Výber z diskusie

Publikácia:
vyberte
  • Civilný mimosporový poriadok
  • Civilný sporový poriadok
  • Exekučný poriadok
  • Správny súdny poriadok
  • Zákon o konkurze a reštrukturalizácii
  • Zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
  • Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
  • Zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov
  • Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb
Rovnako kritickú glosu publikoval K. Csach v časopise S´kromné právo 2/2019 - Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017 z 26. 7. 2018 (neprijateľnosť opt-out rozhodcovskej doložky)
19.05.2019
K tejto tému odporúčam príspevok "Ako zistiť identitu držiteľa domény pred začatím ADR?" dostupný na http://www.lexforum.sk/690
15.05.2019
Nesúvisí to úplne s témou článku, ale ide o zaujímavé rozhodnutie v súvislosti s popretím judikovanej pohľadávky v konkurze:

I. Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci.

II. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo/61/2018 z 20. 11. 2018 - dostupné na http://merit.slv.cz/3Obdo/61/2018)
14.05.2019
§ 63 ods. 2 zák. 314/2008 Z.z. Vytváranie, aktualizáciu a zrušovanie platnosti elektronického formulára pre elektronický úradný dokument na účely konania podľa tohto zákona vykonáva ústavný súd.
01.05.2019
K tejto téme odporúčam viaceré odpovede v Katastrálnom bulletine č. 1/2017.
29.04.2019
Samotný záväzok účastníkov samostatnej zmluvy o zriadení predkupného práva bez väzby na scudzovací typ zmluvy však môže mať len záväzkovo-právny charakter, ktorý nemá vecno-právne účinky a platí iba medzi zmluvnými stranami a nezaväzuje tretie osoby. Zmluva o vecnom predkupnom práve bez nadväznosti na scudzovaciu zmluvu nemôže byť uzavretá samostatne, takáto zmluva nie je vkladu spôsobilou listinou v súlade s § 31 ods. 1 KZ v spojení s § 602 OZ, ktorý predpokladá vznik predkupného práva so scudzením veci.

(Katastrálny bulletin č. 1/2017 - odpoveď č. 19 - týmto došlo k zmene odpovede k otázke č. 12 v Katastrálnom bulletine č. 1/2009)
29.04.2019
argumentoval som všetkým možným, ale akoby som hrach o stenu hádzal. OS PO absolútne nevie, ako sa moc vykonáva elektronicky. A tu nejde tak ani o to, že ako vizuálne vyzerá prihláška, ale o to, že ak správca odsúhlasí túto elektronickú prihlášku, automaticky sa zapracuje do registra úpadcov bez toho, aby jej obsah musel ešte upravovať, a toto bolo účelom tlačiva v r. 2005, aby prehľadným spôsobom prišli k nevyhnutným informáciám.
29.04.2019
Myslím, že je dôležité spomenúť aj ustanovenie § 197a ZKR, v zmysle ktorého "písomnosti určené správcovi možno podať elektronicky aj do elektronickej schránky správcu prostredníctvom na to určeného elektronického formulára; elektronické podanie a jeho prílohy musia byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby oprávnenej na podanie elektronického podania."

Spojenie § 197a ZKR s príslušnými ustanovenia zákona o e-Gov, podľa môjho názoru, jednoznačne pripúšťajú právo podať plnohodnotnú prihlášku pohľadávky podľa ZKR prostredníctvom formulára zverejneného podľa zákona o e-Gov, ktorý však nemusí vizuálne zodpovedať vzoru podľa vyhlášky 665/2005.
28.04.2019
Zákon č. 373/2018 Z. z. novelizoval zákon o obchodnom registri tak, že v § 2 ods. 3 sa za slovo „noriem“ vkladajú slová „ani subjektom zapísaným v registri partnerov verejného sektora. Táto zmena znamená, že subjekt, ktorý je zapísaný v RPVS nie je povinný zapisovať KÚV duplicitne aj do OR SR. Opačne to však neplatí.

Z dôvodovej správy:

