PROFESORSKÝM PEROM: Neznalosť práva neospravedlňuje

Neznalosť zákona (práva) neospravedlňuje alebo – Ignorantia legis (iuris) neminem excusat – je právny princíp (niektorí ho nazývajú tiež maxima) pochádzajúci z rímskeho práva. 

Neznalosť zákona nezbavuje zodpovednosti. Znalosť často áno.“ konštatuje známy poľský satirik Stanislaw Jerzy Lec. Ale vážne: z uvedeného princípu vyplýva, že osoba, ktorá nepozná právo, neuniká právnej zodpovednosti. Ľudovo povedané, nevedomosť nechráni pred trestom.

Niektorí sudcovia môžu mať výnimočne aj iný názor. V prípade Lambert v. California 355 U. S. 225 (1957) Najvyšší súd Spojených štátov amerických (ďalej len „najvyšší súd") zakázal pomerom hlasov 5 : 4 potrestať osobu,  ktorá nevedela o príslušnom právnom predpise.

Konkrétne išlo o znalosť mestského poriadku (Municipal Code) v Los Angeles.

Slečna Virginia Lambert v súvislosti so zatknutím pre podozrenie z iného porušenia práva, bola obvinená z porušenia ohlasovacej povinnosti podľa mestského poriadku Los Angeles.  Z dokazovania vyplynulo, že v čase zatknutia bývala v tomto meste už viac ako sedem rokov. Počas uvedeného obdobia bola v Los Angeles usvedčená z falšovania, čo bol v Kalifornii zločin. Lambert nevedela o tom, že tunajší mestský poriadok požaduje, aby sa každý zločinec  pri pobyte v meste, ktorý trvá viac ako 5 dní ohlásil na polícii (Chief of Police). Po uplynutí  5-dňovej lehoty možno „zábudlivého“ zločinca potrestať pokutou do 500 dolárov a možno ho odsúdiť až  na 6 mesiacov väzenia za každý deň pobytu v meste po uplynutí tejto lehoty. Menovaná bola odsúdená na pokutu 250 dolárov a na 3 roky probácie. Obhajovala sa tým, že o tejto ohlasovacej povinnosti nevedela, tvrdiac, že aplikáciou tohto predpisu  bolo porušené jej právo na spravodlivý proces (due process) v zmysle Dodatku č. XIV. Ústavy Spojených štátov amerických.

Sudca William Douglas, ktorý napísal väčšinový názor v tejto veci, v ňom okrem iného uviedol: „Ohlasovacie právne predpisy sú bežné a ich rozsah  široký. Mnohé takéto predpisy sa podobajú na zákony, ktoré sa týkajú obchodnej činnosti. Tento predpis je však celkom iný. Porušenie jeho ustanovení nie je spojené so žiadnou činnosťou, skúškou je len prítomnosť v meste. Úplne chýbajú okolnosti, ktoré by mohli niekoho pomknúť k potrebe ohlásiť sa. Predpis je nanajvýš technikou vynucovania práva projektovanou pre pohodlie agentúr na vynucovanie práva, ktoré potom zostavujú zoznam mien a adries zločincov, ktorí bývajú v danom meste. Veríme, že aktuálna znalosť ohlasovacej povinnosti alebo preskúmanie pravdepodobnosti takej znalosti a až následné zlyhanie pri plnení požadovanej povinnosti sú potrebné skôr ako môže obstáť usvedčenie podľa nejakého predpisu. Ako to napísal Holmes: „Zákon, ktorý by potrestal správanie, ktoré by nebolo odsúdenia hodné pre priemerného člena spoločnosti, by bol príliš tvrdý na to, aby ho spoločenstvo zachovávalo.“ Jeho tvrdosť spočíva v nedostatku príležitosti buď predísť dôsledkom zákona alebo brániť sa pred stíhaním, ktoré privodil.  Ak osoba nevedela o svojej povinnosti registrovať sa a ak sa neurobil dôkaz pravdepodobnosti takejto znalosti, nemôže byť usvedčená v zhode so spravodlivým procesom (Dodatok č. XIV). Ak by to bolo inak, vzniknuté zlo by bolo také veľké ako v prípade, že zákon je napísaný písmom, ktoré je primalé na čítanie alebo napísané jazykom, ktorý je spoločenstvu cudzí.“

Ďalší sudca Harold Burton nesúhlasil, pretože podľa neho aplikácia uvedeného predpisu voči sťažovateľke neporušuje jej ústavné práva.

Sudca Felix Frankfurter v odlišnom stanovisku, ku ktorému sa pridali jeho dvaja kolegovia, uviedol: „Nehodlám popierať, že trestná zodpovednosť je tak ako aj civilná zodpovednosť založená na odsúdenia hodnosti. ... (Ďalej poukazuje na rovnaký citát sudcu Holmesa, ako je uvedené vyššie, len ho dáva do trochu iného kontextu.) Mnohé také príklady možno nájsť v regulatívnych opatreniach pri výkone policajnej právomoci, kde zákon zjavne kladie väčší dôraz na dosiahnutie určitého sociálneho zlepšenia ako v prípadoch potrestania trestných činov. Súd tu ťahá ústavnú čiaru medzi požiadavkami štátu konať a nekonať. Čo je to iné ako návrat  rozdielom medzi plnením a neplnením, známym z právnickej ročenky, rozdielom, ktoré môžu mať význam vo vývoji common law, ale ktoré sú neprijateľné ako deliaca čiara medzi ústavnosťou a neústavnosťou. Vopred sa vzdávam úvah o takom zákonodarstve aj o súdnych rozhodnutiach, ktoré z neho vychádzajú, pretože verím, že sa ukáže, že súčasné rozhodnutie je izolovanou odchýlkou od silného prúdu precedensov vo vodách práva. Preto s ním nesúhlasím.“

Teraz si vlastne môžete vybrať spomedzi názorov vážených sudcov...

 

Titulky na slávnych talároch:

Harold Hitz Burton (1888 – 1964) sudca najvyššieho súdu v období 1945 – 1958).

Dodatok XIV  (časť ods. 1) k Ústave Spojených štátov amerických: „Všetky osoby narodené alebo naturalizované v Spojených štátoch amerických a podriadené ich jurisdikcii sú občanmi Spojených štátov amerických alebo štátu, ktorého sú obyvateľmi. ... Nijaký štát nemá právo zbaviť akúkoľvek osobu života, osobnej slobody alebo majetku bez riadneho súdneho procesu (due process of law).“

William Orville Douglas (1898 – 1980) sudca najvyššieho súdu v rokoch 1939-1975, čo je najdlhšie v dejinách tohto súdu.

Felix Frankfurter (1882 - 1965) sudca najvyššieho súdu  (1933 – 1962), narodený vo Viedni, obhajca zdržanlivosti súdnej moci (judicial restraint) vo vzťahu k zasahovaniu do zákonodarnej moci a výkonnej moci. Po smrti Benjamina Cardoza (1938) sa ho prezident Franklin Delano Roosewelt ako jeho starý priateľ opýtal, koho by mu odporúčal ako kandidáta na uvoľnené miesto sudcu najvyššieho súdu. Keď potom na zozname nenašiel nikoho, kto by spĺňal jeho kritériá, Roosewelt nominoval na tento post Frankfurtera.

Oliver Wendell Holmes, Jr. (1841–1935) jeden z najvplyvnejších sudcov najvyššieho súdu (1902 – 1932) preslávený aj svojimi odlišnými stanoviskami.

Stanislaw Jerzy Lec (1909-1966) poľský aforista, satirik a básnik, ktorý skončil štúdium práva vo Ľvove (magister práva v roku 1933).

 

Alexander Bröstl

Pozri tiež:

PROFESORSKÝM PEROM: Viete, aká je jedna z najslávnejších svedeckých výpovedí na súde?
PROFESORSKÝM PEROM: 117-ročný súdny spor
PROFESORSKÝM PEROM: Ako písal Shakespeare o právnikoch
PROFESORSKÝM PEROM: Proces s Erichom Honeckerom
PROFESORSKÝM PEROM: Hitler a právny štát

 

 

Tlačiť
Zdenek MailPrávnik od roku 021.06.2020 o 14:42:59Reagovať
Tvrdím, že je dokázateľné, že táto právna fikcia (ustanovenie § 15 zákona č. 400/2015 Z.z.: "O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.") je neudržateľná, pretože neexistuje fyzická osoba, ktorá by ovládala kompletnu Z.z. v znení neskorších predpisov v jej konsolidovanom znení. Takýto dôkaz sa dá veľmi jednoducho uskutočniť tak, že súd by neuniesol dôkazné bremeno nájdenia takejto fyzickej osoby.
Právnik od roku Reagovať