Daň z (poľnohospodárskych) pozemkov a jej platenie nájomcami

Pravidelnou súčasťou nájomných zmlúv, predmetom ktorých je nájom poľnohospodárskych pozemkov je ustanovenie typu  „Zmluvné strany sa dohodli, že daň z prenajatých  pozemkov bude uhrádzať nájomca.“ 

K radosti všetkých predstaviteľov obecnej samosprávy v takýchto prípadoch daň z (poľnohospodárskych) pozemkov uhrádzajú agropodnikatelia pôsobiaci v tom-ktorom katastri. Spravidla pôjde o dva či tri subjekty hospodáriace na veľkej ploche a niekoľko menších poľnohospodárov. Z pohľadu obecnej kasy je to jasná výhra – zinkasovať treba len niekoľko subjektov, ktoré sú spravidla bonitné.

Má však takýto postup oporu v zákone?

Prílušná právna úprava (§ 5 ods. 1 a 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady) jednoznačne a zrozumiteľne ustanovuje, že daňovníkom dane z pozemkov je užívateľ  resp. nájomca pozemku len ak ide o:

  • subjekt, ktorý má pozemky vyčlenené do náhradného užívania,
  • nájomcu, ak  nájomný vzťah k pozemku trvá alebo má trvať najmenej päť rokov a nájomca je zapísaný v katastri,
  • nájomca ak ide o pozemky prenajaté od Slovenského pozemkového fondu, ktoré tento spravuje,
  • nájomca, ak má pozemky prenajaté od niekoho komu boli vydané do náhradného užívania.

Vo všetkých ostatných prípadoch je daňovníkom dane z pozemkov vlastník pozemku resp. správca pozemku (v prípade pozemkov vo vlastníctve štátu, obce či vyššieho územného celku).  V zákone je upravené aj podporné pravidlo, že ak nemožno určiť daňovníka podľa vyššie uvedených kritérií, je daňovníkom osoba, ktorá pozemok skutočne užíva.

Právny stav je jednoznačný pri pozemkoch prenajatých od Slovenského pozemkového fondu ako správcu pozemkov, pri ktorých je za každých okolností daňovníkom nájomca.

Pri pozemkoch v náhradnom užívaní  zákon odkazuje na už zrušený § 15 zákona o pozemkových úpravách. Poznámka pod čiarou síce nemá záväzný charakter, aj tak by bolo vhodnejšie, aby predpis odkazoval na § 12a zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ktorý je nástupcom tohto inštitútu. Aj teraz však možno prijať záver, že daňovníkom dane z pozemkov bude osoba, ktorej boli vydané podnájomné pozemky ako náhradné pozemky, resp. osoba, ktorej boli takéto pozemky prenechané do nájmu či podnájmu.

Čo sa týka „klasických“ nájomcov, prvá podmienka a to minimálna doba nájmu by mala byť splnená vždy, vzhľadom na minimálnu dobu nájmu (určitý intepretačný problém môže nastať pri nájmoch na dobu neurčitú). V praxi je však oveľa väčším problémom, že veľa nájomných zmlúv nemusí byť v katastri nehnuteľností zaevidovaných.

V týchto prípadoch je potom vždy daňovníkom vlastník pozemku a na tom nemôže nič zmeniť ani dohoda zmluvných strán v nájomnej zmluve.  Podľa  § 55 ods. 15 daňového poriadku totiž platí, že „Dohody uzatvorené o tom, že povinnosť podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu (vrátane zákona č. 582/2004 Z.z. – pozn. ) znáša namiesto daňového subjektu úplne alebo čiastočne iná osoba, nie sú pre správu daní právne účinné, ak osobitný predpis neustanovuje inak,“ Iným slovami, zmluvné preklopenie daňovej povinnosti s účinkami voči subjektom daňovej správy v zásade nie je prípustné.

Dovedené do dôsledkov to znamená, že ak obce akceptujú zaplatenie dane z pozemkov nájomcami, ktorí v skutočnosti nie sú daňovníkmi (najčastejší bude prípad nájomcov, ktorých zmluvy nie sú zapísané v katastri nehnuteľností) podieľajú sa na postupe, ktorý nemá oporu v zákone. Správne by v týchto prípadoch mala obec vyberať daň od vlastníkov pozemkov, čo je z pohľadu obce administratívne oveľa náročnejší postup (oveľa väčší počet daňovníkov, neaktuálne adresy v katastri nehnuteľností a podobne).

Argumentom proti tejto praxi obcí nemôže byť ani to, že z ekonomického hľadiska je pre všetky dotknuté subjekty jedno, či daň bude vybraná vo vzťahu správca dane – nájomca, alebo správca dane – vlastník pozemku – nájomca ( v typickom prípade platí, že ak daň z pozemku zaplatí vlastník, spravidla si ju od nájomcu vypýta v rámci nájomného resp. si je nechá na základe dohody osobitne nájomcom preplatiť). Matematicky tento záver síce môže sedieť, ešte raz ale musíme uviesť, že takýto výber dane z pozemkov nemá oporu v zákone.  

Možným riešením by mohla byť napríklad legislatívna zmena, umožňujúca v týchto prípadoch dohodu o preklopení daňovej povinnosti.


Šaňo Bröstl ml.

Ilustračné foto: pixabay.com, redakčne upravené

 

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať