ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Od účinnosti novej právnej úpravy konkurzného práva uplynulo nejakých sedem - osem rokov a snáď je čas na prvú bilanciu. Čo z vášho pohľadu priniesla nová právna úprava konkurzného práva?

Predovšetkým sa z môjho pohľadu niektoré procesy stali transparentnejšími. Preniesla sa zodpovednosť na správcov, to je to, čo sa udialo v druhom rade. A  určite sa vytvoril priestor pre reštrukturalizácie podnikov, čo tu predtým nebolo, teda pre nejaký spôsob záchrany týchto subjektov. Čo mi ešte tak narýchlo napadá sú osobné bankroty fyzických osôb, teda oddlženia v zmysle našej právnej úpravy, ktoré predošlý zákon o konkurze a vyrovnaní nepoznal - toto je inštitút, ktorý sa čím ďalej tým viacej využíva.

Ciele, ktoré mal zákonodarca pri novej právnej úprave sa podarilo naplniť?

Myslím, že ciele sa v zásade naplniť podarilo úplne reálne. Do istej miery sa ale stalo to, že ďalšou novelou, pomerne veľkou, sa v mnohých smeroch od týchto cieľov upustilo a trošku sme urobili krok, povedzme, späť. Ale nie v tom zlom smere, skôr v tom, že niečo sa ukázalo nie celkom šťastné alebo sa predpokladala až príliš veľká informovanosť laickej verejnosti v rámci problematiky konkurzného práva. To bol asi mýtus, pretože reálne to tak nebolo. To sa najmä prejavilo pri prihlasovaní pohľadávok.  Striktnosť zákona sa v poslednej dobe nejakým spôsobom odbúrava...

...to je jedna z vecí, na ktorú som sa chcel spýtať. Nepriniesla predsa len nová úprava zavedením formulárov, ktorých vypĺňanie bolo a je zo strany súdov veľmi prísne posudzované značný formalizmus? Nie je zvýšená administratívna záťaž pre osoby, ktoré prichádzajú do styku s konkurzným konaním kontraproduktívna?

Určite, ale prvotným cieľom bolo veci sprehľadniť tak, aby bolo každému hneď jasné, prečo sa tá - ktorá vec urobila tak, ako sa urobila, čo za predošlej právnej úpravy celkom vidieť nebolo. Bol tam pomerne veľký priestor vytvorený pre nejakú svojvôľu či už z pozície správcu alebo súdu. Teraz to striktné „zošrubovanie“ prinieslo určite sprehľadnenie celého procesu, či to už je vo vzťahu k lehotám alebo k forme jednotlivých úkonov. Na druhej strane, určite sa to javilo až príliš šikanózne a tak ako ste povedali niekedy až kontraproduktívne. Ťažko povedať kde je tá správna cesta, a ako by mal zákon vyzerať, ale filozoficky si myslím, že teraz to už až tak zle nastavené nie je. Až na to, že administratívna náročnosť konkurzných a reštrukturalizačných konaní je stále pomerne vysoká.

Ako ste už uviedli, jedným z cieľom zákonodarcu bolo preniesť viacej zodpovednosti na správcov, ďalej tiež samotná dôvodová správa definuje smer novej právnej úpravy ako proveriteľský. Boli  to kroky správnym smerom?

Domnievam sa, že v práve by malo všetko fungovať na princípe akýchsi bŕzd a protiváh. Z hľadiska množstva konkurzných spisov je systémovo správne, že sa presúva právomoc a isté množstvo administratívnej agendy na správcov. Na druhej strane, mal by tomu zodpovedať aj istý nárast oprávnení zo strany súdu ako kontrolovať správcov, aby tu bola protiváha. Tá podľa mňa nie je vytvorená, takže čím väčší odliv  právomocí zo súdu na správcov nastáva v súčasnej dobe, tak tým sa znižuje kontrola súdu v praxi vo vzťahu ku správcom. To je, bohužiaľ, realita. A či sa naplnil  cieľ proveriteľských návrhov, alebo teda proveriteľskej právnej úpravy? Asi áno, to myslím si, že sa naplnilo. Znova je tu ten problém, či sú veritelia dostatočne informovaní na to, aby dokázali kontrolovať priebeh konkurzného konania, pretože filozofia je teraz postavená tak, že kto iný než veritelia by si mali strážiť uspokojenie ich pohľadávok a že by to nemal by robiť štát, ale oni. V praxi je problém s tým, že právne vedomie veriteľov je nízke a  nedokážu si to reálne odkontrolovať.

Vašu odpoveď som pochopil tak, že by ste možno privítali, aby bolo postavenie súdu v konkurznom konaní resp. jeho kontrolná právomoc bola silnejšie ako je tomu v súčasnosti.

Myslím si, že stále by sme sa mali baviť o súdnom konaní  a keď je to súdne konanie, tak by súd mal mať rozhodovaciu právomoc a nie len úlohy nejakého štatistu v súdnom konaní, tak ako to, bohužiaľ, niekedy je nielen zákonodarcom predpokladané, ale aj vnímané odbornou verejnosťou – keď je to súdne konanie mal by to súd vedieť ovplyvniť. To sa nie vždy darí.

Spýtam sa teraz na konkrétne veci, ktoré som evidoval pri staršej právnej úprave ako problémové a skúste sa vyjadriť či sa ich podarilo odstrániť či zefektívniť. Jednou z nich bola určitá netransparentnosť pohľadávok proti podstate a vynakladanie nákladov konkurznej podstaty. Aký je súčasný stav?

Súčasný stav je taký, že právna úprava účinná od 1. januára 2006 sa snažila istým spôsobom sformalizovať proces vynakladania pohľadávok proti podstate. Nejavilo sa to byť dostatočné, tak novela účinná od 1. januára 2012 tento proces ešte sprísnila a ešte viacej, dajme tomu, urobila transparentnejším. Reálne si myslím, že je tu istý posun vpred, ale na druhej strane je ešte čo zlepšovať aj v tejto oblasti.

Dlhodobo diskutovaným problémom bolo tiež uplatňovanie rôznych fiktívnych pohľadávok, dokonca sa niekedy hovorilo o  úmyselne vyvolaných konkurzoch na základe veriteľských návrhov, ktoré vychádzali z pohľadávok, ktoré boli účelovo vykonštruované.

Toto, žiaľ, bola dlhé roky bežná realita. Od novely účinnej od 1. januára 2012 sa stav trošku zlepšil v tom, že sa vytvoril osobitný režim pohľadávok spriaznených veriteľov, keďže tieto vykonštruované pohľadávky zvykli byť väčšinou zo vzťahov k spriazneným osobám, ktoré dokázali potom ovplyvňovať priebeh konania. Teraz je to sťažené novou právnou úpravou a myslím si, že pomerne efektívne to pomohlo tento problém aspoň nateraz vyriešiť.

Nebolo naopak v úvode po prijatí novej právnej úpravy problémom, že pri veriteľských návrhoch sa vyžadovala tzv. judikovaná pohľadávka a veriteľské návrhy tým boli v podstate úplne vylúčené alebo pribrzďované?

Bolo to tak - nám sa to  vtedy skôr javilo ako taký skrytý zámer trošičku veriteľské návrhy pribrzdiť s tým, že sa kládol dôraz na dlžnícke návrhy a na zodpovednosť samotných dlžníkov za podanie návrhu, keď sa dostali do úpadku. Toto bolo pomerne nešťastné, pretože sa nám na trhu formovala skupina dlžníkov – úpadcov, ktorí nikdy nepodali sami na seba návrh a keďže zodpovednosť za nepodanie návrhu nebola reálne uplatniteľná, tak dlžníci - úpadcovia, ktorí nemali záujem podať návrh na vyhlásenie konkurzu sa do konkurzu nikdy nedostali. Po nadobudnutí účinnosti novely z roku 2011 sa tento stav zlepšil a už sa s ním začínajú zžívať aj veritelia a myslím,  že v súčasnej dobe určite prevažujú veriteľské návrhy na konkurzy pred dlžníckymi.

Poďme k takej základnej otázke, podarilo sa zvýšiť v dôsledku novej právnej úpravy, výťažnosť pri jednotlivých konkurzných konaniach? Priznám sa, že štatistiky nepoznám....

...štatistiky nepoznám ani ja, ale predpokladám, že áno. Predpokladám, že to je lepšie a že to aj bude lepšie v najnovších konkurzoch a po nadobudnutí účinnosti novely z roku 2011, pretože teraz sa reálne dostávame ku konkurzom, ktoré nie sú dopredu pripravené. Pretože doteraz, tak ako ste povedali, boli odbúrané veriteľské návrhy a pre veriteľov nemalo zmysel podávať návrhy na vyhlásenie konkurzu v prípade, že mali judikovanú pohľadávku. Mali si zohnať ešte jedného veriteľa a potom ešte zaplatiť preddavok  na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu a potom sa pomerne uspokojovať spolu s inými veriteľmi. Bolo pre nich jednoduchšie ísť cestou exekúcie. Teraz to tak už nie je, keďže už veritelia nemusia mať judikované pohľadávky v tom pravom slova zmysle a pomerne často dokážu prekvapiť dlžníkov. No a potom sa objavuje nový fenomén a to sú narýchlo pripravované reštrukturalizácie po podaní veriteľských návrhov na vyhlásenie konkurzu, čo je novinka... Ale odbočil som, myslím, že v týchto konaniach určite bude vyššia výťažnosť. Tieto konania sú ale ešte na začiatku.

Asi možno tiež skonštatovať, že od prijatia novej právnej úpravy sa skrátila priemerná dĺžka konkurzného konania. Aspoň z mojej skúsenosti boli niektoré staršie konkurzné konania zdĺhavé, niektoré  dobiehajú dodnes a v priemere trvali skutočne veľmi dlho.

Je to možné, určite sa zákonodarca snažil konania skrátiť tým, že zaviedol veľké množstvo lehôt. Na druhej strane tieto lehoty plynú v podstate striktne do momentu konania prvej schôdze veriteľov, teda do momentu, kým sa nezačne speňažovať majetok úpadcu. Od tohto momentu už žiadne lehoty neplynú, takže ten úvod sa určite zrýchlil, to je pozitívne. Zostávajúca časť konania je často závislá jednak od schopnosti správcu a jednak od objektívnych okolností prípadu. Niekedy to stojí pri fyzických osobách na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo na iných súdnych sporoch. Tam je to otázne, nakoľko sa konania podarilo zrýchliť, ale snáď áno, snáď sú tie konania trošku rýchlejšie.

S novou právnou úpravou prišlo aj nové definovanie podmienok pre výkon správcovskej činnosti. Jedným z diskutovaných problémov súčasnosti je, že napriek tomu, že konkurzné resp. reštrukturalizačné konanie je osobitým a dosť zložitým konaním, ktoré vyžaduje právne, ale aj ekonomické poznatky právna úprava v súčasnosti nevyžaduje žiadnu prax pre osobu vykonávajúcu funkciu správcu. Nemôže to viesť k tomu, že sa zníži celková úroveň správcov?

Veľmi dobrá otázka z môjho pohľadu a odpoveď je jednoduchá -  bohužiaľ, úroveň sa znížila, resp. vzhľadom na to, aké sú dnes požiadavky kladené na správcu, tak úroveň všetkých správcov nie je taká aká by mala byť. A ak ste načrtli problematiku absencie akejkoľvek praxe, my ju vnímame pomerne dosť intenzívne a dosť nám tento stav prekáža, pretože keď si uvedomíme, že akýkoľvek advokát dnes už musí mať 5 ročnú prax ako advokátsky koncipient je minimálne zvláštne, že pri konkurzných správcoch sa žiadna prax  nevyžaduje, teda akýkoľvek absolvent právnickej fakulty alebo ekonomickej fakulty môže byť v priebehu mesiaca správcom. Môže byť náhodne vygenerovaný do veľmi veľkej veci... Ja osobne vnímam konkurzné právo ako pomerne zložitú oblasť práva, ktorá si vyžaduje rozsiahle právne a ekonomické znalosti, a to nielen v oblasti konkurzného práva, ale aj trestného, civilného, čiastočne určite veľmi slušné základy ekonomického charakteru a akákoľvek prax tohto charakteru je podľa mňa preto nevyhnutná.

Nepripravujú sa v tomto smere žiadne zmeny?

Myslím si, že trošku sa už nad tým začína uvažovať. Doba dospela do takého štádia, že sa nad tým uvažuje a čoskoro sa toho dočkáme.

Jednou z významných zmien, ktorú priniesla nová právna úprava bolo nahradenie dovtedy asi veľmi málo využívaného inštitútu vyrovnania, inštitútom súdnej alebo formálnej reštrukturalizácie. Je z vášho pohľadu tento inštitút využívaný vhodným spôsobom a v očakávanom rozsahu?

Čo sa týka rozsahu, už dnes je asi taký ako si ho zákonodarca v roku 2005 predstavoval. Na druhej strane, či je využívaný vhodne, to celkom nie. Ale to je, z môjho pohľadu, určite chyba aj súčasnej právnej úpravy, ktorá nerieši to, či ten proces pomôže k reálnemu uzdraveniu subjektov trhu a zameriava sa len na to, či bude miera uspokojenia veriteľov vyššia ako v konkurze alebo nebude. To podľa mňa nie je rozhodujúce kritérium rozhodnutia sa, či reštrukturalizácia má alebo nemá zmysel.

Viackrát som sa stretol s tým, že výnosnosť reštrukturalizácie je v podstate veľmi nízka v porovnaní s konkurzom a mnohokrát sa javí ako keby sanačný účel nebol celkom naplnený. Niekedy sa hovorí aj o tom, že za určitých podmienok je reštrukturalizačné konanie zneužívané na to, aby časť veriteľov bola zbavená svojich pohľadávok.

Bohužiaľ, s týmito skeptickými názormi na reštrukturalizáciu musím v poslednej dobe súhlasiť. Tak ako niekedy v úvode v roku 2005, 2006 som bol veľký zástanca a veľký podporovateľ reštrukturalizácie, tak musím uznať, že tieto moje očakávania sa celkom nenaplnili a vo veľmi malom množstve prípadov reštrukturalizácia reálne plní cieľ, ktorý je proklamovaný. Tým by mala byť záchrana podniku. Väčšinou sú tie skutočné ciele niekde inde... tým ale nechcem povedať, že inštitút reštrukturalizácie nemá zmysel. Určite je zmysluplný a určite si každá právna úprava takýto inštitút zaslúži a každý štát, ktorý je v trhovej ekonomike by niečo takéto mal mať – otázka je ako je využívaný a ako je upravený.

Nepomohlo by napríklad nejaké zákonné definovanie minimálnej hranice výnosnosti oproti konkurzu... alebo nejaké iné riešenie, aby reštrukturalizácie boli zmysluplnou alternatívou voči konkurzu?

Myslím si, že toto cesta nie je, papier znesie veľa a v slovenských podmienkach obzvlášť... Na druhej strane ja osobne si stále myslím, keďže sa pri reštrukturalizáciách bavíme stále o podnikateľoch, pretože len tí sa môžu reštrukturalizovať, tak podľa mňa by malo byť rozhodujúcim kritériom povolenia reštrukturalizácie to, či je možné očakávať, že po úspešnej reštrukturalizácii bude konkrétny subjekt trhu schopný dosahovať zisk. Ak je celá reštrukturalizácia postavená len na odpisovaní pohľadávok, zmysel to nemá. Nemá zmysel, keď  dotknutý subjekte bude naďalej generovať len stratu. Keby sa tá situácia posudzovala tak, ako som povedal, tak možno by sme vedeli aj z pozície súdu už niekde v úvode odhaliť tie reštrukturalizácie, ktoré majú úplne iný účel než je reálne ozdravenie subjektu trhu.

Dotknem sa ešte aj v tomto prípade otázky správcov, o ktorej sme už diskutovali. Reštrukturalizácia do veľkej miery vyžaduje aj manažérske schopnosti, obchodné skúsenosti, je nevyhnutné aby správca poznal základy účtovníctva, či riadenia procesov. Svojím spôsobom reštrukturalizácia kladie na správcov ešte vyššie nároky ako konkurzné konanie. Súhlasíte s tým?

Jednoznačne.

Neuvažuje sa do budúcnosti o špecializácii správcov alebo o napr. o ich rozdelení na konkurzných a reštrukturalizačných správcov?

Špecializácia sa už od 1. januára 2013 zakotvila v zákone o správcoch. Vytvorili sa tri koše správcov: kôš reštrukturalizačných správcov, konkurzných správcov pre právnické osoby a konkurzných správcov pre fyzické osoby. Nezaviedli sa ale rozdielne kritériá pre zaraďovanie správcov do týchto košov resp. oddielov, zákon hovorí o oddieloch. Čiže ktorýkoľvek správca môže byť zapísaný do ktoréhokoľvek oddielu a môže byť zapísaný aj do všetkých, takže v praxi to zatiaľ neprinieslo vôbec nič. Ale plne súhlasím s tým, že reštrukturalizačný správca by mal byť na inej úrovni ako povedzme správca pre fyzické osoby a  súhlasím aj s tým, že reštrukturalizačný správca ako taký je a musí byť krízový manažér.

Skúsme prejsť ešte k inštitútu oddlženia. Nemôže priniesť existencia takého inštitútu do správania jednotlivcov prvky nezodpovednosti typu „viem, že sa nemusím správať finančne zodpovedne, pretože keď bude veľmi zle, tak ma zachráni osobný bankrot“.

Určite áno, na druhej strane nikdy nič nie je čierno-biele a reálne zavedenie inštitútu oddlženia je nevyhnutné vo všetkých trhovo ladených ekonomikách, lebo, bohužiaľ, v prípade ak sa fyzické osoby zadlžia tak, že nie sú schopné splácať svoje dlhy, nastáva u nich dezilúzia a potom neochota vôbec podieľať sa na vytváraní nejakých hodnôt, ktoré budú reálne zdaniteľné a ktoré nebudú patriť do sféry čiernej ekonomiky. Takže problém týchto osôb je potrebné riešiť. Vo všetkých krajinách inštitút podobný nášmu oddlženiu existuje, a že sa tieto osoby potom často správajú nezodpovedne alebo môžu správať nezodpovedne, to na druhej strane kladie zvýšené nároky na budúcich veriteľov, ktorí sa musia správať o to zodpovednejšie, keď im finančné prostriedky poskytujú. Je to pomerne zložité, ale keď si na to trh zvykne, tak si nemyslím, že tento inštitút môže trhovému prostrediu škodiť, práve naopak.

Umožňuje súčasná právna úprava oddlženia súdu dostatočne odlíšiť, kto sa dostal do nepriaznivej situácie bez svojho zavinenia a kto čisto špekulatívne či účelovo?

Nie, to je treba povedať rovno. To ako si tento subjekt vytvoril svoje dlhy, my v rámci povoľovania jeho oddlženia skúmať nemôžeme. Môžeme skúmať ako sa správa už v čase, keď nám prebieha konanie na súde, teda či vyvíja primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov, či sa správa zodpovedne, a či je možné očakávať, že už aj do budúcna sa bude správať zodpovedne. Toto riešiť môžeme a súdna judikatúra v tomto smere zachádza stále ďalej a ďalej pri skúmaní toho, či možno od tejto fyzickej osoby očakávať, že sa bude aj do budúcna správať zodpovedne a svoj úmysel myslí naozaj vážne a bude sa snažiť uspokojiť v čo najvyššej možnej miere svojich veriteľov.

Pripravuje sa rozsiahla novela inštitútu oddlženia. Sú už známe nejaké kľúčové body novej úpravy?

Známe to je, uvidíme nakoľko sa to podarí naplniť. Plán je taký, že by sa mal inštitút oddlženia ešte viacej zjednodušiť pre samotných dlžníkov –fyzické osoby, jednak obdobie oddlženia by malo byť kratšie a menej bolestné pre dlžníkov, čo teda, samozrejme, na druhej strane znamená, že možno očakávať nižšiu mieru uspokojenia veriteľov v rámci oddlženia.

Nová právna úprava sa dotkla aj oblasti, ktorá je častokrát mimo akejkoľvek pozornosti a to je, nazvime to, medzinárodné právo konkurzné. Sú nejaké skúsenosti v slovenskom prostredí aj s týmito inštitútmi resp. s touto časťou zákona?

To je zaujímavá otázka. Skúsenosti sú, otázka je či sú pozitívne... Pomerne často sa slovenské súdy stretávajú s tým, že v poslednej dobe vzrástla informovanosť dlžníkov v rámci EÚ o pomeroch oddlženia na Slovensku a je tu istá snaha dlžníkov zo zahraničia oddlžiť sa podľa našej právnej úpravy. Pokiaľ viem, zatiaľ nie veľmi úspešná, súdy sa snažia takéto niečo nepripustiť. Čo sa týka konkurzov právnických osôb alebo reštrukturalizácie, tak to významné nie je, občas nastane súbeh konkurzných konaní z titulu majetku na viacerých územiach členských štátov EÚ a to je asi tak všetko.

Právna úprava prešla od účinnosti v roku 2006 viacerými novelami, ale častokrát to boli v podstate len drobné „technické novely“ s výnimkou novely z roku 2011. Čo z vášho pohľadu priniesla alebo čo podstatné zmenila táto novela? Môžete uviesť krátke zhodnotenie, či sa podarilo naplniť ciele, ktoré si stanovila?

Áno, myslím si, že ciele boli postavené racionálne a zmysluplne. Bolo v záujme štátu, zákonodarcu, do istej miery zjednodušiť proces prihlasovania pohľadávok, a tak trošku zľudštiť konkurzné konania na Slovensku. Určite z pohľadu laickej verejnosti táto novela bola a je vnímaná pozitívne. Na druhej strane, bohužiaľ, z môjho pohľadu je pomerne dosť málo precízne legislatívno-technicky spracovaná a možno priniesla viacej problémov ako riešení.

Skúste na záver prezradiť, čo sú podľa Vás tri problémy v súčasnej právnej úprave  konkurzného alebo reštrukturalizačného práva, ktoré by ste odporúčali čo najskôr zmeniť?

V podstate tým najdôležitejším problémom sme sa čiastočne venovali. Určite by som sa pokúsil vyriešiť reálne fungovanie reštrukturalizácií a motiváciu samotných subjektov trhu pokúsiť sa o súdnu reštrukturalizáciu, tak ako sme sa už o tom rozprávali. Určite  by som sa takisto venoval problematike správcovskej praxe, pretože toto je z môjho pohľadu čoraz väčší problém, keďže máme stále viac a viac správcov a aj ročníky nám dosť klesajú.... A tretím problémom by pravdepodobne bolo takisto to, čo sme už zmieňovali, a to je vyriešenie oddlženia. Možno jeho precíznejšia úprava, pretože keď sa pozrieme na zákon, oddlženiu je venovaných možno osem paragrafov v zákone, pričom  je to pomerne problematická oblasť, ktorá nám celé roky napĺňa štatistiky čo do počtu spisov, takže tomu by som venoval väčšiu pozornosť.

 

Rozhovor vznikol 19. januára 2014 v Košiciach, s Matúšom Králikom sa zhováral Alexander Bröstl ml. V rámci autorizácie prepisu zvukového záznamu boli uskutočnené drobné formulačné a štylistické úpravy bez obsahových zmien.