ESĽP vyhlásil rozsudok v prípade Adamčo proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o porušení práva na spravodlivé konanie, zaručeného článkom 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. 

​Prípad sa týkal priebehu trestného konania začatého proti sťažovateľovi v roku 2001. Sťažovateľ bol obžalovaný z vraždy spolupáchateľstvom na základe podozrenia, že po dohode organizovanej skupiny o usmrtení obete priviezol strelca k obeti a potom ho odviezol. Obžaloba bola prejednávaná trikrát Krajským súdom v Banskej Bystrici ako prvostupňovým súdom a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako súdom odvolacím. Sťažovateľ bol v novembri 2003 a v júni 2005 opakovane oslobodený, avšak oba rozsudky boli po odvolaniach podaných prokurátorom zrušené. Na ďalšom pojednávaní v marci 2007 sa jeden zo svedkov priznal, že bol vodičom a označil sťažovateľa za strelca. Následne prokuratúra preklasifikovala skutok, z ktorého bol sťažovateľ obžalovaný, na trestný čin vraždy s priťažujúcimi okolnosťami. V júni 2007 krajský súd uznal sťažovateľa za vinného a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťštyri rokov. V novembri 2008 najvyšší súd potvrdil odsudzujúci rozsudok vo výroku o vine, ale znížil trest na trest odňatia slobody v trvaní pätnásť rokov. V júni 2011 najvyšší súd odmietol sťažovateľovo dovolanie s množstvom námietok, týkajúcich sa okrem iného nesprávneho zloženia senátu rozhodujúceho v jeho veci na prvom aj druhom stupni a nedoručenia mu vyjadrení prokurátora k jeho odvolaniu aj k jeho dovolaniu, pre neprípustnosť. Sťažovateľ neuspel ani so sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o dotknutého svedka, na základe jeho priznania v priebehu trestného konania proti sťažovateľovi bol tiež obvinený z vraždy ako sťažovateľov komplic. V máji 2010 prokurátor zastavil trestné stíhanie proti nemu z dôvodu, že sa významnou mierou podieľal na objasnení zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zistení a usvedčení jeho páchateľov a záujem spoločnosti na objasnení takéhoto zločinu prevyšuje záujem na jeho trestnom stíhaní.

Na ESĽP sťažovateľ predložil sťažnosť opierajúcu sa o článok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru a tvrdil, že mu v dôsledku častých a nejasných zmien v zložení senátov rozhodujúcich v jeho veci na prvom stupni (najmenej osem zmien) a na odvolacom stupni (najmenej päť zmien) bolo odopreté právo na prejednanie veci súdom zriadeným na základe zákona. Ďalej sa sťažoval, že mu neboli doručené vyjadrenia prokurátora k jeho odvolaniu a k jeho dovolaniu, v dôsledku čoho bol zbavený možnosti reagovať na ne. Napokon namietal, že trestné konanie proti nemu bolo nespravodlivé, pretože jeho odsúdenie sa v rozhodujúcej miere zakladalo na dôkaze od svedka, ktorý ako spoluobvinený v tej istej trestnej veci uzavrel dohodu s prokurátorom a ktorý teda mal očividný motív svedčiť podľa tejto dohody namiesto toho, aby vypovedal pravdivo. 

ESĽP vo svojom rozsudku akceptoval argumentáciu vlády, že sťažnosť na porušenie práv v dôsledku zmien v zložení senátov konajúcich súdov je neprijateľná, pretože sťažovateľ mal tieto výhrady uviesť v priebehu trestného konania v odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku a v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľovo tvrdenie o tom, že namietal proti zloženiu senátu prvostupňového súdu na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom, bolo podľa vlády nepodložené, pretože v zápisnici z verejného zasadnutia takéto sťažovateľovo tvrdenie zachytené nebolo a sťažovateľ proti zneniu zápisnice nenamietal. Pokiaľ ide o zloženie senátu odvolacieho súdu, vláda argumentovala, že v ústavnej sťažnosti sťažovateľ neformuloval takúto námietku. ESĽP si tieto argumenty osvojil a príslušnú časť sťažnosti odmietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. 
 
Čo sa týka namietaného porušenia práv v dôsledku nedoručenia vyjadrení prokurátora sťažovateľovi, ESĽP poukázal na to, že vo vyjadrení z augusta 2008 k sťažovateľovmu odvolaniu sa prokurátor vyjadroval k rôznym právnym aspektom a k dôkazom vo veci a vo vyjadrení z marca 2010 k sťažovateľovmu dovolaniu sa prokurátor v krátkosti vyjadril ku všetkým dôvodom sťažovateľovho dovolania a odvolal sa na svoje vyjadrenie z augusta 2008. ESĽP bol toho názoru, že nezaslaním dotknutých vyjadrení prokurátora sťažovateľovi bolo popreté sťažovateľovo právo na spravodlivé konanie. 
 
Pokiaľ ide o usvedčujúcu výpoveď svedka, ESĽP poukázal na to, že ostatné dôkazy boli nepriame, mali dôkazný význam iba pri ich posúdení s priamym dôkazom v podobe dotknutej svedeckej výpovede a k rozhodujúcemu zvratu v prípade došlo práve v dôsledku zmeny výpovede tohto svedka. Preto podľa ESĽP išlo o rozhodujúci dôkaz proti sťažovateľovi. Ďalej poukázal na to, že sťažovateľovým tvrdením o nedôveryhodnosti výpovede pre výhody, ktoré tento svedok získal, sa osobitne zaoberal iba odvolací súd, ktorý ho posúdil len z hľadiska výhod získaných v trestnom konaní proti sťažovateľovi, avšak nezaoberal sa prípadnými výhodami získanými týmto svedkom v inom trestnom konaní, v ktorom vystupoval ako obvinený z vraždy. Týmito aspektmi sa nezaoberali ani dovolací súd, ani ústavný súd. Podľa ESĽP sa konajúce súdy nevenovali ani skutočnosti, že tento usvedčujúci dôkaz pochádza od osoby, ktorá bola sama zapletená v danom trestnom čine. Výhoda, ktorú pritom táto osoba získala v danom trestnom konaní, nepredstavovala iba zníženie trestu alebo finančnej sankcie, ale predstavovala praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy. ESĽP tiež podotkol, že všetky rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania tejto osoby boli prijaté prokuratúrou bez akejkoľvek súdnej kontroly. Podľa názoru ESĽP, použitie výpovede tohto svedka v trestnom konaní proti sťažovateľovi, vzhľadom na význam tohto dôkazu, nebolo za osobitných okolností prípadu sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania. 
 
ESĽP dospel k záveru, že konanie proti sťažovateľovi nespĺňalo požiadavku spravodlivosti a došlo k porušeniu článku 6 Dohovoru.  
 
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 2 187,64 eur z titulu majetkovej škody, 59 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a viac ako 37 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP nárok na náhradu majetkovej škody zamietol a priznal sťažovateľovi 5 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 8 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov; zvyšok nárokov zamietol.  
 

Zdroj: www.justice.gov.sk

ilustračné foto: pixabay.com

 

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: