ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

V cestnej premávke môže dochádzať k situáciám, kedy je vodič motorového vozidla obvinený policajtom zo spáchania priestupku, ktorý vodič v skutočnosti nespáchal. Typickým ilustračným prípadom priestupku na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky je údajné nezastavenie na STOPke, keď policajt vníma spáchanie tohto priestupku (či už úmyselne alebo z nedbanlivosti v dôsledku pozorovania zo zlého výhľadu, kde reálne nemali možnosť zastavenie vozidla vidieť) odlišne ako vodič motorového vozidla (okrem nezastavenia na STOPke môže ísť aj o iné bežné porušenia pravidiel cestnej premávky ako napr. nepoužitie bezpečnostného pásu, telefonovanie za volantom, prejazd cez plnú čiaru, jazda na červenú a pod.). Čo v takom prípade môže vodič vozidla spraviť, resp. ako sa môže brániť?

Možnosti sú spravila dve. Po prvé môže vodič sklopiť hlavu a dobrovoľne zaplatiť pokutu v tzv. blokovom konaní (často aj pod vplyvom vyhrážok policajtov, že neskôr môže byť pokuta vyššia) – v tomto prípade v podstate vodič uznáva svoju vinu, nakoľko proti vybaveniu veci v blokovom konaní zákon vylučuje opravné prostriedky (§ 84 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch), čím dochádza k definitívnemu vybaveniu veci. Druhou možnosťou v prípade nepravdivého obvinenia je trvať na tom, že k spáchaniu priestupku nedošlo, t.j. skutok sa nestal, v dôsledku čoho bude údajné spáchanie priestupku vyšetrené a objasnené v priestupkovom (správnom) konaní. Preto, ak je vodič presvedčený o tom, že priestupku sa nedopustil, resp. ak si toho nie je vedomý, mal by odmietnuť zaplatenie blokovej pokuty a brániť svoje práva v priestupkovom konaní, kde bude povinnosťou policajného orgánu dokázať nepochybné a jednoznačné spáchanie priestupku (t.j. že vodič na STOPke skutočne nezastavil). V naznačenou kontexte je potrebné posúdiť relevanciu výpovede policajta v priestupkovom konaní.

V priestupkovom konaní tak vznikne zaujímavá dôkazná situácia „slovo proti slovu“ spočívajúca v protichodnosti tvrdení vodiča motorového vozidla a policajta – na tomto mieste sa natíska otázka, koho výpoveď má väčšiu dôkaznú váhu? V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné odmietnuť vyskytujúci sa mýtus, že výpoveď policajta má vyššiu dôkaznú silu ako výpoveď obvineného vodiča. Právny poriadok totiž nestanovuje hierarchiu a dôkaznú váhu jednotlivých prameňov dôkazov – z tohto dôvodu sú všetky pramene dôkazov ex lege rovnocenné, pričom záleží na konajúcom správnom orgáne v konkrétnej veci akú váhu pripíše tomu-ktorému dôkaznému prostriedku v rámci aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorej použitie musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnené, najmä ako správny orgán  naložil s protichodnými dôkazmi. Pri hodnotení dôkazov sa správny orgán musí riadiť pravidlami logiky a posudzovať vierohodnosť jednotlivých dôkazov v celkovom posudzovanom kontexte z hľadiska vnútornej rozpornosti tvrdení.

Dôkazy, t.j. obsah výpovede obvineného vodiča a opakované tvrdenia o jeho nevine majú totiž rovnakú dôkaznú silu, ako tvrdenia príslušníkov polície o tom, že videli vodiča prejsť a nerešpektovať značku Stoj, daj prednosť v jazde! Napriek nedostatku finančných prostriedkov policajného zboru na nákup techniky - napríklad kamier - nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu v priestupkovom konaní, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli hodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 10 Sžd/7/2013 zo dňa 26. júna 2013). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že výpovede policajtov nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi, t.j. majú takú istú váhu ako výpoveď obvineného z priestupku.

V priestupkovej praxi sa objavili názory, z ktorých vyplýva univerzálne pravidlo, že policajt má vždy pravdu. Argumentovalo sa predovšetkým ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), podľa ktorého „Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dodržiavať etický kódex policajta, ktorý vydá minister.“

Takto vo všeobecnej rovine vykonštruovaná (vyvrátiteľná) domnienka pravdivosti svedectva policajta sa opiera o predpoklad nezaujatosti a nestrannosti policajtov, ktorý nemajú záujem na výsledku priestupkového konania. Zároveň sa argumentuje tým, že vykonávajú len svoju služobnú povinnosť, pri ktorej sú viazaní prísahou (v ktorej okrem iného prisahajú na čestnosť) a nemajú dôvod niekoho bezdôvodne obviniť, pretože by sa tým vystavili možnosti trestného stíhania pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Okrem toho sa ešte zvykne argumentovať tým, že ak by sa pripustilo, že na preukázanie priestupku nepostačuje zmyslový vnem policajtov vykonávajúcich kontrolu dodržiavania pravidiel cestnej premávky, znamenalo by to, že policajné zložky, ktoré nie sú vybavené technickým zariadením, nemôžu priestupcov za spáchanie priestupku postihovať, ak nevedia spáchanie priestupku preukázať iným spôsobom (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 10 Sžd/29/2012 zo dňa 27. februára 2013; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28. mája 2014).

Takýto záver vo všeobecnej rovine bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu však nemožno akceptovať, pretože nemá žiadne racionálne, praktické a reálne opodstatnenie. V prípade jeho akceptácie by sme ad absurdum museli tvrdiť, že policajt sa a priori nemôže dopustiť žiadneho protiprávneho konania, čo je logicky vylúčené a dokazujú to aj známe kauzy nezákonného konania niektorých príslušníkov Policajného zboru. Inak povedané výpoveď policajta nemožno považovať za vierohodnú a pravdivú len základe samotnej skutočnosti, že ide o policajta.

Domnienka pravdivosti výpovede policajta je iba teoretickou obhajobou činnosti polície (stav, aký má byť) a nie reflektovaním na skutočný stav (stav, aký reálne existuje v konkrétnom prípade). Nemožno preto prijať a priori záver o tom, že na usvedčenie z priestupku postačuje tvrdenie  policajta, pretože v takom prípade by v podstate neexistovala žiadna účinná obrana pred prípadným mylným vnímaním skutočnosti policajtmi, alebo pri prípadnom zneužití ich právomoci. Len preto, že právny poriadok stanovuje pre činnosť policajtov určité parametre ich správania, nemožno z toho automaticky vyvodzovať záver, že tieto pravidlá sú naozaj dodržiavané.

Ako možno vidieť judikatúra v tomto smere nie je celkom jednotná – časť judikatúry priznáva svedeckej výpovedi policajtovi „výsadné“ postavenie cez prizmu domnienky pravdivosti jeho výpovede (podľa ktorej spoločenské postavenie policajta je zárukou pravdivosti jeho výpovede), pričom iná časť judikatúry vychádza z ich dôkaznej rovnocennosti.

Na podporu argumentácie, že nemožno automaticky vychádzať z premisy o dôveryhodnejšej výpovedi policajta oproti výpovedi obvineného, si dovoľujeme analogicky poukázať na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Pezinok, sp.zn. 2T 137/2009 (dostupné na Právne listy), z ktorého vyberáme nasledovnú argumentáciu:

„V práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo za­lo­že­né iba na dom­nien­kach a subjektívnych po­ci­toch osôb, ig­no­ru­júc tým jed­nu zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia (in du­bio pro reo), a prio­ri fa­vo­ri­zu­júc tvr­de­nia poš­ko­de­né­ho iba z dô­vo­du je­ho pos­ta­ve­nia ako ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a to na­priek exis­ten­cii množ­stva po­chyb­nos­tí, up­lat­ne­ním jed­nak neexis­tu­jú­cej, a na­vy­še nep­rí­pus­tnej zá­sa­dy „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech poš­ko­de­né­ho“. Súd mu­sí svo­je roz­hod­nu­tie vždy oprieť o fak­ty, kto­ré sú jed­noz­nač­né a ne­po­chyb­né, a nie len v ro­vi­ne prav­de­po­dob­nos­ti, opač­ný pos­tup by bol v roz­po­re so zá­sa­dou ob­jek­tív­nej prav­dy. Na­priek to­mu, že po­li­cajt rep­re­zen­tu­je ur­či­tú spo­lo­čen­skú auto­ri­tu, s kto­rou sa spá­ja vy­ššia mie­ra dô­ve­ry v je­ho ko­na­nie, ne­mož­no bez ďal­šie­ho iba z dô­vo­du ta­ké­ho­to pos­ta­ve­nia (keď­že fun­kcia po­li­caj­ta je spo­lo­čen­ským pos­ta­ve­ním, nie cha­rak­te­ro­vou vlas­tnos­ťou), po­va­žo­vať je­ho vý­po­veď za auto­ma­tic­ky dô­ve­ry­hod­nú a vý­znam­nej­šiu ako kto­rý­koľ­vek iný dô­kaz. Sku­toč­nosť, že sve­dok za­stá­va fun­kciu po­li­caj­ta eš­te ne­vy­lu­ču­je, že mô­že svo­ju vý­po­veď sub­jek­ti­vi­zo­vať tak, aby zod­po­ve­da­la je­ho vnú­tor­nej pred­sta­ve o prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja a o poh­nút­kach ob­ža­lo­va­né­ho a to na­priek to­mu, že ta­ká­to pred­sta­va ne­mu­sí zod­po­ve­dať ob­jek­tív­nej reali­te. V žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no vy­vo­dzo­vať dô­ve­ry­hod­nosť vý­po­ve­de sved­ka iba na zá­kla­de je­ho pos­ta­ve­nia v spo­loč­nos­ti, ta­ký­to pos­tup by bol v roz­po­re so zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, na­koľ­ko žia­den zo zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov ne­mož­no po­va­žo­vať za vý­znam­nej­ší ako iný, po­kiaľ ho ne­mož­no vy­lú­čiť ako od­po­ru­jú­ci lo­gi­ke. Aj po­li­cajt je v pr­vom ra­de člo­vek, kto­rý je omyl­ný, ve­de­ný vnú­tor­ný­mi po­cit­mi, pred­sta­va­mi a hod­no­ta­mi, a je­ho pos­ta­ve­nie mu auto­ma­tic­ky ne­de­le­gu­je mo­rál­ne vlas­tnos­ti cha­rak­te­ri­zu­jú­ce „dô­ve­ry­hod­né­ho sved­ka“.“

Čo sa týka nerešpektovania pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde!“, bol pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky prejednaný prípad, kde v danej veci stáli proti sebe dve verzie skutkového stavu. Podľa verzie policajtov obvinený z priestupku nezastavil na značke „Stoj, daj prednosť v jazde!”. Podľa verzie obvineného z priestupku tento na uvedenej dopravnej značke zastavil. V danej veci súd judikoval nasledovné: „Pohyb, rýchlosť, rôzne variácie pohybu až po zastavenie, t.j. stav nehybnosti sú technicky zaznamenateľné a merateľné veličiny (pričom rozdiel medzi nimi je často veľmi malý, niekedy sotva postrehnuteľný) a ich vnímanie ľudskými zmyslami a následné sprostredkovanie nepochybne podlieha subjektívnemu hodnoteniu. To, čo niekto považuje za rýchle sa inému môže zdať pomalé, obdobne to môže byť pri vnímaní minimálneho pohybu a stavu nehybnosti. Preto sprostredkovanie takto vytvoreného hodnotiaceho úsudku samého o sebe nepredstavuje nespochybniteľný dôkaz o skutočnosti, najmä nie taký, ktorý by bolo  možné spätne verifikovať. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci teda existujú rôzne verzie skutkového stavu, nemožno hovoriť o jeho objasnení bez pochybností a v takom prípade je konštatovanie zodpovednosti obvineného z priestupku za konanie vykazujúce znaky priestupku (nerešpektovanie pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde!“) nepresvedčivé a predčasné“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Sžd/14/2013 z 10. septembra 2013).

Zastávame názor, že v priestupkovom konaní by na uznanie viny z priestupku nemala postačovať výlučne výpoveď policajta ako jediný dôkaz, ak obvinený popiera jej pravdivosť. Na preukázanie spáchania priestupku by mal byť zadovážený objektívny dôkaz v podobe fotodokumentácie alebo videozáznamu – v prípade uvedeného nezastavenia na STOPke by to mal byť videozáznam, nakoľko fotografia ako statický dôkaz vzhľadom na povahu tohto priestupku nemá výpovednú a preukaznú hodnotu. K objasneniu tohto priestupku môže podporne prispieť aj obhliadka miesta údajného spáchania priestupku spojená s rekonštrukciou a previerkami výpovedí na mieste činu za účelom zistenia, či policajt zo svojho stanovišťa vôbec mohol zastavenie na STOPke objektívne vidieť. V prípade absencie dôkazu v podobe fotodokumentácie alebo videozáznamu prichádza do úvahy aj preukázanie spáchania priestupku súhrnom takých dôkazov, ktoré tvoria logicky a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré spoľahlivo preukazujú vinu obvineného a spáchanie priestupku, a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru (tzv. požiadavka patričného dôkazného štandardu).

V tejto súvislosti poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Sžd/39/2012 z 20. februára 2014 (týkajúci sa údajného nedovoleného otáčania), podľa ktorého: „V priestupkovom konaní nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli vyhodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný, avšak na druhej strane môže byť jediným usvedčujúcim a nespochybniteľným dôkazom, najmä ak protichodný dôkaz neexistuje alebo je pochybný. Pokiaľ správne orgány bez akýchkoľvek pochybností nepreukážu, že sa skutok stal a spáchal ho obvinený z priestupku a zároveň je priestupkom, nemožno založiť výrok o vine len na z jediného zdroja pochádzajúcom tvrdení, navyše rozpornom, obsiahnutom vo výpovedi policajtov a správe o výsledku objasňovania, ktorému dá správny orgán prednosť pred rovnocenným vyjadrením účastníka konania“.

V obdobnej veci (kde bolo policajtmi tvrdené nepripútanie sa vodiča bezpečnostným pásom) poukázal Najvyšší súd Slovenskej republiky na skutočnosť, že „správne orgány nemôžu pri tomto type priestupkov vychádzať len z tvrdení policajnej hliadky, ak o spáchaní priestupku neexistujú žiadne iné dôkazy, než jej hlásenie o spáchaní priestupku, ak osoba obvinená zo spáchania priestupku tvrdí opak. Je úlohou policajnej hliadky zabezpečiť dostatok dôkazov, ktoré by neskoršie tvrdenia osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť vyvrátené. Napríklad fotodokumentáciou“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 8Sžo/173/2010 z 28. apríla 2011).

Základným právnym argumentom, podľa ktorého na uznanie viny nepostačuje výpoveď policajta za existencie súčasnej protichodnej výpovede obvineného vodiča je aplikácia princípu prezumpcie neviny obvineného z priestupku (§ 73 ods. 1 zákona o priestupkoch). Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená, že správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného z priestupku a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku (pravidlo in dubio pro reo). Ak nastane dôkazná situácia „tvrdenie proti tvrdeniu“, je logickým záver, že tu existujú o vine obvineného pochybnosti, resp. že jeho vina nie je nepochybným spôsobom preukázaná.

Princíp prezumpcie neviny totiž vyjadruje nevyhnutnosť, aby bolo spáchanie priestupku, resp. vina obvineného plne a nepochybne preukázaná, pričom obvinený nie je povinný dokazovať nielen žiadnu skutočnosť svedčiacu v jeho neprospech (zákaz inkriminácie vlastnej osoby), ale ani v jeho prospech (nie je povinný preukazovať ani svoju nevinu). Ak sa vyskytnú po vykonaní dokazovania dôvodné pochybnosti  o otázke viny obvineného (t.j. nie je tu istota o relevantných skutkových okolnostiach), je potrebné rozhodnúť v súlade s pravidlom in dubio pro reo v jeho prospech. Pokiaľ je v konkrétnej priestupkovej veci tak ako verzia policajta rovnako možná a pravdepodobné verzia obvineného a ďalšími dôkazmi nie je možné reálne objasniť, ktorá z týchto verzií je dôveryhodnejšia, nemožno obvineného z priestupku s ohľadom na pravidlo in dubio pro reo uznať vinným.

Ďalším zásadným argumentom proti tomu, aby bol obvinený z priestupku uznaný vinným z jeho spáchania len na základe výpovede policajta ako jediného dôkazu, je zásada materiálnej pravdy ako jedna zo základných zásad správneho (priestupkového) konania. Podľa tejto zásady rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo (objektívne) zisteného skutkového stavu veci (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku). Táto zásada je zakotvená nielen v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).

Neodstránenie existujúcich pochybností o vine obvineného prostredníctvom riadneho dokazovania, nemožno považovať za dostatočné zistenie skutkového stavu. S poukazom na túto zásadu by samotná výpoveď policajta nemala postačovať na vyslovenie viny obvineného z dôvodu nenáležitého zistenia skutkového stavu, a priestupok by mal byť riadne zdokumentovaný a preukázaný.

Už podľa staršej judikatúry (R 38/1997) platilo pravidlo, že ak správny orgán na preukázanie skutkovej podstaty prejednávaného priestupku neodstránil rozpory medzi výpoveďami obvineného z priestupku a jednotlivých svedkov a nevykonal dôkazy na preukázanie ich hodnovernosti, je to dôvod, aby súd rozhodnutie pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušil.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu. K hodnoteniu dôkazov môže správny orgán pristúpiť len po tom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Ich hodnotením dochádza správny orgán k záveru, ktoré skutočnosti na základe dôkazov pre rozhodnutie významnejších a zákonných možno považovať za pravdivé, a ktoré pravdivé nie sú. Je nevyhnutné, aby na základe vykonaných dôkazov a dôkazov navrhnutých účastníkom konania náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, pretože len vtedy môže byť vydané rozhodnutie, ktoré je nielen v súlade so zákonom, ale aj spravodlivé (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5Sžo/71/2010 z 7. decembra 2010).

V súvislosti s rozhodovaním o dopravnom priestupku možno namietať aj tzv. deficit zdanlivej objektivity – policajný orgán v danom prípade plní trojjedinú funkciu, t.j. je žalobcom, svedkom a arbitrom v jednej osobe, čo spochybňuje objektívnosť rozhodovania o priestupku (napr. z dôvodov kolegiálnej lojality medzi policajtmi). Pochybnosti znásobuje tiež povedomie verejnosti (oficiálne však nepovrdené) o tzv. „čiarkovom systéme“ – podľa tohto systému má byť hodnotená práca policajtov, pričom rozhodujúcim faktorom je počet uložených pokút, resp. ich výška. Takýto systém už sám o sebe nastoľuje dôvodné pochybnosti o nestrannosti policajtov pri prejednávaní dopravných priestupkov a vyvracia domnienku pravdivosti ich výpovede.

Existenciu motivácie na výsledku priestupkového konania pripustil aj Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý spochybnil pravdivosť výpovede policajtov, nakoľko z konania policajtov vyvodil, že nemožno vylúčiť, že kontrola vodiča bola motivovaná vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu záujmom na výsledku konania. Podľa názoru súdu možno policajta považovať za nestranného svedka len vtedy, keď nie je žiadnym spôsobom motivovaný, či už negatívne alebo pozitívne, aby jeho svedectvo viedlo k určitému výsledku daného konania. To napríklad znamená, že pochybnosť o nestrannosti policajta ako svedka môže vzniknúť v prípade, ak je policajt hodnotený, a to priamo alebo nepriamo, skryto či oficiálne, podľa toho, s akou úspešnosťou sa mu darí dosahovať postih jednotlivcov za priestupky alebo iné protiprávne konania. Motivačné dôvody môžu viesť v niektorých prípadoch k nie nestrannému konaniu a v iných prípadoch môžu v policajtovi vyvolať subjektívne presvedčenie, že určité skutočnosti videl, napriek tomu, že sa nestali, alebo naopak nevidel, napriek tomu, že sa stali (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp.zn. 7 As 83/2010 z 17. júna 2011 – mimochodom toto rozhodnutie stojí celé za jeho dôkladné prečítanie, nakoľko ilustruje ako by mali vyzerať náležite odôvodnené, konzistentné a logicky vyargumentované súdne rozhodnutia).

Rozuzlenie na záver:

V zásade nemožno absolutizovať prácu policajtov do všeobecnej roviny, že nie je dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdení policajtov a že títo sú a priori vierohodnými svedkami z titulu svojho postavenia a naopak za nevierohodnú považovať automaticky výpoveď obvineného vodiča iba pre jeho postavenie ako osoby obvinenej z priestupku.

Rozhodnutie o vine za priestupok iba na základe výpovede policajta ako jediného dôkazného prostriedku prichádza do úvahy iba v tom prípade, ak výpoveď obvineného nie je protichodná, nakoľko tieto výpovede sú z hľadiska dôkaznej hodnoty ekvivalentné. V prípade, ak proti sebe stoja dve rozporné skutkové verzie, nemožno vychádzať z domnienky pravdivosti výpovede policajta a výpovedí obvineného zákonite nepriznať žiadnu váhu bez toho, aby tomu predchádzalo dôkladné vyhodnotenie pravdivosti a vierohodnosti jednotlivých výpovedí.

V takejto dôkaznej situácii je procesne nevyhnutné uvedený rozpor odstrániť posúdením vierohodnosti každej z výpovedi, t.j. rozhodnúť podľa verzie policajta možno až vtedy, ak výpoveď obvineného neobstojí vo svetle ďalších dôkazov, resp. ak obsahuje vnútorné protirečenia a logické rozpory, ktoré znižujú dôveryhodnosť výpovede obvineného. Priestupkovo-právna relevancia týchto skutkových verzií závisí na vyhodnotení logickosti ich obsahu, presvedčivosti a vierohodnosti. V opačnom prípade je potrebné rozhodnúť z dôvodu dôkaznej núdze na strane správneho orgánu v prospech obvineného a priestupkové konanie zastaviť podľa ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch.

Obvineného z priestupku je teda možno uznať vinným zo spáchania priestupku spočívajúceho v nezastavení na dopravnej značke STOP len vtedy, ak vykonané dôkazy po ich vyhodnotení vytvoria dostatočne jednoznačný, vzájomne previazaný a vnútorne nerozporný systém čiastkových informácií, ktoré ako celok nemôžu viesť k inému záveru než tomu, že vodič na STOPke nezastavil. Ak nebude možné vykonané dostupné dôkazy takto vyhodnotiť, zostane pochybnosť, či obvinený z priestupku skutočne na STOPke nezastal a v takom prípade ho nemožno uznať vinným zo spáchania priestupku.

Tomáš Čentík, 20. mája 2015

Ilustračné foto: pixabay.com