Výber z diskusie

Publikácia:
vyberte
  • Civilný mimosporový poriadok
  • Civilný sporový poriadok
  • Exekučný poriadok
  • Správny súdny poriadok
  • Zákon o konkurze a reštrukturalizácii
  • Zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
  • Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
  • Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov
  • Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb
Narazil som na niečo, čo s touto témou súvisí:

SD EÚ C‑497/13.

Článok 5 ods. 3 smernice 1999/44 sa má vykladať v tom zmysle, že pravidlo, podľa ktorého sa nesúlad považuje za existujúci v čase dodania tovaru

– sa uplatňuje, keď spotrebiteľ predloží dôkaz o tom, že predaný tovar nie je v súlade so zmluvou a že predmetný nesúlad sa prejavil, teda reálne objavil v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru. Spotrebiteľ nie je povinný preukázať dôvod tohto nesúladu, ani preukázať, že za jeho vznik zodpovedá predávajúci

– možno neuplatniť len ak predávajúci z právneho hľadiska dostatočne preukáže, že dôvod alebo vznik uvedeného nesúladu spočíva v okolnosti, ku ktorej došlo po dodaní tovaru

Z odôvodnenia:
Po prvé spotrebiteľ musí uviesť a predložiť dôkaz o tom, že predaný tovar nie je v súlade s predmetnou zmluvou, pretože napríklad nemá zmluvou dohodnuté vlastnosti, alebo je nevhodný na použitie, na ktoré sa obvykle tento druh tovaru používa. Spotrebiteľ je povinný preukázať len existenciu nesúladu. Nie je povinný preukázať jeho dôvod, ani preukázať, že za jeho vznik zodpovedá predávajúci.

Po druhé spotrebiteľ musí preukázať, že predmetný nesúlad sa prejavil, teda reálne objavil v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru.

Ak sa preukážu tieto skutočnosti, spotrebiteľ nemusí preukazovať, že nesúlad existoval v čase dodania tovaru. Vznik tohto nesúladu v krátkej šesťmesačnej lehote umožňuje predpokladať, že tento nesúlad sa objavil až po dodaní tovaru a v „zárodočnom stave“ bol v tovare prítomný už pri dodaní [pozri dôvodovú správu k návrhu smernice KOM(95) 520 v konečnom znení, s. 12].

Prislúcha teda predajcovi alebo dodávateľovi, aby prípadne predložil dôkaz o tom, že nesúlad neexistoval v čase dodania tovaru tým, že preukáže, že dôvod alebo vznik tohto nesúladu vyplýva z úkonu alebo opomenutia, ku ktorým došlo po tomto dodaní.
17.05.2018
I. Zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nut­né po­va­žo­vať za skut­ko­vú pod­sta­tu, kto­rá vo svo­jom úvo­de len de­monštra­tív­ne po­pi­su­je mož­né reál­ne ko­na­nia dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku (zni­čí, poš­ko­dí, uro­bí neu­pot­re­bi­teľ­nou, za­ta­jí, pre­dá, vy­me­ní) a nás­led­ne za pou­ži­tia poj­mu „inak od­strá­ni“ po­pi­su­je všet­ky os­tat­né (neu­ve­de­né) mož­né ko­na­nia, pre kto­ré je ty­pic­ké, že mô­žu (zhod­ne ako de­monštra­tív­ne uve­de­né ko­na­nia) spô­so­biť stav nez­vrat­né­ho poš­ko­de­nia ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho si ve­ri­teľ mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku. Pod po­jem „inak od­strá­ni“ sa pre­to v praxi za­ra­ďu­je nie­len uk­ry­tie ma­jet­ku dl­žní­ka, ale aj aké­koľ­vek iné ko­na­nia a to vrá­ta­ne da­ro­va­nia.

II. Účel­ným a ra­cio­nál­nym pros­tried­kom na ochra­nu ma­jet­ko­vých ná­ro­kov ve­ri­te­ľov je vy­kla­dať skut­ko­vú zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že pos­ti­hu­je aké­koľ­vek úto­ky dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku, kto­ré sú spô­so­bi­lé zne­mož­niť ve­ri­te­ľo­vi us­po­ko­jiť svoj­mu poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­ka. Ide tu o ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rým sa zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku. V zmys­le toh­to vý­cho­dis­ka práv­nej inter­pre­tá­cie mu­sí byť po­tom od­miet­nu­tá pred­sta­va, že zba­vo­va­nie sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka da­ro­va­ním a to v úmys­le poš­ko­diť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svoj­ho ve­ri­te­ľa by ma­lo byť ko­na­ním bez­tres­tným, či ne­pok­ry­tím for­mál­ny­mi znak­mi skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

III. Pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa (dô­vo­dom za­ve­de­nia toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na) je te­da len a vý­hrad­ne ochra­na ve­ri­te­ľov pred akým­koľ­vek proti­práv­nym ko­na­ním dl­žní­ka, kto­rý reali­zu­je aké­koľ­vek úko­ny vo­či svoj­mu ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho ve­ri­te­ľa. Úmys­lom zá­ko­no­dar­cu bo­lo pre­to pos­tih­núť všet­ky mož­né ty­pic­ké ko­na­nia, kto­rý­mi sa dl­žník mô­že zba­vo­vať svoj­ho ma­jet­ku a kto­ré mô­žu spô­so­biť nás­le­dok vo for­me poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa.

IV. Z hľa­dis­ka ochra­ny op­ráv­ne­ných ná­ro­kov ve­ri­te­ľov pred poš­ko­dzo­va­cím ko­na­ním dl­žní­ka by po­tom bo­lo zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu zjav­ne ne­lo­gic­ké, aby ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pos­ti­ho­val nap­rík­lad pre­daj ma­jet­ku dl­žní­ka, či je­ho zni­če­nie, ale už nie da­ro­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka inej oso­be, keď nás­le­dok je tu aj pri da­ro­va­ní rov­na­ký a to ta­ký, že sa dl­žník zba­vil ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa. To by od­po­ro­va­lo kon­cep­tu tzv. ra­cio­nál­ne­ho (ro­zum­né­ho) zá­ko­no­dar­cu, kto­rý ako vý­cho­dis­ko inter­pre­tá­cie prá­va vy­chá­dza z to­ho, že ra­cio­nál­ny (ro­zum­ný) zá­ko­no­dar­ca net­vo­rí ne­lo­gic­ké, či nad­by­toč­né prá­vo. Vy­chá­dza sa pri­tom z vy­vrá­ti­teľ­né­ho pred­pok­la­du, že ra­cio­nál­ny zá­ko­no­dar­ca nor­mu­je pre do­siah­nu­tie ur­či­té­ho cie­ľa a to k to­mu spô­so­bi­lý­mi pros­tried­ka­mi.

V. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba ako aj Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vo svo­jej pred­chá­dza­jú­cej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti (roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 2To/160/2009 zo dňa 11.02.2010) vy­chá­dza­li z to­ho, že sub­su­mo­va­nie poj­mu „da­ro­va­nie“ pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nep­rí­pus­tným pou­ži­tím ana­ló­gie, tak im nie je mož­né dať za prav­du. Ana­ló­gia pred­sta­vu­je na­chá­dzanie prá­va (dot­vá­ra­nie prá­va, či vy­pĺňa­nie me­dzier v prá­ve) a to v ob­las­ti mi­mo roz­sah poj­mu a to tak, že spá­ja práv­ne nás­led­ky kon­krét­nych v zá­ko­ne uvá­dza­ných no­riem s prí­pad­mi, kto­ré nie sú za­hr­nu­té do ich ja­zy­ko­vé­ho vy­jad­re­nia. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de však zá­ko­no­dar­ca za­ve­de­ním poj­mu „ale­bo inak od­strá­ni“ dal zre­teľ­ne a ur­či­to naj­avo, že je­ho cie­ľom je pos­ti­ho­vať aké­koľ­vek for­my zba­vo­va­nia sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka. Ana­ló­gia tu pre­to nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy, na­koľ­ko tu zjav­ne nej­de o me­dze­ru v zá­ko­ne, či ml­ča­nie zá­ko­no­dar­cu, ale ide o zro­zu­mi­teľ­ne for­mu­lo­va­nú práv­nu nor­mu, kto­rej ob­sah je zis­ti­teľ­ný bež­ný­mi vý­kla­do­vý­mi me­tó­da­mi.

(uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/121/2017 z 25. ja­nuá­ra 2018 - dostupné na http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a652-darovanie-nehnutelnosti-poskodzovanie-veritela-a-analogia)
08.05.2018
Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka, podľa ktorého predkupné právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby, sa týka, čomu nasvedčuje i jeho systematické zaradenie, predkupného práva založeného zmluvou, teda obligačného predkupného práva. Na predkupné právo spoluvlastníka založené zákonom v § 140 Obč. zákonníka nie je použiteľné. Jeho nepoužiteľnosť vyplýva z povahy predkupného práva spoluvlastníka, ktoré je nerozlučne späté s existenciou spoluvlastníctva, a s dedením vlastníckeho a teda aj spoluvlastníckeho práva. Keďže smrťou spoluvlastníka prechádza jeho spoluvlastnícke právo na dedičov, stávajú sa dedičia zároveň zo zákona aj nositeľmi predkupného práva.

Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka vylučuje dedenie predkupného práva založeného zmluvou, netýka sa však subjektívnych práv a z nich vyplývajúcich nárokov vzniklých porušením predkupného práva. Tieto nároky majúce majetkovú povahu nepochybne sú predmetom dedenia.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo 209/2010)
23.04.2018
Poriadková pokuta je procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Ide o rozhodnutie s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom.

Ústavný súd dospel k záveru, že súčasná právna úprava vylučujúca prieskum rozhodnutí o poriadkovej pokute v inštančnom postupe je primeraná významu týchto rozhodnutí. Z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prerokovávanú vec do ústavnoprávnej roviny.

(uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017)
12.04.2018
Ak odvolací súd nepostupuje v zmysle § 390 CSP a nerozhodne v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku, ide o zásadné pochybenie, v dôsledku ktorého nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa opätovne spomalil. Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

(nález Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, č. k. III. ÚS 379/2017-35)
12.04.2018
V medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ veci. Právnym základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich. Aby medzitýmny rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, a musí z neho byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku.

Po vydaní medzitýmneho rozsudku sa súd môže v ďalšom konaní zaoberať už len výškou uplatneného nároku.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2017, sp. zn. 4 Cdo/194/2017)
12.04.2018
Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.

Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku.

(Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017)
12.04.2018
Zvukový záznam tzv. monitorovaného hovoru jako důkazní prostředek v občanském soudním řízení

Podle názoru Ústavního soudu v dané věci neobstojí ani argumentace okresního soudu ochranou listovního tajemství, resp. tajemství písemností a záznamů podle čl. 13 Listiny. Poměřuje-li se na jedné straně právo na soudní ochranu a na druhé straně právo na ochranu soukromí, je třeba v tomto konkrétním případě dát přednost právu zakotvenému v čl. 36 odst. 1 Listiny. Nelze totiž přehlédnout, že komunikace se týkala obchodního případu mezi dvěma podnikatelskými subjekty a vedlejší účastnice měla o monitorování hovoru vědomost. Účelem provedení tohoto důkazu pak bylo právě prokázání toho, že došlo k uzavření smlouvy, jež byla předmětem hovoru. Nelze tedy uvažovat o tom, že snad měl tento důkaz zasahovat do soukromí jakékoliv osoby či měl být zneužit k jiným účelům. Z pohledu Ústavního soudu nepřekračuje provedení důkazu záznamem telefonického hovoru, jehož předmětem měla být obchodní nabídka, nepřijatelnou míru kontextuálního zásahu do základního práva na ochranu soukromí. Toto je podle názoru Ústavního soudu dostačující pro použitelnost takového důkazního prostředku v soudním řízení. Druhou věcí pak samozřejmě zůstává, jakým způsobem okresní soud vyhodnotí, zda k samotnému uzavření předmětné smlouvy na základě telefonického hovoru nakonec skutečně došlo. Toto však teprve bude předmětem zkoumání okresního soudu.

(nález ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 2299/17 ze dne 27. 2. 2018)
18.03.2018
Pokiaľ pri zmluvnom predkupnom práve (§ 602 až § 606 Občianskeho zákonníka) ide o právo spojené iba s osobou oprávneného, v prípade zákonného predkupného práva podielových spoluvlastníkov (§ 140 Občianskeho zákonníka) ide o vecné právo, ktoré je späté so spoluvlastníckym podielom. Ak po právnom úkone porušujúcom predkupné právo podielového spoluvlastníka ten spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, prevedie svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu, stáva sa nadobúdateľ prevedeného podielu ex lege nielen podielovým spoluvlastníkom spoločnej veci, ale zároveň aj osobou oprávnenou (a tiež povinnou) z predkupného práva viazaného na spoluvlastnícky podiel. V dôsledku prevodu spoluvlastníckeho podielu prechádzajú teda na jeho nadobúdateľa nielen oprávnenia pôvodného spoluvlastníka vyplývajúce z vlastníctva (t.j. oprávnenie vec v rozsahu spoluvlastníckeho podielu držať, disponovať s ňou, užívať ju a požívať z nej úžitky), ale aj oprávnenia pôvodného spoluvlastníka vyplývajúce z nerešpektovania jeho predkupného práva; pri tom nie je právne významné, či prevodca v čase, keď bol ešte podielovým spoluvlastníkom, svoje oprávnenia vyplývajúce z porušenia predkupného práva uplatnil alebo neuplatnil.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 239/2012 z 13. 08. 2015)
27.02.2018
Chcem Vás upozorniť na preklep. Zákon nadobúda účinnosť 1. mája 2018 a nie 2017.
14.02.2018
Chcela by som sa opytat. Bezne pracuju specializovane sudy s touto novelou kedze sa tam biju zakony proti sebe. Bol uz niekto odsudeny?
04.02.2018
I. Percentuálne vyjadrenie pomeru úspechu strany sporu na predmete sporu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemožno automaticky stotožňovať s percentuálnym vyjadrením konkrétnej výšky priznaného nároku.

II. Z odôvodnenia rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musí byť zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri vyhodnocovaní ním proklamovaného percenta úspešnosti, osobitne ak sporným bolo len ustálenie sumy náhrady.

(nález Ústavného súdu SR z 8. novembra 2017, sp. zn. I. ÚS 457/2017)
26.01.2018
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol spoločne o prípadoch Drahoš a ďalší proti Slovenskej republike, Martinovičová a ďalší proti Slovenskej republike, Rauscher-Nchwalger proti Slovenskej republike, Gálfy a ďalší proti Slovenskej republike, Mišík a ďalší proti Slovenskej republike, Slávik a ďalší proti Slovenskej republike, Palinay a ďalší proti Slovenskej republike a Pitrunová a ďalší proti Slovenskej republike. Všetky prípady sa týkajú systému regulovaného nájomného. Na ESĽP sa sťažovatelia obrátili v rokoch 2014 až 2016 a sťažovali sa na porušenie ich práva na pokojné užívanie majetku v dôsledku uplatňovania regulácie nájomného na byty, ktoré vlastnia a diskrimináciu oproti iným vlastníkom bytov. Súd skonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 (právo na pokojné užívanie majetku) a priznal spolu 86 sťažovateľom celkovo sumu 3 628 380 EUR ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (sťažovatelia požadovali takmer 36-miliónov EUR ako náhradu majetkovej škody a 50 000 EUR pre každého ako náhradu nemajetkovej ujmy). Za trovy konania im priznal spolu 197 310 EUR (sťažovatelia požadovali viac ako 653 000 EUR).

​Sťažovatelia sú vlastníkmi bytov, v ktorých sa uplatňovala regulácia nájomného a nebolo ich možné prenajímať za trhových podmienok. Sťažovatelia v týchto prípadoch predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku v podobe regulácie nájomného na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Ďalej tvrdili, že v rozpore s článkom 14 Dohovoru, zakazujúcim diskrimináciu, boli znevýhodnení oproti vlastníkom iných bytov.

ESĽP akceptoval námietku vlády a z procesných dôvodov odmietol sťažnosť v rozsahu, v akom bola podaná Cirkevným zborom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Bratislava Staré mesto vo vzťahu k obdobiu pred 6. februárom 2013 a tiež v rozsahu, v akom bola podaná uvedeným sťažovateľom vo vzťahu k bytu č. 11 na Panenskej ulici č. 27 v Bratislave. Vo zvyšku vyhlásil sťažnosti za prijateľné.

Pokiaľ ide o podstatu sťažností, ESĽP odkázal na svoje závery uvedené v rozsudkoch Bittó a ďalší proti Slovenskej republike z 28. januára 2014, Mečiar a ďalší proti Slovenskej republike z 10. januára 2017, ako aj v ďalších obdobných prípadoch. V nich už posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch a uznal, že systém regulácie nájomného je „v súlade so všeobecným záujmom“. Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia však konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Podľa názoru ESĽP, štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Ďalej rozhodol, že prípady nevyvolávajú samostatnú otázku z hľadiska článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali spolu 35 737 581,13 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej sťažovatelia požadovali z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR pre každého z nich. Napokon požadovali 653 061,44 EUR ako náhradu trov konania.

ESĽP im priznal spolu 3 628 380 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 197 310 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.

Zdroj: https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2297
19.01.2018
Ešte odkaz na rozhodovaciu prax ÚS SR (uznesenie I. ÚS 217/2014 zo dňa 7. 5. 2014): Z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde (ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva, že by sťažovateľ, ktorý je sám advokátom, nemusel byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený iným advokátom, teda že by nemal povinnosť pripojiť k návrhu na začatie konania splnomocnenie na svoje zastupovanie iným advokátom. Uvedený názor je v súlade so stabilnou rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej „sa povinnosť právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vzťahuje aj na advokátov“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 311/05 z 9. novembra 2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2005 pod č. 107/2005). K podobným záverom dospel ústavný súd aj vo svojich ďalších rozhodnutiach (III. ÚS 37/02, III. ÚS 14/01, III. ÚS 102/01, I. ÚS 93/02, I. ÚS 125/03, II. ÚS 284/2010, I. ÚS 373/2010).Vzhľadom na to, že ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia požadovaného splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a tiež vzhľadom na to, že sťažovateľ v lehote stanovenej ústavným súdom ani do dňa jej predbežného prerokovania takéto splnomocnenie pre advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil, ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
12.01.2018
V súvislosti s novelou Exekučného poriadku účinnou od 1.4.2017 (zákon č. 2/2017 Z. z.) došlo k zmene, ktorá do istej miery koriguje závery tohto článku. Podľa § 53 ods. 3 písm. h) EP Súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, ktorá nespĺňa zákonné náležitosti alebo záväzok v nej obsiahnutý odporuje zákonu alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto ustanovenia vyplýva, že po novele EP môže exekučný súd realizovať aj prieskum hmotnoprávneho základu exekučnej notárskej zápisnice.Túto legislatívnu zmenu vysvetľuje dôvodová správa tak, že vzhľadom na povahu notárskej zápisnice ako exekučného titulu sa navrhuje jej komplexnejšie skúmanie exekučným súdom.

Uvedená zmena Exekučného poriadku však nemení nič na neakceptovateľnosti názoru, podľa ktorého je notárska zápisnica nespôsobilým exekučným titulom, ak súhlas s jej vykonateľnosťou bol udelený pred splatnosťou pohľadávky, resp. ak bola spísaná v deň uzavretia zmluvy o pôžičke.
03.01.2018
Ak nie je v odstúpení od zmluvy ako jednostrannom právnom úkone dostatočne vymedzený dôvod odstúpenia, nie je možné chýbajúci obsah odstúpenia ako právneho úkonu doplniť výkladovými pravidlami uvedenými v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2016, sp. zn. 3Obdo/61/2016 - R 62/2017)
29.12.2017
Zdravím, nie je to staré? PR stačí neprebrať na pošte a je to vybavené, potom sa to bude ťahať dlho po súdoch... platobný rozkaz je dnes teda zbytočná vec.

(1) Ak platobný rozkaz nebolo možné žalovanému doručiť do vlastných rúk, súd o tom žalobcu upovedomí a vyzve ho, aby v lehote 15 dní navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku.

Alebo som to zle pochopil?
30.11.2017
Vzhľadom na praktické skúsenosti ostane právna úprava odročovania pojednávaní zrejme ešte po dlhší čas neuralgickým bodom súdnych konaní. Na tomto mieste sa natíska otázka, či to je z dôvodu nedostatočnej úpravy alebo z dôvodu prílišnej benevolencie, resp. nedostatočnej prísnosti zo strany súdov pri posudzovaní dôvodov na odročenie pojednávanie.

Vysvetlím na príklade: Koncom augusta sa konalo predbežné prejednanie sporu, kde sudca vyjadril názor, že žalobe vyhovie, pričom dôkladným spôsobom zdôvodnil všetky aspekty svojho právneho názoru. Vzhľadom na pokročilý čas, kedy už meškal na ďalšie pojednávanie odročil na 18. október s tým, že všetci prítomní vzali tento termín na vedomie. Právny zástupca žalovaného informoval poobede 17. októbra súd, že žiada odročiť z dôvodu práceneschopnosti (konkrétny dôvod nebudem uvádzať, ale na prvý pohľad nešlo o takú práceneschopnosť, aby sa nemohol zúčastniť pojednávania, kde sa už mali prednášať iba záverečné reči a malo sa rozhodnúť). Keďže sa pojednávanie konalo skoro ráno, o odročená pojednávania zo strany súdu sme sa dozvedeli priamo pred pojednávacou miestnosťou, t. j. určite nie včas, keďže podľa potvrdenia od lekára bol právny zástupca žalovaného práceneschopný od 25. septembra (kladieme si otázku s čím čakal do poslednej chvíle). Samozrejme v žiadosti o odročenie uviedol, že žalovaný trvá na jeho osobnom zastúpení.

V danej veci išlo o pomerne jednoduchý spor o zaplatenie pohľadávky, t. j. o bežný spor, kde nebolo odôvodnené trvanie žalovaného na zastúpení týmto konkrétnym advokátom. Na tomto mieste si možno položiť otázku. Ak by tento advokát bol práceneschopný povedzme 10 rokov, tak by súd 10 rokov nekonal??? Z tohto dôvodu sa mi nezdá táto právna úprava ako najšťastnejšia. Zároveň v tomto prípade mal súd vyložiť dôvod na odročenie v zmysle dôvodovej správy k CSP reštriktívne a neprihliadať len na to, že advokát je práceneschopný a že jeho klient (žalovaný) trvá na jeho osobnom zastúpení, ale mal zohľadniť povahu sporu, kde tento postup nebol opodstatnený. Tiež by bolo zaujímavé, či by advokát žiadal o odročenie, ak by bol pri predbežnom prejednaní sporu názor sudcu opačný.

Som toho názoru, že možnosť trvať na osobnom zastúpení konkrétnym advokátom by mala byť de lege ferenda limitovaná na určitý časový úsek, resp. na ospravedlniteľný neúčasť len na jednom pojednávaní. Zároveň by mal súd precíznejšie skúmať, či si povaha sporu vyžaduje, aby bola strana oprávnená trvať na zastúpení konkrétnym advokátom v jednoduchej veci, ktorá navyše nie je rozpojednávaná, t. j. ide o druhé pojednávanie, kde mali byť prednesené záverečné reči a teda rozhodnuté.
18.10.2017
Rozhodnutie ÚS SR týkajúce sa problematiky znaleckého dokazovania v kontexte prieťahov súdneho konania:

Úlohou okresného súdu je prekonzultovať so súdnym znalcom jeho objektívnu možnosť vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote. Ak si okresný súd túto povinnosť nesplní a nariadenie nového znaleckého dokazovania novým súdnym znalcom spôsobí predĺženie samotného konania, zapríčiní tým vznik zbytočných prieťahov.

(nález Ústavného súdu SR – prieťahy, z 27. 10. 2016, sp. zn. II. ÚS 560/2016)
13.10.2017
Systém určite nie je dobre nastavený - poznám viacero prípadov, kde vybraní advokáti dostávajú podozrivo veľa ex offo a to ani nemajú prax tzv. trestniaka - a na druhej strane viem aj o takých advokátoch, ktorí sú odborne a skúsenostnejšie lepšie vybavení a dostanú jedno ex offo ročne. Chcel som poukázať hlavne na to, že niektorí advokáti ani len nedostanú šancu ukázať, že nebudú robiť prieťahy a obštrukcie. Konkrétne poznám jedného kolegu, ktorí nemal problém ísť na úkon o deviatej večer v sobotu a napriek tomu už nedostal žiadne ex offo.
12.10.2017
1 2 3 4 5 ... 13
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: