O zbytočných prieťahoch v súdnom konaní či o dĺžke súdnych sporov dnes aj my vieme svoje.
Svetoznámy anglický spisovateľ Charles Dickens (1812-1870) mal blízko k právu. Bol pisárom v advokátskej kancelárii a od roku 1829 sa stal nezávislým súdnym a neskôr parlamentným spravodajcom. V čase keď písal svoj slávny Ponurý dom (Bleak House, 1852-1853), pôsobil v Middle Temple. Dej tohto románu sa krúti okolo dedičského konania, ktoré prebieha dlhé roky pred londýnskym Kancelárskym súdom a je kritikou nedostatkov britského súdnictva.
„Londýn. Obdobie pôstu Svätého Michala sa pomaly blíži ku koncu a Lord kancelár sedí v Lincolnʼs Inn Hall. Neúprosné novembrové počasie. Toľko blata v uliciach, ako keby vody len nedávno boli ustúpili z tváre zeme a nebolo by nič úžasné stretnúť megalosaura, dlhého okolo štyridsať stôp, kníšuceho sa z boka na bok ako slonia jašterica dolu po Holborn Hill. ... Práve teraz (1853) je pred súdom spor, ktorý prebieha už takmer dvadsať rokov, a ktorý (som o tom presvedčený) nie je o nič bližšie k skončeniu ako keď začal.“
Dickens o prípade Jarndyce v. Jarndyce píše takto, majstrovským perom: „Monotónne zaznie: Jarndyce verzus Jarndyce. Tento odstrašujúci spor sa v priebehu času tak skomplikoval, že nikto zo žijúcich nevie, o čo v ňom ide. Nespočetné deti sa počas neho narodili, nespočetní starí ľudia zomreli. Zástupy osôb boli stranami v tomto spore, celé rodiny zdedili legendárnu nenávisť spolu s týmto prípadom. Malý navrhovateľ či odporca, ktorému sľúbili nového hojdacieho koníka, keď sa Jarndyce v. Jarndyce vyrieši, medzičasom vyrástli a zaobstarali si skutočného koňa a odklusali do iného sveta. Z peknučkých maloletých sa postupne stali matky a staré matky; vystriedal sa dlhý sprievod kancelárov, na zemi už hádam nezostali ani traja Jarndyceovci odkedy starému Tomovi Jarndyceovi zo zúfalstva vyhasol rozum v kaviarni na Chancery Lane, a Jarndyce v. Jarndyce sa svojou pochmúrnou dĺžkou stále vlečie pred súdom ďalej, beznádejne zničujúco.“ Kauza, ktorá drví všetkých, ktorí sú vtiahnutí do súkolesia jej absurdnej spravodlivosti.
Z pátrania znalcov po prameňoch zistíme, že Dickens sa mohol opierať o skutočný prípad Jennens v. Jennens (Jennings), jednoducho o kauzu Williama Držgroša. V tom čase najbohatší muž v Británii (odhad majetku asi 2 milióny libier) zomrel 19. júna 1798 bez toho, aby zanechal poslednú vôľu. Otvorene povedané, napísaná posledná vôľa pána Williama sa našla vo vrecku jeho kabáta, zapečatená, ale nepodpísaná. Pretože, podľa slov jeho obľúbeného sluhu, jeho pán si zabudol doma okuliare, keď odišiel za svojím právnym poradcom kvôli správnemu vykonaniu poslednej vôle. Nuž, posledná vôľa už nemusí byť dosť silná...
Prípad Jennens v. Jennens prebiehal od roku 1798 až do roku 1915, skončil teda po úctyhodných 117 rokoch, keď súdne poplatky napokon strovili celý Jennensov majetok. (Nie je známe, že by niekto počas uvedeného obdobia bol namietal dĺžku konania či zbytočné prieťahy v konaní.)
Nedajte sa teda odradiť po smiešnych dvadsiatich, či tridsiatich rokoch. Poriadny prípad musí poriadne dlho trvať. Nech to stojí, čo to stojí.
Londýnske titulky:
Lincolnʼs Inn – jeden zo štyroch súdov Inns of Court, ktorý sa nachádza severne od Middle Temple, na Chancery Lane
Middle Temple – ďalší spomedzi zvyšných troch súdov (ešte Inner Temple a Grayʼs Inn)
megalosaurus – vôbec prvý dinosaurus, ktorý sa spomína v nejakom médiu
pôst svätého Michala – obdobie od 29. septembra do Vianoc; začiatok prvého zo štyroch období na ktoré sa delí právnický rok
súdne trovy – kauza Jennens skonzumovala ročne okolo 60-70 tisíc libier William Jennens (Jennings), the Miser – boháč; dedičský proces vo vzťahu k jeho americkým potomkom prebiehal od roku 1850; dožadovaný bol každý potomok každého, kto sa volal „Jennings“
Alexander Bröstl
