ESĽP a vyčerpanie opravných prostriedkov - kedy nie je ústavná sťažnosť účinným prostriedkom nápravy?

Podmienky prijateľnosti sťažností podaných na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) upravuje článok 35 Európskeho dohovoru o ľudských právach (Dohovor). V praxi však drvivá väčšina sťažností podmienky prijateľnosti nespĺňa. Napríklad, v roku 2014 sa len 3 % rozhodnutých prípadov skončili rozsudkom v merite veci (zvyšné sťažnosti boli vyhlásené za neprijateľné alebo boli vyčiarknuté zo zoznamu sťažností napríklad z dôvodu, že sťažovateľ netrval na pokračovaní v konaní alebo uzatvoril zmier s vládou). Minulý rok ESĽP rozhodol o 368 sťažnostiach podaných proti Slovenskej republike, ale rozsudok v merite veci prijal len v 14 prípadoch.

Jedným z najčastejších dôvodov neprijateľnosti sťažností je nevyčerpanie účinných opravných prostriedkov. Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP už v roku 2002 vyslovil, že v prípade namietaných porušení Dohovoru sa od sťažovateľov vo všeobecnosti vyžaduje, aby sa nápravy domáhali najskôr pred Ústavným súdom Slovenskej republiky prostredníctvom individuálnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy (prípad Andrášik a ďalší p. Slovenskej republike, ktorý sa týkal prieťahov v konaní).  

Je však potrebné obrátiť sa na Ústavných súd vždy a za každých okolností? Z judikatúry ESĽP vyplýva, že tomu tak nie je. ESĽP totiž vo výnimočných prípadoch nepovažuje ústavnú sťažnosť ako takú za účinný opravný prostriedok. Z toho dôvodu ju preto v takých prípadoch nie je potrebné využiť a nápravy sa možno domáhať priamo pred ESĽP.   

 

Individuálna sťažnosť podľa článku 127 Ústavy ako neúčinný prostriedok nápravy  

Ako bolo uvedené vyššie, ak fyzická alebo právnická osoba namieta, že Slovenská republika porušila niektoré z jej práv zaručených Dohovorom, je v zásade potrebné najskôr umožniť Ústavnému súdu, aby preskúmal jej sťažnosť v zmysle článku 127 Ústavy. Avšak ESĽP uznal, že v podmienkach Slovenskej republiky to v istých situáciách nie je potrebné (prípady ako Urbárska Obec Trenčianske Biskupice p. Slovensku; Babylonová p. Slovensku a Laduna p. Slovensku).

Prípad Urbárska Obec Trenčianske Biskupice sa týkal prevodu vlastníctva k pozemkom z pôvodných vlastníkov na záhradkárov v situácii, keď výška náhrady bola stanovená priamo právnymi predpismi; prípad Babylonová sa vzťahoval na situáciu, keď právny poriadok neumožňoval sťažovateľke odhlásiť inú osobu z trvalého pobytu v jej dome; a v prípade Laduna išlo o právnu úpravu práv a povinností osôb vo výkone väzby.   

Spoločným znakom všetkých týchto prípadov bolo, že k zásahu do práv sťažovateľov došlo priamo legislatívnym rámcom Slovenskej republiky. ESĽP v týchto prípadoch poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu, podľa ktorej je Ústavný súd pri rozhodovaní o individuálnych sťažnostiach podľa článku 127 Ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti a zákonnosti právnych aktov. V takomto konaní teda nie je možné rozhodovať o súlade právnych predpisov (napr. rozhodnutia Ústavného súdu III. ÚS 10/07-7 a IV. ÚS 253/08-16). Keďže Ústavný súd nemal právomoc tieto sťažnosti preskúmať, ESĽP vyslovil, že sa sťažovatelia mohli obrátiť priamo na ESĽP.

V praxi by mohli nastať rôzne situácie, v ktorých by do zásahu do práv zaručených Dohovorom došlo priamo právnymi predpismi. Práve v týchto prípadoch sa sťažnosť na ESĽP môže javiť ako najrýchlejší a najefektívnejší spôsob dosiahnutia nápravy. Takéto riešenie by mohlo byť pre sťažovateľov čiastočne „jednoduchšie“ aj v tom, že by sa takto mohli vyhnúť prípadným zdĺhavým konaniam na vnútroštátnej úrovni, a obrátiť sa so svojimi sťažnosťami priamo na ESĽP.

Avšak pri takomto postupe je potrebné mať na pamäti, že je nevyhnutné, aby vnútroštátne právne predpisy reálne, a nielen teoreticky, zasiahli do práv sťažovateľa. ESĽP nemá právomoc riešiť všeobecné právne otázky alebo abstraktne skúmať súlad vnútroštátnej legislatívy s Dohovorom (tzv. sťažnosť actio popularis). Tak to bolo napríklad v sťažnosti L.Z. p. Slovensku, v ktorej sťažovateľ neúspešne namietal, že jeho právo na ochranu osobnosti bolo porušené tým, že obec Varín premenovala jednu zo svojich ulíc po Jozefovi Tisovi, prezidentovi vojnového Slovenského štátu.  

 

Výnimočné situácie, v ktorých nebola ústavná sťažnosť účinným prostriedkom nápravy

Je potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedené situácie nie sú v konaní pred ESĽP bežné (situácie, v ktorých Ústavný súd nemá na základe individuálnej sťažnosti právomoc rozhodovať). Vo všeobecnosti platí, že Ústavný súd má v konaní podľa článku 127 Ústavy právomoc preskúmať namietané porušenie práv zaručených Dohovorom. Aj v týchto prípadoch však výnimočne môže dôjsť k situácii, keď vo svetle konkrétnych okolností prípadu nemožno ústavnú sťažnosť považovať za účinný prostriedok nápravy.    

Na rozdiel od predchádzajúcich prípadov, tieto situácie môžu nastať vtedy, keď mal Ústavný súd právomoc vo veci rozhodnúť. Hoci mal Ústavný súd právomoc tieto sťažnosti preskúmať, reálne k tomu z rôznych dôvodov nedošlo. ESĽP teda vo viacerých prípadoch preskúmal sťažnosti podané sťažovateľmi napriek tomu, že Ústavný súd predtým nevydal rozhodnutie v merite veci.

Tento postup ESĽP vyplýva z jeho konštantnej judikatúry, podľa ktorej majú sťažovatelia povinnosť vyčerpať dostupné vnútroštátne opravné prostriedky v súlade s formálnymi náležitosťami a lehotami, tak ako ich stanovuje vnútroštátne právo a judikatúra. Avšak toto pravidlo nie je možné uplatňovať absolútne alebo automaticky a vždy je nevyhnutné zohľadniť okolnosti každého prípadu (napr. Akdivar a ďalší p. Turecku). ESĽP neustále zdôrazňuje, že zámerom Dohovoru je zaručiť práva, ktoré nie sú len teoretické alebo iluzórne, ale reálne a účinné (napr. Jakub p. Slovensku).   

Ako príklad môžeme uviesť nasledujúce sťažnosti proti Slovenskej republike, v ktorých ESĽP potvrdil, že sťažovatelia urobili všetko preto, aby vyčerpali dostupné prostriedky nápravy na vnútroštátnej úrovni (t.j. v týchto prípadoch individuálnu sťažnosť podľa článku 127 Ústavy). V prípade Jakub sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, v ktorej namietal prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi. Svoju sťažnosť predložil v súlade s formálnymi náležitosťami, ale Ústavný súd jeho sťažnosť napriek tomu odmietol. V obdobnom prípade Kocianová p. Slovensku sa sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovala na celú dĺžku vnútroštátneho konania. Napriek tomu Ústavný súd preskúmal len krátku časť konania, v ktorej nezistil žiadne prieťahy, a sťažnosť odmietol. V prípade V.C. p. Slovensku sťažovateľka pred Ústavným súdom namietala, že v konaní pred vnútroštátnymi súdmi došlo k porušeniu viacerých článkov Dohovoru (3, 8, 12, 13 a 14). Ústavný súd sa však odmietol zaoberať jej sťažnosťou z dôvodu, že v konaní pred všeobecným súdom by mohlo prichádzať do úvahy len porušenie procesných práv zaručených článkom 6 Dohovoru, na ktorý sa sťažovateľka výslovne nesťažovala. ESĽP vyhodnotil túto požiadavku Ústavného súdu ako prílišný formalizmus a vyslovil, že sťažovateľka dala Ústavnému súdu príležitosť, aby jej poskytol nápravu na vnútroštátnej úrovni. Sťažovateľka teda urobila všetko preto, aby splnila podmienku vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov v zmysle článku 35 Dohovoru.

Tieto tri príklady slúžia na ilustráciu rôznych výnimočných okolností, ktoré umožnili sťažovateľom obrátiť sa na ESĽP aj v prípadoch, keď Ústavný súd ich sťažnosti nepreskúmal v merite veci, hoci na to mal právomoc a príležitosť. Neodôvodňujú však záver, že individuálna sťažnosť podľa článku 127 Ústavy ako taká nie je účinným prostriedkom nápravy v zmysle článku 35 Dohovoru. Naopak, pre sťažovateľov z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva povinnosť obrátiť sa na Ústavný súd a dať takto Ústavnému súdu príležitosť poskytnúť nápravu na vnútroštátnej úrovni.    

 

Záver

Z oboch vyššie uvedených typov situácií je zrejmá dôležitosť posudzovania otázky (ne)vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov pre účely konania pred ESĽP. Pri podávaní sťažnosti na ESĽP a pri vypĺňaní potrebného formulára je preto dôležité na ňu brať náležitý ohľad. Problematike vyčerpania respektíve nevyčerpania opravných prostriedkov sa špecificky venuje časť G formulára sťažnosti, ktorá dáva sťažovateľom priestor na to, aby vysvetlili dôvody, pre ktoré nesplnili podmienku vyčerpania dostupných opravných prostriedkov na vnútroštátnej úrovni (napríklad z dôvodu neúčinnosti ústavnej sťažnosti ako takej, prípadne kvôli špecifickým okolnostiam ich prípadu).    

 

Zuzana Kovaľová, European Human Rights Association (EHRA), Štrasburg    

ilustračné foto: pixabay.com

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: