sú tieto dopady už zohľadnené v samotnom bodovom ohodnotení, v možnosti lekára zvýšiť ohodnotenie až na 2-násobok na základe osobitosti a životných možností poškodeného (§ 10 ods. 4) alebo v možnosti súdu v osobitných prípadoch zvýšiť hodnotu o ďalších 50%?

Nehovorím, že R 1/2015 je nevyhnutne nesprávny. Jeho argumentácia je však podľa mňa nedostatočná. Možno by bývalo lepšie vyjsť s kožou na trh a napr. tvrdiť, že odškodnenie podľa zákona č. 437/2004 Z. z. je neprimerane nízke (je?), a preto si nejaké teleologické argumenty (sú také?) vyžadujú, aby mal poškodený právo na dodatočnú satisfakciu podľa § 13.
04.02.2017
Dobrý právny rozbor, o ktorý sa dá oprieť v prípade, že by sa rozkaz ministra napadol. Nakoľko, okrem zákona boli porušené aj ústavné princípy (napr. zákaz diskrimninácie). Otázka teraz je, či rozkaz sa dá napadnúť správnou žalobou, alebo rovno podnetom na Ústavnom súde.
25.01.2017
Nelze přehlédnout ani to, že každý z výše uvedených institutů směřuje k odškodnění jiných dopadů do sféry poškozeného a společné jim je pouze to, že se jedná o újmy nemajetkové. Zatímco smyslem odškodnění např. za ztížení společenského uplatnění je nahradit poškozenému handicap oproti dřívějšímu způsobu života a smyslem jednorázového odškodnění pozůstalých je snaha o zmírnění citového strádání ze ztráty blízké osoby, nemajetková újma způsobená typicky porušením práva na vydání rozhodnutí v přiměřené době spočívá v reparaci úzkosti, duševního stresu a nejistoty z očekávaného výsledku sporu, který může do budoucna ovlivnit život poškozeného. Pro všechny typy odškodnění je společné, že se snaží prostřednictvím kompenzačního prostředku náhrady, většinou v peněžité formě, nahradit něco, co nahradit nelze. Nelze však porovnávat, která z výše uvedených újem je závažnější, a za kterou by čistě teoreticky přináleženo vyšší zadostiučinění.

Ústavní soud k tomu ve svém nálezu ze dne 4. 5. 2005, sp. zn. Pl. ÚS 16/04, dostupném na internetových stránkách Ústavního soudu http://nalus.usoud.cz/ uvedl, že tato úprava je natolik paušální, že ji nelze považovat za vyčerpávající řešení daného problému, proto nevylučuje, aby se dotčené osoby domáhaly další satisfakce podle ustanovení na ochranu osobnosti.

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30 Cdo 2933/2009 z 23. února 2011 )
23.01.2017
pri dedení zo zákona dedí 1/2 dedičského podielu manžel a druhá polovica sa delí medzi deti? tým pádom by manželov podiel mal byť v uvedenom príklade 150.000 eur a medzi deti by sa delila suma 150.000 + 100.000 eur započítaný dar, to znamená, že dve deti by si rozdelili sumu 150.000 eur, každému by pripadlo po 75.000 eur a tretie dieťa nedostane z dedičstvo nič, nakoľko dostalo darom predtým 100.000 eur. Je tento výpočet alebo výklad nesprávny?
15.01.2017
Preto su sudy koruptovane, vo vyspelich demokratickych krajinach ked je dokazane ze si klamal tak sud automaticky prehras a este si aj stihany za krivu prisahu co je velmi vazny tresny cin.
29.12.2016
Síce obligatórna preddavková povinnosť je predpísaná iba pri znaleckom dokazovaní v praxi bude vhodné, aby sa preddavkovali aj trovy iných dôkazov - inak môže byť napr svedok zbytočne zaťažený ich vymáhaním od strany konania, ktorá bude zaviazaná na ich náhradu. CSP už totiž nepozná trovy štátu, čo znamená, že všetky trovy v civilnom sporovom procese znášajú strany sporu.

V praxi som sa stretol s postupom sudcu, ktorý si vopred vyžiadava informáciu od strany sporu, ktorá zabezpečuje účasť svedka na pojednávaní, aby uviedla či si svedok bude uplarňovať svedočné a v závislosti od tejto informácie následne rozhodne o preddavkovaní tohto dôkazu.
30.11.2016
1 2 3 4 5 ... 10
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: