Nová mimosporová procesná úprava (CMP) s pozbavením spôsobilosti na právne úkony už nepočíta – od 1. júla 2016 tak možno spôsobilosť na právne úkony iba obmedziť. Dôvodová správa k CMP uvádza, že predkladateľ zákona vylúčil v súčasnosti protiprávne pozbavovanie spôsobilosti na právne úkony, ktoré je v rozpore s ľudskoprávnymi štandardami. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či vypustenie možnosti úplného pozbavenia spôsobilosti je len záležitosťou prehnaného aktivizmu ochrancov ľudských práv alebo skutočným pozitívom pre osoby trpiace duševnými poruchami, pre ktoré nie sú schopné robiť právne úkony.
Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je nepochybne jedným z najzávažnejších zásahov do duševnej integrity jednotlivca a jeho súkromia – preto bolo nevyhnutné, aby tieto zásahy verejnej moci boli výsledkom starostlivého a citlivého posúdenia súdu za súčasnej spolupráce s medicínskym odborníkom, resp. znalcom. To však neznamená, že nemali svoj význam, resp. že neexistujú určité situácie, kedy sú tieto zásahy jednoducho nevyhnutným zlom, ktoré v konečnom dôsledku prevyšuje zlo, ktoré môže byť následkom správania sa nepríčetnej osoby.
Koncepcia novej právnej úpravy zdeformovala účel inštitútu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, ktorý mal slúžiť na ochranu dotknutej osoby pred neuváženým správaním, ktorého právne dôsledky nevie táto osoba pre jej duševný stav posúdiť (legitímny cieľ zásahu do spôsobilosti na právne úkony). Táto ochrana sa prejavuje v tom, že právne úkony tejto osoby sú sankcionované tzv. absolútnou neplatnosťou. Ak sa totiž v konkrétnej veci preukáže, že duševný stav danej osoby neumožňuje uskutočňovanie žiadnych právnych úkonov (nie je vôbec schopná robiť právne úkony), nastáva hodnotový rozpor medzi znením novej právnej úpravy, ktorá vychádza z ľudskoprávnych štandardov a samotným účelom pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, ktorým je ochrana osoby.
Argumenty, ktoré viedli k vylúčeniu možnosti úplného pozbavenia na právne úkony spočívali prevažne v tom, že súdy sa snažili prípadov čo najrýchlejšie zbaviť a je bolo pre ne jednoduchšie úplne odňať spôsobilosť. Je otázne či vylúčenie možnosti pozbavenia spôsobilosti z tohto dôvodu bolo najšťastnejším riešením – skúmanie príčetnosti je totiž otázkou, vyriešenie ktorej sa nezaobíde bez znaleckého skúmania, resp. odborného vyjadrenia ošetrujúceho lekára. Pri samotnom rozhodovaní bol pre súdy smerodajný odborný posudok, ktorý v podstate riešil posúdenie odbornej otázky, či konkrétna fyzická osoba je úplne alebo čiastočne nepríčetná, od čoho potom záviselo rozhodnutie či pozbaviť úplne alebo obmedziť. Ďalším argumentom má byť ochrana ľudí s duševnou chorobou pred zneužívaním zo strany tretích osôb – na tomto mieste sa možno oprávnene domnievať, že práve vypustenie možnosti pozbavenia na právne úkony povedie k zneužívaniu, pretože túto osobu budú zaväzovať úkony, ktorých následky táto osoba nevie posúdiť.
Podľa § 248 ods. 2 CMP: „Ak súd rozhodne o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, vo výroku rozsudku vymedzí rozsah, v akom spôsobilosť osoby na právne úkony obmedzil, a ustanoví jej opatrovníka“. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súd musí pozitívnym alebo negatívnym spôsobom vymedziť okruh právnych úkonov, ktoré obmedzená osoba môže alebo nemôže vykonávať. V súlade s účelom právnej úpravy, ktorá vypustila možnosť rozhodnúť o absolútnom pozbavení spôsobilosti na právne úkony, tento rozsah obmedzenia nesmie smerovať k takému obmedzeniu, ktoré by de facto znamenalo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Súd je nútený bez ohľadu na skutočnú spôsobilosť, ponechať v dispozícii osoby minimálne jeden právny úkon, na ktorý osoba o ktorej spôsobilosť ide, bude formálne spôsobilá.
Čo ale v prípade, ak osoba skutočne nie je spôsobilá na žiadne právne úkony? Ako sa s tým má vysporiadať sudca, ktorý je limitovaný právnou úpravou? Môže obmedziť spôsobilosť na právne úkony tak, že uvedie obmedzenie spôsobom, ktorý bude svojim obsahom viesť k faktickému pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony? V súlade s výslovným zámerom novej právnej úpravy bude súd povinný za každých okolností obmedziť spôsobilosť na právne úkony, ak keby fyzická osoba, o ktorej spôsobilosť ide bola absolútne nepríčetná, t.j. nebola spôsobilá robiť akékoľvek úkony.
V kontexte medzinárodných súvislostí sa uvádza, že pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nekorešponduje s obsahom a zmyslom Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tomuto názoru možno oponovať, pretože Dohovor túto otázku nerieši – upravuje len povinnosť členských štátov „zabezpečiť, aby všetky opatrenia týkajúce sa uplatňovania spôsobilosti na právne úkony poskytovali primerané a účinné záruky s cieľom zabrániť zneužitiu v súlade s medzinárodným právom v oblasti ľudských práv. Tieto záruky zabezpečia, aby opatrenia týkajúce sa uplatňovania spôsobilosti na právne úkony rešpektovali práva, vôľu a preferencie danej osoby, aby zabraňovali konfliktu záujmov a nenáležitému ovplyvňovaniu, aby boli primerané a prispôsobené situácii danej osoby, aby sa uplatňovali čo najkratšie a aby podliehali pravidelnej kontrole zo strany príslušného, nezávislého a nestranného orgánu alebo súdu. Tieto záruky musia byť primerané tomu, do akej miery uvedené opatrenia ovplyvňujú práva a záujmy danej osoby“ (článok 12 bod 4 Dohovoru).
Zo samotného Dohovoru teda nevyplýva legislatívny zákaz možnosti pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, ale potreba prijať také procesné garancie, ktoré budú preferovať a klásť dôraz na individualizáciu zásahov do duševnej integrity jednotlivca, pričom absolútne pozbavenie bude predstavovať krajný prostriedok, t.j. aby sa do spôsobilosti na právne úkony zasahovalo – ak to okolnosti umožňujú – v čo najmenšej miere. Inak povedané pozbavenie spôsobilosti na právne úkony má prichádzať do úvahy len vtedy, keď neexistujú menej reštriktívne opatrenia, napr. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, ustanovenie opatrovníka podľa § 29 Občianskeho zákonníka a pod. Jednou z garancií je aj to, že osoba, ktorá bola pozbavená spôsobilosti má právo na navrátenie tejto spôsobilosti, pričom štát je povinný vytvoriť procesný mechanizmus, ktorý umožní priebežne kontrolovať opodstatnenosť a dôvodnosť trvania pozbavenia. Pozbavenie spôsobilosti možno v krajných prípadoch považovať za primerané tomu, čo by hrozilo danej osobe, ak by nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony (ochrana pred neuváženým konaním tejto osoby pred ňou samou a pred jej zneužitím zo strany tretích osôb).
V tejto súvislosti Ústavný súd SR konštatoval, že zbavenie človeka spôsobilosti na právne úkony (jeho právna smrť) je prostriedkom ultima ratio, t. j. možno k nemu pristúpiť až vtedy, ak sa všetky – menej represívne prostriedky nedajú použiť. Z uvedeného potom vyplýva, že úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony neprichádza do úvahy aj vtedy, ak postihnutá osoba čiastočne (v istých nie zanedbateľných sférach života) disponuje takouto spôsobilosťou. Inak povedané v prípade, ak by duševná porucha celkom nevylučovala schopnosť uskutočňovať akékoľvek právne úkony, je na mieste iba ich obmedzenie, a nie zbavenie (nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 313/2012-52 zo dňa 28. novembra 2012). Tieto závery však nevylučujú samotnú legislatívnu existenciu inštitútu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony, ale kladú požiadavky na kvalitu právnej úpravy (procesné garancie) a sú interpretačným vodidlom pre aplikačnú prax.
Ani Európsky súd pre ľudské práva sa doposiaľ nevyjadril konkrétne k otázke, či je samotný inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony v rozpore s Dohovorom. Z jeho argumentácie je však možné usudzovať iba to, že existencia duševnej poruchy, a to aj vážnej poruchy, nemôže sama o sebe odôvodňovať rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti. Schopnosť rozhodovať sa, relevantná pre otázku o spôsobilosti na právne úkony, nezávisí iba na medicínskych predpokladoch, ale je podmienená sociálne. Podľa rozsudku Najvyššieho sudu ČR sp. zn. 30 Cdo 979/2013 zo dňa 16.5.2013 je potrebné skúmať osobné pomery osoby, a to napr. ako sa prejavuje pri sociálnom kontakte v spoločnosti, ako sa stará o svoje potreby a potreby svojej rodiny, ako hospodári s finančnými prostriedkami, príp. ako sa prejavuje v zamestnaní. Človek s mentálnym postihnutím si vie osvojiť schopnosť rozhodovať sa samostatne, príp. s podporou v rozličných oblastiach života. Preto je dôležité, aby súd pri rozhodovaní vychádzal aj z iných dôkazných prostriedkov, a to najmä z výsluchu tých osôb, ktoré človeka so zdravotným postihnutím bezprostredne poznajú, príp. správ poskytovateľov sociálnych služieb a pod. Súdy by preto v konaní o spôsobilosti na právne úkony mali uskutočňovať aj iné dôkazy ako len znalecky posudok z odboru psychiatrie, a to najmä výsluch potenciálne postihovaného človeka, a dôkazy smerujúce k posúdeniu jeho mnohovrstevných sociálnych a právnych interakcii (vzťah medzi postihovanou osobou a inými, napr. spoločnosťou), majetkových, rodinných, politických a pod. Ku znaleckým posudkom by súdy nemali pristupovať celkom nekriticky, ale mali by ich hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi.
To, či bolo vypustenie konania o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony pozitívnou zmenou ukáže budúca prax. V tomto momente je predčasné hodnotiť dôsledky tejto legislatívnej zmeny, hoci existujú argumenty, ktoré túto zmenu nie celkom opodstatňujú. Prípadné názory môžete písať do diskusie pod článkom.
Tomáš Čentík
9. november 2016
ilustračné foto: pixabay.com
