K prípustnosti odvolania proti uzneseniu o paušálnej odmene správcu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov

Vzhľadom na to, že § 21 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii priznáva právo podať odvolanie proti výške odmeny predbežnému správcovi, neexistuje žiaden logický dôvod pre takú právnu úpravu, podľa ktorej tá istá osoba môže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene za výkon funkcie predbežného správcu a v ďalšom štádiu konkurzného konania, t.j. od vyhlásenia konkurzu do konania prvej schôdze veriteľov, už odvolanie proti rozhodnutiu o odmene podať nemôže. Z tohto dôvodu sa v prospech práva podať odvolanie možno dovolávať analógie legis.

Súd nemôže správcovi nepriznať odmenu z dôvodu nepredloženia písomnej správy o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, ak mu túto povinnosť výslovne neuložil, resp. túto povinnosť v rámci výkonu dohľadu súdu nepožadoval, pričom táto povinnosť nevyplýva priamo zo zákona alebo z vykonávacieho právneho predpisu vydaného na základe zákona.

(uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2014, sp.zn. 2CoKR/80/2013)

Zhrnutie skutkového stavu:

Súdom ustanovený správca požiadal návrhom zo dňa 01.08.2013 v zmysle ustanovenia § 12 vyhlášky MS SR č. 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška“) o priznanie paušálne odmeny za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov.

Prvostupňový súd rozhodol uznesením č.k. 25K/17/2013-337 zo dňa 15.08.2013 tak, že správcovi nepriznal žiadnu odmenu. Poukázal na ustanovenie § 43 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), v zmysle ktorého má správca za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Podľa § 12 ods. 1 vyhlášky, za výkon funkcie do prvej schôdze veriteľov vo veci vyhlásenia konkurzu na majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa patrí správcovi odmena 663,88 eur. Ďalej konštatoval, že správca nesplnil zákonné podmienky pre priznanie jeho paušálnej odmeny, nakoľko s poukazom na § 12 ods. 5 vyhlášky nepodal ani jednu písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, preto mu paušálnu odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nepriznal. V poučení prvostupňový súd konštatoval, že proti jeho uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal správca odvolanie. V odôvodnení odvolania poukázal, že prípustnosť odvolania, je daná podľa jeho názoru v zmysle § 43 ods. 1 ZKR v spojení s § 21 ods. 3 a 5 ZKR, podľa ktorého sa na odvolanie a ustanovenie predbežného správcu a dohľad súdu nad jeho činnosťou použijú ustanovenia o odvolaní a ustanovení správcu a dohľade nad jeho činnosťou, pričom mal za to, že analógia zákona je prípustná, nakoľko v opačnom prípade by došlo k neprimeranému zvýhodneniu postavenia predbežného správcu pred správcom ustanoveným súdom po vyhlásení konkurzu. Zároveň uviedol, že všetky svoje povinnosti do konania prvej schôdze realizoval a splnil a žiadnu svoju povinnosť nezanedbal. Je síce pravdou, že správca správy súdu v lehotách podľa § 12 ods. 5 vyhlášky nepredkladal, avšak podľa jeho názoru túto povinnosť ani nemal, nakoľko mu ju súd v uznesení o vyhlásení konkurzu ani neuložil. Preto nemôže súd správcu sankcionovať tým, že mu nepriznal odmenu za porušenie povinnosti, ktorú mu neuložil. Tam, kde nie je daná povinnosť, nemôže byť daná ani sankcia za jej porušenie. Súd preto nemôže pri určovaní výšky odmeny správcu do konania prvej schôdze aplikovať § 43 ods. 1 ZKR, ani ustanovenie § 12 ods. 5 vyhlášky. Vyhláška nemôže byť nadriadená nad zákonom, ak tento zákon povinnosť neukladá, a preto výlučne súd môže v uznesení, ktorým vyhlasuje konkurz na majetok úpadcu, sám určiť, v akých lehotách si správy vyžaduje. Taktiež v tejto súvislosti poukázal na článok 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. Preto žiadal, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že správcovi prizná odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze v zmysle jeho podania zo dňa 01.08.2013 vo výške 663,88 eur.

Na základe odvolania správcu vec prejednal a rozhodol Krajský súd v Bratislave ako príslušný odvolací súd, ktorý dospel k záveru, že odvolanie správcu je dôvodné a z toho dôvodu prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že správcovi za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov priznal paušálnu odmenu vo výške 663,88 eur.

Z odôvodnenia rozhodnutia:

V napadnutom uznesení súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 198 ods. 1 ZKR uviedol, že nie je proti nemu prípustné odvolanie. Keďže odvolateľ podal odvolanie s odôvodnením jeho prípustnosti, prvoradou úlohou odvolacieho súdu bolo riešiť túto otázku.

Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v zásade pripúšťa odvolanie proti všetkým rozhodnutiam súdu prvého stupňa a súčasne taxatívne vymedzuje rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam v konaní podľa ZKR je založená na opačnom princípe – odvolanie je prípustné len vtedy, ak to zákon pri jednotlivých uzneseniach výslovne pripúšťa; ak však ZKR túto otázku pri určitom uznesení nerieši, je potrebné riešiť prípustnosť odvolania podľa ustanovení OSP primerane.

Z ustanovenia § 43 ods. 1 ZKR okrem iného vyplýva, že správca má za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov – napr. vyhotovenie zoznamu pohľadávok, preskúmanie prihlášok a pohľadávok, ich popieranie, vyhotovenie súpisu majetku podstát, jeho priebežné doplňovanie a mnohé ďalšie zásadné úkony, ktoré sú potrebné pre ďalší priebeh konkurzného konania – nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. ZKR otázku prípustnosti odvolania proti uzneseniu o odmene správcu do konania prvej schôdze neupravuje, a preto v zmysle ustanovenia § 198 ods. 1 ZKR nie je prípustné. Bolo by preto nespravodlivé, aby správca nemohol podať odvolanie v prípade, ak by mu súd odmenu nepriznal, prípadne krátil.

Z tohto dôvodu je potrebné označené ustanovenie interpretovať v zmysle všeobecnej občianskoprávnej procesnej zásady uplatňovanej pri opravných prostriedkoch tak, že odvolanie nie je prípustné vtedy, ak súd návrhu správcu vyhovie v celom rozsahu a prípustné je vtedy, ak súd návrhu správcu na priznanie paušálnej odmeny nevyhovie, alebo vyhovie iba čiastočne. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva garantovaného ústavou. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval (II. ÚS 31/04). Takýto výklad ustanovenia § 43 ZKR v spojení s § 198 ods. 1 ZKR je nepochybne ústavne konformný. Ako vyplýva z uznesenia Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 212/2006 je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti.

Vzhľadom na to, že ZKR v ustanovení § 21 ods. 3 priznáva právo podať odvolanie proti výške odmeny predbežnému správcovi, neexistuje žiadny logický dôvod pre takú právnu úpravu, podľa ktorej tá istá osoba môže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene za výkon funkcie predbežného správcu a v ďalšom štádiu konania, teda od vyhlásenia konkurzu do konania prvej schôdze veriteľov, už odvolanie proti rozhodnutiu o odmene podať nemôže. Preto sa v prospech práva podať odvolanie možno dovolávať aj analógie legis.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie správcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa prípustné je.

Ako vyplýva z ustanovenia § 43 ods. 1 ZKR nárok na paušálnu odmenu do konania prvej schôdze veriteľov zakladá výkon funkcie správcu; čo konkrétne treba považovať za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov, vyplýva z konkrétnych ustanovení ZKR, zákona o správcoch, prípadne z ďalších zákonov (napr. z ustanovení § 31, 32, 34 a 79 ZKR, zo zákona o správe daní, colného zákona, zákona o účtovníctve a i.). Nepriznanie odmeny teda prichádza do úvahy iba vtedy, ak správca povinnosti spojené s výkonom funkcie správcu, vyplývajúce z označených, prípadne ďalších zákonov porušil, prípadne neplnil vôbec.

Vykonávacia vyhláška č. 665/2005 Z.z. v § 12 ods. 3 umožňuje, aby súd správcovi, ktorý do konania prvej schôdze veriteľov porušil svoje povinnosti, jeho paušálnu odmenu podľa závažnosti porušenia povinnosti primerane znížil, prípadne, aby mu odmenu vôbec nepriznal.

Z obsahu spisu je zrejmé, že správca do prvej schôdze veriteľov včas a riadne plnil všetky zákonom stanovené povinnosti.

Z obsahu ustanovení ZKR, zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch, resp. ďalších zákonov, ktoré upravujú povinnosti správcu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žiadny z nich neukladá správcovi, aby do konania prvej schôdze veriteľov predkladal súdu písomné správy o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a o vykonaných úkonoch, a ani žiadne lehoty na predkladanie takýchto správ; ZKR rovnako neobsahuje ani zmocňovacie ustanovenie na určenie takýchto lehôt vykonávacím predpisom. Napriek tomu však vykonávacia vyhláška (rovnako ako pri odmene predbežného správcu - § 11 ods. 5 vyhlášky) bez zákonného zmocnenia (článok 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR) v § 12 ods. 5 postihuje správcu za nepredloženie správ v lehotách v ňom stanovených, teda za neplnenie povinností, ktoré nevyplývajú zo ZKR, ani z iných zákonov, a dokonca ani zo samotnej vyhlášky: Ak správca do 15 dní od ustanovenia do funkcie nepodá súdu podrobnú písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave súpisu a zoznamu pohľadávok, jeho paušálna odmena sa znižuje o 25 % zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu druhú podrobnú správu o týchto skutočnostiach do 35 dní od ustanovenia do funkcie, jeho paušálna odmena sa znižuje o 25 % zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu tretiu podrobnú správu o týchto skutočnostiach do 50 dní od ustanovenia do funkcie, jeho paušálna odmena sa znižuje o 25 % zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu štvrtú podrobnú správu o týchto skutočnostiach najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov, jeho paušálna odmena sa znižuje o 25 % zo základnej sumy.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že zmocňovacie ustanovenie v § 204 písm. e) ZKR, splnomocňujúce ministerstvo spravodlivosti na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým ustanoví podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu, uvedený problém nerieši.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa má odvolací súd preukázané, že vo výroku uznesenia, ktorým súd vyhlásil konkurz a ustanovil správcu, súd uložil správcovi povinnosť bezodkladne informovať o konkurznom konaní všetkých známych veriteľov dlžníka, ktorý majú zvyčajné miesto pobytu, trvalý bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie, o spôsobe prihlasovania pohľadávok v súlade s článkom 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.5.2000. Z uvedeného možno vyvodiť, že súd bol uzrozumený s tým, že ak chce aplikovať ustanovenie § 12 ods. 5 vyhlášky, musí správcovi povinnosť predkladať správy meritórne uložiť. Takýto postup je odvolaciemu súdu známy z jeho konkrétnej praxe i z Obchodného vestníka.

Vo výroku uznesenia, ktorým súd vyhlásil konkurz a ustanovil správcu uloženie akýchkoľvek povinností spojených s predkladaním správ súdu absentuje.

Prvostupňový súd neuložil v tomto smere správcovi žiadnu povinnosť ani podľa § 41 ZKR, podľa ktorého Súd je počas konkurzného konania v rámci vykonávania dohľadu nad činnosťou správcu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť.

Podľa článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Preto s ohľadom na citovaný článok ústavy a vyššie uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 12 ods. 5 vyhl. č. 665/2005 Z.z. a na jeho základe nepriznal správcovi paušálnu odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov.

Komentár:

Komentár k analyzovanému rozhodnutiu začneme netradične a to z ústavnoprávneho hľadiska, resp. z pohľadu požiadavky na riadne, logické a presvedčivé odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.

Na úvod je potrebné oceniť a trochu pateticky (avšak s ohľadom na stav odôvodňovania súdnych rozhodnutí v pomeroch SR) slovami Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. júna 2008) konštatovať, že analyzované súdne rozhodnutie použitou argumentáciou stelesňuje prístup modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.

Analyzované rozhodnutie je ako celok konzistentné a presvedčivé, nakoľko jeho argumenty a právne závery sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, zrozumiteľné, ale v neposlednom rade aj spravodlivé.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4. mája 2010). Je povinnosťou súdu vyvarovať sa prílišnému formalizmu pri výklade a interpretácii právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy a zakladať svoje rozhodnutie na dôvodoch, nemajú zjavne žiadnu relevanciu, príp. sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. novembra 2008). V opačnom prípade ide o arbitrárne rozhodnutie, ktoré je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo 8. decembra 2010). Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008).

Na druhej strane je potrebné uviesť, že z iného uhla pohľadu je predmetné rozhodnutie na interpretačnej hrane, resp. inak povedané niekto môže vidieť tenký rozdiel medzi tým, čo je ešte výkladom právnej normy (stav de lege lata) a tým, čo prekračuje hranicu výkladu a je už faktickým dotvorením právnej normy proaktívnou činnosťou súdu (rovina de lege ferenda). Poďme si to teda rozobrať a posúdiť na jednotlivých argumentoch, ktoré v danej veci použil súd.

Prvou otázkou, s ktorou sa súd musel vysporiadať pred samotným meritórnym posúdením nároku správcu na odmenu bola prípustnosť odvolania proti uzneseniu o paušálnej odmene správcu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov.

V konkurznom konaní platí pravidlo, podľa ktorého proti uzneseniu je prípustné odvolanie len vtedy, ak to ustanovuje pri jednotlivých uzneseniach ZKR (§ 198 ods. 1 ZKR) – ide teda o opačný princíp prípustnosti odvolania ako je tomu v Občianskom súdnom poriadku, ktorý v zásade pripúšťa odvolanie proti všetkým prvostupňovým rozhodnutiam s výnimkou taxatívne vymenovaných rozhodnutí, proti ktorým odvolanie nie je prípustné.

Proti uzneseniu o paušálnej odmene za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov však § 43 ods. 1 ZKR odvolanie vyslovene nepripúšťa. Z tohto dôvodu súd usúdil, žeby bolo nespravodlivé, aby správca nemohol podať odvolanie, ak by mu súd odmenu nepriznal alebo mu ju krátil, t.j. aplikoval ústavnoprávny princíp spravodlivosti.

Pokiaľ ide o argumentáciu súdu všeobecnou procesnou zásadou pri opravných prostriedkoch, podľa ktorej odvolanie nie je prípustné vtedy, ak súd návrhu správcu vyhovie v celom rozsahu a prípustné je vtedy, ak súd návrhu správcu na priznanie paušálnej odmeny nevyhovie, alebo vyhovie iba čiastočne, táto je síce pravdivá, avšak na podporu názoru o prípustnosti odvolania právne irelevantná. Táto zásada totiž rieši iba subjektívnu stránku prípustnosti odvolania, nie jeho objektívnu prípustnosť – to, že odvolanie môže vo všeobecnosti podať iba osoba, ktorej nebolo vyhovené, alebo bolo vyhovené iba čiastočne ešte automaticky neznamená, že táto osoba môže podať odvolanie, ktoré je neprípustné z objektívnej stránky (§ 198 ods. 1 ZKR).

V tejto súvislosti možno poukázať na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa naproti tomu viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím prvostupňového súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie ale nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej), posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 1. 2010, sp. zn. 4Obo 130/2009; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. novembra 2012, sp. zn. 3 Cdo 240/2012; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. 11. 2010, sp. zn. 5 Cdo 215/2010).

Z uvedeného výkladu vyplýva, že subjektívna a objektívna prípustnosť musia byť dané kumulatívne, t.j. naplnenie subjektívnej prípustnosti odvolania nepostačuje pre záver o možnosti podať proti uzneseniu odvolanie. S touto časťou odôvodnenia analyzovaného rozhodnutia, ktoré opiera svoj záver výlučne o subjektívnu stránku prípustnosti odvolania nemožno súhlasiť.

Pozitívne je určite potrebné hodnotiť tiež aplikáciu judikatúry Ústavného súdu SR avšak s menšími výhradami. Čo sa týka citácie: „Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva garantovaného ústavou“, k tomu možno mať dve výhrady. Po prvé súd nepomenoval aké základné právo malo byť obmedzené, resp. v reálnom uplatnení akého základného práva malo byť bránené. Po druhé je diskutabilné, či možno v danom prípade uvažovať o medzere v práve – príznačnejšie je v tomto smere pomenovanie legislatívna nedôslednosť, príp. možno polemizovať aj nad úmyslom zákonodarcu prípustnosť odvolania výslovne opomenúť.

V ďalšom texte súd pokračuje v citácii názorov Ústavného súdu SR „je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti“. V tomto kontexte možno označiť za sporné, či § 198 ods. 1 ZKR v spojení s inými ustanoveniami umožňuje dvojaký výklad, a či náhodou nejde o jednoznačnú právnu normu – na tomto mieste by sa žiadala rozvinutejšia a hlbšia argumentačná línia.

Ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009). Z dôvodu posúdenia tohto aspektu bolo vhodné, aby sa súd precíznejšie vysporiadal s otázkou, či ešte išlo o výklad právnej normy alebo už o faktickú novelizáciu právnej normy, nakoľko aj flexibilita súdneho výkladu musí mať svoje hranice.

Za zásadný argument možno považovať dovolávanie sa analógie zákona, v zmysle ktorej ak právo podať odvolanie proti uzneseniu o odmene môže predbežný správca (§ 21 ods. 3 ZKR), tak neexistujú žiadne logické argumenty pre takú právnu úpravu, podľa ktorej tá istá osoba môže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene za výkon funkcie predbežného správcu (do vyhlásenia konkurzu) a nemôže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene správcu za výkon funkcie v ďalšom časovom období (do konania prvej schôdze veriteľov). Uplatnenie analógie legis je síce v procesnom práve výnimočné, ale ak existuje právna medzera v práve procesnom, je analógia vždy prípustná, teda aj keď ide o procesné normy verejného práva (bližšie pozri Kanárik, I.: Legislatívna nečinnosť zákonodarného orgánu v právnom, str. 7 a nasl. TU). Právna teória pripúšťa analógiu zákona ako určitú formu logickej výkladovej metódy aj keď tak zákon výslovne neustanovuje.

V právnej praxi je predpokladom použitia analógie podobnosť s iným, právom výslovne upraveným prípadom  - účel ustanovenia § 21 ods. 3 ZKR sa totiž vzťahuje aj na § 43 ZKR, pričom týmto účelom je možnosť správcu brániť sa proti nezákonnému rozhodnutiu, ktoré sa dotýka jeho práva na odmenu. Teleológia ustanovenia § 21 ods. 3 ZKR sa vzťahuje nielen na prípad, ktorý je možné podriadiť pod jeho dikciu (právo predbežného správcu podať odvolanie), ale i na obdobné prípady mimo rozsah tohto ustanovenia (právo správcu pre úsek od vyhlásenia konkurzu po konanie prvej schôdze veriteľov podať odvolanie). Podobnosť tu spočíva práve v tom, že obe ustanovenia (§ 21 ods. 3 ZKR a § 43 ZKR) majú v podstatných znakoch rovnaké teleologické pozadie. Ak teda dopadá účel ustanovenia § 21 ods. 3 ZKR aj na prípady, ktoré v ňom nie sú pri jeho najširšie možnom gramatickom výklade zahrnuté, tak je možné a potrebné aplikovať toto ustanovenie, resp. jeho právne následky na tieto účelovo podobné prípady.

Z hľadiska hranice lex lata je potrebné sa zmieniť, že analógia zákona je prípustná aj v tom prípade, ak určitá právna norma obsahuje taxatívny (uzavretý) výpočet (napr. § 198 ods. 1 ZKR presne uzatvára prípady, kedy je odvolanie prípustné). Vylúčenie analógia legis je možné jedine vtedy, ak je ustálené, že normotvorca naozaj nechcel, aby i skupina prípadov, do ktorej spadá napríklad ustanovenie § 43 ZKR bola vylúčená z možnosti správcu podať odvolanie proti uzneseniu o odmene. Tu sa vychádza z predpokladu tzv. racionálneho zákonodarcu, čo znamená, že prípad podľa § 43 ZKR, ktorého podstata vyžaduje rovnaké riešenie ako prípad podľa § 21 ods. 3 ZKR, by zákonodarca pri vedomí tejto rozdielnosti zaradil § 43 ZKR pod rovnaký právny režim ako § 21 ods. 3 ZKR (obdobne Melzer, F.: Metologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2 . vydání. Praha: C.H.Beck, 2011, str. 249).

Rozhodujúcou a správnou je podľa nášho názoru argumentácia postavená na logickom výklade argumentum per analogiam (resp. argumentum a simili) a zohľadnení ústavnoprávneho princípu spravodlivosti rovnosti s poukazom na teleologickú podobnosť § 43 ZKR a 21 ods. 3 ZKR. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť odôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k prípustnosti odvolania túto považujeme za nie celkom odôvodňujúci tento záver (subjektívna prípustnosť odvolania), resp. menej vyprecizovanú (možnosť dvojakého výkladu právnej normy c/a jednoznačný normatívny text) avšak s poukazom na správne východiskové argumenty. Z hľadiska komplexného hodnotenia je však rozhodnutie kvalitné, nakoľko súd nesiahol po jednoduchšej alternatíve a odvolanie neodmietol z (formálnych) procesných dôvodov, ale naopak k veci pristúpil uplatniac racionálnu a logicky prijateľnú právnu argumentáciu nachádzajúc hlbší zmysel právnej úpravy a podstatu materiálneho právneho štátu.

Vo vzťahu k meritu veci, t.j. zdôvodneniu nároku správcu na odmenu nie je čo rozhodnutiu vytknúť – túto argumentáciu považujeme v plnom rozsahu za správnu, pretože (i) povinnosť predkladať správy nebola správcovi súdom uložená a (ii) povinnosť predkladať správy neukladá žiadny zákon, pričom žiaden zákon neobsahuje ani splnomocňovacie ustanovenie na vydanie podzákonného právneho predpisu, t.j. vyhláškou nemožno uložiť povinnosť, na ktorej uloženie nie je zákonný podklad.

Na záver ešte možno otvoriť polemiku, či v danom prípade nemal byť využitý ako opravný prostriedok sťažnosť na Ústavný súd SR. V rámci konania pred Ústavným súdom SR by prichádzalo do úvahy namietať napr. porušenie práva vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR, nakoľko priznanie odmeny za výkon činnosti je legitímnym očakávaním správcu, príp. by sa namietalo porušenie práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR alebo právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z hľadiska sústavy všeobecných súdov a subsidiarity konania pred Ústavným súdom SR považujeme za akceptovateľnejšie (prirodzenejšie), že sa daná vec vyriešila v odvolacom konaní, nakoľko ústavná sťažnosť by mala slúžiť ako krajný prostriedok ochrany.

Celý text rozhodnutia TU.

Spracovanie a komentár: Tomáš Čentík, 1. júla 2015

ilustračné foto: pixabay.com

 

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
pre doplnenie v novom Civilnom sporovom poriadku bude výslovne ustanovené:

Čl. 4

(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

(2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

z tejto dikcie čl. 4 CSP vyplýva, že vyššie uvedené myšlienkové postupy a interpretačné metódy dostali aj explicitnú normatívnu podobu
02.07.2015 o 16:01:50Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: