K zjavne bezdôvodnej námietke zaujatosti

Aj sudcovia denne vstupujú do rozmanitých právnych vzťahov, pričom mnohé z nich majú povahu spotrebiteľských právnych vzťahov. Je reálny predpoklad, že prevažná väčšina sudcov má účet v banke, používa mobilný telefón a internet, je pripojená na káblovú televíziu, odoberá vodu, plyn, elektrinu, niektorí sudcovia uzatvorili zmluvu o hypotekárnom úvere, zmluvu o pôžičke, prípadne leasingovú zmluvu a pod. Ak by mala byť opodstatnená argumentácia obsiahnutá v podanej námietke zaujatosti, bol by každý sudca Slovenskej republiky – bez ďalšieho – vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci v konaní, účastníčkou ktorého je niektorá banka (a je jedno či banka, v ktorej má sudca účet, alebo iná banka). Z rovnakého dôvodu by žiadny sudca Slovenskej republiky, ktorý má a používa mobilný telefón, nemohol konať a rozhodovať v konaniach, účastníkom ktorých je niektorý z mobilných operátorov.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. marca 2015, sp.zn. 3Nc/4/2015)

Zhrnutie skutkového stavu:

V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 95/2015 sa oprávnená domáha núteného splnenia povinností, ktoré povinnej vyplývajú z uznesenia Okresného súdu Trenčín zo 16. októbra 2014 č.k. 36 Cb 84/2014-84.

Podaním z 26. januára 2015 vzniesla povinná v tomto exekučnom konaní námietku zaujatosti, v ktorej zaujala názor, že všetci sudcovia, vyšší súdni úradníci a ostatní zamestnanci Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne sú v danej veci zaujatí, lebo „sú odberateľmi vody, bez ohľadu na skutočnosť, či majú zmluvu o dodávke vody uzatvorenú s oprávneným alebo niektorí už majú uzatvorenú zmluvu aj s povinnou“. Konštatovala, že ich rozhodovanie v tomto exekučnom konaní môže byť ovplyvnené uvádzanou skutočnosťou, a to či už v prospech oprávnenej alebo povinnej. Nech by rozhodoval ktorýkoľvek z nich, nebude rozhodované osobou nestrannou a nezaujatou, lebo „všetci vytvárajú pracovný kolektív a je preto prirodzené, že vždy budú stáť všetci na rovnakej strane“. Navyše, podľa informácií povinnej sú všetci sudcovia Krajského súdu v Trenčíne v príbuzenskom alebo priateľskom vzťahu k bývalým zamestnancom oprávnenej, ktorí v súčasnosti pracujú u povinnej“. Zo všetkých týchto dôvodov povinná dospela k presvedčeniu, že ňou tvrdené okolnosti sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie v danej exekučnej veci.

Podľa názoru sudkýň skutočnosť, že sú odberateľkami vody v Trenčianskom kraji nemá žiadny vplyv na ich nestrannosť.

Z odôvodnenia rozhodnutia:

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď: a/ k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania), b/ k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného (tak pozitívneho alebo negatívneho) vzťahu], c/ k zástupcom účastníkov konania (viď a/.).

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania veci pre zaujatosť sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci a rozhodnúť o tomto návrhu (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack c. Belgicko. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak, čo je však zriedkavý prípad.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti (viď tézu ESĽP, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená.

Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení teórie zdania iba v prípade, keď je so zreteľom na jeho individuálne okolnosti celkom zjavné, že vzťah sudcu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.

Povinná v danom prípade poukazuje na to, že namietané sudkyne sú odberateľkami vody jednej z účastníčok exekučného konania (ako dodávateľky) a že teda medzi nimi existuje spotrebiteľský vzťah, ktorý môže ovplyvniť nezaujaté rozhodovanie sudkýň. Zo vznesenej námietky pritom vyplýva, že zo strany povinnej ide o procesnú reakciu na to, že oprávnená v inom ich konaní vzniesla obsahovo identickú námietku zaujatosti.

Pokiaľ povinná uvádza, že namietané sudkyne majú vzťah k predmetnej veci, najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého sama okolnosť, že sudkyne sú odberateľkami vody, nemôže byť dôvodom zakladajúcim ich vylúčenie v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Tento záver je podložený zohľadnením jednak povahy namietaného „vzťahu“ sudkýň, jednak toho, že ich „osobný záujem“ (na ktorý obsah spisu umožňuje nazerať len v teoretickej rovine) nemôže v danom prípade dosahovať intenzitu ani bezprostrednosť a priamosť relevantnú v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia.

Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanému prípadu, účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Všeobecne sa u sudcu predpokladá a vyžaduje stupeň nadhľadu, ktorý je vyšší než v bežných spoločenských vzťahoch alebo situáciách.

Aj sudcovia denne vstupujú do rozmanitých právnych vzťahov, pričom mnohé z nich majú povahu spotrebiteľských právnych vzťahov. Je reálny predpoklad, že prevažná väčšina sudcov má účet v banke, používa mobilný telefón a internet, je pripojená na káblovú televíziu, odoberá vodu, plyn, elektrinu, niektorí sudcovia uzatvorili zmluvu o hypotekárnom úvere, zmluvu o pôžičke, prípadne leasingovú zmluvu a pod.

Ak by mala byť opodstatnená argumentácia povinnej obsiahnutá v jej námietke zaujatosti, bol by každý sudca Slovenskej republiky – bez ďalšieho – vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci v konaní, účastníčkou ktorého je niektorá banka (a je jedno či banka, v ktorej má sudca účet, alebo iná banka). V konkurenčnom prostredí trhu bankových služieb totiž procesný (ne)úspech jednej z bánk v niektorom občianskom súdnom konaní môže za istých okolností znamenať ekonomický a iný (ne)úspech inej, konkurenčnej banky. Z rovnakého dôvodu by žiadny sudca Slovenskej republiky, ktorý má a používa mobilný telefón, nemohol konať a rozhodovať v konaniach, účastníkom ktorých je niektorý z mobilných operátorov. Naznačené vysvetlenie považuje najvyšší súd za postačujúce, preto pre účely danej veci nepokračuje ďalej v tomto výpočte.

Komentár:

Účelom námietky zaujatosti je naplnenie ústavnej požiadavky nestrannosti súdov (sudcov) ako jednej zo základných zásad spravodlivého súdnictva. Možno konštatovať, že pri extenzívnom ponímaní zaujatosti by sme dospeli k záveru, že každý sudca rozhodujúci určitú vec je svojim spôsobom zaujatý – preto je potrebné zaujatosť posudzovať rozumne a na základe reálnych okolností, ktoré môžu objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o zaujatosti sudcu. V opačnom prípade sa budú vyskytovať námietky ad absurdum ako je tomu aj v analyzovanom rozhodnutí.

Predmetný judikát nepotrebuje bližší komentár, nakoľko súd rozhodol o námietke zaujatosti v súlade so zdravým rozumom a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom vyargumentoval.

V tejto súvislosti ale považujeme za potrebné poukázať na schválené znenie nového Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého sa bude k posudzovaniu takýchto námietok pristupovať prísnejšie. Podľa ustanovenia § 58 CSP Ak nadriadený súd šikanóznej alebo zjavne bezdôvodnej námietke zaujatosti nevyhovie, môže uložiť strane poriadkovú pokutu do 500 eur“. Prísnejší režim sa nebude dotýkať iba námietok zaujatosti, ale vo všeobecnosti aj iných procesných úkonov – v zmysle článku 5 CSP upravujúceho základné princípy Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní“.

Takúto novú právnu úpravu vnímame viac ako pozitívne a veríme, že sa zo strany konajúcich bude dôsledne a uvážlivo uplatňovať, nakoľko sa tým predíde mnohým obštrukciám, ktoré sú v civilnom procese v súčasnosti zo strany účastníkov realizované.

S podobnými obštrukčnými praktikami ako oddiaľovať rozhodnutie vo veci samej sa možno stretnúť bežne – napr. sme sa aktuálne stretli s námietkou zaujatosti, ktorú v jednom spotrebiteľskom spore (kde išlo okrem iného o neprijateľnosť zmluvnej podmienky, na základe ktorej banka bezdôvodne a jednostranne zvyšovala úrokovú sadzbu) uplatnila žalovaná banka a to v čase medzi odročením pojednávania za účelom verejného vyhlásenia rozsudku a samotným vyhlásením rozsudku viac ako rok po pridelení zákonného sudcu. Banka odôvodnila námietku zaujatosti tým, že „konajúci sudca má úver v inej banke a že z postupu sudcu vyplýva, že má zjavne tendenčne prospotrebiteľský prístup, ktorý flagrantne narúša princíp rovnosti účastníkov a pravdepodobne je motivovaný určitým pocitom spolupatričnosti vo vzťahu k žalobcom“ (pozri TU).

Ak by boli námietky zaujatosti tohto druhu akceptované, viedlo by to k paralyzácii rozhodovacej činnosti, súdov, pretože by nemal kto rozhodovať. Potom by bol v spore, kde vystupuje na jednej strane predajca áut značky Mercedes zaujatý aj sudca, ktorá vlastní auto značky Audi, alebo ak je účastníkom konania tenista a sudca obľubuje futbal, účastník má rád červenú a sudca čiernu a pod.

Celý text rozhodnutia TU.

Spracovanie a komentár: Tomáš Čentík, 16. júla 2015

Ilustračné foto: pixabay

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania... posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania [pozri jasné znenie § 365 ods. 1 písm. c) CSP], prípadne (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 420 písm. e) CSP (pozri napr. mutatis mutandis II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)]. Pokiaľ malo byť podľa názoru sťažovateľky o jej námietke zaujatosti rozhodované nadriadeným súdom a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prejednávaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jej sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu [§ 365 ods. 1 písm. c) CSP: „Odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“], prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu [§ 420 písm. e) CSP: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“]. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľke (m. m. II. ÚS 455/2018).

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu v konaní pred všeobecnými súdmi dostupné.

(II. ÚS 518/2018)
09.04.2019 o 13:00:31Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: