Výber z diskusie

Publikácia:
vyberte
  • Civilný mimosporový poriadok
  • Civilný sporový poriadok
  • Exekučný poriadok
  • Správny súdny poriadok
  • Zákon o konkurze a reštrukturalizácii
  • Zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
  • Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
  • Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov
  • Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb
Prekážka nemusí trvať počas celej lehoty, ale môže nastať aj na jej konci, t. j. aj deň pred skončením lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu. V praxi nemožno vylúčiť, že účastník urobí procesný úkon v posledný deň lehoty, a teda k jej zmeškaniu nedochádza. Ak by sa prijal záver o znemožnení podať v lehote opravný prostriedok, v danom prípade odpor proti platobnému rozkazu, pre prekážku na strane účastníka v podobe jeho náhleho ochorenia, lebo od doručenia rozhodnutia do okamihu prekážky mal dostatok času na jeho podanie, nedôvodne by dochádzalo v podstate ku „skráteniu“ lehoty na podanie opravného prostriedku, čo je neprípustné. Navyše, tu musí existovať príčinná súvislosť medzi ospravedlniteľným dôvodom (v tomto prípade chorobou) a zmeškaním lehoty.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna 2018, sp. zn. 4 Cdo 73/2018)
20.07.2018
Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný ( § 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku)."

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4MCdo/8/2012 z 26.02:2013)
04.07.2018
Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní znamená, že dotknutá osoba má právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje.

Protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie.

(Nález Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018)
27.06.2018
O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.

Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018)
21.06.2018
Ústavný súd SR vydal rozhodnutie týkajúce sa exekučného prieskumu notárskych zápisníc, s ktorým by bolo možné v zásade súhlasiť, avšak neviem či aj po uvedenej novele Exekučného poriadku - sťažnosťou na ÚS SR boli totiž napadnuté rozhodnutia vydané po účinnosti novely EP. V odôvodnení ÚS SR uviedol nasledovné:

"Ústavný súd vzhľadom na exekučný titul, ktorý je predmetom napadnutého exekučného konania, konštatuje, že pri posudzovaní notárskej zápisnice sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája, a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní. Skutočnosť, že osoba povinná uznala dlh voči oprávnenej osobe, podľa názoru ústavného súdu celkom nevylučuje, aby v individuálnych prípadoch – so zreteľom na osobitné okolnosti prejednávanej veci – sa povinná osoba domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp., že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť). Avšak domáhať sa tak môže v osobitnom konaní, a nie v rámci námietok v exekučnom konaní.

Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže preto posudzovať iba exekučný súd. To napokon znamená, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve".

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, z 23. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 8/2018)
17.06.2018
Pri posudzovaní pokračovacieho trestného činu došlo k zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona nasledovne:

I. Formulácia „trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin“ uvedená v druhej vete § 122 ods. 10 Trestného zákona znamená, že sa hodnota výšky spôsobenej škody alebo získaného prospechu pri jednotlivých čiastkových útokoch na účel posúdenia právnej kvalifikácie spočítava.

II. Bez ohľadu na splnenie podmienok podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona právoplatný priestupkový postih (ak nebol zrušený osobitným postupom v správnom konaní) vytvára vo vzťahu ku skutku, ktorý by inak mohol byť čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, prekážku res iudicata v zmysle § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pokiaľ sú splnené kritériá aplikácie čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vytvorené rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva.*

III. Pri trestnom čine krádeže sú pravidlá uvedené v bodoch I. a II. modifikované ustanovením § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona; predchádzajúci skutok, ktorý bol postihnutý ako priestupok, teda vo vzťahu k opakovane spáchanému konaniu - prisvojeniu si cudzej veci (ktoré je už trestným činom bez ohľadu na výšku škody) nemôže byť skorším čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu (neprichádza teda do úvahy revízia rozhodnutia o priestupku z tohto dôvodu).

______________________

* Rozsudok pléna vo veci Engel a ďalší proti Holandsku z 8. júna 1976, č. 5100/71 a ďalšie; rozsudok veľkého senátu vo veci Sergey Zolotukhin proti Rusku z 10. februára 2009, č. 14939/03; rozsudok veľkého senátu vo veci A a B proti Nórsku z 15. novembra 2016, č. 24130/11 a č. 29758/11.

(Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2018, Tpj 57/2017, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona)
12.06.2018
Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.

(uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. IV. ÚS 83/2018)
06.06.2018
Odpoveď Ústavného súdu SR na opodstatnenosť ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutí o poriadkovej pokute:

"Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je právny názor, že ak Občiansky súdny poriadok prostredníctvom § 238 ods. 5 (účinného do 30. júna 2016) a Civilný sporový poriadok prostredníctvom § 422 (účinného od 1. júla 2016) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014, I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 746/2016). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Podľa ústavného súdu vzhľadom na výšku pokuty, ktorá bola sťažovateľke udelená okresným súdom (50 €), ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018) dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v bagateľných veciach prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (porov. IV. ÚS 358/08, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018)."

(uznesenie Ústavného súdu SR z 10. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 235/2018-11)

To, či v danom prípade išlo alebo nešlo o extrémne vybočenie súdu prvej inštancie, resp. výnimočný prípad zakladajúci ústavnoprávnu relevanciu Ústavný súd SR vo svojom odôvodnení veľmi neriešil. V tejto súvislosti si dovolíme poukázať na ťažisko argumentácie sťažovateľa:

"Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozhodnutím k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z nasledovných dôvodov:

Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty na tom, že sťažovateľ sa ako právny zástupca nedostavil na pojednávanie dňa 5.12.2017, pričom svoju neúčasť na pojednávaní vopred neospravedlnil. Predmetné rozhodnutie neobsahuje okrem citácie § 102 CSP žiadne odôvodnenie, ktoré viedlo súd k uloženiu poriadkovej pokuty.

Napadnutým rozhodnutím sa súd prvej inštancie dopustil zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy, pretože z ustanovenia § 102 CSP jednoznačne vyplýva, že súd môže uložiť poriadkovú pokutu len tomu, kto sťažuje postup konania tým, že sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že musia byť kumulatívne splnené dve podmienky a to (i) sťaženie postupu konania a (ii) nedostavenie sa na súd bez kvalifikovaného ospravedlnenia.

V danom prípade však nebola splnená podmienka sťaženia postupu konaniu (čo súd mimochodom žiadnym spôsobom nezdôvodnil), čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.12.2017 vyplýva, že predmetné pojednávanie trvalo 18 minút a súd na ňom bez akýchkoľvek problémov rozhodol meritórnym rozhodnutím v zmysle návrhu podaného manželom prostredníctvom svojho právneho zástupcu (sťažovateľa). Rovnako je v zápisnici o pojednávaní uvedené, že súd bude pojednávať v neprítomnosti právneho zástupcu manžela s čím súhlasil aj samotný manžel, z čoho tiež vyplýva, že k žiadnemu sťaženiu postupu nedošlo, ak súd pokračoval v konaní a rozhodol vo veci bez prítomnosti sťažovateľa. Táto skutočnosť teda dokazuje, že k žiadnemu sťaženiu postupu konania nedošlo, preto sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za zjavne arbitrárne.

Účelom poriadkovej pokuty je vynútenie si splnenia povinností, ktoré neboli splnené – z toho vyplýva, že ak sud rozhodol vo veci samej, nie čo vynucovať a uloženie poriadkovej pokuty je bezpredmetné. Základným predpokladom na uloženie poriadkovej pokuty je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, čím treba rozumieť nesplnenie takej povinnosti, ktorá bude viesť k predĺženiu súdneho konania. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vec bola rozhodnutá bez zbytočných prieťahov. V danom prípade sťažovateľ svojím konaním spočívajúcim v neúčasti na pojednávaní nijako nespôsobil predĺženie súdneho konania, ktoré by si vyžadovalo sankcionovanie prostredníctvom poriadkovej pokuty.

Okrem zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy je napadnuté rozhodnutie arbitrárne aj z hľadiska jeho odôvodnenia – predmetné uznesenie totiž vôbec neobsahuje uvedenie dôvodov (napriek tomu, že podľa § 236 CSP má aj uznesenie o poriadkovej pokute obsahovať aspoň stručné odôvodnenie), v čom malo podľa súdu spočívať sťaženie postupu konania.

