Snažím sa svoj život viac alebo menej úspešne viesť v súlade s pravidlami vyplývajúcimi zo všetkých existujúcich normatívnych systémov. Jednou z problematických oblastí je účastníctvo v cestnej premávke.
Pred týždňom ma príslušníci Policajného zboru SR (všimli ste si ako sa v dnešnom slangu ujalo označenie pandúri, žandári či četníci) zastavili pre prekročenie rýchlosti v obci.
Veľmi milé bolo, že po mojej kladnej odpovedi na otázku, či som advokát, uviedli, že som tretí v poradí a tesne predo mnou cálovali dve kolegyne advokátky (a že ženy nevedia poriadne jazdiť, hehe).
Ale inak to bol ten bežný small – talk: kam sa ponáhľate, v obci sa nemôže jazdiť tak rýchlo, dávajte si pozor a tak ďalej.
Ani som sa nezmohol na nejaké vyhováranie, či žiadosti o zhovievavosť a udelenú sankciu som prijal s plnou pokorou.
Počas ďalšej cesty mi v mysli blysli otázky ako:
- musel som zastaviť neoznačenému policajnému autu?
- prečo mi neukázali fotku z merania?
- ako je zohľadnená kalibračná odchýlka meracieho prístroja?
- nemal by byť na doklade o uložení pokuty presne uvedený aj rozsah prekročenia rýchlosti (presná hodnota) – nemohol by som to kvôli tomu (považujem takéto rozhodnutie o pokute za nepreskúmateľné) úspešne napadnúť na súde?
Pred takými piatimi rokmi by tieto otázky boli z mojej strany v patrične agresívnom tóne príslušníkom skutočne položené a celé stretnutie by rozhodne neprebiehalo v takej priateľskej atmosfére (musím sa pochváliť, že mám vo svojich osobných veciach za sebou niekoľko úspešných víťazstiev v správnom konaní ale aj v rámci správneho súdnictva práve s príslušníkmi PZ).
Neviem, či je to klesajúca hladia testostéronu, zvýšená pracovná únava, lenivosť, alebo som bol len odzbrojený profesionálnym a serióznym prístupom... akokoľvek, bez väčšieho vnútorného boja vo mne zvíťazilo presvedčenie, že za to čo som spáchal, mám niesť úplnú zodpovednosť.
A tuším aj pravú príčinu: We´re only getting older, baby!
Šaňo Bröstl ml.
Ilustračné foto: pixabay.com
