Interpretačné nejasnosti § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka?

V súdnej praxi (konkrétne na súdoch prvej inštancie) sa začali objavovať názory, podľa ktorých sa ako podmienka pre naplnenie zodpovednosti za zásah do dobrej povesti právnickej osoby vyžaduje preukázanie vzniku negatívnych následkov zásahu najmä pri priznávaní finančného zadosťučinenia - väčšinou tento názor nie je výslovne pomenovaný, avšak z postupu súdu (najmä zameranie dokazovania na preukazovanie vzniku reálnych negatívnych následkov zásahu) a jeho rozhodnutia vyplýva. Tento názor nepovažujeme za správny, pretože je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy z dôvodov a vysvetlením uvedeným v tomto článku.

Na pojednávaniach sa stretávame pomerne často s otázkou typu „Stratili ste nejakého odberateľa?“ alebo „Ukončil s Vami nejaký zmluvný partner zmluvu?“. Spravidla ide o spory, v rámci ktorých sa subjekt A vyjadroval verejne na adresu subjektu B nepravdivo alebo vyslovil neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré už nepožívajú ochranu ústavného práva na slobodu prejavu, čím neoprávneným spôsobom zasiahol do práva subjektu B na ochranu jeho dobrej povesti (obdobne ochrany osobnosti fyzickej osoby). Z uvedeného prístupu súdov vyplýva, že tieto inklinujú k záveru, že na vznik nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, resp. že podmienkou pre naplnenie zodpovednosti za tieto zásahy sa požaduje existencia reálneho negatívneho následku, ktorý je spôsobený a v príčinnej súvislosti s týmto zásahom.  

Naproti tomu stojí argumentácia, že pre vznik zodpovednosti za zásah do dobrej povesti postačuje to, že je daná objektívna spôsobilosť privodiť (nemajetkovú) ujmu na dobrej povesti právnickej osoby. Ktorý z týchto dvoch názorov je teda správny? Ako správne vykladať ustanovenie § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka?

Podľa doktrinálne a judikatúrne ustálených a dlhodobo akceptovaných názorov (napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. Bratislava, EUROKÓDEX 2011, str. 164; Švestka, Jehlička, Škárová, Spáčil a kol.: Občanský zákoník I, komentář, 2. vydání , C.H.BECK 2009, str. 250; Lazar, J. a kol.: Základy občianskeho hmotného práva. 1. Zväzok. IURA EDITION, 2000, str. 87; Vojčík, P.: Občianske právo hmotné I. UPJŠ v Košiciach 2002, str. 116; Devátý, S., Toman, P.: Ochrana dobré pověsti a názvu právnických osob. Linde, Praha, 1999, str. 41 a 43; KNAP, Karel, Jiří ŠVESTKA, Oldřich JEHLIČKA, Pavel PAVLÍK a Vladimír PLECITÝ. Ochrana osobnosti podle občanského práva. 4. podstatně přeprac. a dopl. vyd. Praha: Linde, 2004 a pod.; KERECMAN, P.: Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím. 2009, Bratislava; rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fressoz a Roire proti Francúzsku z 21.1.1999; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 9. 2009, sp. zn. 4 Cdo 212/2007; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2011, sp. zn. 1 Cdo 113/2009; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20.03.2007, sp.zn. 5Cdo/180/2007; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 30 Cdo 5111/2009 z 26.10.2011; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 32 Odo 1159/2004 z 2.2.2006 a mnoho ďalších), je každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok považovaný za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, za predpokladu, že je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, t.j. postačuje, že nepravdivé tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby (tzv. znevažujúci dojem).

Táto právna konštrukcia tzv. objektívnej spôsobilosti privodiť ujmu na dobrej povesti (tzv. potencialita ujmy) je založená na premise, že vznik skutočnej ujmy by bolo v drvivej väčšine prípadov objektívne nemožné preukázať vzhľadom na imateriálny a abstraktný charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.

Právnická osoba, o ktorej dobrú povesť ide, nemá spravidla objektívne dostupné možnosti ako zistiť a preukázať reálny vznik ujmy napr. či potenciálni obchodní partneri si v dôsledku neoprávneného zásahu rozmysleli nadviazať spoluprácu s touto osobou alebo aké konkrétne subjekty boli prijímateľmi negatívnych informácií o právnickej osoby a ako tieto informácie vnímali. Vzhľadom na tieto skutočnosti sme toho názoru, že právna úprava ochrany dobrej povesti právnickej osoby nie je postavená na vzniku skutočnej ujmy a následkoch neoprávneného zásahu, ale na objektívnej spôsobilosti neoprávneného zásahu privodiť ujmu, resp. negatívne zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby v rovine ohrozenia tejto dobrej povesti.

Na úspešné uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti sa teda nevyžaduje reálne vyvolanie negatívnych následkov (vznik ujmy), ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť dobrú povesť právnickej osoby, t.j. spôsobilý tieto negatívne následky privodiť; nie je tu rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, pričom rovnako je irelevantné zavinenie – občianskoprávna ochrana dobrej povesti je totiž založená na objektívnom princípe. V zásade je nepochybné, že k neoprávneným zásahom dochádza vtedy, keď sú nepravdivé skutkové tvrdenia alebo neprimerané hodnotenia prednesené verejne. Ak sa prednesené výroky dostanú na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa dobrej povesti právnickej osoby. Je pritom bezvýznamné, že k neoprávnenému zásahu došlo nedbalým prevzatím informácií a k ich následnému rozširovaniu.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že ak k neoprávnenému zásahu do  dobrej povesti právnickej osoby dôjde televíznym vysielaním (pozn. obdobne v periodickej tlači s celoštátnou pôsobnosťou), vo všeobecnosti treba  vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu (R45/2000). Vychádzajúc z tejto  publicity pri súčasnom splnení podmienky nepravdivosti odvysielaných informácií ohľadne určitého subjektu, treba vyvodiť, že ide o taký zásah do dobrej povesti právnickej osoby, ktorý zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (obdobne uznesenie NS SR, sp. zn. 1 Cdo 123/2010 zo dňa 27. apríla 2011).

Požiadavka, aby podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu dobrej povesti bolo vyvolanie následkov, by znamenala povinnosť súdu zisťovať tieto následky (resp. žalobcu dokazovať tieto následky), čo by pri abstraktnosti a subjektívnom ponímaní kategórie dobrej povesti mohlo byť v rozpore s cieľom právnej úpravy ochrany dobrej povesti právnických osôb. Navyše zisťovanie týchto následkov by bolo objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica), nakoľko dotknutý subjekt sa o nich nemusí včas alebo vôbec dozvedieť (napr. sa nedozvie, že určitý subjekt s ním nenadviazal z týchto dôvodov spoluprácu alebo súčasný obchodný partner s ním ukončil spoluprácu pod.) a to zvlášť pri zásahoch so značnou územnou pôsobnosťou (je nemožné preukázať ako bol daný zásah vnímaný čitateľmi určitého textu alebo poslucháčmi určitého prejavu, ktorých dotknutý subjekt nevie určiť a vzhľadom na početnosť tejto základne vykonať dokazovanie výsluchom svedkov).

Z uvedeného vyplýva, že nie je nevyhnutné dokazovať, že dobrá povesť bola skutočne poškodená, ale k úspešnému uplatneniu práva na ochranu dobrej povesti postačuje zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na ochranu dobrej povesti, teda nevyžaduje sa vyvolanie reálneho následku. Tento záver má svoje logické opodstatnenie vzhľadom na abstraktnosť a nemateriálnu povahu dobrej povesti, ktorú nie je objektívne možné vyjadriť v zhmotnenej podobe a následne určiť reálny následok. V tom sa v podstate nemajetková ujma odlišuje od majetkovej ujmy (škody), ktorú je možné konkrétne vyčísliť t. j. peňažným spôsobom určiť následok konania škodcu a škodu na strane poškodeného. Táto skutočnosť vyplýva najmä z toho, že zisťovanie a dokazovanie reálneho následku v nemajetkovej sfére je objektívne nemožné. V praktickej rovine totiž nemožno ustáliť koľko ľudí a akým spôsobom vnímali predmetný zásah. Je to dané tým, že tieto verejné zásahy sú šírené prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov dostupných relatívne neobmedzenému a vopred neznámemu počtu ľudí. Z tohto dôvodu je nemožné zistiť reálny následok, resp. to, ako boli predmetné verejné vyjadrenia vnímané tretími osobami. Preto sa z hľadiska právnej úpravy posudzuje neoprávnený zásah v kontexte jeho objektívnej spôsobilosti t. j. možnosti privodiť nemajetkovú ujmu a nie z pohľadu reálneho vzniku ujmy.

V tejto súvislosti nemožno v konkrétnom prípade opomenúť skutočnosť, aké je postavenie dotknutého subjektu v spoločnosti, ktorý môže mať vyvinuté vzťahy s obchodnými partnermi, bankami, zamestnancami a inými osobami a inštitúciami, pričom tieto vzťahy ako aj potenciálne vzťahy môžu byť neoprávnenými zásahmi na adresu tohto subjektu narušené a ohrozené. Subjekt, do ktorého dobrej povesti sa zasiahlo, sa dokonca o narušení týchto vzťahov ani nemusí dozvedieť, pretože dôvody odmietnutia tretích osôb vstúpiť s ním do určitého vzťahu, môžu pred ním ostať skryté. Práve v tejto skutočnosti spočíva podstata a nebezpečenstvo neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnických osôb a preto právna úprava zakazuje zverejňovanie akýchkoľvek nepravdivých tvrdení a neoprávnenej kritiky a postihuje už samotnú skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na dobrej povesti.

Na doplnenie možno poukázať aj na opačný názor na úrovni najvyššej súdnej inštancie, podľa ktorého: „V situácii, keď je zároveň uplatnená aj morálna aj majetková satisfakcia, za kritériá pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch môže súd v rámci svojej voľnej úvahy určiť aj negatívne následky tvrdené žalujúcou stranou a v prípade ich nepreukázania odôvodniť neunesením dôkazného bremena nepriznanie finančného zadosťučinenia, popri inak priznanom morálnom zadosťučinení (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. augusta 2011, sp. zn. 6 Cdo 17/2010).

Prečo považujeme takýto interpretačný prístup za nesprávny si skúsime ilustrovať na nasledovnom modelovom prípade. Predstavme si situáciu cestovnej kancelárie, ktoré pred začiatkom letnej sezóny začne ponúkať zájazdy. O tejto cestovnej kancelárii začne tretia osoba verejne šíriť nepravdivé informácie, že cestovná kancelária má finančné problémy, hrozí jej krach a teda že je daná hrozba nenaplnenia ponúkaných zájazdov. V takom prípade je jasné, že cestovná kancelária zrejme ťažko preukáže pred súdom, že stratila konkrétnych klientov, resp. neuzavrela zmluvy o poskytnutí zájazdu s konkrétnymi klientmi (vznik reálneho negatívneho následku). Je však nepochybné, že takýto zásah spočívajúci v šírení nepravdivých informácií je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, keďže tretie osoby si o tejto cestovnej kancelárii vytvoria negatívny dojem, v dôsledku ktorého sa rozhodnú nevyužiť jej služby. Navyše skúmanie reálnych negatívnych následkov by sa skôr blížilo k skúmaniu inej kategórie ujmy typickej pre inštitút náhrady škody. Pre ochranu dobrej povesti právnickej osoby však nie je rozhodujúci tento aspekt (t. j. či stratila klienta a vznikla jej škoda v podobe majetkovej ujmy), ale to, aký mal neoprávnený zásah dopad na jej dobrú povesť a vnímanie verejnosťou, t. j. akým spôsobom bola ohrozená a narušená dôveryhodnosť, serióznosť, poctivosť, spoľahlivosť, vážnosť a slušnosť, istota v dodržanie svojich záväzkov a iné hodnoty, ktoré vytvárajú dobrú povesť dotknutej právnickej osoby v očiach tretích osôb, s ktorými právnická osoba prichádza alebo môže prísť do obchodného, príp. iného kontaktu.  Je viac ako pravdepodobné, že takýto neoprávnený zásah je spôsobilý očierniť dotknutú právnickú osobu a jej povedomie na verejnosti.

Tomáš Čentík

7. marec 2017

ilustračné foto: pixabay.com

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201106.02.2020 o 13:12:02Reagovať
Samotná nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného. Jej negatívne následky môžu ovplyvňovať napríklad česť, vážnosť, povesť, súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie poškodeného. Pokiaľ je poškodený subjekt právnickou osobou, ktorá svoje konanie uskutočňuje prostredníctvom orgánov tvorených fyzickými osobami, je potrebné negatívne následky do osobného života spoločníkov a členov štatutárnych orgánov posudzovať ako jedno z kritérií, ktoré má vplyv na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže v danej veci bol žalobca právnickou osobou, ktorá bola tvorená jediným spoločníkom a mala jediného konateľa, pričom išlo o totožnú osobu, bolo správne, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal na pocity dlhoročného stresu, depresie, frustrácie a neistoty a straty dôvery, že obchodná kauza bude pred súdom dovedená k spravodlivému koncu, tejto osoby. (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/23/2019 zo dňa 11. 12. 2019)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201120.03.2019 o 15:24:56Reagovať
Za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby sa považuje taktiež verbálny útok na jej jednotlivých predstaviteľov, nakoľko útok na konkrétneho predstaviteľa môže veľmi citeľne poškodiť dobrú povesť právnickej osoby (DEVÁTÝ, S.- TOMAN, P.: Ochrana dobrej pověsti a názvu právnických osob. LINDE Praha, a.s., 1999, s. 42)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201120.03.2019 o 15:24:37Reagovať
Právny poriadok pripúšťa, že môže dôjsť k súbehu neoprávneného zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby súčasne s neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, a teda, že jedným konaním môže dôjsť ako k porušeniu práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, tak aj k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a uspokojenie práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby tak nemôže konzumovať, alebo vylúčiť uplatnenie práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a naopak. K neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby môže dôjsť nielen zásahom do práv samotnej právnickej osoby ako celku, ale aj zásahmi, ktoré sa dotýkajú jej jednotlivých predstaviteľov, respektíve zamestnancov. Pokiaľ teda existuje vzájomná prepojenosť/väzba medzi jednotlivými fyzickými osobami tvoriacimi právnickú osobu a jej dobrou povesťou, môže útok na konkrétneho predstaviteľa právnickej osoby poškodiť dobrú povesť právnickej osoby a rovnako môže útok na dobrú povesť právnickej osoby mať negatívny vplyv na samotné fyzické osoby (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/475/2013 z 28. 10. 2014; uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 473/2017-14 z 1. augusta 2017).
Milan HlušákPrávnik od roku 200308.03.2017 o 12:20:55Reagovať
Súhlasím s tebou Tomáš, že zisťovanie a dokazovanie „peňažnej“ hodnoty nemajetkovej ujmy je objektívne nemožné. Aj napriek tomu však súd predsa len musí — ak je nárok oprávnený — dospieť k nejakému konkrétnemu číslu. K tomuto číslu sa pritom súd môže a musí dopracovať len vlastnou úvahou. Tá však nemôže byť svojvoľná. Preto nepovažujem požiadavku súdu na preukázanie skutočných negatívnych dopadov za úplne neoprávnenú. Súd predsa musí svoju úvahu nejako zdôvodniť. Vezmime si tvoj príklad s cestovkou. Ak sa preukáže, že skutočne došlo k zásahu do dobrej povesti cestovky, súd zrejme prizná aspoň ospravedlnenie. Ak však cestovka požaduje aj finančnú satisfakciu, súd musí najprv zvážiť, či jej poskytnutie je skutočne potrebné (hoci § 19b OZ nespomína subsidiaritu, nesporne treba postupovať analogicky podľa § 13 ods. 2 OZ). K záveru o potrebe môže podľa mňa súd dospieť aj na základe vlastných skúseností či pohľadu na vec (sudca sa „vžije“ do postavenia potenciálneho zákazníka). Ak napr. išlo o obrovskú negatívnu kampaň, kde je viac pravdepodobné ako nie, že na strane cestovky vzniknú straty, viem si predstaviť, že súd prizná finančnú satisfakciu aj bez ďalšieho. Ak však vykonané dôkazy súd až tak nepresvedčia, na ťahu bude cestovka, pretože práve ona nesie dôkazné bremeno. A z pohľadu objektivity je najlepším dôkazom taký dôkaz, ktorý preukáže skutočne vzniknuté negatívne dopady. Tu si viem predstaviť napr. dôkaz preukazujúci pokles zákazníkov oproti predošlému roku. Samozrejme, cestovka tu bude musieť preukázať aj príčinnú súvislosť. Napr. negatívne, tzn. že na trhu sa nestalo nič také, čo by viedlo k poklesu zákazníkov, a teda že príčinou môže byť práve zásah do dobrej povesti cestovky. Súd — keďže ide o jeho úvahu — tu bude môcť byť flexibilný; príčinná súvislosť preto nebude musieť byť preukázaná skoro na istotu, ako je tomu napr. pri náhrade škody.
Milan HlušákPrávnik od roku 200308.03.2017 o 12:23:06Reagovať
Ešte malá poznámka: CSP neprevzal pravidlo zakotvené v § 136 OSP, podľa ktorého ak výšku nároku (ktorého základ je preukázaný) nemožno určiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami, určí ju súd podľa svojej úvahy. Toto pravidlo bolo pritom výslovne zakotvené tak v procesných poriadkoch za monarchie (§ 272 rak. CSP, § 270 uh. OSP), ako aj v OSP z r. 1950 (§ 94). Aj napriek jeho vypusteniu toto pravidlo nepochybne musí platiť aj dnes, inak by minimálne práve nároky na finančnú satisfakciu nebolo nikdy možné priznať. Ako bolo totiž uvedené vyššie, hodnotu finančnej satisfakcie nie je možné objektívne preukázať. Možno k dospieť len úvahou.
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201109.03.2017 o 16:49:33Reagovať
Súhlasím s tebou v tom smere, že vznik reálnych negatívnych následkov môže byť jedným z kritérií pre stanovenie určitej výšky peňažnej satisfakcie. Avšak podľa mňa nemôže absencia preukázania týchto následkov znamenať, že súd neprizná túto satisfakciu vôbec. Navyše v konkrétnych prípadoch sa stretávam s tým, že súd z tohto dôvodu neprizná žiadny nárok (ani ospravedlnenie ), resp. že konštatuje, že nevznikla zodpovednosť za neoprávnený zásah napriek tomu, že boli verejne prednesené nepravdivé skutkové tvrdenia. Na podporu mojich úvah si dovolím odkázať na nasledovný názor z odbornej literatúry: V prípade uplatnenia nároku právnickej osoby na peňažné zadosťučinenie nie sú v právnej úprave uplatňované žiadne obmedzujúce podmienky pre jej priznanie ani na výšku uplatnenej čiastky – na rozdiel od zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka nie je u právnickej osoby podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia tá okolnosť, že morálna satisfakcia sa javí ako nepostačujúca. Z tohto dôvodu je možné priznať peňažnú satisfakciu i v tom prípade, ak morálna zadosťučinenie je postačujúce, t.j. súd nemôže odmietnuť priznanie peňažnej satisfakcie len z toho dôvodu, že morálnu satisfakciu považuje za postačujúcu, ale je povinný zaoberať sa primeranosťou peňažného zadosťučinenia. Ustanovenie § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno interpretovať v tom zmysle, že súd má možnosť zamietnuť uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Ak sú teda splnené základné podmienky pre poskytnutie ochrany dobrej povesti, súd nemá inú možnosť ako tento nárok priznať – možnosti súdu sú obmedzené len na určenie výšky primeraného zadosťučinenia. V tomto zmysle môže súd buď priznať uplatnenú peňažnú čiastku v plnej výške alebo ju primerane znížiť, v žiadnom prípade ju však nemôže zamietnuť (DEVÁTÝ, S.- TOMAN, P.: Ochrana dobrej pověsti a názvu právnických osob. LINDE Praha, a.s., 1999, s. 48 a 62).
Milan HlušákPrávnik od roku 200311.03.2017 o 20:20:36Reagovať
Je pravda, že znenie § 19b ods. 2 OZ („[primerané zadosťučinenie] sa môže p o ž a d o v a ť aj v peniazoch“) môže evokovať, že v prípade preukázania zodpovednosti súd m u s í požadovanú finančnú satisfakciu žalobcovi aspoň v nejakej výške priznať. Tento záver by sa dal oprieť aj o zásadu „iné slová, iný zmysel“. § 53 ObZ, ktorý bol vládou i parlamentom schválený v rovnaký deň ako § 19b OZ, totiž používa opačnú modalitu („[primerané zadosťučinenie] sa môže p o s k y t n ú ť aj v peniazoch“), čo evokuje, že súd n e m u s í priznať žiadnu finančnú satisfakciu, i keď je zodpovednosť preukázaná. Dalo by sa preto tvrdiť, že ak chcel zákonodarca v § 19b ods. 2 OZ zakotviť len možnosť súdu priznať finančnú satisfakciu, vyjadril by to rovnako ako pri § 53 ObZ. Takéto chápanie by ale nebolo celkom správne. Netreba totiž zabúdať na historický kontext. Po revolúcii sa v pomerne krátkom čase prijímalo obrovské množstvo zmien, čo malo za následok nie príliš vysokú kvalitu legislatívneho jazyka. Rozdielom v texte by som preto príliš veľký význam neprikladal. Okrem toho, za socializmu prevládal záver (Cpj 234/66, Cpj 138/69), že zadosťučinenie nie je možné priznať v peniazoch (zrejme preto, že išlo o „buržoázny prežitok“). Toto, samozrejme, po zmene režimu prestalo platiť. Potreba finančnej satisfakcie sa odôvodňovala novonadobudnutou slobodou prejavu, ktorá nevyhnutne prináša aj zvýšené riziko difamácie. Z toho sa dá vyvodiť, že zakotvením finančného zadosťučinenia — či už v § 19b ods. 2 OZ, alebo v § 53 ObZ — zákonodarcovi zrejme išlo len o to, aby sa dištancoval od predchádzajúcej, nedemokratickej úpravy. Navyše — odhliadnuc od historického kontextu —, prečo by mala byť právnická osoba vo výhodnejšom postavení ako osoba fyzická, resp. ako právnická osoba poškodená nekalou súťažou? Možno by som ešte vedel pochopiť rozdielny prístup v porovnaní s fyzickou osobou, ale v porovnaní s nekalou súťažou už nie. A nakoniec netreba opomínať, že § 19b ods. 2 OZ sa na zásahy do dobrej povesti aplikuje len p r i m e r a n e (ods. 3). Na druhej strane si ale myslím, že v mnohých prípadoch, hlavne tých, kde k zásahu došlo masovokomunikačnými prostriedkami (TV, rozhlas, sociálne siete apod.), môže byť finančná satisfakcia opodstatnená aj bez preukazovania negatívnych dôsledkov. Napr. v USA vychádzajú z toho, že difamácia zaznamenateľnou formou (libel) si vyžaduje náhradu škody per se, tzn. žalobca nemusí nič preukazovať. Negatívne dôsledky musí preukazovať len v prípade zásahu ústnou formou (slander). Rozdiel je odôvodnený tým, že zaznamenateľná difamácia je vlastne „večným pamätníkom klamstva“; poškodený by preto nemal byť zaťažovaný zložitým, niekedy až nemožným dokazovaním. Rovnako aj v Nemecku je možné priznať finančnú satisfakciu aj bez preukázania materiálnej ujmy (BGHZ 35, 363). Hlavne neoprávneným zásahom urobeným v snahe dosiahnuť komerčný úspech „možno účinne čeliť“ práve priznaním finančnej satisfakcie. Nik, kto sa snaží na úkor osobnostných práv iného dosiahnuť neoprávnený zisk, „sa nemôže sťažovať, ak bude zaviazaný zaplatiť peňažnú kompenzáciu“. Finančná satisfakcia — aj bez preukázania materiálnej ujmy — môže byť odôvodnená už samotnou „závažnosťou zásahu a závažnosťou zavinenia“.
Právnik od roku Reagovať