Následky nedoručenia (významných) procesných podaní účastníkom konania (3. časť)

Pokračovanie série článkov: Následky nedoručenia (významných) procesných podaní účastníkom konania (1. časť) – pozri TU a Následky nedoručenia (významných) procesných podaní účastníkom konania (2. časť) – pozri TU.

Tretia a zároveň posledná časť článku sa zameriava na úpravu kontradiktórnosti konania a následky nedoručenie písomností stranám, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu podľa Civilného sporového poriadku (CSP), ktorý nadobudne účinnosť od 1. júla 2016. Táto časť obsahuje tiež zhrnutie celej problematiky a názorový pohľad autora článku, ktorý predstavuje zavŕšenie tejto procesnej matérie.

Princíp kontradiktórnosti podľa Civilného sporového poriadku

Civilný sporový poriadok (CSP) explicitne zakotvuje doteraz existujúce (implicitné) procesné princípy v samotnom úvode zákona označenom ako „Základné princípy“, ktorý obsahuje 18 článkov.

Na tomto mieste sa zmienime o niektorých z týchto princípov, ktoré súvisia s rozoberanou témou. V článku 6 CSP je upravený princíp rovnosti zbraní, podľa ktorého „Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Na tento princíp nadväzuje princíp kontradiktórnosti obsiahnutý v článku 9 CSP, ktorý ustanovuje, že „Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon“.

Podľa dôvodovej správy k čl. 6 CSP navrhovaný princíp reflektuje moderné poňatie bývalej zásady rovnosti účastníkov. Priorizuje sa v ňom nové poňatie kontradiktórneho procesu, kde proti sebe stoja dve strany s protichodným záujmom na výsledku sporu. Navrhované znenie rovnako reflektuje judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, ktorá zásadu rovnosti zbraní vníma ako rovnakú mieru možností participovať na procesných úkonoch ako vlastných (prostriedky procesného útoku v procesných úkonoch) tak i v procesných úkonoch protistrany v tom zmysle, aby ku každej relevantnej námietke, tvrdeniu či dôkazu mala objektívnu možnosť vyjadriť sa protistrana. Čl. 8 a čl. 9 sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako princípy súvisia s rovnosťou zbraní a s princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany.

V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že v čl. 9 CSP je princíp kontradiktórnosti limitovaný dodatkom „v rozsahu, ktorý určí zákon“. Z takto koncipovanej kontradiktórnosti vyplýva, že súd je povinný doručovať procesné úkony stranám len v prípadoch výslovne stanovených zákonom. Konkrétne sa jedná o nasledujúce procesné úkony, resp. podania strán:

  • doručenie žaloby spolu s prílohami žalovanému (§ 167 ods. 1 a 2 CSP) - spolu s doručením žaloby súd žalovaného vyzve, aby sa v lehote určenej súdom k žalobe písomne vyjadril, a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
  • doručenie vyjadrenia žalovaného k žalobe žalobcovi (§ 167 ods. 3 CSP – tzv. replika) - ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí iné vhodné opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu vyjadriť sa v lehote určenej súdom; žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania,
  • doručenie vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 4 CSP – tzv. duplika) - ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, doručí vyjadrenie žalobcu podľa odseku 3 žalovanému do vlastných rúk a umožní mu, aby sa k nemu vyjadril v lehote určenej súdom; Žalovaný uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na svoju obranu; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalovaného o následkoch sudcovskej koncentrácie konania,
  • doručovanie žaloby spolu s platobným rozkazom žalovanému a odporu žalobcovi spolu s uznesením o zrušení platobného rozkazu (§ 266 a § 267 CSP),
  • doručenie odvolania (§ 373 ods. 3 CSP) - odvolanie doručí súd prvej inštancie ostatným subjektom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve ich, aby sa k odvolaniu vyjadrili, a určí na vyjadrenie lehotu nie kratšiu ako desať dní,
  • doručenie vyjadrenia k odvolaniu odvolateľovi (§ 374 ods. 1 CSP) - súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia,
  • doručenie vyjadrenia odvolateľa k vyjadreniu k odvolaniu (§ 374 ods. 2 a 3 CSP) - k vyjadreniu odvolateľa môže protistrana podať vyjadrenie v lehote desať dní od jej doručenia,
  • doručovanie ďalších podaní strán v odvolacom konaní sa vykoná, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces (§ 374 ods. 3 CSP),
  • doručenie dovolania protistrane (§ 436 ods. 3 CSP) - dovolanie doručí súd prvej inštancie protistrane, vyzve ju, aby sa k dovolaniu vyjadrila a určí na vyjadrenie lehotu nie kratšiu ako desať dní; na neskôr podané vyjadrenie sa neprihliada,
  • doručenie vyjadrenia k dovolaniu dovolateľovi (§ 436 ods. 4 CSP) - ak sa protistrana vyjadrí k dovolaniu v určenej lehote, vyjadrenie sa doručí dovolateľovi.

V kontexte takejto zákonnej limitácie doručovania procesných podaní vyvstáva otázka, či takto konštruovaná procesnoprávna úprava je v súlade s doterajšou judikatúrou ESĽP k článku 6 Dohovoru a na ňu nadväzujúcou a odkazujúcou judikatúrou ÚS SR a NS SR. V zmysle tejto judikatúry vykladajúcej Dohovor je totiž súd povinný doručovať všetky procesné podania bez ohľadu na ich obsah a relevantnosť (formálne poňatie kontradiktórnosti) – v judikatúre sa však vyskytli aj ojedinelé prípady, v ktorých bolo konštatované, že súd je povinný doručovať len podstatné procesné podania, ktorých nedoručenie by mohlo spôsobiť druhej strane ujmu, t.j. ktorá majú zásadný vplyv na výsledok sporu (materiálne poňatie kontradiktórnosti).

Nová procesná úprava totiž prikazuje súdu doručovať iba tie procesné podania, pri ktorých to je v CSP výslovne ustanovené, že ich má súd doručovať. To sa však automaticky dostáva do rozporu s formálnym chápaním kontradiktórneho procesu a za istých okolností to môže byť v rozpore aj s materiálnym chápaním kontradiktórneho procesu, pretože táto úprava uzatvára okruh obligatórne doručovaných podaní strán sporu bez ohľadu na relevantnosť a zásadnosť ich obsahu na rozhodnutie súdu. Jedine pri úprave odvolacieho konania je ustanovené, že ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces, čo je súladné s aktuálnou judikatúrou.

Vzhľadom na uvedené je otázne, či bude prípustné dovolanie podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP (obdoba § 237 písm. f) OSP) v takom prípade, keď zo strany súdu nedošlo k doručeniu takého procesného podania protistrane, pri ktorom nie je povinnosť súdu toto podanie doručovať výslovne upravená v CSP a tým k odňatiu práva strany reagovať na obsah tohto podania (s výnimkou odvolacieho konania, kde je upravená vyššie uvedená výnimka doručovania aj ďalších podaní ako len tých, ktoré sú explicitne upravené). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné ak, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Problematický je totiž výklad slovného spojenia „jej patriace procesné práva“, t.j. či sa týmito právami rozumie (i) len právo na doručenie a možnosť sa vyjadriť k takému procesnému podaniu, kde to CSP výslovne upravuje, alebo (ii) v súlade s judikatúrou ESĽP a vnútroštátnou judikatúrou sa to vzťahuje aj na výslovne v zákone neupravené doručovanie procesných podaní. Problematickosť tohto výkladu spôsobuje práve čl. 9 in fine CSP, kde je dodatok, v zmysle ktorého sa strany majú právo oboznámiť podaniami protistrany a vyjadriť k nim stanovisko len v rozsahu, ktorý určí zákon. V tomto smere možno vysloviť polemický názor, či táto časť čl. 9 CSP je v konformná so súčasnou judikatúrou ESĽP – istým spôsobom možno článok 9 CSP korigovať prostredníctvom znenia čl. 3 ods. 1 CSP, podľa ktorého Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené“.

Preto sme toho názoru, že aj po nadobudnutí účinnosti CSP sa v plnom rozsahu uplatnia judikatúrne závery ESĽP, z ktorých vyplýva, že súd je povinný doručiť stranám aj také procesné podania, ktorých doručenie mu procesnú úprava neukladá a táto vada bude zakladať prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

Na margo dovolania sa žiada na tomto mieste poukázať na jednu významnú novotu v CSP, ktorá by mala predchádzať podávaniu neopodstatnených dovolaní a zaťažovaniu NS SR. Podľa ustanovenia § 452 ods. 1 CSP Ak dovolací súd rozhoduje o dovolaní v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tým istým dovolateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už neuvádzať“. Podľa ustanovenia § 452 ods. 2 CSP Ak dovolací súd dovolanie odmietne ako neprípustné alebo zamietne ako nedôvodné v prípade uvedenom v odseku 1, uloží advokátovi, ktorý dovolanie podpísal, pokutu do 500 eur. Tento advokát má postihové právo proti svojmu klientovi, len ak dovolanie podal na jeho osobitný písomný príkaz.

V dôvodovej správe k týmto ustanoveniam sa uvádza, že navrhovaná právna úprava vychádza z dôslednej koncepcie dodržiavania ustálenej rozhodovacej praxe NS SR, preto je odôvodnený zjednodušený procesný postup vo forme poukázania na iné rozhodnutia NS SR v skutkovo a právne podobných veciach. Novozavedené ustanovenie ods. 2 nadväzuje na historické tradície slovenského civilného procesu. V skorších právnych úpravách, napr. v občianskom súdnom poriadku, zák. čl. 1 z roku 1911 bol obsiahnutý inštitút tzv. pokuty pre súdivosť, ktorú navrhovateľ v modifikovanej právnej podobe preberá do súčasnej právnej úpravy a to z dôvodu motivovania advokátov, aby nepodávali dovolania, ktoré celkom zjavne zbytočne zaťažujú NS SR. Advokát, ako súčasť justičného prostredia v širšom zmysle, má v týchto prípadoch plniť funkciu prvotnej redukcie dovolacieho nápadu a ako osoba právne znalá má vedieť vyhodnotiť šikanózne návrhy sporových strán na dovolací prieskum.

 

Záverečné slovo

Ako bolo uvedené v predchádzajúcich častiach článku rozlišovať možno (i) procesné podania, pri ktorých je povinnosť súdu doručovať tieto podania explicitne upravená v zákone a (ii) procesné podania, ktorých povinnosť doručovania účastníkov vyplýva z princípu kontradiktórnosti konania.

V rámci druhej skupiny procesných podaní proti sebe stojí formálne poňatie kontradiktórnosti konania a materiálne poňatie kontradiktórnosti konania. Podľa formálneho poňatia je súd absolútne povinný doručovať každé procesné podanie bez ohľadu na jeho obsah a účinok (vplyv) na súdne rozhodnutie, t.j. nezáleží na skutočnom význame informácie a argumentov predložených súdu. Na druhej strane v zmysle materiálneho poňatia je súd relatívne povinný doručovať vyjadrenia a dôkazy predložené jednou stranou konania alebo tretím subjektom druhej strane konania, t.j. jeho povinnosť sa obmedzuje len na doručovanie takých písomností nachádzajúcich sa v spise, ktoré sú významné z hľadiska ich vplyvu na rozhodnutie súdu, t.j. také, ktoré obsahujú významné argumenty a informácie pre výsledok sporu.

Pri formálnom prístupe si stačí položiť iba otázku či nedoručenie procesného podania znamená porušenie procesných práv strany konania (odpoveď znie áno), pričom pri materiálnom prístupe si je potrebné položiť otázku nedoručenie akého procesného podania predstavuje zásah do procesných práv strany konania (odpoveď znie iba procesne významného podania).

Podľa nášho názoru je nutné považovať za správne tzv. materiálne poňatie kontradiktórnosti konania, nakoľko ako konštatuje časť judikatúry NS SR iný pohľad na realizáciu práva účastníka konania oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba ne jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Tento názor je opodstatnený z toho dôvodu, že účelom poskytnutia súdnej ochrany nie je len poskytnutie prístup k súdu a možnosť vedenia súdneho konania, ale predovšetkým vydanie súdneho rozhodnutia v primeranom čase, ktorým sa poskytnutie súdnej ochrany završuje. Preto ak by súd poňal kontradiktórnosť konania čisto formálne, tento účel súdnej ochrany by sa nemusel naplniť. Je totiž neúčelné dookola doručovať stranám vyjadrenia k ich vyjadreniam za predpokladu, že tieto vyjadrenia neobsahujú žiadne relevantné informácie, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu.

Cirkulácia procesných podaní sa teda musí zákonite v určitom bode uzavrieť, nakoľko relevantné skutočnosti sa objektívne nedajú uvádzať donekonečna, pretože v istom momente prirodzene začne dochádzať k duplicite a parafrázovaniu tých istých argumentov.

Zásadnou otázkou, ktoré je potrebné v tomto kontexte zodpovedať je hľadanie rozumnej a procesne akceptovateľnej miery balancujúcej medzi zásadou hospodárnosti konania, resp. práva na konanie bez zbytočných prieťahov na jednej strane a právami strán konania na využívanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany na druhej strane. Rozumné vyváženie týchto práv je potrebné hľadať v kritériu relevantnosti a významnosti argumentov a vyjadrení pre rozhodnutie v danej veci – ak totiž určité vyjadrenie nemá žiaden vplyv, resp. je pre výsledok sporu právne irelevantné, pretože súd na jeho základe nezaložil svoje rozhodnutie a toto vyjadrenie žiadnym spôsobom neovplyvnilo jeho právny názor, nevidíme legitímny dôvod, prečo by takéto vyjadrenie malo byť doručované protistrane.

V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z premisy, že účelom princípu kontradiktórnosti, t.j. doručenia vyjadrenia jednej strany na protivyjadrenie druhej strane je to, aby táto druhá strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť toto vyjadrenie za tým účelom, aby takéto vyjadrenie neovplyvnilo názor súdu, teda aby presadila svoju argumentáciu. Preto ak súd takéto vyjadrenie považuje za nepodstatné, nakoľko ho v jeho rozhodovaní nijako neovplyvňuje, nie je daný dôvod vychádzajúc z účelu princípu kontradiktórnosti, aby takéto vyjadrenie bolo doručované protistrane na vyjadrenie. Iba v prípade, ak by súd takéto vyjadrenie považoval z hľadiska vplyvu na svoje rozhodnutie za významné, bol by povinný takéto vyjadrenie doručiť protistrane na zaujatie jej stanoviska.

Vychádzajúc z doteraz uvedeného, súd by sa mal pri svojej úlohe „poštára“ obmedziť na doručovanie takých procesných podaní účastníkov konania, ktoré obsahujú vo vzťahu k predmetu konania relevantné skutkové a právne skutočnosti majúce význam pre správne posúdenie a rozhodnutie veci – na tomto mieste treba podotknúť, že uvedené sa nerozlišuje pri podaniach, kde procesný kódex explicitným spôsobom ustanovuje povinnosť súdu doručovať podania účastníkov protistrane; v takom prípade má súd  povinnosť doručiť procesné podanie bez splnenia podmienky relevantnosti.

Na druhej strane treba uznať, že táto úloha súdu nie je jednoduchá, pretože v sebe zahŕňa povinnosť súdu posudzovať pred rozhodnutím či bude určité podanie doručovať protistrane alebo nie, aby každé podanie z tohto hľadiska preskúmal a vyhodnotil. Táto skutočnosť však môže viesť vo väčšine prípadov k rezignácii sudu na doručovanie všetkých, t.j. aj právne bezvýznamných podaní, na ktorých rozhodnutie súdu v konečnom dôsledku nebude založené. Výhodou materiálne chápaného princípu kontradiktórnosti je však to, že vedie súd k tomu, aby sa dôkladne oboznamoval s jednotlivými písomnosťami založenými v spise a zároveň pôsobí efektívne vo vzťahu k zbytočnému hromadeniu dokumentov ako prevencia pred neprehľadnosťou celého spisového materiálu, ktorý je podkladom pre rozhodovanie.

Inak povedané súd je povinný doručovať také procesné podania a písomnosti, ktoré obsahujú skutočnosti, na ktorých súd mieni založiť svoje rozhodnutie z dôvodu, že obsahujú rozhodujúce a relevantné informácie z hľadiska rozsahu (hypotézy) vymedzeného do úvahy prichádzajúcim  aplikovateľným hmotnoprávnym ustanovením a jeho interpretácie. Ak procesné podanie obsahuje vo vzťahu k nároku, ktorý je predmetom konania irelevantné skutočnosti, takéto podanie nie je potrebné doručovať protistrane, nakoľko na tomto podaní súd nezakladá svoje rozhodnutie, t.j. nijako nedoručením tohto podania neznevýhodní druhého účastníka a nenaruší kontradiktórnosť konania.

Doručovanie procesných podaní by malo byť sprevádzané zásadou efektivity a racionality konania avšak takým spôsobom, aby to nebolo na úkor účinného uplatnenia procesných práv účastníkov, ktorými môžu uskutočňovať relevantný vplyv na rozhodnutie o ich právach a povinnostiach. Súd je teda povinný doručovať protistrane len také procesné podania, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu.

Princíp kontradiktórnosti nie je naplnený len tým, že strane sa doručila určitá písomnosť, ale k jeho naplneniu dochádza iba vtedy, ak táto písomnosť bola doručená v dostatočnom časovom predstihu pred rozhodnutím, aby bola účastníkov daná možnosť zaujať kvalifikované stanovisko. Porušenie práva na spravodlivý proces môže nastať aj vtedy, ak je procesné podanie doručené v čase, kedy už je vo veci rozhodnuté, resp. v krátkom časovom predstihu pred rozhodnutím, kedy už nie je objektívne možné k tomuto podaniu zaujať kvalifikované stanovisko – súd musí poskytnúť adekvátny a primeraný priestor pre reakciu protistrany a vyčkať na podanie tohto procesného úkonu pred tým ako rozhodne. Praktické a skutočné naplnenie kontradiktórneho konania je teda potrebné posudzovať aj z hľadiska časového, t.j. či strana mala alebo nemala reálnu možnosť reagovať na procesný úkon protistrany.

Za nevyhnutné pre dodržanie a rešpektovanie kontradiktórneho konania sa považuje nielen to, aby sa odvolateľ mal možnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby mal možnosť účinne sa vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej možnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, že mu bude vytvorená procesná možnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umožňuje dostatočnú prípravu účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch (viď napríklad § 115 ods. 2, resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“. Podľa názoru dovolacieho súdu by preto mal súd doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu tak, aby medzi doručením vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu neuplynul čas kratší ako päť dní (uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 156/2014 z 26. mája 2015 TU).

V tomto smere odvolávajúc sa na argumentáciu prameniacu z materiálneho princípu kontradiktórnosti nemôžem akceptovať názor, ktorý vyslovil Martin Friedrich na diskusnom právnickom portáli lexforum.sk v súvislosti s prípadom Trančíková proti Slovenskej republike (pozri TU), podľa ktorého (citujem) „Myslím si, že prax súdov, na ktorú sa odvolával najvyšší súd, je pochybná a zaváňa arbitrárnosťou, pretože súd sám prejudikuje, aký dopad budú mať argumenty jednej strany na výsledok konania bez toho, aby sa druhá strana o tom dozvedela. Z tohto pohľadu pokladám argumentáciu ESĽP za správnu - mali by to byť strany, ktoré sa rozhodnú, či a ako reagovať na podania doručené súdu druhou stranou“. S čím, ale s Martinom Friedrichom čiastočne súhlasím je skutočnosť, že sa nemôžu stávať situácie, ak sa účastník o názore druhej strany k podanému odvolaniu dozvie až z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak iba v tom rozsahu, pokiaľ na tomto názore založil súd svoje rozhodnutie – iba v takom prípade možno považovať rozhodnutie súdu za prekvapivé. Ak totiž súd iba uviedol tento názor v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez akéhokoľvek vplyvu na výsledok sporu (tento názor teda súd neakceptoval), tak strane ktorej tento názor nebol adresovaný na vyjadrenie nevzniká žiadna ujma a preto neexistuje žiaden dôvod trvať na doručovaní takéhoto podania.

Takže tento názor si dovolím korigovať v tom smere, že súd nie je povinný robiť „poštára“ a preposielať na vyjadrenie aj to, čo považuje za irelevantné a nie je podkladom jeho rozhodnutia, avšak je povinný plniť úlohu „poštára“ a doručovať stranám také podania a písomnosti, o ktoré oprie svoje rozhodnutie a založí na ich základe odôvodnenie tohto rozhodnutia.

S prihliadnutím na nedávny rozsudok ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 (pozri TU a TU) možno poznamenať, že trend judikatúry do budúcna bude vychádzať z formálneho prístupu k princípu kontradiktórnosti konania. Z tohto rozsudku totiž vyplýva, že pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky vyjadriť sa k vyjadreniu odporcu v rámci odvolacieho konania, ESĽP bol toho názoru, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže tomu tak nebolo, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Na tento rozsudok sa už začali odvolávať aj slovenské súdy, nakoľko sú povinné rešpektovať rozhodnutia ESĽP (uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 156/2014 z 26. mája 2015 – pozri TU).

V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike dospel ESĽP k záveru, že opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia k odvolaniu odvolateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie. ESĽP zdôraznil, že účinok obsahu podania nie je dôležitý - je na stranách, aby sa rozhodli, či sa k podaniu vyjadria a nadväzujúc na svoju predchádzajúcu judikatúru pripomenul, že strany konania musia mať príležitosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a stanoviskami, pričom majú právo sa k nim vyjadriť, a to bez ohľadu na to, či ide o prvostupňové alebo odvolacie konanie a bez ohľadu na to, či sa odvolacom konaní objavia nové skutočnosti.

Vzhľadom na uvedenú rozhodovací prax ESĽP možno konštatovať, že v súčasnosti nie je vytvorený priestor na presadenie materiálneho poňatia kontradiktórneho konania a pod vplyvom tejto súdnej praxe budú slovenské súdy uplatňovať čisto formálne poňatie princípu kontradiktórnosti konania. To vo svojich dôsledkoch bude znamenať, že súd má vyjadrenia zasielať druhej strane bez ohľadu na to, či ich v konečnom dôsledku vyhodnotí ako relevantné pre rozhodnutie vo veci samej alebo nie, t.j. súd musí robiť poštára pre doručovanie procesných podaní bez ohľadu na to, či v nich strana konania uvedie nové skutočnosti (právne a skutkové); inak súd riskuje, že strane odníme možnosť konať pred súdom a poruší jej právo na spravodlivý súdny proces.

Takáto rozhodovacia prax bez akéhokoľvek legitímneho opodstatnenia povedie k zbytočnému predlžovaniu už beztak dlhotrvajúcich súdnych konaní. Naopak materiálny prístup k princípu kontradiktórnosti na rozdiel od formálneho rešpektuje a zachováva všetky procesnoprávne princípy a to najmä princíp procesnej ekonómie a zabezpečenie možnosti spravodlivého a účinného uplatňovania ochrany práv strán sporu. Ak má byť cieľom a výsledkom súdneho konania spravodlivé rozhodnutie (§ 1 a § 117 OSP, článok 2 ods. 2 CSP), stranám postačuje, aby dostali možnosť reagovať na zásadné argumenty protistrany, ktoré môže ovplyvniť rozhodovanie súdu – iba v takom prípade im nemožno odňať možnosť účinne brániť svoje práva tým, že sa im umožní oboznámiť sa a vyjadriť k písomnostiam protistrany. Pri materiálnom poňatí teda rýchlosť konania nejde na úkor účinného uplatňovania a obrany procesných práv, nakoľko zásada hospodárnosti sa uplatňuje iba do tej miery, pokiaľ ide o nedoručovanie právne bezvýznamných podaní – materiálny prístup má teda prednosť pred zásadou hospodárnosti čo sa týka doručovania relevantných podaní ovplyvňujúcich výsledok sporu.

Každopádne možno uzavrieť, že v praxi by sa nemalo stávať, aby sa strana oboznámila s obsahom významného vyjadrenia protistrany, na ktorého argumentácii súd založil svoje rozhodnutie až po tom, čo jej bolo doručené rozhodnutie súdu. Takýto procesný postup možno označiť za prekvapivý a rozporný s princípom kontradiktórnosti konania – každej strane musí byť daná možnosť oboznámiť sa s významným podaním, zaujať k nemu stanovisko a označiť dôkazy, ktoré by vyvracali prípadné nepravdivé tvrdenia obsiahnuté vo vyjadrení protistrany a to v dostatočnom časovom priestore. V tomto smere platí zásada, že súd nesmie založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých niektorí z účastníkov nemal vedomosť. Ak ale súd nevychádzal pri rozhodovaní z podania účastníka, ktoré nebolo doručené protistrane nepôjde o porušenie kontradiktórnosti konania.

Podľa case-law ESĽP je potrebné osobitnú pozornosť venovať argumentom strán, ktoré sú pre výsledok sporu relevantné, podstatné, významné a týkajúce sa veci, ktorá je predmetom konania – za relevantný argument sa pokladá argument, ktorý je vyhodnotený súdom ako (i) opodstatnený (vecne správny), t.j. ktorý má vplyv na rozhodnutie súdu, pretože je významný pre rozhodnutie sporu a zároveň taký argument, ktorý (ii) musí súvisieť s prerokúvanou vecou, resp. musí sa týkať otázky riešenej v danej prípade (nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 290/2015-36 z 7. októbra 2015).

Relevantný argument možno všeobecne definovať ako taký argument, ktorý je rozhodujúci a významný pre právne posúdenie opodstatnenosti (alebo opaku) uplatneného nároku, ktorý je predmetom konania, t.j. ktorý má vplyv na posúdenie splnenia podmienok uplatneného nároku z hľadiska hypotézy príslušnej právnej normy.

Z logiky veci tiež vyplýva, že argument musí byť nielen relevantný a významný, ale aj nový, t.j. súd nie je povinný doručovať podania, v ktorých sa duplicitne opakuje argumentácia použitá v predchádzajúcich podaniach účastníka.

To, či ide o relevantný argument, ktorý má zásadný vplyv na rozhodnutie nemožno v rámci opravných konaní posudzovať formálne, t.j. preskúmať či opravný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne odkazuje na dôvody, na ktoré poukazuje strana vo svojom podaní. Tento prieskum je potrebné vykonať materiálnym spôsobom a to preskúmať či rozhodnutie súdu obsahovo vychádza z predmetného podania, teda či dané podanie účastníka, resp. jeho dôvody sú premietnuté v odôvodnení súdneho rozhodnutia ako dôvody, na základe ktorých súd dospel k rozhodnutiu. Preto ak je v dovolacom konaní, príp. v konaní pred Ústavným súdom SR namietané porušenie princípu kontradiktórnosti spočívajúce v nedoručení významného procesného podania, tak NS SR a ÚS SR sa nesmú obmedziť iba na formálny prieskum napadnutého rozhodnutia, ale musia prioritne vychádzať z obsahu nedoručeného podania a jeho zhody s odôvodnením rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné konštatovať, že nedoručenie významného procesného podania alebo písomnosti strane konania sa považuje za (i) odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP zakladajúce prípustnosť dovolania a (ii) porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a od 1. júla 2016 budú tieto prípady subsumovateľné aj pod § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého ide o (iii) nesprávny procesný postup znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že tým dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Tomáš Čentík, 15. december 2015

ilustračné foto: redakcia

 

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201111.01.2016 o 09:16:08Reagovať
Z dôvodovej správy k § 167 CSP: Navrhovaná koncepcia doručovania žaloby a vyjadrení procesných strán plne zapadá do režimu kontradiktórneho sporu ovládaného prejednacím princípom a koncentráciou konania. Po doručení žaloby súdu, odstránení jej prípadných vád a preskúmaní procesných podmienok doručí súd žalobu na vyjadrenie žalovanému. Vyjadrenie žalovaného je fakultatívne podriadené režimu repliky (odsek 3), na ktorý nadväzuje režim tzv. dupliky podľa odseku 4. Replika a duplika je procesný režim, ktorého zmyslom a účelom je „substancovať“ skutkové tvrdenia a právne argumenty strán tak, aby mohol byť uplatnený režim sudcovskej koncentrácie podľa § 149. Inak povedané, po vyčerpaní repliky a dupliky by strana v zásade nemala mať možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu sudcovskej koncentrácie.
Právnik od roku Reagovať