Pokračovanie článku: Následky nedoručenia (významných) procesných podaní účastníkom konania (1. časť) – pozri TU.
Druhá časť článku obsahuje súhrn doterajšej judikatúry ESĽP, ÚS SR a NS SR zaoberajúcej sa v širšom kontexte princípom rovnosti zbraní a princípom kontradiktórnosti, ale predovšetkým skúmaním otázky, či nedoručenie procesného podania (resp. akého) druhému účastníkovi možno hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces a odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré zakladá prípustnosť dovolania.
Nedoručenie procesného podania ako porušenie práva na spravodlivý proces
V prvej časti článku bolo priblížené a poukázané na formálne poňatie rovnosti zbraní v judikatúre ÚS SR a ESĽP, z ktorého vyplýva, že súd je povinný doručovať účastníkom konania (stranám) všetky písomnosti predložené súdu bez ohľadu na ich relevantnosť pre rozhodnutie – podľa tohto formálneho prístupu sa nepožaduje zisťovať, či v dôsledku nedoručenia procesných podaní vznikla účastníkovi ujma, t.j. či nedoručenie podania, resp. odňatie možnosti vyjadriť sa k tomuto podaniu mohlo mať vplyv na konečné rozhodnutie súdu.
Prístup ESĽP a ÚS SR pri výklade princípu kontradiktórnosti možno hodnotiť ako príliš formálny, neúčelný a procesne neekonomický. Po prvé, ESĽP považuje za rozhodujúci faktor skutočnosť, či účastník konania prejavil vôľu vyjadriť sa k stanovisku protistrany, ktorým táto protistrana reagovala na jeho podanie na súd. Po druhé, ESĽP nepovažuje za potrebné zisťovať, či účastníkovi v dôsledku opomenutia príslušného súdu doručiť mu vyjadrenie protistrany alebo ňou predložené dokumenty vznikla ujma (PIROŠÍKOVÁ, M.: Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. EUROIURIS, 2008, s. 396). V ojedinelých prípadoch sa však ESĽP priklonil k materiálnemu poňatiu rovnosti zbraní a za rozhodujúcu považoval skutočnosť, či nedoručenie stanoviska protistrany druhému účastníkovi spôsobilo ujmu (napr. Verdú Verdú proti Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 až 28, 15. február 2007) – v tomto prípade sa ESĽP odchýlil od svojej judikatúry a porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru nekonštatoval z dôvodu, že sťažovateľ neuviedol v čom mu nedoručenie stanoviska protistrany spôsobilo ujmu.
V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok ESĽP vo veci HUDÁKOVÁ a ĎALŠÍ proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010, sťažnosť č. 23083/05, kde ESĽP konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru v dovolacom konaní v dôsledku skutočnosti, že Najvyšší súd SR nezaslal sťažovateľom na vyjadrenie stanovisko žalobcov k ich dovolaniu. V tomto prípade vláda SR inter alia namietala, že žalobcovia nevzniesli vo vyjadrení žiadne nové argumenty (argumentácia materiálnym prístupom k princípu kontradiktórnosti), inak povedané takéto vyjadrenie nebolo pre rozhodnutie o dovolaní rozhodujúce, pretože jeho obsah sa zhodoval s argumentáciou, ktorá už bola prednesená pred súdmi nižšieho stupňa, ku ktorej sa sťažovatelia mali možnosť vyjadriť bez ohľadu na doručenie tohto vyjadrenia. Vláda SR tiež zdôraznila, že ak by judikatúra bola rozšírená aj na vyjadrenia protistrán viedlo by to k nekonečnému reťazovému vymieňaniu vyjadrení. Podľa názoru vlády SR poskytnutie možnosti reagovať na stanovisko protistrany v dovolacom konaní by nemalo byť vnímané ako absolútne právo účastníka konania, ale prípadné nedoručenie jednej zo strán by sa malo posudzovať aj z hľadiska možných dôsledkov tejto skutočnosti na rozhodnutie dovolacieho súdu.
ESĽP sa s touto koncepciou materiálne chápanej kontradiktórnosti konania nestotožnil a zotrval na prísne formálnom poňatí princípu kontradiktórnosti, podľa ktorého je povinnosťou súdu doručovať účastníkom konania všetky vyjadrenia, ktorých cieľom je ovplyvniť rozhodnutie súdu (pozn.: z povahy veci vyplýva, že podanie každého vyjadrenia má za cieľ ovplyvniť rozhodnutie súdu, nakoľko táto motivácia vyplýva zo samotnej podstaty súdneho konania). Z rozhodnutia ESĽP vyplýva, že vplývanie na rozhodnutie súdu (výsledok sporu) sa posudzuje len podľa toho, že v ňom je uvedený návrh účastníka ako má súd rozhodnúť v konečnom rozhodnutí (napr. zamietnuť dovolanie a pod.). Z tohto dôvodu sa vychádza z premisy, že ak je v podaní účastníka formulovaný výrok konečného rozhodnutia, tak sa má zo to, že účastník má zjavný záujem na obdržaní vyjadrenia protistrany a v prípade potreby na podanie vyjadrenia k stanovisku protistrany.
Ďalej ESĽP poznamenal, že požiadavka, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojených v ich spise, sa aplikuje na dovolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni, napriek skutočnosti, že v dovolaní nemožno vzniesť žiadne nové argumenty. Ďalej ESĽP dospel k záveru, že nie je dôvod odlišovať prípady, v ktorých neboli zaslané vyjadrenia predložené štátnymi orgánmi a tými, ktoré boli predložené jednotlivcami. V tomto ohľade poznamenal, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. So zreteľom na uvedené ESĽP dospel k záveru, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľom možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu žalobcov. Z toho dôvodu ESĽP konštatoval, že najvyšší súd nezaobchádzal s procesnými stranami rovnako, v dôsledku čoho došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, a tým k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto porušenie princípu rovnosti zbraní bude znamenať porušenie oboch označených základných práv.
S názorom ESĽP, že v dovolacom konaní nemožno vzniesť žiadne nové argumenty nemožno celkom súhlasiť – predmetom dovolacieho konania totiž môžu byť vady konania a rozhodnutia odvolacieho súdu alebo iné skutočnosti, ktoré je možné namietať až v dovolacom konaní, napr. môže byť namietaná odlišná interpretácia použitej právnej normy alebo použitie úplne inej právnej normy akú použil odvolací súd a iné. Nové skutočnosti teda môžu byť právneho charakteru, t.j. môžu sa týkať novej právnej interpretácie a argumentácie účastníka, nesplnenia podmienok prípustnosti opravného prostriedku alebo procesných vád konania odvolacieho súdu. Preto ak podanie účastníka obsahuje takýto druh skutočností je potrebné ho doručiť protistrane, aby stranám bolo umožnené viesť diskusiu o právnych otázkach pripúšťajúcich rôznu interpretáciu ako aj ďalších nových otázkach.
Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech jej požiadaviek, ale musí mať i možnosť zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z 18. marca 1997). Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. decembra 2001, sp. zn. I. ÚS 49/2001, je zásada kontradiktórnosti porušená tam, kde súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, prípadne tam, kde účastník konania nemá možnosť zúčastniť sa na pojednávaní (napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 1 Cdo 145/2009 z 20. apríla 2010 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 2 Cdo 408/2013 z 27. novembra 2014 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 8 Cdo 157/2014 z 6. augusta 2014 TU).
Vzhľadom k tomu, že zmyslom čl. 6 ods. 1 Dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania a záujmu na riadnom výkone spravodlivosti, Dohovor poznamenal, že tu ide predovšetkým o dôveru subjektov vo fungovanie súdneho systému a táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote dotknutého, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise (por. Ziegel proti Švajčiarsku, rozsudok z 21.2.2002, č. 33499/96). Skutočnosť, že s určitým dôkazom, ktorý si súd vyžiadal a na ktorom založil svoje rozhodnutie, nebola oboznámená jedna strana sporu, síce neznamená porušenie zásady rovnosti zbraní, môže ale znamenať porušenie zásady kontradiktórnosti (uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 211/2011 z 26. júla 2012 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 216/2012 z 25. júna 2013 TU).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (pozri Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (cit. rozsudok Komanický, § 46).
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je teda to, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04). Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002). V súvislosti s uvedeným ESĽP vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu je tento právny názor potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 341/2012 zo 17. januára 2013 TU).
V základnom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základnom práve vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Túto zásadu je potrebné interpretovať tak, že účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi, resp. dôkazmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. Septembra 1997, IV. ÚS 348/2011). Z toho vyplýva, že princíp kontradiktórnosti musí byť rešpektovaný aj v rámci rozhodovania o trovách konania.
Z judikatúry ÚS SR a ESĽP jednoznačne vyplýva, že všeobecné súdy sa nesmú obmedziť len na doručovanie tých procesných podaní, pri ktorých je táto povinnosť výslovne upravená v procesnom kódexe, ale v súlade s princípom kontradiktórnosti a rovnosti zbraní sú povinné doručovať aj iné podania nad rámec explicitnej právnej úpravy – typickým príkladom je judikatúra ÚS SR v oblasti dovolacieho konania, kde takáto výslovná právna úprava chýba, no napriek tomu táto povinnosť bola vyvodená práve z uvedených procesných princípov.
Ochrana procesných práv účastníkov dovolacieho konania vyplývajúcich z princípov spravodlivého procesu môže v konkrétnom prípade zakladať povinnosť súdu doručiť rovnopis dovolania účastníka konania protistrane, a to napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok takúto povinnosť výslovne neustanovuje. Tak je to najmä v tom prípade, ak by druhému účastníkovi konania v dôsledku nezaslania dovolania bola odňatá možnosť zoznámiť sa s jeho obsahom a v spojitosti s tým plnohodnotne realizovať svoje procesné práva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. augusta 2011 TU).
Ak všeobecný súd v dovolacom konaní neumožnil druhému účastníkovi vyjadriť sa k podstate dovolania podaného žalobcom, neposkytol mu žiadny priestor na zaujatie jeho stanoviska, porušil zásady spravodlivého súdneho konania (kontradiktórnosť konania)(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 183/2010 z 29. júna 2010 TU). ÚS SR v tomto rozhodnutí potvrdil, že vyjadriť sa k dovolaniu je právom účastníka konania a to zvlášť v prípadoch ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania. Ak dovolací súd svojím postupom neumožní strane vyjadriť sa k podstate dovolania a vo veci nenariadi ani dovolacie pojednávanie, na ktoré nepredvolal účastníkov a neposkytol im priestor na zaujatie stanoviska k podanému dovolaniu, porušuje tým základné právo účastníkov konania na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Rovnako ani v prípade vyjadrenia k odvolaniu nestanovuje OSP výslovnú povinnosť súdu doručiť toto vyjadrenie odvolateľovi – aj v tomto prípade však ÚS SR konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu, pretože odvolateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu k odvolaniu v dôsledku čoho mu bolo znemožnené reagovať na právnu argumentáciu odporcu v odvolacom konaní, ktorú použil odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda na ktorej založil svoje rozhodnutie (nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 584/2011-65 16. mája 2012 TU).
O niečo jednoznačnejšia situácia je v prípade doručovania odvolania, povinnosť doručovania ktorého je expressis verbis zakotvená v ustanovení § 209a OSP. V tomto prípade ÚS SR bez akýchkoľvek pochybností judikoval, že „Ak nadriadený súd uskutočnil odvolacie konanie a rozhodol bez toho, aby bolo odvolanie doručené protistrane v konaní, porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. augusta 2008 TU).
Rovnaký záver platí aj v prípade nedoručenia dôkazov vykonaných v neprítomnosti účastníka konania. Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 136/08 z 5. novembra 2008 TU).
Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Podľa § 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v tomto zmysle ustanovuje, že dokazovanie sa vykonáva aj vtedy, keď sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, čím je zároveň vyjadrené, že aj vtedy, ak sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, súd zisťuje skutkový stav dokazovaním, a nie iným procesným úkonom. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania (nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 499/2012-47 10. júla 2013 TU).
Nedoručenie procesného podania ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP
Podľa ustálenej súdnej praxe pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (napr. oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a pod.).
NS SR v tomto kontexte stabilizovane judikuje, že postup súdu spočívajúci v opomenutí doručenia procesného podania (vyjadrenia, odvolania a pod.) účastníkovi konania je subsumovateľný pod § 237 písm. f) OSP.
V tejto súvislosti sa možno v rozhodnutiach NS SR stretnúť s nasledovnou právnou argumentáciou, ktorá sa opiera a odkazuje na početné rozhodnutia ÚS SR a ESĽP a vo väčšine prípadov vychádza z formálnej koncepcie kontradiktórneho konania:
Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď sp.zn. II ÚS 116/09, sp.zn. III. ÚS 199/08, sp.zn. IV. ÚS 186/09) vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, M. a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR2005-V, M. proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, K. a ďalší proti Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, V. proti Českej republike, rozsudok z 3. júla 2008, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmář a ďalší proti Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3. júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z 27. apríla 2010). A to aj takými vyjadreniami protistrany, ktoré sú v ich prospech (viď Göc proti Turecku [VK], č. 36590/97, ods. 55, ECHR 2002-V).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.
NS SR dospel k záveru, že nedoručením vyjadrenia alebo procesného návrhu protistrane došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola opomenutému účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)“ (pozri napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Cdo 92/2011 z 9. augusta 2011 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Cdo 115/2011 z 20. októbra 2011 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 141/2010 z 21. októbra 2010 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 204/2011 z 28. júna 2012 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 2 Cdo 209/2014 z 28. augusta 2014 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 2 Cdo 180/2014 z 25. februára 2015 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 156/2014 z 26. mája 2015 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 2 Cdo 408/2013 z 27. novembra 2014 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 76/2012 z 26. apríla 2012 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 1 Cdo 35/2012 z 31. júla 2012 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Cdo 181/2013 z 21. augusta 2013 TU).
Z hľadiska sledovaných cieľov spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, je v predmetnom prípade nepostačujúce, ak je účastník konania iba oboznámený s obsahom vyjadrenia k žalobe na pojednávaní súdu, na ktorom došlo k vyhláseniu meritórneho rozhodnutia. Rovnako je procesným deficitom taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania neposkytne možnosť oboznámiť sa s obsahom riadneho opravného prostriedku protistrany a nie je mu ani umožnené na tento reagovať v tom smere, aby mal možnosť ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o jeho právach a povinnostiach (uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Cdo 66/2010 z 29. októbra 2010 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 7 Cdo 66/2012 z 26. februára 2013 TU).
Porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania má za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa účastníkovi konania odníma možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania. Odníma sa mu tým právo na spravodlivý proces. Právo účastníka konania na to, aby mu súd doručil odvolanie iného účastníka, patrí k základným a neopomenuteľným procesným oprávneniam účastníka konania, pretože nedoručením odvolania totiž odníma možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania, ktorým inicioval odvolacie konanie, dať na posúdenie odvolaciemu súdu vlastnú argumentáciu, s ktorou – ak by ju neprijal – by sa musel odvolací súd vyporiadať; takýmto chybným postupom súdu odníma sa účastníkovi právo na spravodlivý proces. Preto ak odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s § 209a ods. 1 O.s.p. a sám tento nedostatok v odvolacom konaní neodstránil, tým, že napriek uvedenému nedostatku odvolanie oprávnenej vecne prejednal a o ňom rozhodol, odňal súdnemu exekútorovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nedoručením odvolania oprávnenej súdnemu exekútorovi bolo mu znemožnené vyjadriť sa k tomuto odvolaniu a tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 O.s.p. (uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Cdo 200/2010 z 9. novembra 2010 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 7 Cdo 66/2012 z 26. februára 2013 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 2 Cdo 80/2012 z 30. apríla 2013 TU).
V časti judikatúry NS SR možno zaregistrovať priamočiarejší príklon k materiálnemu poňatiu kontradiktórneho konania, ktorý je odôvodnený nasledovne:
Je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať súdom (I. ÚS 156/07).
Zároveň ale Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). NS SR v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie z 20. decembra 2010 sp. zn. IV. ÚS 462/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky akcentoval, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatným účastníkom konania a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho súdneho poriadku (§ 209a ods. 1 O.s.p. a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku vyslovene nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku predložené druhému účastníkovi konania.
Podľa právneho názoru NS SR vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania by malo byť predložené odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania, pričom možnosť poznať obsah príslušného vyjadrenia je zabezpečovaná aj právom účastníka konania na nahliadnutie do súdneho spisu. Podľa názoru dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej úpravy). Za okolností teda, že zákon vyslovene neukladá povinnosť súdu doručovať vyjadrenie k odvolaniu druhej procesnej strane a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojím obsahom takmer žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádza dovolací súd z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.
Podľa materiálneho prístupu k princípu kontradiktórnosti teda nedoručenie vyjadrenia k opravnému prostriedku nie je porušením zásad spravodlivého súdneho konania, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda ak vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie § 209a O.s.p., pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (porovnaj aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 19/2012). Preto odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie zásady „rovnosti zbraní“ nezakladá bez ďalšieho sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012 sp.zn. 1 Cdo 17/2011) (uznesenie NS SR, sp.zn. 6 Cdo 277/2013 z 14. novembra 2013 TU).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 209a ukladá súdu prvého stupňa povinnosť doručiť ostatným účastníkom odvolanie s výzvou na možnosť sa k nemu vyjadriť, neukladá však povinnosť doručiť ostatným účastníkom aj prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Napriek absencii takéhoto výslovného zákonného príkazu by nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu mohlo byť za určitých okolností porušením princípu „rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by vyjadrenie k odvolaniu malo alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu – o takýto zásadný vplyv podľa judikatúry nejde v prípade, ak vyjadrenie k odvolaniu bolo len konštatovaním správnosti prvostupňového rozhodnutia a jeho skutkových a právnych záverov bez reakcie na odvolacie námietky (uznesenie NS SR, sp.zn. 6 Cdo 467/2012 z 10. apríla 2013 TU).
NS SR vychádzajúc z vyššie uvedeného pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP berie na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristupuje k skúmaniu, či vyjadrenie účastníka má zásadný vplyv na rozhodnutie súdu, t.j. či súd k prijatiu jeho záverov viedlo práve vyjadrenie účastníka (uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 23/2011 z 13. októbra 2011 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 129/2011 z 15. decembra 2011 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 8 Cdo 173/2015 z 28. apríla 2015 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 8 Cdo 411/2015 z 25. júna 2015 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 8 Cdo 433/2015 z 25. júna 2015 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 211/2011 z 26. júla 2012 TU).
Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku č. 12316/04, z 18. októbra 2007; Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, z 3. júla 2008). Výnimkou sú prípady, keď súd konštatoval, že neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v prípade, že by priznanie takýchto práv a možností účastníkom konania nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, vzhľadom na to, že prijatý právny prístup neumožňoval diskusiu (pozri, napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02, ods. 18, 15. jún 2004; Sale proti Francúzsku, č. 39765/04, ods. 18 a 19, 21. marec 2006; Verdú Verdú proti Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 až 28, 15. február 2007). Právo na kontradiktórny proces nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi (uznesenie NS SR, sp.zn. 6 Cdo 7/2013 z 22. januára 2014 TU).
V zmysle uvedeného NS SR prihliada vo svojej rozhodovacej činnosti i na špecifické okolnosti prípadu, ktoré spočívajú v tom, že vyjadrenie k žalobe predstavuje významné stanovisko účastníka vo veci, ktoré je súd povinný vždy bezodkladne odoslať žalujúcej strane (§ 114 ods. 2 veta druhá O.s.p.); ak ide o vyjadrenia, s ktorými sa stotožnil (akceptoval ich váhu) súd prvého stupňa (rovnako i odvolací súd) takéto vyjadrenie je súd povinný vždy doručiť protistrane a to najmä v prípadoch, ak o dôvodoch na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie nemožno vysloviť, že by prima facie vylučovali ďalšiu diskusiu (t.j. pri ktorých má účastník možnosť prostredníctvom svojej argumentácie presadiť opačný názor).
So zreteľom na to uvedené NS SR zaujal názor, že podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je splnená, keď žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nedodržania postupu súdu v zmysle § 114 ods. 2 vety druhej O.s.p. (bezodkladného odoslania vyjadrenia k žalobe žalovaných žalobcovi), jeho možnosti kvalifikovane i v dostatočne primeranej lehote vyjadriť sa (resp. pripraviť sa argumentovať pred súdom) k tvrdeniam i právnej obrane žalovaných s možnosťou ovplyvniť rozhodnutie súdu, o to väčšmi, ak výsledkom konania bolo zamietnutie žaloby z vecných dôvodov a podkladom zamietajúceho meritórneho rozhodnutia boli dôvody uvádzané žalovanými.
Stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaných k žalobe nie je možné považovať za nadbytočné za situácie, kedy prvostupňový súd dospel k záveru o opodstatnenosti obrany žalovaných. Okruh právnych otázok vedúcich k zamietnutiu žaloby nevylučoval diskusiu, z ktorej by mal byť žalobca vylúčený, resp. diskusiu ku ktorej sa mal možnosť vyjadriť i žalobca. Z uvedeného hľadiska nemožno vysloviť, že stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaného by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie súdu. Za tejto situácie NS SR vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd (vo veci rozhodujúci bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p.) a tento nedostatok nenapravil (uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Cdo 66/2010 z 29. októbra 2010 TU).
Na rozdiel od ÚS SR a ESĽP, ktoré vo svojej rozhodovacej praxi uplatňujú prevažne čisto formálne poňatie kontradiktórnosti konania, niektoré senáty NS SR sa začali prikláňať k tzv. materiálnemu poňatiu kontradiktórnosti, ktoré vychádza z obsahu procesných podaní, t.j. ich relevantnosti a významnosti pre rozhodnutie. Inak povedané v zmysle tohto materiálneho poňatia sú doručované len podania, ktoré majú zásadný vplyv na rozhodnutie, resp. ktorých obsah si súd osvojí a založí na ňom svoje rozhodnutie. Tento interpretačný prístup možno považovať z hľadiska účelu, efektívnosti a hospodárnosti súdneho konania za správnejší a akceptovateľnejší ako formálne ponímaný princíp kontradiktórnosti, pri ktorom sa doručujú procesné podania bez ohľadu na ich obsah (relevantnosť pre rozhodnutie súdu o uplatnených nárokoch).
Poznámka: Ďalšie pokračovanie nájdete v pripravovanom článku „Následky nedoručenia (významných) procesných podaní účastníkom konania (3. časť)“, kde bude poukázané na úpravu tejto matérie v Civilnom sporovom poriadku (CSP) a zároveň, kde bude bodka za touto problematikou v podobe záverečného zhrnutia autora, jeho pohľadu na túto problematiku a vyvodenie všeobecných záverov ako by sa správne malo nahliadať na doručovanie procesných podaní súdom jednotlivým stranám konania.
Tomáš Čentík, 3. december 2015
ilustračné foto: pixabay.com