Navrhovaná zmena súvisí so zmenou zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ku ktorej došlo zákonom č. 52/2018 Z. z. a ktorou vznikla povinnosť evidencie údajov o konečnom užívateľovi výhod v zákonom určenom rozsahu vo vzťahu k zákonom určenému okruhu právnických osôb (povinnosť nemajú subjekty verejnej správy, ani emitenti cenných papierov prijatých na obchodovanie na regulovanom trhu). Táto nová povinnosť sa premietla v rámci ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“) a vzniká ňou popri registri partnerov verejného sektora zavedenom zákonom č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 38/2017 Z. z. (ďalej len „zákon o registri partnerov“) ďalší mechanizmus evidencie údajov o konečných užívateľoch výhod. V praxi to znamená, že u niektorých subjektov sa vyžaduje zapisovať údaje o konečných užívateľoch výhod dvakrát. Raz z pozície obchodnej spoločnosti (zápis konečných užívateľov výhod do obchodného registra), druhýkrát z pozície partnera verejného sektora (zápis do registra partnerov verejného sektora). Logickou sa preto javí požiadavka, aby tieto dve povinnosti boli splnené jedným úkonom súčasne v zmysle zásady jedenkrát a dosť. Z uvedeného dôvodu sa navrhuje vyjadriť skutočnosť, že povinnosť zápisu údajov o konečných užívateľoch výhod okrem subjektov verejnej správy a emitentov cenných papierov podľa § 2 ods. 3 zákona o obchodnom registri nemá ani subjekt, ktorý je už zapísaný v registri partnerov verejného sektora.
26.04.2019
Dobrý deň,
som rád, že nie som sám. Aj na FB som pod tento príspevok napísal úplne rovnakú skúsenosť. V dôsledku tohto konania zákonného sudcu som dal podnet na Úrad podpredsedu vlády a začali ex offo konanie a zároveň som inicioval kontrolu aj u správcu konkurznej podstaty a dúfam a pevne verím, že pokuta pre OS PO a správcu bude čo najvyššia, lebo absolútne ignorujú § 197a ZoKR a § 82l zákona o súdoch.
26.04.2019
Ako aktivny pilot mam na dany proble trochu iny nazor. Ano suhlasim s tvrdenim sudneho dvora ze letecka spolocnost ma moznost uzavriet zmluvu s firmou ktora by lietadlu poskodenu pneumatiku promptne vymenila. Avsak ma vobec sudny dvor predstavu ako dlho trva vymena takej pneu? Zaujimalo by ma ci sa riesila aj takato varianta. Teda v pripade ze by letecka spolocnost taku moznost mala a vymena by trvala danych 3 a pol hodiny ci by v tom priapade sudny dvor argumenty spolocnosti uzna a nahradu skody zamietol
20.04.2019
Tak teda posielajme na skusku a nepredavajme. Sam mam eshop a so zakonom a s jeho ustanovenim 14 dnovej lehoty na moznost bezdovodneho vratenia tovaru nesuhlasim. 14 dni je jednoducho dlho. Bud by som moznost vratenia tovaru zrusil a nahradil tuto moznost vymenouza iny tovar alebo by som tuto moznost skratil na 3 dni. Preo je spotrebitel tak velmi chraneny a nikto neberie do uvahy ake nam predajcom tieto ustanovenia sposobuju problemy. Dokedy mienia zakonodarcovia robit opatrovnikov dospelym ludom? Zacinam nadobudat presvedcenie ze slovo SUI IURIS straca svoj vyznam.
20.04.2019
Dovolím si upozorniť na nešvár existujúci na OS Prešov. Poznám viacero rozhodnutí tohto súdu (napr. v konaní 3OdK/199/2017), kedy súd neprihliada na prihlášky doručené cez elektronický formulár na slovensko.sk z dôvodu, že neboli podpísané na predpísanom tlačíve podľa vyhlášku 665/2005 Z.z.. Konkurzný súd sa pritom vôbec nevysporiadal so zákonom e-Gov, ale v ôdovodnení šiel čisto len podľa vyhlášky 665/2005 Z.z..

Ja osobne s týmto názorom okrensného súdu nesúhlasím najmä s ohľadom na § 24 ZoE-gov (Elektronický formulár pre elektronické podanie je platný, ak je sprístupnený v module elektronických formulárov a jeho platnosť nebola zrušená) a § 28 odsl. 1 ZoE-gov (Elektronické podanie, vrátane príloh, má rovnaké právne účinky ako návrh na začatie konania, žaloba, žiadosť, sťažnosť, vyjadrenie, stanovisko, ohlásenie alebo iný dokument, vrátane príloh, ktoré sa podľa osobitného predpisu podávajú alebo doručujú orgánu verejnej moci v listinnej podobe.) v spojení s § 3 písm. i) a j) ZoE-gov.
18.04.2019
Posúdenie dôležitosti dôvodu na odročenie pojednávania posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania predmetnej žiadosti o odročenie termínu pojednávania (obdobne aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1Obdo/19/2014). Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav strany sporu alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára na lekárskom potvrdení, že daná osoba trpí nepriaznivým zdravotným stavom.

Ak však návrh na odročenie pojednávania neobsahuje takéto vyjadrenie ošetrujúceho lekára, nemôže súd žiadosti vyhovieť a môže pojednávať v neprítomnosti strany sporu. Za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu (OSP) ak bol dôvodom na odročenia pojednávania zdravotný stav účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu, predmetný návrh musel obsahovať vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav osoby neumožňuje účasť na pojednávaní a že nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť predmetného súdneho pojednávania vytýčeného konajúcim súdom na určitý termín. Vo všeobecnosti skúma súd dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť o odročenie pojednávania, z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol žiadateľ, a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania tejto žiadosti. Dôležitý dôvod mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca uskutočniť kroky vedúce k účasti na pojednávaní). V rozhodovacej praxi súdov sa choroba preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou považuje za dôležitý dôvod (obdobne judikát R
31/95). Zdravotný stav strany sporu (fyzickej osoby) je dôvodom na odročenie pojednávania, ak je súdu včas preukázaný vyjadrením lekára, že konkrétna osoba nie je schopná bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania (obdobne judikát R 132/2014)...

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd urobil záver, že súd prvej inštancie z procesného hľadiska postupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, keď dôvody prezentované žalobcom na odročenie pojednávania neuznal za také, ktoré by boli právne významné pre to, aby pojednávanie (stanovené dopredu s časovým odstupom mesiac a pol) muselo byť odročené. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že lekárske predpisy a výmenný poukaz na kožné vyšetrenie nemohli byť dostačujúcimi dôvodmi na ospravedlnenie neúčasti žalobcu na pojednávaní, pretože neosvedčovali také závažné zdravotné dôvody, pre ktoré by sa žalobca nemohol pojednávania zúčastniť.

(I. ÚS 226/2018)
09.04.2019
Prikázanie (delegácia) veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z práva strany civilného sporového konania (účastníka civilného mimosporového konania) na zákonného sudcu (č1. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj výnimku zo zákonom definovaných kritérií miestnej príslušnosti súdu. Účelom inštitútu delegácie z dôvodu vhodnosti je predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti civilného konania alebo jeho zrýchlenie. Dôvody delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú, zdravotnú, sociálnu, či finančnú. Vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter. Podľa názoru najvyššieho súdu, špecifiká daného prípadu delegáciu veci odôvodňujú. Ako sa uvádza v návrhu na prikázanie veci, dvaja z dedičov, konkrétne navrhovateľ K. a U. sú už v pokročilom veku (75 a 83 rokov). Tvrdenie navrhovateľa, že vzhľadom na zdravotný stav zodpovedajúci ich veku by cestovanie z okresu Rimavská Sobota do Trebišova pre nich predstavovalo veľkú záťaž, je preto plne opodstatnené.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Ndc/13/2018 zo dňa 18.12.2018)
09.04.2019
Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obo/3/2018 zo dňa 31. júla 2018 - publikované v Zbierke pod č. R 75/2018)
09.04.2019
Prípustnosť použitia ,,...odposluchov...“ sa posudzuje v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru či čl. 46 ods. 1 ústavy) alebo práva na súkromie (čl. 8 dohovoru či čl. 19 ústavy). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že samotné porušenie práva na súkromie nemusí vždy znamenať, že bolo zároveň porušené právo na spravodlivý proces. Môže dôjsť k záveru, že právo na spravodlivý proces porušené nebolo a dôkaz získaný protiprávnym ,,odposluchom“ (záznamom telekomunikačnej prevádzky) môže byť označený ako prípustný, hoci právo na súkromie porušené mohlo byť (porov. SCHENK proti Švajčiarsku z 12. 7. 1988, alebo KHAN proti Veľkej Británii z 12. 5. 2000). Možno zhrnúť, že v judikatúre ESĽP sú pri posudzovaní dôkazov získaných porušením práva na súkromie zásadné predovšetkým dve otázky. Otázka posúdenia spravodlivosti procesu príslušného trestného konania ako celku a otázka relevancie dôkazu; špecifickú úpravu prípustnosti dôkazov však prenecháva vnútroštátnej zákonnej úprave na základe vyvažujúceho testu proporcionality.

(uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 360/2018 zo dňa 10. októbra 2018 )
09.04.2019
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 257 CSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnený.

Dôvodnosť aplikácie § 257 CSP je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd dostačujúco odôvodnil, prečo považoval dôvody, pre ktoré okresný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, za správne. Skutkové a právne závery uvedené v citovanom odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že krajský súd nereagoval na jej odvolanie, ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Pokiaľ okresný súd dostatočne odôvodnil uznesenie v časti o nepriznaní trov konania tak, aby sa sťažovateľka dozvedela všetky relevantné dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli, krajský súd nemôže porušiť označené práva sťažovateľky, ak sa s takýmto odôvodnením okresného súdu stotožní a naňho odkáže.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je zrejmé, že za rozhodujúci argument, pre ktorý nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania, je potrebné považovať skutočnosť, že sťažovateľka vyzvala žalovaného na predloženie relevantných dokladov viac ako štyri roky pred podaním žaloby na súd.

Pokiaľ sa teda krajský súd vysporiadal vo svojom odôvodnení s týmto rozhodujúcim argumentom, potom základné právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neporušil.

(I. ÚS 422/2018)
09.04.2019
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania... posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania [pozri jasné znenie § 365 ods. 1 písm. c) CSP], prípadne (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 420 písm. e) CSP (pozri napr. mutatis mutandis II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)]. Pokiaľ malo byť podľa názoru sťažovateľky o jej námietke zaujatosti rozhodované nadriadeným súdom a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prejednávaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jej sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu [§ 365 ods. 1 písm. c) CSP: „Odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“], prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu [§ 420 písm. e) CSP: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“]. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľke (m. m. II. ÚS 455/2018).

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu v konaní pred všeobecnými súdmi dostupné.

(II. ÚS 518/2018)
09.04.2019
K rovnakému kritickému názoru komentovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR dospel aj OSLACKÝ, M.: Následky nevybavenia reklamácie spotrebiteľa v 30-dňovej lehote z perspektívy aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov; Justičná revue, 71, 2019, č. 2, s. 173 – 181.
03.04.2019
1 2 3 4 5 ... 19
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: