Civilný sporový poriadok

Čl. 2 (Princíp právnej istoty)

Čl. 2

(1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

(2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

(3) Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z.z.:

Východiskovým princípom je princíp právnej istoty, ktorý je v navrhovanej podobe konštantne judikovaný Ústavným súdom SR (ďalej len „ÚS SR“), ako i európskymi súdnymi autoritami. Civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou judikatúrnou líniou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), ÚS SR, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), Súdneho dvora EÚ a v prípade, ak sa v konkrétnom konaní súd od tejto línie odkloní, musí obligatórne vysvetliť dôvody, pre ktoré sa odklonil od tejto konštantnej línie v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Reflexiou tejto zásady v normatívnom texte je i ustanovenie § 214 odsek 4.

Diskusia
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal.

Týmto požiadavkám však okresný súd vo svojom rozhodnutí neučinil zadosť. Ústavný súd z pripojených listinných dôkazov overil, že rovnaký okresný súd (hoci obsadený inou zákonnou sudkyňou) rozhodol v procesne rovnakých prípadoch odlišne, a to bez akéhokoľvek výslovného racionálneho zdôvodnenia. Pritom sťažovateľ vo svojom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov okrajovo poukázal na dve obdobné veci, v ktorých okresný súd (súbežne s touto vecou) koná a v ktorých taktiež rozhodoval o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa však okresný súd ani len nezmienil o obdobných veciach sťažovateľa a o tom, ako v nich vyhodnotil jeho majetkové pomery a z akého dôvodu na nich v tomto prípade nazeral inak.

Ústavný súd uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.

Vzhľadom na to, že okresný súd nezohľadnil skoršie rozhodnutie inej sudkyne toho istého súdu a rozhodol o rovnakej otázke inak a bez toho, aby v odôvodnení uviedol dôvody, pre ktoré sa od skoršieho rozhodnutia odchýlil, dopustil sa jurisdikčnej svojvôle a arbitrárnosti s priamym dopadom na základné práva a slobody sťažovateľa.

Ústavný súd tak na základe posúdenia skutočností uvedených v bodoch 23 až 29 dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil pomery sťažovateľa vo vzťahu k výške súdneho poplatku dostatočne a pri svojom rozhodovaní neprihliadol na svoju judikatúru v obdobnej veci. Pokiaľ na takom podklade rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, neprípustným spôsobom zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017)
dostupné na http://merit.slv.cz/III.US289/2017
18.01.2019
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: