Jednou z prvých študijných matérií s ktorou som prišiel na začiatku štúdia práva do kontaktu bola teória práva a v rámci nej náuka o právnych normách. Ako prvé som sa dozvedel, že každá právna norma je vnútorne členitá a skladá sa spravidla z troch častí (tzv. trichotomická štruktúra právnej normy), ktorými sú hypotéza, dispozícia a sankcia.
Ďalším poznatkom bolo, že právna norma nemusí byť bezpodmienečne obsiahnutá v jednom paragrafe, resp. odseku, ale jej jednotlivé časti môžu byť rozptýlené do viacerých právnych predpisov, príp. sa nachádzajú oddelene v rôznych častiach jedného právneho predpisu.
Ak sú jednotlivé časti právnej normy od seba oddelené a nachádzajú sa na viacerých miestach právneho poriadku spôsobuje to síce zložitejšiu orientáciu v tzv. džungli právnych predpisov a istú neprehľadnosť, ale ide o jav, ktorý je ešte tolerovaný.
Problém nastáva vtedy, ak je právna norma „nedokončená“, t.j. v prípade, ak normotvorca nedomyslel všetky podmienky jej bezproblémovej a jasnej aplikovateľnosti v praxi.
Tento jav možno označiť ako medzeru v práve. Z hľadiska legislatívnych pravidiel tvorby zákonov musí byť právna norma zrozumiteľná, presná a musia z nej jednoznačným spôsobom vyplývať podmienky, za ktorých splnenia sa má aplikovať. Jedine v takom prípade možno spoľahlivo zistiť aké práva alebo povinnosti právna norma ustanovuje a za akých podmienok možno určité oprávnenie alebo právnu povinnosť realizovať.
Za jednu z tzv. „nedokončených“ právnych noriem považujem § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého „prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká“.
Z citovaného ustanovenia nevyplývajú základné predpoklady, ktoré sú conditio sine qua non pre jeho aplikáciu. Konkrétne táto právna norma nedáva odpoveď na to, čoho sa má prehlasovaný vlastník na súde domáhať a čo je najdôležitejšie, o čom má súd rozhodovať a čo má skúmať (limity právneho posúdenia). Predmetné ustanovenie upravuje iba to, že prehlasovaný vlastník sa môže obrátiť na súd a súd má v tejto veci rozhodnúť.
V praxi sa spravidla prehlasovaní spoluvlastníci domáhajú neplatnosti rozhodnutí (uznesení) prijatých na schôdzi vlastníkov, príp. ich zrušenia alebo vyslovenia ich neúčinnosti. Čo sa týka podmienok pre vyslovenie neplatnosti týchto rozhodnutí, ktoré majú byť v súdnom spore posudzované, doterajšia prax všeobecných súdov za ne považovala procesné nedostatky týkajúce sa schôdze vlastníkov bytov – napr. doručovanie oznámenia o schôdzi, uznášaniaschopnosť a počet hlasov potrebných pre prijatie rozhodnutia alebo iný nedostatok priebehu schôdze vlastníkov (formálne nedostatky). Takáto súdna prax je štandardne akceptovaná napriek tomu, že pre ňu neexistuje dostatočne jasný normatívny podklad, ktorý by bol vodítkom pre súd.
V tejto súvislosti zamiešal karty Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 3. júla 2013, sp.zn. PL. ÚS 110/2011-40 (pre celé znenie klikni TU, kde si položil zásadnú otázku, a to či môže prehlasovaný vlastník žalobou podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov namietať len „procesný aspekt“ rozhodnutia ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov (t.j. napr. či bola schôdza vlastníkov, na ktorej bolo prijaté namietané rozhodnutie, uznášaniaschopná, či bola riadne zvolaná, či boli výsledky písomného hlasovania riadne overené a pod.), alebo môže takéto rozhodnutie namietať aj z materiálneho hľadiska, t. j. aj (a najmä) z hľadiska toho, či jeho obsah nepredstavuje neprimeraný (zjavne nespravodlivý) zásah do jeho práv vyplývajúcich z jeho spoluvlastníctva k spoločným častiam domu.
Ústavný súd SR dospel v citovanom náleze k záveru, že nič nebráni tomu, aby právo prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru obrátiť sa na súd, aby vo veci rozhodol, garantované prostredníctvom § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov bolo interpretované v právno-aplikačnej praxi materiálne, t. j. aby predmetom žaloby prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru mohli byť nielen námietky smerujúce proti porušeniu zákonom ustanovenej procedúry pri prijímaní rozhodnutí absolútnou väčšinou, resp. dvojtretinovou väčšinou všetkých vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov, ktoré sa týkajú vecí patriacich do ich spoluvlastníctva podľa zákona o vlastníctve bytov, ale aj námietky smerujúce proti obsahu týchto rozhodnutí, t. j. aj námietky, že ide o také rozhodnutie, ktoré predstavuje neprimeraný zásah do vlastníckych práv prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru k spoločným častiam domu, spoločným zariadeniam domu, spoločným nebytovým priestorom, príslušenstvu a pozemku.
O žalobe podanej prehlasovaným vlastníkom podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov je oprávnený a aj povinný rozhodnúť nezávislý súd, ktorého kľúčovou úlohou pri rozhodovaní o takejto žalobe je zabezpečiť spravodlivú rovnováhu práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov, t. j. starostlivo prihliadať tak na práva a zákonom chránené záujmy tých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí boli pri žalobou napadnutom rozhodnutí podľa zákona o vlastníctve bytov prehlasovaní, ako aj na práva a zákonom chránené záujmy tých, ktorí za napadnuté rozhodnutie hlasovali.
Nechávam na zvážení, či je vhodné, aby takéto významné otázky spadajúce do oblasti civilného práva mali byť riešené ingerenciou Ústavného súdu SR alebo je úlohou zákonodarcu stanoviť jasné pravidlá hry. V tomto smere sa natíska aj ďalšia otázka, či zo strany Ústavného súdu SR ide ešte o výklad práva alebo o judikatórne dotváranie zákonného textu, a teda vypĺňanie právnych medzier, čo je už úlohou zákonodarcu, aby novelizoval tento právny predpis.
Otvorenou ostáva aj otázka, či právny názor Ústavného súdu SR nie je v rozpore s demokratickým väčšinovým princípom, ktorý sa uplatňuje v spoluvlastníckych vzťahoch, nakoľko rozhodnutie väčšiny bude menšina v zásade vždy pociťovať ako nespravodlivé (neprimerané) – v tomto smere už môžeme de facto hovoriť o princípe jednomyseľnosti. V každom prípade je úlohou zákona, aby stanovil jasné výnimky a kritériá, kedy a za akých okolností je možné posudzovať spravodlivosť rozhodnutí väčšinových spoluvlastníkov vo vzťahu k menšinovým.
Pre zaujímavosť si dovolím poukázať ešte na jednu nedokončenú právnu normu, ktorá navyše nemá žiadne ratio, a to § 88a ods. 3 stavebného zákona, s ktorého aplikáciou sa nevie vysporiadať ani prax stavebných úradov. Podľa tohto ustanovenia „ak vlastník stavby, pri ktorej sa preukáže, že jej dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami, v priebehu konania nepreukáže, že je vlastníkom pozemku zastavaného nepovolenou stavbou alebo jeho časti, alebo že má k tomuto pozemku iné právo (§ 58 ods. 2) a vlastník zastavaného pozemku alebo jeho časti s dodatočným povolením nesúhlasí, stavebný úrad odkáže vlastníka pozemku na súd a konanie preruší (§ 137). Konanie o stavbe zostane prerušené až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci“.
Citovanú právnu normu nebudem hlbšie analyzovať, nech si každý utvorí názor sám, ale podelím sa s jednou skúsenosťou z praxe, kedy mi pracovníčka nemenovaného stavebného úradu povedala, že toto ustanovenie im nedáva právomoc stanoviť lehotu na podanie žaloby, čo v prípade pasivity vlastníka pozemku znamená, že stavebné konanie ostáva prerušené na stálo bez možnosti pokračovania v konaní. A že vraj sa ešte nepodarilo vymyslieť perpetuum mobile.
Tomáš Čentík