Ústavný súd sa síce vyjadril, že z ústavnému prieskumu sú v zásade vylúčené rozhodnutia o poriadkovej pokute, avšak na druhej strane dodal, že: „Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017). Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie extrémne vybočuje z aplikácie ustanovenia § 102 CSP a neobsahuje žiadne zdôvodnenie jednej z hlavných podmienok pre uloženie poriadkovej pokuty, sme toho názoru, že táto vec prechádza do ústavnoprávnej roviny a je teda spôsobilá na prieskum Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec, alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. novembra 2008). 

S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že označené porušenie normy jednoduchého práva (§ 102 CSP) v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa (obdobne nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11.novembra 2010). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny dochádza tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (nález Ústavného súdu SR, IV. ÚS 403/2010 z 3. marca 2011).

Na doplnenie a ozrejmenie neúčasti na predmetnom pojednávaní si dovoľujeme uviesť, že táto neúčasť bola vopred s klientom odkonzultovaná a takto to klient prezentoval aj na uvedenom pojednávaní, kde súhlasil s prejednaním veci bez svojho právneho zástupcu. Po doručení predvolania na pojednávanie bol klient informovaný zo strany sťažovateľa o mieste, termíne ako aj povahe a obsahu pojednávania, resp. samotného konania o rozvod manželstva. Po tomto poučení sa klient sám rozhodol, že jeho právne zastúpenie advokátom – aj so zreteľom na to, že ani druhý účastník konania nebol právne zastúpený – nebude potrebné a ušetrí tým náklady za právne služby spojené s účasťou advokáta na pojednávaní. Navyše účasť advokáta na pojednávaní nebola nevyhnutná, pretože nešlo o prípad povinného zastúpenia a povaha konania si to ani nevyžadovala, čo dokazuje aj skutočnosť, že súd rozhodol za 18 minút, pričom neprítomnosť sťažovateľa nijako nebránila vydaniu rozhodnutia.

Záverom si dovoľujeme uviesť, že podľa článku 13 Dohovoru má každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností. Z dôvodu nemožnosti podania odvolania jediným prostriedkom nápravy proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty je sťažnosť na Ústavný súd SR. Na prvý pohľad sa môže javiť, že ide o bagateľnú vec, avšak v právnom štáte nemožno tolerovať vydávanie zjavne arbitrárnych rozhodnutí, pretože výsledkom toho je potom bezmocnosť adresátov poriadkovej pokuty, ktorí sa nemajú možnosť brániť a strácajú tým dôveru v právo a justičný systém."
06.06.2018
Zmyslom a účelom sankčného opatrenia v podobe poriadkovej pokuty je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho k vynúteniu a upevneniu autority súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený priebeh pojednávania vedúci k rýchlej a účinnej ochrane práv. Takýto výklad akcentuje aj základné princípy Civilného sporového poriadku, konkrétne čl. 10 CSP, ktorý organizáciu priebehu konania zveruje do rúk súdu, ako aj čl. 17 CSP, ktorý zaväzuje súdy k urýchlenosti a hospodárnosti konania.

V súlade s princípom primeranosti treba poriadkovú pokutu vnímať ako krajný prostriedok, ktorého využitie je prípustné až potom, čo miernejšie opatrenia umožňujúce dosiahnutie sledovaného cieľa zlyhali.

(uznesenie Ústavného súdu SR z 13. februára 2018, sp. zn. III. ÚS 67/2018)
06.06.2018
Netrúfam si s istotou povedať, či obdobný záver môže platiť aj v oblasti trestného práva, keďže trestným právom sa veľmi nezaoberám a toto odvetvie vykazuje určité špecifiká v porovnaní s občianskym právom. Vychádzajúc z nasledovných úvah to však nemusí byť úplne vylúčené:

- okruh osôb vymenovaných v § 130 TP sa prelína s definíciou blízkej osoby podľa OZ

- analógia v trestnom práve procesnom je prípustná, ak jej dôsledky nie sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie trestné konanie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014; nález Ústavného súdu SR z 13. novembra 2014, sp. zn. IV. ÚS 414/2013-26) - v tejto súvislosti možno odkázať na nadčasovú publikáciu Ana­lo­gie v tres­tním prá­vu, kto­rú na­pí­sal JUDr. Jo­sef Ke­pert (bližšie info tu http://www.pravnelisty.sk/monitoring-literatury/a49-judr.-josef-kepert-analogie-v-trestnim-pravu)

- analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch“. Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha : C. H. BECK, 2010, s. 240-241)

- teleologické pozadie § 211 TP v spojení s § 130 TP umožňuje prijať záver, aby poškodená právnická osoba bola vo vzťahu k osobe, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, osobou s blízkym vzťahom obdobným rodinnému pomeru

- účelom inštitútu súhlasu poškodeného je riešiť konflikt záujmu štátu na trestnom stíhaní a záujmu poškodeného na nestíhaní páchateľa. V určitých prípadoch má poškodený právo vyjadriť sa, či súhlasí s trestným stíhaním alebo nie. Poškodený musí mať blízky vzťah k páchateľovi. Poškodený môže byť v dôsledku potrestania páchateľa nepriamo postihnutý. Pokiaľ by došlo k odsúdeniu páchateľa trestného činu, mohol by to pociťovať poškodený

- poškodený teda musí mať osobitný vzťah k páchateľovi trestného činu

Osobitný vzťah poškodenej právnickej osoby k páchateľovi môže byť daný skrz osôb, ktoré sa podieľajú na činnosti tejto právnickej osoby buď ako majitelia (spoločníci, akcionári) alebo štatutárne orgány.
02.06.2018
Možno podľa Vás uvedené vzťahovať aj na paragraf 211 Trestného poriadku ? V prípade ak poškodeným je napríklad jednoosobová s.r.o., ktorej jediný spoločník a konateľ je napr. brat podozrivého/obvineného. Do úvahy treba vziať tiež skutočnosť, že primárne je poškodeným s.r.o a jej majetok je oddelený od majetku jediného konateľa a spoločníka.
02.06.2018
Obdobne paragrafové znenie prvej pracovnej verzie návrhu nového Občianskeho zákonníka, ktoré bolo zverejnené na portáli http://www.najpravo.sk/clanky/paragrafove-znenie-prvej-pracovnej-verzie-navrhu-noveho-obcianskeho-zakonnika.html:

§ 22 ods. 3: Ak zákon ustanovuje osobitné podmienky pre právne vzťahy medzi blízkymi osobami, uplatnia sa aj na vzťahy medzi právnickou osobou a jej orgánom alebo členom
a spoločníkom, ibaže by ich uplatnenie bolo zjavne nedôvodné.
31.05.2018
Len pre zaujímavosť ako k tomu pristúpili v ČR v rámci rekodifikácie - §22 odsek 2 NOZ

§ 22 (1) Osoba blízká je příbuzný v řadě přímé, sourozenec a manžel nebo partner podle jiného zákona upravujícího registrované partnerství (dále jen „partner“); jiné osoby v poměru rodinném nebo obdobném se pokládají za osoby sobě navzájem blízké, pokud by újmu, kterou utrpěla jedna z nich, druhá důvodně pociťovala jako újmu vlastní. Má se za to, že osobami blízkými jsou i osoby sešvagřené nebo osoby, které spolu trvale žijí.

(2) Stanoví-li zákon k ochraně třetích osob zvláštní podmínky nebo omezení pro převody majetku, pro jeho zatížení nebo přenechání k užití jinému mezi osobami blízkými, platí tyto podmínky a omezení i pro obdobná právní jednání mezi právnickou osobou a členem jejího statutárního orgánu nebo tím, kdo právnickou osobu podstatně ovlivňuje jako její člen nebo na základě dohody či jiné skutečnosti.
30.05.2018
Dobrý deň prajem,

v kontexte tzv. informačného nároku sa chcem spýtať - je možné rovnaké pravidlo použiť aj v prípade (je tiež niekde tu na Ulpiane) "čierneho" cestujúceho v MHD, kedy:
- čierneho pasažiera "chytia" revizóri, ale pasažier sa im ale odmietne preukázať dokladom totožnosti a chce vystúpiť na najbližšej zastávke,
- revizóri ho ale zadržia proti jeho vôli (aj s patričnými slovnými vyhrážkami a provokáciami) v dopravnom prostriedku a zavolajú prísl. OO PZ na konečnú zastávku linky MHD s odôvodnením, že pasažier poškodzuje majetok dopravného prostriedku, ohrozuje cestujúcich aj revizórov
- po príchode OO PZ títo vyzvú pasažiera, aby sa preukázal OP, skontrolujú ho v registri PZ a keď sa im potvrdí, že žiaden priestupok ani tr.čin nebol spáchaný, OP vrátia pasažierovi a vec ukončia priamo na mieste ako "skutok sa nestal"
- následne dopravný podnik napíše žiadosť o poskytnutie OÚ na prísl. OO PZ a tento veselo odpíše všetky osobné údaje o "čiernom" pasažierovi dopravnému podniku

Je toto situácia, kedy je na strane dopr. podniku tzv. informačný nárok a na strane OO PZ povinnosť sprístupniť im OÚ pasažiera podľa §10 ods. 3 písm. g) starého zák. o OOÚ resp. §13 ods. 1 písm. f) nového z. č. 18/2018???

PS: celé je to otázka do pléna...
...aj vo vzťahu k zneužívaniu právomoci ver. činiteľa pri vyberaní pokút za nezaplatené cestovné resp. zneužívanie prísl. PZ pod zámienkou/výmyslami o pravdepodobnom TČ/priestupku výtržníctva..
29.05.2018
V súvislosti s rozlišovaním podnikania a majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti možno dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 1996, sp. zn. Obz 5/95, podľa ktorého:

"Majetková účasť v obchodnej spoločnosti alebo družstve sama o sebe ešte nie je podnikaním. Podnikaním je až činnosť subjektu, na ktorom sa združenie majetkovo podieľa. Podnikaním by bolo konanie združenia, len ak by spĺňalo všetky znaky uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Inak bude len formou dispozície s vlastným majetkom združenia. Každý má právo nakladať s vlastným majetkom spôsobom, ktorý je pre neho najvýhodnejší a zodpovedá jeho predstavám, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom. Toto právo nemožno uprieť ani občianskemu združeniu.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo žiadneho všeobecne záväzného predpisu nie je možné vyvodiť, že by občianske združenie samo alebo spolu s niekým iným nemohlo založiť obchodnú spoločnosť alebo družstvo, alebo sa iným spôsobom majetkovo podieľať na činnosti a takýchto podnikateľských subjektov."
29.05.2018
Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP sleduje v prvom rade spravodlivé usporiadanie vecí, a preto je nevyhnutné pri jeho výklade uprednostniť výklad umožňujúci presadenie cieľa zákonodarcu.

Pri výklade pojmu protistrana použitého v § 256 ods. 1 CSP nemusí byť vzhľadom na konkrétne okolnosti sporu v rozpore s jeho účelom a zmyslom vylúčené pre účely tohto ustanovenia za protistranu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade považovať aj žalovaného v 1. rade, a to hlavne v situácii, ak na strane žalovaných ide o samostatné procesné spoločenstvo.

V sporoch, v ktorých vystupuje na jednej sporovej strane viacero subjektov, je potrebné pri rozhodovaní o náhrade ich trov konania posudzovať veci z hľadiska všetkých týchto subjektov v záujme dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia o práve a povinnosti náhrady trov konania každého z nich.

(Uznesenie Ústavného súdu SR z 18. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 49/2018-16)
28.05.2018
Na dohodu len niektorých spoluvlastníkov z 9. októbra 2000 tak nebolo možné prihliadať, a bolo potrebné uzavrieť, že navrhovatelia majú právo vykúpiť predaný spoluvlastnícky podiel len pomerne podľa veľkosti vlastného spoluvlastníckeho podielu. Ani prípadná pasivita ostatných obídených oprávnených spoluvlastníkov teda neoprávňuje navrhovateľov domáhať sa vykúpenia podielu vo väčšom resp. inom pomere, ako zodpovedá výške ich spoluvlastníckych podielov v čase, kedy bol podiel pôvodného spoluvlastníka V. vložený do majetku obchodnej spoločnosti odporcu.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť že rovnako pri právnom posúdení obdobnej veci postupoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku z 12. mája 2009 pod sp. zn. 2 Cdo 91/2008, na ktorého závery obe procesné strany tohto sporu tiež poukazovali.

(Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 5Co/235/2013)
28.05.2018
Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018)
27.05.2018
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 25. júla 2017, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

(UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/2018-19 z 24. 1. 2018)
20.05.2018
Ústavný súd uvádza, že samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tohoktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).

UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/2018-19 z 24. 1. 2018
20.05.2018
1 2 3 4 5 ... 14
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: