PAŠKVILIÁR: Konanie o zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti

Do našej rubriky „Paškviliár“ pribudla nová lahôdka tentoraz z oblasti exekučného, resp. procesného práva. Na našom webe sme už v minulosti publikovali článok o jednej prekvapivej exekúcii (bližšie pozri TU) – na uvedenie do problematiky pripomenieme, že podstata spočívala v tom, že  exekúcia bola vedená bez toho, aby platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, pretože nebol riadne doručený „povinnému“ (presnejšie povedané nebol doručený vôbec). Pravdepodobne niekto napodobnil jeho podpis a keďže na súd sa vrátila podpísaná doručenka, súd vychádzajúc z prezumpcie pravosti podpisu „odporcu“ považoval platobný rozkaz za doručený a následne na ňom vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť. Po tom sa na návrh „oprávneného“ začala exekúcia, kde sa  "povinný" až pri doručení upovedomenia o začatí exekúcie dozvedel o existencii platobného rozkazu.

O tomto prípade píšeme znova preto, lebo sa k nám dostala jedna chuťovka v podobe uznesenia okresného súdu (pozri TU), ktorý rozhodoval o námietkach proti neprípustnosti tejto exekúcie, pričom tieto námietky zamietol opierajúc sa o celkom prekvapivú a z hľadiska procesného práva nesprávnu právnu argumentáciu. Ešte snáď pre laické vysvetlenie, aby platobný rozkaz mohol byť spôsobilým exekučným titulom, musí nadobudnúť vykonateľnosť – predpokladom nadobudnutia vykonateľnosti platobného rozkazu je to, aby bol odporcovi doručený do vlastných rúk a odporca proti platobnému rozkazu nepodal vecne odôvodnený odpor v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu.

Za perličku ba priam procesné sci-fi považujeme nasledovný názor súdu: „Exekučný súd nemá právomoc vysloviť záväzné rozhodnutie o zrušení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti. Svojím podaním však povinný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal nevykonateľnosť predmetného exekučného titulu (napr. právoplatné rozhodnutie súdu o zrušení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti) a vo svojom podaní ani neuviedol žiaden iný dôkaz nasvedčujúci odporovateľnosť vykonania exekučného titulu, ani ho žiadnymi relevantnými dôkazmi nespochybnil, nakoľko nepreukázal právoplatným rozhodnutím zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti.

V tejto súvislosti je legitímne položiť si otázku, akým procesným postupom sa možno domáhať vydania rozhodnutia o zrušenie doložky vykonateľnosti, resp. či zrušenie doložky vykonateľnosti predstavuje conditio sine qua non pre ďalší postup exekučného súdu? Po dôkladnom preskúmaní procesnej úpravy sme dospeli k záveru, že takýto druh konania v právnom poriadku neexistuje a že doložka vykonateľnosti je pre rozhodovanie exekučného právne irelevantná. Preto pre nás ostáva záhadou, akým spôsobom súd dospel k existencii procesného postupu, ktorého výsledkom má byť rozhodnutie o zrušení doložky vykonateľnosti.

Považujeme za zbytočné a právne bezvýznamné uvažovať o tom, že doložku vykonateľnosti je potrebné zrušiť, resp. vydávať rozhodnutie o jej zrušení, nakoľko vykonateľnosť rozhodnutia nastáva priamo zo zákona, t.j. splnením procesných podmienok pre nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia (doručenie, právoplatnosť, uplynutie lehoty na plnenie). Vykonateľnosť rozhodnutia nenastáva vyznačením doložky vykonateľnosti, nakoľko táto doložka nekonštituuje vykonateľnosť. Pre posúdenie vykonateľnosti je preto procesnoprávne relevantné preskúmanie zákonných náležitostí pre vykonateľnosť rozhodnutia, a nie údajov na doložke vykonateľnosti – v opačnom prípade by to znamenalo, že vykonateľnosť súdnych rozhodnutí závisí od (svoj)vôle, resp. omylu zamestnanca súdu.

Exekučný súd má posudzovať vykonateľnosť rozhodnutia po materiálnej stránke, zvlášť ak je vykonateľnosť „povinným“ spochybňovaná, t.j. súd sa nemá obmedzovať iba na opatrenie rozhodnutia doložkou (pečiatkou) vykonateľnosti, ale jeho povinnosťou je skúmať, či je rozhodnutie priamo zo zákona vykonateľné. Prednosť má materiálne posúdenie vykonateľnosti v zmysle procesných ustanovení pred formálnym vyznačením doložky spočívajúcim v administratívno-technickom úkone zamestnanca súdu.

V tomto kontexte poukazujeme na ustanovenie § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len „Spravovací poriadok pre súdy“), podľa ktorého vyznačovanie doložky vykonateľnosti zabezpečuje pre účastníkov konania informačné centrum súdu, z čoho jednoznačne vyplýva, že nejde o rozhodnutie súdu vydané v súdnom konaní, ktoré by bolo možné procesne prípustným spôsobom zrušiť. Zo systematického označenia šiesteho oddielu Spravovacieho poriadku pre súdy ako „Niektoré ďalšie úkony súdu“ je zrejmé, že vyznačenie doložky vykonateľnosti predstavuje iba administratívno-technický úkon súdu, ktorý nie je žiadnym rozhodnutím vydanom v „konaní o zrušenie doložky vykonateľnosti“, ktorý by vydala osoba oprávnená rozhodovať.

Je preto neprípustné, aby bola exekúcia vedená na podklade takého súdneho rozhodnutia, ktoré síce je opatrené pečiatkou vykonateľnosti, ale po materiálnej stránke vykonateľné nie je. Je potrebné zdôrazniť, že kýmkoľvek podpísaná doručenka o prevzatí platobného rozkazu nie je spôsobilým dôkazom o jeho riadnom doručení. Rozhodujúcou je skutočnosť, či sa na doručenke nachádza podpis povinného, resp. osoby oprávnenej konať za povinného, t.j. či platobný rozkaz bol skutočne prevzatý povinným; na riadne doručenie nepostačuje podpísanie doručenky a prevzatie exekučného titulu neznámou osobou odlišnou od povinného v prípade, že ide o doručovanie do vlastných rúk.

Argumentácia súdu o zrušení doložky vykonateľnosti je procesne absolútne nesprávna, pretože konanie, ktorého predmetom by bolo zrušenie doložky vykonateľnosti neexistuje a navyše význam tejto doložky nie je z pohľadu skutočnej vykonateľnosti rozhodnutia právne významný, nakoľko vykonateľnosť vzniká zo zákona a nie od momentu, kedy je na rozhodnutie opatrená pečiatka o tejto vykonateľnosti. V tejto súvislosti exekučný súd uvádza aj nepravdivé tvrdenie, a to že povinný neuviedol žiaden iný dôkaz a vykonateľnosť platobného rozkazu žiadnymi relevantnými dôkazmi nespochybnil – takéto konštatovanie súdu pôsobí nepochopiteľne, pretože povinný spochybnil vykonateľnosť platobného rozkazu celým radom predložených a označených dôkazov (listinné dôkazy ako napr. podpisový vzor konateľa povinného, doručenka, návrh na vykonanie znaleckého dokazovania, návrh na výsluch konateľa povinného a poštového doručovateľa a pod.). Ako vyplýva z rozhodnutia súd však tieto rozhodujúce dôkazy nevykonal a vo svojom rozhodnutí ich nevykonanie relevantným spôsobom neodôvodnil, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené v zmysle § 157 ods. 2 OSP.

Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že exekútor ani exekučný súd nie sú bezvýhradne viazaní doložkou vykonateľnosti, ktorou sú opatrené rozhodnutia štátnych orgánov, a posudzujú otázku vykonateľnosti takýchto rozhodnutí samostatne (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 203/09 z 9. decembra 2009).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sme toho názoru, že exekučný súd nepostupoval dôsledne pri realizácii možnosti overenia tvrdenia povinného o nevykonateľnosti platobného rozkazu na základe ním označených dôkazov, čím si nevytvoril dostatočný skutkový (extrémny nedostatok relevantných skutkových zistení) a potom aj právny základ oprávňujúci ho rozhodnúť súladne s naplnením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy SR. Rozhodnutím exekučného súdu došlo podľa nášho názoru k závažnému zásahu do základného práva na súdnu ochranu povinného podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych rozhodnutí podľa Exekučného poriadku (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 272/08 z 22. októbra 2008). Exekučný súd tým, že zamietol námietky povinného proti exekúcii totiž akceptoval nezákonný stav, t.j. vedenie exekúcie na základe súdneho rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa právneho poriadku (§ 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku) je možné exekúciu vykonať len na podklade exekučného titulu, t.j. vykonateľného rozhodnutia súdu – základným procesnoprávnym predpokladom toho, aby rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť a stalo sa spôsobilým exekučným titulom je jeho riadne doručenie.

V danom prípade, ako už bolo uvedené, bola exekúcia vedená na základe platobného rozkazu. Pri platobnom rozkaze sa podľa ustanovenia § 173 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje doručenie odporcovi do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené – to znamená, že platobný rozkaz musí prevziať výlučne osoba, ktorej je platobný rozkaz adresovaný a táto osoba musí podpísať aj doručenku o jeho prevzatí. V prejednávanom prípade exekučný súd vôbec neskúmal opodstatnenosť námietok povinného, že povinnému platobný rozkaz nebol doručený, podpis na doručenke nebol podpísaný povinným a povinný sa o tomto platobnom rozkaze dozvedel prvý krát až v momente doručenia upovedomenia o začatí exekúcie.

Nakoľko povinnému nebol platobný rozkaz procesnoprávne riadne doručený, t.j. tento nebol prevzatý na to oprávnenou osobou v mene povinného (pričom iba prevzatie oprávnenou osobou môže vyvolať účinky riadneho doručenia a s tým spojené procesnoprávne následky ako je vykonateľnosť rozhodnutia), ide o okolnosť, ktorá nemohla spôsobiť vykonateľnosť platobného rozkazu, a preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Táto skutočnosť je podľa nášho názoru dôvodom na zastavenie exekúcie, pretože ide o dôvod, pre ktorý je exekúcia neprípustná (§ 50 ods. 1 v spojení s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku).

V odôvodnení rozhodnutia exekučného súdu si dovoľujeme poukázať na ďalšie nesprávne argumenty, ktoré viedli k zamietnutiu námietok proti exekúcii.

Argumentácia konajúceho exekučného súdu, že „inštitút námietok neslúži ako opravný prostriedok proti rozhodnutiam, na základe ktorých je vedené exekučné konanie“ a „v exekučnom konaní sa nerozhoduje o dôvodnosti nároku, ktorý je predmetom základného konania“ (ako aj ďalšia na to nadväzujúca argumentácia súdu) žiadnym spôsobom nereaguje na podstatu námietok povinného a opomína rozhodujúcu namietanú skutočnosť, ktorou je to, že exekúcia je vedená na základe „non-exekučného titulu“, t.j. nevykonateľného platobného rozkazu. Exekučný súd prehliada dôležitú skutočnosť, že povinný nenapáda (a ani nemôže napádať) dôvodnosť nároku, ktorý je obsahom platobného rozkazu, pretože tento platobný rozkaz spolu s prílohami mu v základnom konaní vôbec nebol doručený – čo povinný napádal a namietal je vada domnelého „exekučného titulu“ a to z dôvodu, že exekúcia sa vykonáva na podklade nevykonateľného platobného rozkazu, čo je dôvodom neprípustnosti exekúcie. Povinný už v námietkach proti exekúcii uviedol, že požaduje vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a doručenie platobného rozkazu, t.j. nie zrušenie platobného rozkazu v rámci exekučného konania.

Základnou podmienkou vykonania exekúcie je totiž exekučný titul, t.j. vykonateľné súdne rozhodnutie. Absencia vykonateľného rozhodnutia je dôvodom, ktorý spadá pod skutkovú podstatu § 50 ods. 1 (...alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná) a § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným) a opodstatňuje dôvodnosť námietok proti exekúcii s dôsledkom zastavenia exekúcie ako neprípustnej. Exekučný súd sa v tomto smere dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože ignoroval poslednú časť prvej vety § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (...alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná) a aplikoval výlučne textáciu „ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti,...“. Zdôrazňujeme, že v danom prípade exekučný titul vôbec nevznikol (platobný rozkaz nenadobudol vykonateľnosť), preto je táto dikcia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku neaplikovateľná a je potrebné aplikovať práve poslednú časť prvej vety § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (...alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná). Inak povedané exekučný súd svojou argumentáciou uznáva stav, aby exekúcie mohli byť vedené na podklade nevykonateľných rozhodnutí, ktoré nie sú exekučným titulom.

Navyše aj samotný exekučný súd konštatuje, že „vykonateľnosť rozhodnutia je nevyhnutným prvkom, bez ktorého by predmetné rozhodnutie nemohlo byť exekučným titulom“. Napriek tomu, že zo strany povinného bolo navrhnutých, resp. označených viacero rozhodujúcich dôkazov vyvracajúcich vykonateľnosť platobného rozkazu, exekučný súd tieto dôkazy nevykonal a s ich nevykonaním sa žiadnym spôsobom vo svojom odôvodnení nevysporiadal. V dôsledku tejto skutočnosti exekučný súd aproboval nezákonný stav, t.j. vedenie exekúcie na základe nevykonateľného platobného rozkazu.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením exekučného súdu, podľa ktorého „tieto aspekty pôvodného konania sa môžu preskúmavať iba orgánom na to oprávneným a iba v rovine konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, nakoľko exekučný súd nemá delegovanú inštančnú právomoc opätovne rozhodnúť vo veci samej, ktorá je právoplatne rozhodnutá“.

Po prvé prieskumná právomoc exekučného súdu vo vzťahu k vykonateľnosti rozhodnutia je daná podľa § 50 ods. 1 prvá veta in fine (...alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná) ako aj podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným) – v prípade, že by exekučný súd nemohol preskúmať skutočnosť, či sa rozhodnutie stalo vykonateľným alebo nie, malo by to za následok vedenie exekúcií na podklade nevykonateľných rozhodnutí, ktoré nie sú exekučnými titulmi.

Po druhé, podľa Občianskeho súdneho poriadku neexistuje žiadne konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, v rámci ktorého by bolo možné napádať nedoručenie platobného rozkazu, nakoľko nie sú splnené procesné podmienky pre prípustnosť žiadneho z mimoriadnych opravných prostriedkov (dokonca ani samotný exekučný súd na existenciu takého konania o mimoriadnom opravnom prostriedku neodkazuje). V tejto súvislosti si kladieme otázku, ako by aj povinný mohol využiť niektorý z týchto mimoriadnych opravných prostriedkov, keď mu platobný rozkaz nebol doručený? Ako vôbec môžu začať plynúť lehoty na podanie týchto mimoriadnych opravných prostriedkov? Ktorý z týchto mimoriadnych opravných prostriedkov možno podľa exekučného súdu využiť a z akých dôvodov? Aký by vôbec malo využitie niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov vplyv na exekučné konanie, keďže by ich využitie vzhľadom na aktuálnu judikatúru nemalo za následok odklad exekúcie a exekúcia by mohla byť napriek ich využitiu vykonaná (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. januára 2009, sp. zn. II. ÚS 1/09-29; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2004, sp.zn. III. ÚS 60/04)?

Po tretie povinný sa nedomáhal toho, aby exekučný súd opätovne rozhodol vo veci samej, ale iba toho, aby exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a následne mu bol riadne doručený platobný rozkaz. Z uvedeného vyplýva, že jediným dostupným relevantným procesným prostriedkom obrany povinného sú námietky proti exekúcii.

Zároveň sa nemožno stotožniť ani s odôvodnením, že „z daného vyplýva, že exekučný súd doručovanie rozhodnutia, ktoré je v exekučnom konaní podkladom k vykonaniu exekúcie nemôže preskúmavať v širšom rozsahu, než v bežnej verifikácii doručenia, t.j. či sa poštová doručenka nachádza v spise pôvodného konania...“. Takýto názor nemá žiadnu oporu v zákone a je zjavne svojvoľný, nakoľko exekučnému súdu nič nebráni v tom, aby preskúmal, či doručenie platobného rozkazu bolo riadne vykonané a to zvlášť za situácie, keď povinný predkladá konkrétne dôkazy, ktoré spochybňujú riadne doručenie a vykonateľnosť platobného rozkazu. Exekučný súd je povinný vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aký je nevyhnutný na preskúmanie, či je exekúcia prípustná, t.j. či neprebieha na podklade takého rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľné (nie je exekučným titulom). Tento názor má oporu v ustanoveniach § 50 ods. 1 v spojení s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, z ktorých jednoznačným spôsobom vyplýva prieskumná právomoc exekučného súdu.

Za nepochopiteľný považujeme záver exekučného súdu, podľa ktorého „Povinný sa síce domáha preskúmavania predmetnej poštovej doručenky, avšak vo svojich námietkach si tak sám odporuje, keďže ako uviedol poštová doručenka má povahu verejnej listiny, na ktorú sa prihliada ako na platnú a pravdivú, až kým nie je preukázaný opak. Exekučný súd nemá povinnosť preskúmavať poštovú doručenku, nakoľko v exekučnom konaní spadá dôkazné bremeno výlučne na ťarchu povinného, pričom povinný má povinnosť preukázať súdu relevantné dôkazy preukazujúce pravdivosť svojich tvrdení.“ V prvom rade nie je zrejmé ako si podľa súdu povinný sám odporuje, nakoľko v námietkach proti exekúcii povinný uviedol nasledovné:

Dokladom o doručení písomnosti súdu je tzv. doručenka, ktorá má povahu verejnej listiny v zmysle § 134 OSP. Súd vychádza z údajov na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri doručení a kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Ustanovenie § 45 ods. 2 OSP upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti doručenky. Ak účastník konania spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že zásielku neprevzala oprávnená osoba), je povinný o tom súdu predložiť dôkaz, a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie. Túto vyvrátiteľnú právnu domnienku vyvraciame nasledovnými relevantnými dôkazmi“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 4 Cdo 240/2010).

V nadväznosti na uvedené za účelom preukázania opaku, t.j. že údaje na doručenke sú nepravdivé predložil povinný sériu dôkazov, na ktoré exekučný súd vôbec neprihliadal – z tohto dôvodu je časť odôvodnenia súdu o dôkaznom bremene povinného nepochopiteľná a nezohľadňujúca obsah námietok a označených dôkazov preukazujúcich tvrdenia povinného o nepravdivosti údajov na doručenke. Poukazujeme na skutočnosť, že povinný v námietkach na preukázanie svojich tvrdení navrhol, resp. označil viaceré dôkazy, ktoré ostali bez povšimnutia.

Navyše poukazujeme na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2010, sp. zn. 2 M Cdo 3/2009 podľa ktorého dokonca povinný nemusí svoje tvrdenia preukazovať (tvrdenie, že podpis na doručenke nie je pravý), t.j. navrhovať na ich preukázanie dôkazy, nakoľko námietky proti exekúcii možno odôvodniť rovnakými skutočnosťami ako zastavenie exekúcie, kde exekučný súd koná ex offo. Aj keď exekučný súd nemá povinnosť vykonať dôkazy, ktoré účastníci nenavrhnú, resp. nepredložia, v rámci konania o námietke proti exekúcii, v zmysle ustanovení § 57 Exekučného poriadku a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku túto vyhľadávaciu povinnosť má s ohľadom na možnosť existencie dôvodu pre zastavenie exekúcie.

Za porušenie procesných práv povinného považujeme tiež to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie napriek tomu, že neboli splnené podmienky na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania, v dôsledku čoho bola povinnému odňatá možnosť konať pred súdom.

Exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný skúmať túto podmienku ex officio, a to už pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne neskôr počas celého exekučného konania a v prípade zistenia nedostatku materiálnej vykonateľnosti je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Predpokladom pre vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo 11/2011). Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2011, č. k. IV. ÚS 181/2011-16 ; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011 z 20. apríla 2011).

Je neprípustné, aby bola exekúcia vedená na podklade takého súdneho rozhodnutia, ktoré nie je po procesnej stránke vykonateľné. Ak teda platobný rozkaz neprevezme oprávnená osoba, ide o okolnosť, ktorá nemá za následok nadobudnutie vykonateľnosti platobného rozkazu, t.j. platobný rozkaz nemôže byť spôsobilým exekučným titulom – táto skutočnosť je prekážkou pre začatie, resp. pokračovanie v už začatej exekúcii a predstavuje dôvod na zastavenie exekúcie.

Za procesne absurdné považujeme zdôvodnenie exekučného súdu, podľa ktorého „Vzhľadom k vyššie uvedenému, mali byť všetky skutočnosti, ktoré povinný uviedol v námietkach proti exekúcii namietané v mimoriadnom opravnom prostriedku voči právoplatnému a vykonateľnému platobnému rozkazu, ktorým bol povinný zaviazaný k úhrade predmetnej pohľadávky, nakoľko až právoplatné rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku by mohlo spôsobiť vyhovenie námietkam povinného, resp. zastavenie exekúcie“. Ako bolo uvedené vyššie takýto mimoriadny opravný prostriedok, ktorým by bolo možné napadnúť nedoručenie platobného rozkazu neexistuje, nakoľko z logiky veci vyplýva, že je objektívne nemožné podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým povinný nedisponuje, pretože mu nebolo doručené. Ak by sme aj vychádzali z premisy, že takýto mimoriadny opravný prostriedok existuje, tak je objektívne nemožné, aby v rámci námietkovej lehoty bolo exekučnému súdu predložené rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku vzhľadom na dĺžku súdnych konaní o opravných prostriedkoch vo všeobecnosti.

Z hľadiska obrany povinného proti uzneseniu o zamietnutí námietok proti exekúcii má povinný možnosť podať odvolanie - napriek tomu, že v zmysle § 202 ods. 2 OSP v spojení s § 50 Exekučného poriadku nie je prípustné (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. mája 2011, sp. zn. 6 Cdo 15/2011) - nakoľko vo veci rozhodoval vyšší súdny úradník a to v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, pričom uznesenie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. V prípade, že aj sudca námietky proti exekúcii opätovne zamietne má povinný možnosť podať ústavnú sťažnosť, nakoľko dovolanie v zmysle ustanovenia § 237 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné.

 

Tomáš Čentík, 10. septembra 2015

Ilustračné foto: pixabay.com

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Ústavný súd konštatuje, že potvrdenie (doložka) o vykonateľnosti podľa § 39 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 je osvedčenie vydané súdom (presnejšie súdnym úradníkom) o tom, že sú splnené podmienky ustanovené zákonom na to, aby sa určité rozhodnutie stalo vykonateľným. Ak ide o rozhodnutie vykonateľné po právoplatnosti, súd tým osvedčuje, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v zmysle § 159 OSP, resp. § 227 ods. 1 CSP, teda že bolo doručené a že proti nemu nie je prípustné odvolanie alebo že odvolanie prípustné bolo, ale odvolací súd ho zákonným spôsobom vybavil a uplynula lehota na plnenie počítaná od právoplatnosti. Pri rozhodnutiach predbežne vykonateľných doložka vykonateľnosti osvedčuje, že rozhodnutie bolo zákonným spôsobom doručené a že uplynula lehota na plnenie počítaná od tohto doručenia. Doložka vykonateľnosti nie je súdnym rozhodnutím, nemá vlastnosť právoplatnosti, a teda ani právoplatnosti podľa § 159 OSP, resp. § 226 CSP. Z právneho hľadiska ide v prípade tejto doložky o verejnú listinu podľa § 134 OSP, resp. § 205 CSP, proti ktorej zákon pripúšťa dôkaz opaku. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku potom nevyplýva, že by bol exekučný súd doložkou vykonateľnosti bezvýhradne viazaný. Naopak, v námietkach proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku) bolo možné okrem iného namietať, že sú tu iné okolnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

To, že exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným, bolo okrem toho aj dôvodom zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Keďže zastaviť možno len exekúciu, na ktorej vykonanie bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie, ktoré predpokladalo potvrdenie o vykonateľnosti exekučného titulu (§ 39 ods. 2 Exekučného poriadku), je z toho zrejmé, že v konaní o námietkach, ale aj o zastavení exekúcie môže a musí exekučný súd skúmať správnosť potvrdenia o vykonateľnosti v rozsahu vyplývajúcom z § 134 OSP, resp. § 205 CSP.

Povinný teda môže proti potvrdeniu vykonateľnosti dokazovať opak a exekučný súd je povinný vykonať dokazovanie o tejto otázke (porov. aj § 9b ods. 4 Exekučného poriadku). Rozsah jeho prieskumnej právomoci je tu potom obmedzený vyslovenými ustanoveniami zákona, napr. o viazanosti súdov právoplatnými rozhodnutiami (§ 159 OSP, § 228 CSP). Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku však nevyplýva, že by právomoc exekučného súdu bola akoby imanentne obmedzená akýmisi neviditeľnými alebo nepísanými princípmi. Taký výklad by neprípustne zužoval právomoc exekučného súdu a obmedzoval prístup povinného k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bez riadnej opory v zákone.

Prakticky to možno ilustrovať na dvoch príkladoch. Prvým príkladom je situácia, v ktorej proti exekučnému titulu v základnom konaní je podané odvolanie a odvolací súd ho ako neprípustné odmietol uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Toto uznesenie je podľa § 159 v spojení s § 167 OSP, resp. § 228 v spojení s § 234 CSP záväzné medzi stranami konania, čiže je ním pre dané konanie právoplatne vyriešená otázka, či odvolanie bolo alebo nebolo prípustné. Takýmto posúdením je viazaný aj exekučný súd a nie je oprávnený si urobiť vlastný záver o tom, či proti exekučnému titulu bolo alebo nebolo prípustné odvolanie ako predpoklad právoplatnosti (§ 159 ods. 1 OSP, § 227 ods. 1 CSP). Exekučný súd teda nemôže dospieť k záveru o nesprávnosti potvrdenia o vykonateľnosti tým, že skonštatuje, že proti exekučnému titulu bolo prípustné odvolanie, a tak tento doteraz nie je právoplatný, lebo sa o odvolaní nerozhodlo vecne.

Druhým príkladom je situácia, v ktorej proti exekučnému titulu, ktorý bol doručený fikciou, bolo podané odvolanie po uplynutí zákonnej lehoty, ktoré súd prvého stupňa (v rozpore s § 209a OSP, resp. § 377 CSP) nepredložil odvolaciemu súdu, ale vybavil ho ako oneskorené neformálnym prípisom odvolateľovi. Tento úkon nie je uznesením, nemá vlastnosť právoplatnosti a nie je ním teda medzi stranami právoplatne vyriešená otázka jeho včasnosti a prípustnosti. V takomto prípade tu teda chýba rozhodnutie, ktoré by exekučný súd v tejto otázke viazalo. Exekučný súd si teda môže samostatne posúdiť otázku, či exekučný titul bol skutočne riadne doručený, kedy skutočne začala plynúť odvolacia lehota a či teda odvolanie skutočne bolo podané oneskorene. Môže pritom (na rozdiel od súdu prvej inštancie v základnom konaní) dospieť k záveru, že tu neboli podmienky nastúpenia fikcie doručenia, odvolacia lehota nezačala plynúť a odvolanie bolo podané včas, čo malo za následok jeho suspenzívny účinok v zmysle § 206 ods. 1 OSP, resp. § 367 ods. 1 CSP. Na základe toho exekučný súd môže dospieť k záveru, že exekučný titul podľa citovaných ustanovení nenadobudol právoplatnosť a nezačala ani plynúť paričná lehota, takže nie je ani vykonateľný. Tým, samozrejme, nie je vylúčené, že exekučný súd sa stotožní s názorom súdu prvej inštancie v základnom konaní a odvolanie bude považovať za oneskorené. Podstatné však je, že sa nemôže odoprieť zaoberať sa argumentmi a dôkazmi povinného v tomto smere s odôvodnením, že potvrdenie o vykonateľnosti je pre exekučný súd bezvýhradne záväzné. Z § 134 OSP a § 205 CSP totiž vyplýva, že nie je.

Závery z príkladu 2 platia rovnako aj vtedy, ak bolo odvolanie (ako v prerokúvanej veci) vybavené neformálnym prípisom odvolacieho súdu (tzv. „inakom“). Tento prípis nie je rozhodnutím, preto nemá vlastnosť právoplatnosti a nemôže byť záväzný medzi stranami konania ani pre súdy v inom konaní [§ 159 ods. 2 OSP a § 228 ods. 1 CSP; v náleze sp. zn. II. ÚS 392/2017 (Zbierka nálezov a uznesení v tlači) ústavný súd uviedol, že všeobecné súdy majú preferenčne rozhodovať v procesných formách rozsudku či uznesenia; porov. tiež nález sp. zn. II. ÚS 599/2016, bod 11.1].

Exekučný súd teda má oprávnenie skúmať správnosť tohto prípisu, a to aj v prípade, že ho vydal odvolací súd, ktorý je zároveň nadriadeným súdom exekučného súdu. Zo žiadneho ustanovenia ústavy, zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Občianskeho súdneho poriadku ani Civilného sporového poriadku nevyplýva žiaden všeobecný princíp subordinácie súdov, teda nadriadenosti odvolacích súdov voči súdom prvej inštancie, s výnimkou kasačnej záväznosti v konkrétnej veci (§ 226 OSP, § 391 ods. 2 CSP). Pokiaľ tomu nebráni táto kasačná záväznosť alebo výslovné ustanovenia zákona, ktoré by bránili spochybňovať správnosť určitých rozhodnutí alebo opatrení súdov (napr. už viackrát citovaný § 159 ods. 1 OSP a § 228 ods. 1 CSP), je každý súd oprávnený preskúmať správnosť postupu každého iného súdu.

V prerokúvanej veci tak exekučný súd bol oprávnený aj povinný zaoberať sa vecne námietkami sťažovateľky, ktorá konkrétnym spôsobom namietala, že exekučný titul doteraz nenadobudol právoplatnosť, teda nemôže byť ani vykonateľný (porov. tiež ČENTÍK, T. Konanie o zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti [online]. Dostupné na internete: http://www.ulpianus.sk/blog/konanie-o-zrusenie-dolozky- pravoplatnosti-a-vykonatelnosti/; možno dodať, že rakúsky oeZPO pozná špeciálne konanie o určenie právoplatnosti rozhodnutí).

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 755/2017 zo dňa 7. 8. 2018 - zdroj: http://merit.slv.cz/II.US755/2017)
04.11.2018 o 19:12:51Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Nesprávne potvrdenie súdu o tom, kedy nastala právoplatnosť rozsudku nemôže byť na ujmu účastníkom konania. Doložka právoplatnosti síce nie je právnou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na právne vzťahy účastníkov konania (takýto vplyv má len právoplatnosť rozhodnutia ako taká, ktorá nastane nezávisle na vôli súdu či účastníkov konania okamihom , keď sú splnené zákonné podmienky a keď ho už nemožno napadnúť odvolaním ) , avšak je úradným osvedčením o právnej skutočnosti – nadobudnutí právoplatnosti . Nesprávne vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí súdu nie je samé osebe ani dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2012, sp. zn. 7 Cdo 39/2010)
23.09.2015 o 17:13:05Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: