Je právoplatné skončenie veci prekážkou pre úspešné uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na ÚS SR?

Pre poskytnutie účinnej a efektívnej právnej (súdnej) ochrany nepostačuje iba samotné prerokovanie veci pred orgánom verejnej moci – táto ochrana je plnohodnotne zavŕšená až momentom právoplatného skončenia veci, kedy nastávajú účinky, ktoré nastoľujú právnu istotu a s konečnou platnosťou záväzne zasahujú do právneho postavenia účastníkov toho-ktorého konania. Okrem tejto základnej požiadavky na účinnú právnu ochranu je jej nevyhnutným predpokladom tiež to, aby táto ochrana bola poskytnutá v primeranom čase. Oneskorené poskytnutie právnej ochrany totiž nemá, resp. nemusí mať pre subjekt domáhajúci sa tejto ochrany už žiaden význam.

V tejto súvislosti sa hovorí, že pomalé súdne konanie = nespravodlivé súdne konanie, čo vyjadruje aj anglický výrok „justice delayed, justice denied“ (pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť).

Slovami Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR z 3. mája 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25 – pozri TU) Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie“. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (obdobne IV. ÚS 117/04 a III. ÚS 142/08).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02). Z uvedeného tak možno podľa názoru dovolacieho súdu vyvodiť, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom (až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci) a v každom okamihu ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu toho istého práva (t.j. práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy)(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2010, sp. zn. 1 Cdo 107/2009 – pozri TU).

Podľa súčasnej praxe Ústavného súdu SR vychádzajúc z toho, že podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, Ústavný súd SR preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde)(uznesenie Ústavného súdu SR z 25. mája 2011, č. k. IV. ÚS 209/2011-14 – pozri TU).

Z uvedeného vyplýva, že Ústavný súd SR sa odmietne zaoberať sťažnosťou pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že určité konanie trvalo neprimerane dlho, ak v čase podanie ústavnej sťažnosti sa konanie skončilo. V tejto súvislosti možno nad súčasným judikatúrnym trendom polemizovať a revitalizovať právnu argumentáciu v odlišnom stanovisku bývalého ústavného sudcu Juraja Babjaka (napr. odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 117/03 zo 4. júna 2003 – pozri TU).

V danom prípade väčšina senátu, s odkazom aj na relevantnú judikatúru ústavného súdu, sťažnosť v tejto časti odmietla ako zjavne neopodstatnenú, lebo sťažovateľ ju podal ústavnému súdu až po právoplatnom skončení jeho veci na všeobecných súdoch.

Z prevládajúcich právnych názorov v podstate vyplýva, že sťažnosť možno na ústavnom súde účinne uplatniť len v čase, keď:

  1. k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo a
  1. možno dosiahnuť účel práva, to znamená právoplatné skončenie veci.

Rozhodujúcou právnou skutočnosťou je tu vlastne právoplatné skončenie veci, lebo je charakterizované ako účel práva. O účinnú ústavnú ochranu sa preto dá uchádzať len dovtedy, kým možno dosiahnuť účel práva.

Hlavný problém vidí J. Babjak vo vyššie uvedenej neúplnej charakteristike účelu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa jeho votum separatum účelom tohto práva sú dve podstatné zložky:

  1. právoplatné skončenie veci,
  1. konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

Iba takto definovaný účel práva („dvojitý“) zodpovedá ako zneniu čl. 48 ods. 2 ústavy, tak aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže právoplatné skončenie veci nie je samo osebe jediným účelom práva, nemôže byť ani rozhodujúcim momentom pre podanie sťažnosti ústavnému súdu v tom zmysle, že túto sťažnosť by bolo možné podať iba do právoplatného skončenia veci.

O dvojitom účele práva svedčí napr. aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu v prípadoch, keď medzi podaním sťažnosti ústavnému súdu a rozhodnutím o nej vo veci samej dôjde na všeobecnom súde k právoplatnému skončeniu veci sťažovateľa. Pre ústavný súd nie je v týchto prípadoch spravidla rozhodujúce právoplatné skončenie veci, ale tri štandardné kritériá (charakter veci, postup súdu, správanie sťažovateľa). Keby bolo samotné právoplatné skončenie veci jediným účelom práva, tak by bolo rozhodujúce a tomu by zodpovedala aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu. Pre ústavný súd tu má však spravidla význam iba ako koniec lehoty konania, v ktorom mohlo eventuálne dôjsť k porušeniu práva.

O dvojitom účele práva svedčí tiež rozhodovanie ústavného súdu o sťažnostiach podaných ústavnému súdu v priebehu konania na všeobecnom súde, keď ústavný súd rozhodne o sťažnosti vo veci samej, pričom konanie na všeobecnom súde ešte ani vtedy nie je právoplatne skončené. Pre rozhodnutie ústavného súdu v merite veci (či vyhovie sťažnosti alebo nie) nie je rozhodujúce samotné neskončenie veci na všeobecnom súde, ale tri štandardné kritériá, a teda či zistí alebo nezistí zbytočné prieťahy alebo neprimeranú lehotu dovtedajšieho konania všeobecného súdu. Keby bolo účelom práva iba právoplatné skončenie veci, mohlo by to neprimerane zvádzať k vyslovovaniu porušenia práva (lebo nebol dosiahnutý jeho jediný účel).

Aj z uvedeného vyplýva, že účel práva musí byť charakterizovaný rovnako (ako dvojitý) a nie je prijateľné, aby bol tento účel inak charakterizovaný pri predbežnom prerokovaní sťažnosti (ako jediný) a inak v konaní ústavného súdu vo veci samej (ako dvojitý).

Vzhľadom na dvojitý účel práva a povahu práva nemožno zladiť spolu požiadavky na podanie sťažnosti ústavnému súdu:

  1. v čase, keď môže trvať porušenie práva,
  1. keď možno dosiahnuť jeho účel.

S prihliadnutím na povahu práva v prípade jeho porušenia nie je jeho skutočný účel (dvojitý) dosiahnuteľný, ale už iba reparovateľný (premárnený čas sa už nedá navrátiť; pozri odlišné stanovisko k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 109/03), a to bez ohľadu, či bola sťažnosť ústavnému súdu podaná pred právoplatným skončením veci alebo v lehote dvoch mesiacov po takomto skončení.

Nie je možné samozrejme podceňovať preventívny význam sťažnosti podanej ústavnému súdu a konanie o nej, čomu by malo aj v záujme sťažovateľa zodpovedať jej podanie ústavnému súdu ešte v priebehu konania na všeobecnom súde (ak je to opodstatnené). Nedá sa však ani neprimerane preceňovať preventívny význam označenej sťažnosti, ktorý závisí od konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, pričom neraz môže byť viac alebo menej diskutabilný.

Neskoršie podanie sťažnosti ústavnému súdu v porovnaní s opodstatnenými okolnosťami prípadu ide na vrub sťažovateľa (chránil si právo pozdejšie, ako mohol). Nemožno ho však za neskorší postup postihnúť tak, že sa mu paušálne po právoplatnom skončení veci odníme prístup na ústavný súd. Tak ako iný sťažovateľ – ktorého základné práva alebo slobody mohli byť porušené právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom – má mať právo napadnúť konanie všeobecného súdu z dôvodu zbytočných prieťahov alebo neprimeranej lehoty na ústavnom súde (za

predpokladu, že využitím účinného prostriedku nápravy - ak ho má k dispozícii, dal predtým možnosť všeobecnému súdu a upozornil ho, aby jeho právo neporušoval) v lehote, ktorá zabezpečuje ako princíp právnej istoty, tak aj dobu potrebnú na účinné uplatnenie ústavnej ochrany, to znamená v lehote dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatného skončenia jeho veci na všeobecnom súde.

Podľa tejto názorovej línie, ak sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bola ústavnému súdu podaná  v lehote dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatného skončenia veci, nejde o jej zjavnú neopodstatnenosť, a teda ani o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Na podporu a doplnenie tejto argumentácie je potrebné poukázať na skutočnosť, že funkciou konania pred Ústavným súdom SR z dôvodu namietania zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je len odstránenie stavu právnej neistoty, ale toto konanie plní tiež satisfakčnú funkciu a tzv. reparačnú (resp. zmierňujúcu) funkciu.

Satisfakčná funkcia sa prejavuje v tom, že sťažnosťou na Ústavnom súde SR sa možno domáhať vyslovenia, že boli porušené práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 Ústavy SR) a zmierňujúca funkcia v tom, že Ústavný súd SR môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákon č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Ústavný súd SR považuje za dôvodné priznať primerané finančné zadosťučinenie v prípadoch, ak len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa – pokiaľ ide o výšku tohto finančného zadosťučinenia vychádza zo zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa napriek prevažujúcej ustálenej judikatúre Ústavného súdu SR prikláňam k názoru, že ústavná sťažnosť pre porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je opodstatnená a prijateľná aj v prípade, ak v čase podania sťažnosti je konanie pred orgánom verejnej moci právoplatne skončené, avšak neuplynula lehota dvoch mesiacov od právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.

____________________

Záverečné titulky:

„Ústava Slovenskej republiky dáva prostredníctvom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osobe prísľub, že jej právna neistota sa odstráni rozhodnutím príslušného štátneho orgánu v primeranom čase. Uplatnenie tohto práva nemôže byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty.“ (II. ÚS 52/1999).

„Otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú podstatné pre posúdenie toho, či došlo k neodôvodeným prieťahom v konaní, a ich zodpovedanie a objasnenie môže pomôcť iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu.“ (III. ÚS 14/2000).

„Ani veľký počet vecí v súdnom oddelení, ani dočasné pridelenie sudkyne na vyšší súd nemôže považovať za takú okolnosť, ktorá zbavuje súd ústavou uloženej povinnosti postupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu“ (II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/2000, I. ÚS 50/2001).

„Námietka nedostatočného počtu sudcov rovnako ako námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.“ (III. ÚS 17/02).

„Námietka okresného súdu spočívajúca v odvolávaní sa na veľký počet nevybavených vecí v oddelení 12 C nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť okresného súdu za prerokovanie veci a rozhodovanie bez zbytočných prieťahov.“ (IV. ÚS 15/03).

„Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže zabezpečiť priemerný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie stavu právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.“ (III. ÚS 10/02, I. ÚS 15/02).

 

Tomáš Čentík, 13. máj 2016

ilustračné foto: pixabay.com

 

 

 

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.09.2020 o 14:48:06Reagovať
V súvislosti s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd tiež uviedol, že toto právo nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (IV. ÚS 242/07)(II. ÚS 15/2020).
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201112.06.2020 o 09:34:33Reagovať
V prípade opakovanej ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní vysloví ústavný súd porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k obdobiu po predchádzajúcom náleze, pričom pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom ostáva však pre ústavný súd aj naďalej relevantnou celková dĺžka konania, preto je potrebné na túto skutočnosť poukázať v odôvodnení sťažnosti. (IV. ÚS 21/2018).
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201120.02.2020 o 14:10:24Reagovať
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. I. ÚS 592/2012). Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu sú aj názory (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, I. ÚS 562/2015), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosti zásadne nevyhovie. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na nevyhovenie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. (NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 410/2017 z 17. januára 2017)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201120.05.2018 o 15:15:06Reagovať
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05). Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 25. júla 2017, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu. (UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/2018-19 z 24. 1. 2018)
Právnik od roku Reagovať